Taje mesiaca Charon

Až v roku 1978 objavili pri poslednej planéte Pluto jeho prirodzenú obežnicu, ktorú pomenovali Charon. Materskú planétu obieha v strednej vzdialenosti takmer 20 000 km raz za 6 dní a 8 hodín. Tento minimesiac, posledný v slnečnej sústave, má priemer len 1270 km, čo je menej ako polovica priemeru planéty Pluto (2324 km). Táto “dvojplanéta” spolu obieha Slnko v strednej vzdialenosti 5878 miliónov km. Pozorovania týchto dvoch telies zo Zeme aj tými najvýkonnejšími ďalekohľadmi je ťažké.

V časopise “Science” uverejnil astronóm Michael Brown (California Institut of Technology) spolu s Wendy Calvin (University of Nevada), odborníčkou na spektroskopiu, príspevok o ich pozorovaniach mesiačika Charon pomocou zrkadlového ďalekohľadu Keck na jednom z hawajských ostrovov.

Rozložením slabého svetla Charonu na jeho spektrum objavili na jeho povrchu nie len vrstvy vodného ľadu, ale aj organickú zlúčeninu amoniak. Ak sa potvrdí, že ich spektrálne pozorovania a interpretácia boli v poriadku, znamenalo by to, že by sa musela z časti prepracovať teória o vzniku a pôvode mesiaca Charon, keďže povrch jeho materskej planéty Pluto je hlavne z ľadového metánu, zo zamrznutého kysličníka uhoľnatého i z ľadových kryštálov dusíka. Ide o prekvapujúci objav keďže astronómovia doteraz pozorovali amoniak len na kométach.

Tieto domnienky sa musia preveriť. Objavili sa pochybnosti o správnej interpretácií spektrálnej krivky mesiaca Charon, pretože pozorovaný “spektrálny zlom” mohli zapríčiniť aj iné chemické kombinácie, a nie práve amoniak. V každom prípade je pozorovanie a chemický rozbor dvojplanéty Pluto - Charon veľmi dôležité pre pochopenie, z čoho a ako vznikla naša slnečná sústava.