Tajomstvo prvého záberu

Tajomstvo prvého záberu
Peter Nemec vo svojej knihe Public Relations uvádza svojráznu "nehodu", ktorá postihla
jeden nemecký farmaceutický koncern, ked chcel preniknút na arabský trh. Po zvážení
všetkých možností sa rozhodli v nemeckej centrále využit velkoplošné plagáty, na
ktorých bola napísaná klasická schéma: najprv muž, skleslý a nemocný. Potom ten istý
muž berúci si liek a nakoniec muž žiariaci zdravím a vitalitou. Celé to doprevádzal text
v arabcine. Jediné, co expertom uniklo bolo, že Arabi cítajú z prava dolava. A že tí,
ktorí sa nenaucili cítat, posudzujú tak automaticky aj obrazové seriály...
Co z toho vyplýva pre nás? Že prvý dojem môže byt rozhodujúci. A že existujú urcité
návyky, ktoré tento dojem ovplyvnujú. Medzi ne patrí napríklad zvyk cítat informácie
zlava do prava. To nie je úplne samozrejmé. Súvisí to so stavbou našej kultúry a
takisto s tým, ktorá strana našej mozgovej hemisféry získala v priebehu vývoja
dominantné postavenie.
Spôsob vedenia správy (najcastejšie reportáže) má v televízii pomerne štandardný
sled: najprv záber na miesto alebo hlavnú osobu, objasnenie deja reportérom,
predloženie faktov a nakoniec zhrnutie. Záver umožnuje elegantne sa vrátit z koncín,
kam nás poprípade zaviedla zvedavá kamera. O nic menej nie je dôležitý ani zaciatok
správy. V zásade existujú dva modely: "Klasický" a nezriedka fádny model, ktorý
vznikol vo verejnoprávnom vysielaní na základe potreby referovat o udalostiach, na
ktorých nie je nic vzrušujúceho - okrem skutocnosti, že sa odohrali. To sú tí všetci páni,
vystupujúci z áut a usilovne si potriasajúcimi rukami a ladovo sa tváriaci predstavitelia
financných korporácií, poklepkávajúci ceruzkou na supercistom stole. Hlavnou vadou
tohto modelu je jeho mechanické prenášanie i na iné, osobnejšie témy. "Druhý model"
sa plne rozvinul až s príchodom komercných staníc. Je urcený pre správy konkrétne,
osobné a dejové: demonštrácie, vzájomné neplaticstvo a osobné témy. Správa sa
podobá fejtónu: na zaciatku trefný bonmot, efektný záber, následné rozvedenie
problému a strucné, najlepšie skryté sarkastické zakoncenie. Význam prvého záberu je
v naštartovaní pásma obrazov, ktoré majú "pribit" pohlad k obrazovke. Jeho
prostredníctvom vstupujeme do príbehu. Na jeho sile záleží, ci zapneme svoju
pozornost na maximum, alebo ci ju budeme delit medzi TV a nejaké iné cinnosti.
Komercné stanice sú si velmi dobre vedomé jeho sily a všemožne sa snažia, aby to
naozaj príbeh bol.
Prvé, co spravidla vidíme, je preto tvár vyprávaca príbehu - reportéra a vzápätí na to aj
miesto, kde sa dej odohral. Prvá veta je úderná, jasná, konkrétna, zacína podmetom a
zhrnuje všetko, co bude nasledovat. Nie vždy, samozrejme, môže správu uvádzat
reportér. Môže sa jednat o prevzatý materiál, o dokumentárne zábery. Verejnoprávne
stanice všeobecne sa bránia vystrkovat svojich reportérov do popredia, aby tým príliš
nezdôraznovali ich osobnost pred obsahom správ. V takomto prípade má režisér a
strihac volnú ruku, ktorý záber použit ako prvý. A tu prichádza tajomstvo prvého
záberu: nepatricnost. Zaciatok spravodajského šotu je iba akýmsi prechodovým
útvarom medzi kludným prostredím štúdia a búrlivým prostredím reportáže. Moderátor
nás v štúdiu pripravil. To bola ale iba racionálna príprava. Prvý záber nás má pripravit
emocionálne. Dobrý prvý záber preto len zriedka zacína s tým, o com príspevok bude.
Nemá to za potrebu. Základnú informáciu sme už predsa dostali a coskoro bude
rozvedená a zopakovaná. Jeho úlohou je prebudit našu fantáziu. Musí zaujat, jasne
ukázat nejaký jav, ktorý je pre obsah správy príznacný, ale nie podstatný. Naopak.
Dobrá správa, ako príbeh sa musí rozvíjat pomaly. Všetko dôležité bolo povedané. Je
možné niekolko sekúnd venovat dramatickej výstavbe: ukázat bezprostredné okolie
miesta udalosti, nejaký jej bizarný detail, vzrušeného cloveka, alebo aspon rýchly
pohyb. Pohyb je druhé tajomstvo úvodného záberu. Statický záber je pre príbeh
smrtelný - pokial sa v nom zároven neobjaví rozprávac. On je tretím tajomstvom
dobrého úvodu. Ale povedzme si to po poriadku. Úvodný záber, v ktorom sa velkou
rýchlostou mihne auto síce nepodáva informácie o tom, aké to bolo auto, preco tadialto
išlo, kam išlo, co má spolocné s udalostou, ale prebúdza našu zvedavost. Vychádza z
faktu, že ocami automaticky smerujeme rýchlo sa pohybujúci predmet. Ak sa
nepohybuje predmet, pohybuje sa kamera. Takýto záber síce nic konkrétneho
nehovorí, ani neilustruje, ale zato stimuluje našu pozornost. Podobne ako úsek filmu
ešte pred titulkami nás vtahuje do deja. Komercné televízie ale zo všetkého najradšej
zacínajú reportérom. Žiadny anonymný štáb alebo kamera, ale konkrétny clovek
predstupuje pred kameru s tým, co si zistil a podporuje to svojou prítomnostou na
mieste.
Príklady: "Pôvodcom onemocnenia bolo podla vyjadrenia okresného hygienika jedlo s
názvom Pražské cestoviny, ktoré bolo na jedálnicku v piatok vecer a pripravovalo sa v
tejto kuchyni..."
"Vasil Bilak, jeden z najmocnejších mužov Ceskoslovenskej socialistickej republiky,
býva v tejto vile..."
"27-rocný Pavol T., ktorý podla našich informácií mal už v minulosti do cinenia s
políciou, umiestnil tu pred známou sokolovskou diskotékou T600, podomácky vyrobenú
výbušninu..."
"Tragédia sa odohrala v tomto dome...".
Takto sa zacínajú prvé zábery komercných reportáží. Prostredníctvom hovoriaceho
reportéra sa udalost akoby znovu odohráva. Vplyv takéhoto záberu je obrovský.
Pretože keby záberu na reportéra predchádzal iný záber, už by to nebol rituál,
regenerácia casu udalosti, ale iba rozprávanie o nej. .