Tajovský - Maco Mlieč

Postavy

Maco(Matej) Mlieč: už od detstva mal poškodený sluch, nemohol teda napredovať tak, ako jeho rovesníci. Prezývali ho tiež Mliečnik - možno pre jeho hluchotu a sčasti aj pre Macovu postavu.
Gazda: bohatý sedliak, ktorý si vždy všetko doprial, ani na pole už nechodil pešo, len na voze
Dej

Matej Mlieč už ako 18-ročný prišiel k majetnému sedliakovi za paholka ku koňom. Mladý Maco bol síce trocha nasprostastý a hluchý, ale silný, vždy dobrý robotník.

Pokiaľ žila jeho matka, gazda jej vyplácal Macovu mzdu. Dokonca ho aj zjednala na sobáš. No rodičia rýchlo jeden za druhým pomreli, Maca prestali zjednávať, dokonca už ani nedostával pravidelný plat. Nepoznal hodnotu peňazí, jemu samému sa zdá, že nič nepotrebuje - všetko mu zabezpečí jeho gazda. Bol rád, že dostáva toľko, čo mu stačí na jedinú jeho neresť: tabak, zápalky a pálenku.(Maco sa síce neskôr chcel aj oženiť, ale za takého“hluchého mrzkáňa“ nechcelo ísť žiadne dievča)


Kedysi si Maco holil celú tvár, umýval sa, česal si vlasy. No po tridsiatke sa začal zanedbávať. Umýval sa len v nedeľu, aj to iba vtedy, keď ho gazdiná odháňala od stola. Celý svoj strašný a ufúľaný vzhľad skrýval pod dlhým čiernym kabátom.


Maco najskôr pracoval pri koňoch. Rád ich opatroval, staral sa o ne lepšie ako o seba. Aj gazda bol spokojný s jeho prácou. Keď jedny kone ostareli, kúpil mu nové. Raz sa však tieto mladé, nevicvičené kone splašili, prevrátili voz. Maco si pri tejto nehode zlomil nohu. Gazda ho poslal do nemocnice - nechcel predsa prísť o takéhoto robotníka. Mliečnikova noha však už navždy ostala krivá(Maco ju až do smrti za sebou iba vláčil).


Keďže už nebol súci na prácu okolo koní, pripadla mu úloha spravovania volov, neskôr už ani túto prácu nezvládal, a tak sa stal kraviarom. Pritom si vôbec neuvedomil, že sa takto postupne vracia tam, kde ako malý chlapec začínal. Dokonca bol vďačný za každý ústupok, vôbec nepomyslel na svoj úpadok.
Neskôr ho už ani v dome nevídali, aj jedlo mu z domu vynášali, lebo s ním nechceli jesť pri jednom stole.


Začínala sa zima. Už viac ako 60-ročnému Macovi sa prihoršilo na zdraví. V nohe ho pichalo, bok pobolieval. Nikomu sa však nesťažoval. Na Vianoce už nevládal ani dobytok obriadiť. Pomáhali mu paholci vidiac jeho trápenie. Po Vianociach prišla tuhá zima. Maco prechladol, nevládal ráno vstať, k jedlu ho nútili.
Na dvore ticho, všetko usína, len v Macovej duši nepokoj. Cíti, že sa blíži jeho koniec, ide sa teda porátať s gazdom.


Prvýkrát ho vpustia do izby. Gazda sa zahanbí, keď počuje, že Maco sa obáva, že je mu za tie roky, počas ktorých u nich býval dlžný. Aj tak prešibaný gazda mu vypočíta sumu len za posledný rok - nie za celé roky služby. Macovi bolo hneď ľahšie na duši, no stále ho trápila jedna vec: prosil teda gazdu, aby ho dal za tie peniaze pochovať dôstojne, nie ako nejakého psa niekde pod plot. Aj v tomto ho gazda ubezpečil, uspokojil. Maco sa cítil náramne šťastný, za všetko mu poďakoval.
Gazda mu ešte na ráno prisľúbil Švingorku(babu), ktorá ho natrie masťami, aby vyzdravel.


Ráno už bolo neskoro. Maca našli v telienci mŕtveho. Gazda mu vystrojil krásny pohreb, na truhle bolo ešte aspoň naposledy pravdivé Macovo meno, dokonca aj dátum narodenia, úmrtia- za čo richtára(gazdu) celá dedina pochválila. Len sluhovia si v dedine povrávali, že veď ho aj mal za čo pochovať...
Autor sa tejto poviedke okrem iného zameriava hlavne na to, že ľudia si častokrát za svoj úpadok môžu sami.