Stoicizmus
Veľký význam pre túto filozofiu, ktorá vznikla okolo roku 300 p.n.l. mala kynická filozofia. Založil ju Zenon z Kitia. Ten kúpil v Aténach stĺporadie, pod ktorým neskôr zhromažďoval svojich poslucháčov, a škola dostala názov podľa toho (gr.stoa).
Rozlišujeme tri obdobia:
- starší stoicizmus (Zenón z Kitia, Kleantes, Chrysippos)
- stredný stoicizmus (Panaitios, Poseidonios)
- rímsky stoicizmus (Seneca, Epiktetos, Marcus Aurelius)
Stoici delili filozofiu na logiku, fyziku a etiku, ktorej pripisovali najväčší význam.
V logike rozšírili Aristotelovu sylogistiku. Logiku chápali ako náuku o jazyku a odlíšili etymológiu (vznik slov) od významu slov. V teórii poznania zastávali názor, že poznanie sa zakladá na jednotlivých zmyslových predstavách.
Vo fyzike preberajú Herakleitov pojem logu, ktorému pripisujú význam svetového zákona. Je to oheň, ktorý riadi chod sveta a je zároveň jeho neodvratným osudom.
Vo svojej etike stoici hlásali potrebu dosiahnuť ataraxiu, t.j. duševný pokoj zachovávaný za každých okolností. Človek má dospieť až do stavu, že dokáže prijať čokoľvek bez najmenšieho vzrušenia.
Podľa stoikov je život človeka predurčený a on ho nemôže nijako zmeniť. Človek je svet v miniatúrnom formáte (mikrokozmos), ktorý je odrazom makrokozmu. Existuje prirodzené právo platné pre všetkých ľudí (aj otrokov).
Stoici boli monisti. Tvrdili, že existuje len jedna príroda, popierali rozdiel medzi duchom a látkou.
Stoici zároveň veľmi ovplyvnili humanizmus – rečník, filozof a politik Cicero zaviedol tento pojem ako prístup k životu, ktorý stavia do centra pozornosti človeka – jednotlivca. Neskôr Seneca povedal, že „Človek je pre človeka posvätný,“, čo sa stalo heslom celého humanizmu.
Skepticizmus
Názov smeru vznikol z gréckeho sképtomai, ktoré pôvodne znamenalo obzerať sa, v odvodenom zmysle uvažovať, byť na rozpakoch.
Zrod antického skepticizmu súvisel so sociálne- politickým úpadkom Grécka v 4. a 3. st. p.n.l. . S krízou otrokárskej demokracie ochabuje aj sila teoretického myslenia, dôvera k poznávajúcej sile ľudského rozumu. Možno teda povedať, že skepticizmus je podobne ako epikureizmus a stoicizmus reakcoiu na spoločenskú krízu.
Skepticizmus vychádzal z tradície gnozeologického relativizmu a teórie dvojakej pravdy gréckej sofistiky. Súčasne však spolupôsobilo pri jeho vzniku aj nevyriešenie tých problémov,s ktorými sa potýkal živelný materializmus- s existenciou protirečení medzi zmyslovým zachycovaním a pojmovým vyjadrením skutočnosti. Eleáti zistili rozpor medzi zmenou a pohybom – tak ako ich postihujú zmysly – a nemennosťou a nehybnosťou bytia- dokazovanou rozumom.
Zakladateľ helenistickej skepsy Pyrrhon z Elidy opustil sofistické hľadisko užitočnosti poznania čím sa vzdal akejkoľvek možnosti praktickej kontroly pravdivosti poznania. Požaduje zdržať sa úsudku – epoché a to priam programovo. V tejto súvislosti je vhodne pripomenúť,ža samo vyjadrenie skeptického stanoviska je svojou podstatou paradoxné, lebo je v ňom rozličným spôsobom a v najrôznejších obmenaách vyjadrovaný základný poznatok, protirečiaci téze o nepoznateľnosti, nemožnosti poznania.
Jadro Pyrrhovho učenia možno rekonštruovať prostredníctvom formulácie troch skeptických otázok : Aká je podstata vecí? Ako ich máme hodnotiť, a aký postoj k nim zaujať? Čo nám z toho vyplýva? Podstatu vecí nepoznáme, ani poznať nemôžeme. Ku každému tvrdeniu nájdeme rovnako platné tvrdenie opačné ( isothemiá ), preto sa máme vyhýbať hodnoteniu vecí (epoché), a takto dosiahneme kľud a necitlivosť (ataraxiá, apatheiá).
Zdržať sa súdov neznamená úplnú praktickú nečinnosť filozofa, lebo kto žije, musí byť činný. Od ostatných ľudí sa skeptik líši tým, že sa rozhodol riadiť sa takým spôsobom života, ktorý sa zhoduje so zvykmi a mravmi krajiny, v ktorej žije, nepripisuje svojmu spôsobu myslenia a činom úplnú pravdivosť.
Zo žiakov a pokračovateľov Pyrrhonových vynikol najmä jeho mladší súčasník Timon, prvý spisovateľ skeptickej školy, autor troch kníh, satirických veršovaných paródií, tzv. sill a viacerých tragédií a komédií. Aj pre Timona bola najvyššou filozofickou otázkou otázka správania sa človeka a dosiahnutie blaženosti.
Z ďalších skeptikov možno ešte spomenúť Ainesidéma, autora tzv. desiatich trópov a Agrippa.
Ku skepticizmu sa prikláňal aj Cicero. Skeptici pochybujú o možnosti poznať svet. Podľa nich by malo byť východiskom nášho praktického života úsilie o dosiahnutie stavu, keď sa zbavíme nároku spoznávať svet. Vychádzajú pritom z toho, že nemôžeme nič vedieť o tom, aké sú vonkajšie veci, pretože ku každému súdu o týchto veciach môžeme uviesť protikladný súd.
Novoplatonizmus
Je to zavŕšenie helenizmu, na ktoré neskôr nadviazala stredoveká filozofia. Vychádza z Platónovej filozofie, no preberá aj prvky Aristotelovho učenia, stoicizmu i skepticizmu. Hlavným predstaviteľom je Plotinos. Keďže svoje práce nevydával, zachovali sa nám len vďaka jeho žiakovi Porfýriovi. Je to šesť kníh, z ktorých každá má 9 rozpráv (odtiaľ názov – Enneady – deviatky).
Plotinos odmietol Platónovu predstavu o dvoch rozličných svetoch (zmyslovom a ideálnom), ale všetko chcel odvodiť z jednotného božského základu, ktorý nazýval „Jedno“. Z neho vyžarujú jednotlivé súcna. Plotinos načrtáva stupnicu emanácie (vyžarovanie) od najvyššej sféry ideí cez svetovú dušu až po najnižší stupeň – hmotu, materiálne súcna.
Jedno nie je dostupné pojmovému poznaniu, ktoré sa opiera o logické princípy. Nazeranie Jedna si vyžaduje, aby sme očistili svoju dušu a dostali sa do stavu extázy. Je to mystická skúsenosť.