Štefan Krčméry

Štefan Krčméry (pseudonymy Eška, Ján Jesom, Ujo Štefan a i.) (* 26. december 1892, Mošovce – † 17. február 1955, Pezinok) bol slovenský básnik, literárny historik a kritik, publicista, prekladateľ, správca Matice slovenskej.

Narodil sa v rodine evanjelického farára, syna štúrovca Augusta Horislava Krčméryho. Ľudovú školu navštevoval v Jasenovej, gymnázium v Banskej Bystrici, evanjelické lýceum v rokoch 1907 – 1911 v Bratislave a v rokoch 1911 – 1915 tu tiež vyštudoval evanjelickú teológiu. Chvíľu pôsobil ako kaplán v Krajnom a v Bratislave, no potom zanechal kňazské povolanie a pôsobil ako literárny kritik, publicista, básnik, historik, teoretik a organizátor kultúrneho a osvetového života. V rokoch 1918 – 1919 bol redaktorom Národných novín a pôsobil tiež ako šéfredaktor Slovenských pohľadov a pôsobil aj ako tajomník obnovenej Matice slovenskej. V rokoch 1920 – 1921 bol spolu s manželkou Helou na študijnom pobyte v Paríži, po návrate vykonával funkciu tajomníka Matice slovenskej a taktiež redigoval obnovené Slovenské pohľady (1922 – 1932), Knižnicu Slovenských pohľadov a dočasne i Slovenského ochotníka, Naše divadlo, Včielku a iné časopisy. V roku 1930 odišiel na 3 mesiace do Prahy, kde si na Karlovej univerzite doplnil vzdelanie a získal titul PhDr.

Na jeseň roku 1931 sa uňho prejavili duševné problémy, ktoré v nasledujúcom roku prerástli do vážnej psychickej choroby. Koncom roku 1932 prestal redigovať Slovenské pohľady a v roku 1933 sa definitívne vzdal miesta tajomníka Matice slovenskej. V literárnej práci však neustal. Bol tiež členom viacerých kultúrno-spoločenských inštitúcií (Matica chorvátska, Provensálska Félibrige, Matica srbská a i.). Žil na rozličných miestach, od 1949 až do smrti sa trvalo liečil v Pezinku. Pochovaný bol v Bratislave, no jeho telesné pozostatky boli neskôr prenesené na Národný cintorín v Martine.

Publikovať začal v roku 1913, pričom prispieval do viacerých časopisov (Slovenské pohľady, Dennica, Živena, Národné noviny, Mladé Slovensko a i.). Debutoval v roku 1920 zbierkou básní Keď sa sloboda rodila. Okrem kritického realizmu používal i prvky symbolizmu, inšpiroval sa Hviezdoslavom a Štúrovcami, ale taktiež európskymi romantickými básnikmi. Svojou tvorbou pokračuje v úsilí slovenskej moderny, no taktiež súvisí s romantickou poéziou. Venoval sa písaniu vlasteneckej a ľúbostnej lyriky, ale tiež spirituálnej lyrike. V jeho básniach sa často vyskytujú symboly tmy a svetla, ale tiež symbolický uzavretý priestor tmavých hôr, ktorý vyjdaruje pocit neodvratného, bezvýchodiskového osudového smerovania človeka. Jeho najvýznamnejším teoretickým dielom sú dvojzväzkové dejiny slovenskej literatúry 150 rokov slovenskej literatúry (spomína významné i menej významné osobnosti 18. a 19. storočia).

Poézia
1920 - Keď sa sloboda rodila, obsahuje vlastenecké básne, oslavujúce vznik ČSR
1929 – Herbárium, obsahuje osobnú lyriku, vyjadruje vnútorný smútok a neistotu vplyvom stupňujúcej sa choroby
1930 - Piesne a balady, vracia sa tu k štúrovskej poézii (sylabický veršový systém)
1932 – Slovo čisté, básnická skladba
1944 – Pozdrav odmlčaného básnika, spomienkovo-reflexívna zbierka

Próza
1932 – Oslobodenie, básnická próza o vlastnom živote a živote poprevratového Slovenska
1957 – Zimná legenda, cyklus próz a čŕt
1972 – Ty a Ja, prózy, úvahy, črty a básne, ktoré boli komponované ako listy jeho budúcej manželke Hele Karlovskej

Literárna veda
1920 – Prehľad dejín slovenskej literatúry a vzdelanosti
1927 – Moyses a Kuzmány
1928 – Ľudia a knihy, populárne zobrazenie významných osobností slovenskej literatúry 19. a 20. storočia
1936 – Zo slovenskej kymnológie, jubilejná publikácia pri príležitosti 300. výročia vydania spevníka Cithara sanctorum (Juraj Tranovský)
1943 – Stopäťdesiat rokov slovenskej literatúry
1976 – Dejiny literatúry slovenskej, osobnosti literatúry od Veľkej Moravy až po vznik samostatného Československa