Švajčiarsko

Švajčiarsko, dlhý tvar Švajčiarska konfederácia, je vnútrozemská spolková krajina v strednej Európe, ktorá susedí s Nemeckom, Francúzskom, Talianskom, Rakúskom a Lichtenštajnskom. Krajina má silnú tradíciu politickej a vojenskej neutrality, ale tiež medzinárodnej spolupráce a je sídlom mnohých medzinárodných organizácií.

Confœderatio Helvetica (CH), je latinský tvar dlhého oficiálneho názvu krajiny, používaný namiesto niektorého zo štyroch oficiálnych jazykov; skratka názvu (ch) je podobne používaná, napríklad ako švajčiarsky medzinárodný kód, kód motorových vozidiel či ako internetová doména. Latinský názov „Confoederatio Helvetica“ znamená Helvétska konfederácia. Názvy zvyčajne používané vo francúzštine, taliančine a romanšine môžme preložiť ako Švajčiarska Konfederácia, zatiaľ čo nemecký názov Schweizerische Eidgenossenschaft znamená „prísažný spolok“ čiže „sprisahanectvo“.

Obsah [schovaj]
1 História
2 Politika
3 Kantóny
3.1 Kantóny podľa pristúpenia k únii
4 Geografia
5 Fauna a flóra
6 Dopravná sieť
7 Ekonomika
8 Demografia
9 Náboženstvo
10 Sviatky a prázdniny
11 Kultúra
12 Pozri aj
13 Externé odkazy



[úprava] História
Hlavný článok: Dejiny Švajčiarska

Švajčiarsko je konfederáciou relatívne samostatných kantónov, z ktorých niektoré majú históriu staršiu ako 700 rokov, čo ich radí medzi najstaršie svetové štáty.

Podľa všeobecnej legendy, zástupcovia troch horských kantónov (Uri, Schwyz, a Unterwalden) uzavreli Večný spolok. Touto zmluvou sa zaviazali obetovať všetko pre vyhnanie Habsburgovcov zo svojich zemí, ktorí vtedy zastávali post cisára Svätej rímskej ríše nemeckého národa. V roku 1315 v bitke pri Morgartene švajčiarske vojská porazili habsburské vojská a zabezpečili si kvázi nezávislý štát - Švajčiarsku konfederáciu. Pravosť Večného spolku je však spochybňovaná mnohými historikmi, ktorí tvrdia, že ide o falzifikát zo 14. storočia.

V roku 1353 sa k trom pôvodným kantónom pripojili kantóny Glarus a Zug a mestské štáty Luzern, Zürich and Bern, ktoré spoločne vytvorili tzv. Starú federáciu ôsmich štátov. Opätovné pokusy Habsburgovcov o podrobenie si Federácie stroskotali v bitkách pri Sempachu (1386) a Näfelse (1388). Federácia postupne dobyla ďalšie habsburské územia: Aargau (1415) a Thurgau (1460), ktoré sa začali nazývať Poddanské krajiny alebo aj Spoločné panstvo. Ako tzv. Spojenecké kantóny boli k Federácii pripojené: Oberwallis (začiatok 15. storočia), St. Gallen (1454) a rétske spolky (1497/98). Vďaka víťazstvám nad Karolom Smelým, burgundským vojvodom, v rokoch 1476-77 v bitkách pri Grandsone, Murtene a Nancy zahájila federácia novú expanziu. Ku Švajčiarsku boli pripojené: Unterwallis (1476), Freiburg a Solothurn (1481), Schaffhausen a Bazilej (1501) a Appenzell (1513). Táto federácia pretrvala počas takmer celého 15. storočia (hoci Zürich bol vylúčený z konfederácie v štyridsiatych rokoch 15. storočia pre územný spor) a viedla k významnému rastu sily a bohatstva federácie, najmä vďaka víťazstvám nad Karolom Smelým, vojvodom burgundským v sedemdesiatych rokoch 15. storočia a úspechom švajčiarskych žoldnierov.

Roku 1513 Stará federácia mala už 13 členov: Uri, Schwyz, Unterwalden, Luzern, Zurich, Zug, Glarus, Bern, Freiburg, Solothurn, Bazilej, Schaffhausen a Appenzell.

Tradične sa zoznam švajčiarskych kantónov zoraďuje tak, že najprv sa uvádza práve týchto osem kantónov (tzv. Staré kantóny, mestské štáty sa časom zmenili na kantóny spolu so svojím okolím) nasledovaných v zozname kantónmi, ktoré pristúpili k federácii po roku 1481 v historickom poradí. Pokusy cisára Maximiliána I. na reformu ríše roku 1495, ktoré boli nevýhodné pre Federáciu, spôsobili tzv. Švábsku vojnu. Švajčiarske víťazstvo nad Švábskou ligou (združenie viac než 26 juhonemeckých miest v rokoch 1488–1534) v roku 1499 prinieslo faktickú nezávislosť krajiny na Svätej rímskej ríši (Bazilejský mier). Švajčiarsko fakticky vystúpilo z ríše, čo bolo veľmocami uznané až Vestfálskym mierom roku 1648.

Úspech reformácie vo Švajčiarsku, vedenej najmä Jánom Kalvínom a Ulrichom Zwinglim, viedol k občianskej vojne medzi katolíkmi a protestantmi v rokoch 1529 a 1531. Násilie medzi katolíckymi a protestantskými kantónmi pretrvávalo i naďalej a vyústilo do Bitky pri Villmergene v roku 1656 a 1712.


V roku 1353 sa k trom pôvodným kantónom pripojili kantóny Glarus a Zug a mestské štáty Luzern, Zürich and Bern, ktoré spoločne vytvorili tzv. Starú federáciu ôsmich štátov. Opätovné pokusy Habsburgovcov o podrobenie si Federácie stroskotali v bitkách pri Sempachu (1386) a Näfelse (1388). Federácia postupne dobyla ďalšie habsburské územia: Aargau (1415) a Thurgau (1460), ktoré sa začali nazývať Poddanské krajiny alebo aj Spoločné panstvo. Ako tzv. Spojenecké kantóny boli k Federácii pripojené: Oberwallis (začiatok 15. storočia), St. Gallen (1454) a rétske spolky (1497/98). Vďaka víťazstvám nad Karolom Smelým, burgundským vojvodom, v rokoch 1476-77 v bitkách pri Grandsone, Murtene a Nancy zahájila federácia novú expanziu. Ku Švajčiarsku boli pripojené: Unterwallis (1476), Freiburg a Solothurn (1481), Schaffhausen a Bazilej (1501) a Appenzell (1513). Táto federácia pretrvala počas takmer celého 15. storočia (hoci Zürich bol vylúčený z konfederácie v štyridsiatych rokoch 15. storočia pre územný spor) a viedla k významnému rastu sily a bohatstva federácie, najmä vďaka víťazstvám nad Karolom Smelým, vojvodom burgundským v sedemdesiatych rokoch 15. storočia a úspechom švajčiarskych žoldnierov.

Roku 1513 Stará federácia mala už 13 členov: Uri, Schwyz, Unterwalden, Luzern, Zurich, Zug, Glarus, Bern, Freiburg, Solothurn, Bazilej, Schaffhausen a Appenzell.

Tradične sa zoznam švajčiarskych kantónov zoraďuje tak, že najprv sa uvádza práve týchto osem kantónov (tzv. Staré kantóny, mestské štáty sa časom zmenili na kantóny spolu so svojím okolím) nasledovaných v zozname kantónmi, ktoré pristúpili k federácii po roku 1481 v historickom poradí. Pokusy cisára Maximiliána I. na reformu ríše roku 1495, ktoré boli nevýhodné pre Federáciu, spôsobili tzv. Švábsku vojnu. Švajčiarske víťazstvo nad Švábskou ligou (združenie viac než 26 juhonemeckých miest v rokoch 1488–1534) v roku 1499 prinieslo faktickú nezávislosť krajiny na Svätej rímskej ríši (Bazilejský mier). Švajčiarsko fakticky vystúpilo z ríše, čo bolo veľmocami uznané až Vestfálskym mierom roku 1648.

Úspech reformácie vo Švajčiarsku, vedenej najmä Jánom Kalvínom a Ulrichom Zwinglim, viedol k občianskej vojne medzi katolíkmi a protestantmi v rokoch 1529 a 1531. Násilie medzi katolíckymi a protestantskými kantónmi pretrvávalo i naďalej a vyústilo do Bitky pri Villmergene v roku 1656 a 1712.


Švajčiarske kantóny
Jazykové oblasti Švajčiarska
Pohľad na Sent v zime, kantón GraubündenV roku 1506 pápež Július II. začal na svoju ochranu používať Švajčiarsku gardu, ktorá ochraňuje každého pápeža až do súčasnosti. Federácia so svojou povesťou nepremožiteľnosti získanou počas množstva víťazných vojen utrpela prvú porážku vo vojne proti Francúzsku v bitke pri Marignane v roku 1515, čím sa zastavila jej expanzia. Od tohto roku sa Švajčiarsko začalo správať ako neutrálny štát. V roku 1798 obsadilo krajinu Francúzsko, v roku 1803 vnútil Napoleon Švajčiarsku novú ústavu, ktorá obnovila švajčiarsku nezávislosť. Viedenský kongres, ktorý sa konal po porážke Napolena, v roku 1815 úplne obnovil nezávislosť Švajčiarska a garantoval jeho neutralitu (tzv. trvalá neutralita). V tomto roku sa Švajčiarsko naposledy rozšírilo a to získaním kantónov Valais, Neuchatel a Ženeva.

V roku 1847 opäť vypukla vojna medzi katolíckymi a protestantskými kantónmi (Sonderbundská vojna), ktorú vyvolala dohoda siedmich katolíckych konzervatívnych kantónov v Sonderbunde. Vojna trvala menej ako mesiac a zahynulo počas nej menej než 100 ľudí. Ak neprihliadame na niekoľko neskorších vzbúr, išlo o posledný vojenský konflikt na území Švajčiarska.

V roku 1848 bola v krajine prijatá nová ústava, ktorá zmenila dovtedajší spolok suverénnych kantónov na unitárny spolkový (federálny) štát. V roku 1874 bola ústava revidovaná. V ústave bola definovaná federálna zodpovednosť napríklad za obranu (do roku 1848 mal každý kantón vlastnú armádu), obchod či právne záležitosti. Ústava krajiny bola roku 1891 opäť revidovaná, novelou sa obmedzili niektoré nezvyčajné prvky priamej demokracie, ktoré sú v porovnaní s ostatnými krajinami sveta jedinečné i v súčasnosti.

Vďaka svojej neutralite sa Švajčiarsko stalo sídlom mnohých medzinárodných inštitúcií, v roku 1864 napríklad Červeného kríža, v medzivojnovom období tu sídlila Spoločnosť národov. Švajčiarsko bolo členom Spoločnosti národov od roku 1920, v roku 1963 sa stalo členom Rady Európy a v roku 2002 občania Švajčiarska v referende 55% väčšinou hlasov súlasili so vstupom krajiny do OSN. Krajina sa, ako jedna z posledných, stala členom OSN 10. septembra 2002.

Švajčiarsko ostalo neutrálne počas oboch svetových vojen, napriek hrozbe ohlasovanej a očakávanej nemeckej intervencii. Mohutná mobolizácia švajčiarskej armády pod vedením generála Henriho Guisana je často úvadzaná ako rozhodujúci faktor, ktorý zabránil nemeckej intervencii. Súčasní historici zistili, že ďalším faktorom mohol byť aj neprerušený obchod švajčiarskych bánk s nacistickým Nemeckom.

Volebné právo aj pre ženy bolo prvýkrát prijaté 1. februára 1959 v kantóne Vaud, 27. septembra v Nuechatel a 6. marca 1960 v Ženeve. V roku 1971 Švajčiari v referende schválili volebné právo pre ženy aj na federálnej úrovni. V roku 1990 prijal volebné právo pre ženy aj posledný kantón - Appenzel-Innerrhoden, ktorý bol k tomu prinútený švajčiarskym najvyšším súdom 27. novembra, keď volebné právo pre ženy schválil rok predtým kantón Appenzell - Ausserrhoden (30. apríla 1989). V roku 1979 sa krajina rozšírila o ďalší kantón - Jura, keď rok predtým Švajčiari v referende schválili jeho osamostatnenie sa od kantónu Bern. 18. decembra 1998 schválil švajčiarsky parlament novú ústavu, ktorú občania prijali v referende 18. apríla 1999. Ústava vstúpila do platnosti 1. januára 2000.

Švajčiarsko nie je členom Európskej únie, hoci sa o členstvo v EÚ uchádzalo v máji 1992, no občania krajiny v referende vstup do EÚ odmietli. Napriek tomu sa švajčiarske právo prispôsobuje európskemu, keďže krajina podpísala s EÚ množstvo bilaterálnych zmlúv. Švajčiarsko je spolu so susedným Lichtenštajnskom členom EFTA. Obe krajiny sú enklávou v priestore EÚ. 5. júna 2005 Švajčiari 55% väčšinou hlasov v referende schválili pristúpenie krajiny k Schengenskej dohode.

Švajčiarska konfederácia je zložená z 26 kantónov:

Aargau
Appenzell Innerrhoden *
Appenzell Ausserrhoden *
Bazilej-mesto *
Bazilej-vidiek *
Bern (Berne)
Fribourg
Ženeva
Glarus
Graubünden (Grigioni, Grischun)
Jura
Luzern
Neuchâtel
Unterwalden nid dem Wald *
Unterwalden ob dem Wald *
Schaffhausen
Schwyz
Solothurn
St. Gallen
Thurgau
Ticino
Uri
Valais
Vaud
Zug
Zürich


[*] 3 kantóny sú rozdelené na tzv. polkantóny, ktoré majú na rozdiel od ostatných v hornej snemovni švajčiarskeho parlamentu nie dvoch, ale len jedného zástupcu.

Vo švajčiarskej ústave, platnej od 29. mája 1874 do 31. decembra 1999, bolo v Článku 1 ako kantóny menovaných 23 kantónov, pričom tri označené sa ďalej delili na polkantóny. V ústave schválenej 18. decembra 1998 parlamentom a 18. apríla 1999 občanmi v referende, je v článku 1 menovaných už všetkých 26 kantónov. Napriek tomu majú tzv. polkantóny v Rade štátov (horná komora parlamentu) len po jednom zástupcovi, kým ostatné kantóny po dvoch. Inak však majú rovnaké právomoci ako ostatné kantóny.

Populácia kantónov je medzi 15000 obyvateľmi v kantóne Appenzell Innerrhoden a 1253500 v Kantóne Zürich, rozloha kantónov od 37 km² v Kantóne Bazilej-mesto a 7105 km² (Graubünden). Kantóny sú zložené z 2889 obcí.

Vo Švajčiarsku sa nachádza enkláva Campione d'Italia, ktorá je súčasťou Talianska (z ktorej sa však dá dostať loďou po Luganskom jazere, oddeľujúcom švajčiarske územie od zvyšku krajiny, do Talianska) a enkláva Büsingen (Bádensko-Württembersko), ktorá je súčasťou Nemecka.

Väčšie kantóny sa delia na okresy. V niektorých oblastiach sú obce nezávislé na kantonálnych úradoch. Do pôsobnosti kantónov patria napríklad výkon spravodlivosti, školstvo a zdravotníctvo.