Súdnictvo SR

Výkon súdnictva vykonávaný sudcami, prísediacimi a súdnymi úradníkmi na súdoch zriadených zákonom je hlavným vecným obsahom činnosti, ktorou sa súdna moc odlišuje od zákonodarnej moci (prijímanie zákonov) a výkonnej moci (vykonávanie zákonov). Aby mohol byť výkon súdnictva v tripartitnom systéme deľby výkonu verejnej moci považovaný za prejav súdnej moci, musí byť založený minimálne n troch základných pilieroch, a to:
a) adekvátnej právomoci,
b) sudcovskej nezávislosti,
c) sudcovskej tvorbe práva.


Súdnictvo

Súdnictvo možno stručne charakterizovať ako rozhodovanie sporov, potrestanie za spáchaný trestný čin a uskutočňovanie práva osobitnými orgánmi ustanovenými na tento účel. V ústavách demokratických štátov je súdnictvo zárukou právneho štátu a je spätné s rozvojom štátov založených na deľbe mocí, pričom jeho pôsobením sa zaručuje panstvo práva (rule of law).


Nezávislé súdnictvo

Nezávislé súdnictvo musí rešpektovať dve základné zásady:
1. neutralitu sudcov ako záruku nadstraníckeho a objektívneho prejednania vecí pred súdmi(realizujú ju súdy štátu, a to zákonom presne stanoveným postupom prejednávania vecí),
2. zabezpečenie práv a slobôd jednotlivca prostredníctvom sudcu neovplyvňovaného politickou mocou(táto zásada je vlastne základom rozdelenia moci a ochrany súdnictva pred politickou mocou zákonodarstva a pred výkonnou mocou).
Nezávislosť súdov a jej ústavné zásady vo všeobecnosti možno vidieť najmä v zárukách osobitného právneho postavenia, keď sú sudcovia ustanovovaní presne stanoveným spôsobom upraveným zvyčajne v ústave alebo v osobitných zákonoch, pričom sudcovia sú neodvolateľní a nepreložiteľní. Pri svojom rozhodovaní sú viazaní výlučne ústavou a zákonmi, preto im nemožno udeľovať napr. rôzne pokyny či úpravy. Sú organizačne oddelení od vlády (štátnej správy). Rozvrh práce jednotlivých súdov stanovuje poriadok prideľovania vecí sudcom.

Základné demokratické zásady súdnictva sú:
- spôsob ustanovovania sudcov,
- spolupôsobenie ľudu pri výkone súdnictva (prísediacich),
- ústnosť a verejnosť pojednávania,
- právo na obhajobu.
Tieto zásady majú principiálny význam a sú východiskové, sú upravované v právnych normách najvyššej právnej sily – ústavách. Súdy a ich právomoc je konštituovaná tak, aby právo na súdnu ochranu ako základný spôsob ochrany všetkých subjektívnych práv a občianskych slobôd a ako jeden zo základných prvkov právneho štátu sa skutočne realizovalo v súlade s medzinárodnými normami a bolo hlavným garantom občianskych práv a slobôd.
K dôslednému naplneniu ustanovenia článku 141 ods. 1 o nezávislosti a nestrannosti súdov prišlo vlastne až prijatím novely ústavy ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z.,ktorá zriadila v čl. 141a nový ústavný orgán – Súdnu radu SR, vymenúvanie sudcov prezidentom na návrh toho orgánu atď.


Spôsob a ustanovovanie sudcov do ich funkcie

1. ide o to, aby spôsob výberu sudcov zabezpečil čo najlepšie kvalifikované osobnosti spôsobilé zaručiť funkčnosť súdov,
2. je spôsob ustanovovania podstatným faktorom pre výkon nestrannej a nezávislej súdnej moci.

Z vyššie uvedených dôvodov sa kladú aj najvyššie požiadavky práve na sudcov. Hlava štátu, členovia vlády i poslanci musia spĺňať: vekový cenzus, prípadne cenzus štátneho občianstva. Sudcovia musia okrem toho spĺňať odborné predpoklady: mať ukončené magisterské právnické vzdelanie, musia vykonať justičné skúšky, ako aj absolvovať výberové konanie. Ďalej sudcovia musia spĺňať aj vysoké morálne nároky: mať charakterovú pevnosť, aby dokázal odolávať pokusom o jeho ovplyvňovanie zo strany politických strán, médií, verejnosti a pod.
Ustanovovanie sudcu do jeho funkcie by malo byť čo najviac objektivizované, aby podiel moci zákonodarnej a výkonnej, prípadne hlavy štátu na tomto procese nebol dominantný, pretože tým by sa mohol založiť vzťah určitej závislosti sudcu a tým aj celej súdnej moci od inej moci. Vzhľadom na závažnosť ustanovovania sudcov tomuto procesu venujú veľkú pozornosť aj medzinárodné organizácie tak celosvetové ako aj európske, ktoré prijali celý rad dokumentov smerujúcich k realizácii jedného zo základných atribútov výkonu spravodlivosti v štáte – nezávislosti sudcov.

Na naplnení týchto zásad v plnom rozsahu sa však vytvorili predpoklady až prijatím zákona č. 185/2002 Z.z. o Súdne rade SR a zmene a doplnením niektorých zákonov z 11. 5. 2002, ktorý nadobudol účinnosť až takmer rok po nadobudnutí účinnosti spomínanej novely ústavy. Veľmi rámcovú úpravu tohto zákona potom doplnili zákony č. 267/2003 Z. z., č. 426/2003 Z. z., č. 458/2003 Z. z., č. 548/2003 Z. z. a č. 523/2004 Z. z., ktoré doplnili najmä podrobnú úpravu volieb predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu SR, ako aj ich odvolanie, voľbu kandidátov na sudcov, ktorí by mali pôsobiť v medzinárodných súdnych orgánoch za SR, zriadenie Kancelárie súdnej rady a jej pôsobnosť a pod.


Súdna rada SR

Ustanovenie Súdnej rady SR okrem vyššie spomínaných problémov rieši aj ďalšiu doterajšiu medzeru, a to citeľnú absenciu orgánu reprezentujúceho súdnu moc. Tým, že predsedom Súdnej rady SR je z titulu svojej funkcie predseda Najvyššieho súdu SR sa jeho postavenie zmenilo, pretože sa stal jedným z najvyšších ústavných činiteľov, kým do prijatia novely bol iba jedným z predsedov súdov.
Ďalšími členmi Súdnej rady SR sú: ôsmi sudcovia volení a odvolávaní sudcami SR, troch členov volí a odvoláva Národná rada SR, troch členov vymenúva a odvoláva vláda SR, troch menuje a odvoláva prezident SR. Funkčné obdobie členov rady je päťročné a ústava pripúšťa voľbu tej istej osoby maximálne v dvoch po sebe idúcich obdobiach. Personálne zloženie Súdnej rady SR, v ktorej sudcovia tvoria polovicu jej členov, spĺňa požiadavky medzinárodných dokumentov, pričom skutočnosť, že ďalších členov v rovnakom pomere nominujú Národná rada SR, prezident SR a vláda SR zodpovedá zmyslu trojdelenia moci a systému vzájomnej kontroly a ovplyvňovania mocí. Navyše takáto konštrukcia nepochybne prispieva k všeobecnosti pohľadu na riešené problémy patriace do právomoci tohto orgánu a zamedzuje prípadnú jednostrannosť.

Do pôsobnosti Súdnej rady SR patrí: predkladať prezidentovi SR návrhy kandidátov na vymenovanie predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu SR, predkladať návrhy na vymenovanie a odvolanie sudcov, rozhodovať o ich pridelení a preložení, predkladať vláde návrhy kandidátov na sudcu, ktorí by mali pôsobiť za SR v medzinárodných súdnych orgánoch, voliť a odvolávať členov disciplinárnych senátov, vyjadrovať sa k návrhu rozpočtu súdov.

Na prijatie uznesenia Súdnej rady SR je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny jej členov. Okrem právomocí upravených v ústave má v zmysle § 4 zákon č. 185/2002 Z. z. Súdna rada SR okrem právomocí technického charakteru aj ďalšie významné právomoci, medzi ktoré patrí najmä koordinácia činnosti sudcovských rád, ktoré sa zúčastňujú na štátnej správe súdov ako poradné orgány predsedov krajských súdov a predsedov Vyššieho vojenského súdu SR a Najvyššieho súdu SR. Do pôsobnosti sudcovských rád patrí predovšetkým vyjadrenie sa k návrhom rozpočtov súdov, spolupráca pri vypracúvaní rozvrhov práce, hodnotení sudcov, návrhov na vymenovanie predsedov senátov a predsedov a podpredsedov súdov.
Súdna rada SR vykonáva po dohode s ministrom spravodlivosti ďalšiu skupinu právomocí a táto patrila až do prijatia novely praktickej v plnom rozsahu do právomoci ministra či ministerstva. Ide najmä o schvaľovanie zásad výberového konania na obsadenie voľného miesta sudcu, funkčného postupu sudcov na súd vyššieho stupňa a ustanovenia do vyššej sudcovskej funkcie.


Podmienky pre vymenovanie sudcu

Ústava a ďalšie citované zákony určujú podmienky pre vymenovanie sudcu, medzi ktoré patrí: štátne občianstvo SR, voliteľnosť do Národnej rady SR, dosiahnutý vek 30 rokov, vysokoškolské magisterské právnické vzdelanie, musí byť bezúhonný, morálne vlastnosti dávajú záruku, že funkcie bude riadne vykonávať, trvalý pobyt na území SR, musí zložiť odbornú justičnú skúšku, musí úspešne absolvovať výberové konanie.


Zloženie sľubu

Sudca po svojom vymenovaní skladá do rúk prezidenta SR sľub, ktorého znenie je
uvedené v čl. 145 ods. 4 ústavy. Zloženie sľubu má konštitutívny význam, pretože funkcie sa ujíma sudca jeho zložením. Ak je vymenovaný sudca členom politickej strany alebo politického hnutia, je povinný vzdať sa členstva ešte pred zložením sľubu. Výkon sudcovskej funkcie je spojený so širokou inkompatibilitou a okrem správy vlastného majetku, vedeckej, pedagogickej, literárnej alebo umeleckej činnosti a členstva v Súdnej rade SR nemôže sudca zastávať žiadnu funkciu a vykonávať žiadnu činnosť. Sudcovia i prísediaci používajú v zmysle ustanovenia §29a zákona č. 385/2000 Z.z. v platnom znení imunitu. Súhlas na trestné stíhanie sudcu alebo jeho vzatie do väzby dáva podľa čl. 136 ods. 3 Ústavný súd SR.


Ukončenie pracovného pomeru

1. Sudca sa môže svojej funkcie vzdať písomný oznámením prezidentovi SR a prezident SR môže sudcu odvolať na návrh Súdnej rady SR, ak mu jeho zdravotný stav nedovoľuje najmenej počas jedného roka riadne vykonávať funkciu alebo ak dosiahol vek 65 rokov. V tomto prípade má hlava štátu návrh rady zvážiť a môže, ale nemusí mu vyhovieť.
2. Prezident SR musí takéhoto sudcu odvolať z funkcie (čl. 147 ods. 1 ústavy) v prípade, že Súdna rada SR predloží návrh na odvolanie sudcu na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku za úmyselný trestný čin a súd nerozhodol o podmienečnom odklade výkonu trestu odňatia slobody, alebo na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu pre čin, ktorý je nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu, alebo ak zanikla jeho voliteľnosť do Národnej rady SR.


Sústava súdov

Sústavu súdov tvoria: Najvyšší súd SR, krajské súdy, okresné súdy, Vyšší vojenský súd, vojenské odvodové súdy. Sústava súdov s výnimkou Ústavného súdu SR, je jednotná, to znamená, že všeobecné súdy rozhodujú okrem trestných a občianskoprávnych vecí aj veci obchodné a preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy (správne súdnictvo). Tento systém súdnictva zabezpečuje dôležitú jednotu právneho poriadku, t. j. jednotnú aplikáciu zákonov a ich jednotný výklad.


Najvyšší súd SR

Je najvyšším súdnym orgánom, ktorý rozhoduje vždy v senátoch zložených z predsedu senátu a dvoch sudcov. Ale pokiaľ rozhoduje o mimoriadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam senátu Najvyššieho súdu SR v prípadoch, keď tieto senáty rozhodovali o riadnom opravnom prostriedku, rozhoduje senát Najvyššieho súdu SR zložený z predsedu a štyroch sudcov. Normálne sa najvyšší súd SR skladá z predsedu, podpredsedu a ďalších sudcov. Prezident na návrh Súdnej rady SR vymenúva zo sudcov Najvyššieho súdu SR predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu SR na 5 rokov. Tú istú osobu možno vymenovať za predsedu alebo podpredsedu Najvyššieho súdu SR najviac v dvoch po sebe nasledujúcich obdobiach.

Minister spravodlivosti vymenúva z radov sudcov predsedov a podpredsedov krajských súdov aj okresných súdov. Po dohode s ministrom obrany vymenúva spomedzi sudcov vojenských súdov predsedov a podpredsedov vojenských súdov.
Obecné zastupiteľstvá v obvode príslušného súdu z kandidátov navrhnutých starostami obcí a primátormi miest volia v zmysle zákona Národnej rady SR prísediacich okresných a krajských súdov. K navrhnutým kandidátom si obecné zastupiteľstvo vyžiada vyjadrenie predsedu príslušného súdu. Prísediaci sa volia na obdobie 4 rokov.


Ústavné súdnictvo

Je to osobitá forma súdnictva, ktorá vo svojej podstate predstavuje súdnu kontrolu ústavnosti (na rozdiel od politickej) sa vyvinula v ústavnom vývoji USA, a najmä po 2. svetovej vojne sa stala imanentnou súčasťou demokratických ústav ako jeden zo základných kameňov právneho štátu. V zásade rozlišujeme dva druhy výkonu ústavného súdnictva, a to všeobecné a špecializované.
1. Všeobecné ústavné súdnictvo je typické pre USA a vykonávajú ho všeobecné súdy, ale len v rámci riešenia určitého sporu a súdy zákony nerušia, ale vytvárajú precedens (zákon používajú alebo nepoužijú s vedomím, že sa tak bude aplikovať aj v budúcnosti).
2. Špecializované ústavné súdnictvo je budované na odlišnej zásade – právomoc rozhodovať má len súd špecializovaný na tieto otázky a zväčša je nazývaný ako ústavný súd. Rozdiel oproti predchádzajúcemu druhu ústavného súdnictva predstavuje aj právomoc ústavných súdov, ktoré rozhodujú len niektoré veci, ktoré sú spravidla určené ústavou štátu.

Pochopiteľne rozsah vecí prejednávaných ústavnými súdmi sa medzi jednotlivými štátmi líši, ale v zásade je v právomoci ústavných súdov najmä: abstraktná alebo konkrétna kontrola ústavnosti právnych predpisov, vo federatívnych štátoch kompetenčné konflikty medzi federáciou a členskými štátmi, prípadne medzi členskými štátmi navzájom, rozhodovanie kompetenčných konfliktov medzi najvyššími štátnymi orgánmi, pokiaľ o tom nerozhoduje iný orgán, rozhodovanie vo volebných veciach vrátane sťažnosti proti overeniu či neovereniu mandátu, rozhodovanie o ústavných sťažnostiach, ktorými sa fyzické či právnické osoby domáhajú ochrany v prípadoch, keď si myslia, že boli porušené ich základné práva zo strany orgánov verejnej moci, rozhodovanie o žalobách proti najvyšším predstaviteľom štátu pre porušenie ich povinností, rozhodovanie o ústavnosti politických strán, podávanie výkladu ústavy v prípade sporu. V zásade platí, že proti rozhodnutiam ústavných súdov nie je prípustný žiadny opravný prostriedok