Šťastie

Šťastena je dáma neposedná a vrtkavá. Nikto nevie kedy sa zjaví a ako dlho vydrží. Od nepamäti ľudia vyvolávali šťastie a zhotovovali si talizmany ako skrytú zálohu priazne šťasteny. Všetci dobre poznáme ak si chceme udržať šťastie naklonené, ten známy rituál – trikrát zaklopať na drevo. Určite neprehliadneme známy symbol šťastia – podkovu, zavesenú na dome alebo aute, zdvihnutý sloní chobot, štvorlístok nájdený v koberci ďateliny. To všetko sú znamenia šťastia, ako sa nám dochovali po celé generácie, pričom ich skutočný pôvod nám ostal zahalený. V skutočnosti asi málokto ešte dnes verí, že jeho pocit šťastia prichádza odkiaľsi z neznáma, v závislosti od vrtošivej náhody. Šťastie „.. stav psychického uspokojenia a radosti z dosiahnutia cieľa
v danej prítomnej chvíli, charakteristika životnej činnosti človeka v jej totalite, je hodnotením celej životnej činnosti a potom pocitom uspokojenia z nej“ „Prejav, dôsledok plného rozvinutia ľudských možností, cieľ ľudského konania. Stav najväčšej vnútornej spokojnosti s podmienkami vlastnej existencie, plnosti a pochopenia života a uskutočňovanie svojho ľudského poslania. Za hľadanie vhodných prostriedkov k zaisteniu trvalého šťastia zodpovedá každý sám. V tom je obsiahnutá trvalá aktivita človeka a šťastie je odmenou za najvyššiu aktivitu ducha, je splnením úsilia osobnosti. Pojem šťastia má normatívno-hodnotový charakter. Závisí od toho, aké kritéria na svoj vlastný život si človek stanoví, ako si postaví hodnotový systém a v čom vidí ľudské poslanie.“

Teórii šťastia sa venoval aj grécky filozof Epikuros. Vychádzal z toho, že všetci ľudia môžu byť šťastní, len treba šťastie hľadať na správnom mieste. Keďže žil v období rozkvetu gréckych mestských štátov, už vtedy jasne videl, že ľudia hľadajú šťastie v materiálnom svete – stačí mať len dostatok peňazí, dopriať si luxus. Ako sa zdá, dnes je to veľmi podobné. Podľa neho ľudia vlastne nechápu, čo k šťastiu potrebujú, jedno je však isté, peniaze to nie sú. Epikuros vypracoval teóriu, na základe ktorej tvrdil, že ľudia k tomu, aby boli šťastní, potrebujú tri veci:
• Priateľov – nie iba na chvíľky zábavy, ale s nimi žiť, bývať každý deň i noc
• Slobodu – nezávislosť, byť mimo politiky a intríg
• Zamýšľanie sa nad životom – nájsť si každý deň čas na rozjímanie o tom, čo nás trápi.



Tvrdil, že ak nemáme peniaze, ale máme tieto tri veci, dokážeme byť šťastní.

Naopak to však nefunguje – za peniaze si ešte nikto nekúpil ani lásku ani slobodu, najmä tú vnútornú, a ani pokoj duše a vyrovnanosť. Obchody a reklama nám neustále ponúkajú rôzne krásne veci, ktoré „určite“ potrebujeme. Ale ponúkajú nám aj skutočné šťastie? Vybrané nápoje a jedlá nás predsa pred nešťastím neochránia.. Možno aj tieto dôvody nútia bádateľov k tomu, že sa snažia prísť šťastiu „na kĺb“. Vo svete ovládli knižné trhy bestsellery s návodmi na zaručené šťastie. Psychológovia, filozofi, sociológovia a samozvaní guruovia šťastia chcú objasniť, ako byť šťastný. Šťastie a nešťastie existuje iba v nás samotných. Nie je to nič, čo sa len tak potuluje po uliciach a cestách, čo existuje nezávisle od nás. Všetko, čo za svojho života stretávame, tvoríme my. Vytvárame naše vlastné slzy, naše úsmevy, ale i naše výhry a prehry. Väčšinou sa ale tvárime tak, že naše šťastie závisí od okolností alebo od druhých ľudí. Sme súčasťou všetkého, čo sa nám stáva, sme súčasťou nášho života, a zároveň aj života iných. Sme scenáristami vlastného šťastia. „Naplnenie života je vždy šťastie, ale šťastie nemusí byť naplnením života.“1 Väčšina ľudí sabotuje svoje šťastie falošnými očakávaniami. Jednoducho nevedia byť šťastní. Ak nejaké príde, povedia si, že to bola iba náhoda. Začneme sa báť, že šťastie stratíme. A tak sa z pekného a príjemného okamihu ani nevieme tešiť. Našu prítomnosť naplní strach zo straty, či strašidelné predstavy možných daní za naše šťastie. Takto nám unikajú vzácne okamihy prítomnosti, tie okamihy, ktoré sa vzápätí stávajú minulosťou. Šťastie, ktoré sme si nevedeli vychutnať či uvedomiť v prítomnosti, začneme doháňať minulosťou. Zrazu všetko to, čo sme prežili v minulosti je krásne, šťastné, veselé. Naša minulosť zapĺňa prítomnosť a vytláča náš terajší život.

Život ukazuje, že človek si uvedomuje hodnoty až vtedy, keď ich stratí. To sa týka všetkého, a zdravia predovšetkým. Kým ho človek má, nevie si ho vážiť. Zdravie je charakterizované ako stav úplnej telesnej, psychickej a sociálnej pohody, a nie iba ako neprítomnosť chorôb či nevládnosti. Zdravie samo prispieva k pocitom pohody a spokojnosti. Pohodu si totiž človek môže zabezpečovať aj spôsobom, ktorý poškodzuje zdravie, ako sú napríklad drogy, pričom sa po momentálnej chvíľkovej pohode stáva po vytriezvení život oveľa horším. A naopak, určitá nepohoda patrí k normálnym, prirodzeným a bežným súčastiam života a nakoniec pomáha k tomu, aby sa človek stal odolným proti fyzickej záťaži, ale aj záťaži prostredia a spoločnosti.

„Šťastie ako dlhodobá charakteristika ľudského konania neobchádza nešťastné chvíle




a nie je teda sledom radostných momentov. Je skôr označením schopnosti prekonávať nešťastie a proti nemu napĺňať život. Je umením znášať utrpenie, vyrovnávať sa s nepríjemnosťami, ostať verný svojim ideálom aj za nepriazne okolností. Je teda zápasom, bojom, charakteristikou osobnosti. Niekedy sa hovorí, že treba vedieť byť šťastným a je v tom mnoho pravdy“.1
Prax potvrdzuje, že pozitívny pohľad na svet úzko súvisí zo zdravím. Aj keď mnohí ľudia vidia pôvod šťastia najskôr v peniazoch, v konečnom dôsledku každý uprednostní zdravie, a v tomto prípade je jedno, či ide o človeka s pozitívnym pohľadom na svet, alebo o pesimistu. Môže si však zdravý pesimista svojím správaním privolať chorobu, a tým skutočne nešťastie? A môže si človek, ktorí verí – nezáleží v čo – sám pomôcť a zázračne vyzdravieť? Vnútorné nastavenie človeka ja teda určite veľmi dôležité, aj keď sa nedá tvrdiť, že si svojím myslením môžeme zapríčiniť chorobu. V prípade, že naozaj vážne chorý ľudia „ to zabalia“ a nesnažia sa dodržiavať rady lekára, šanca na prežitie je u nich porovnateľne nižšia ako u tých, ktorí pre svoje uzdravenie nasadia všetky sily. Ak chorý má prečo žiť, cíti podporu okolia, dokáže sa psychicky vzpružiť a bojovať.




Človek je nešťastný iba do tej miery, do akej
sa za nešťastného považuje. Seneca

Ani bolestivým zážitkom, ťažkým skúškam a osobným zlyhaniam sa v živote nikto z nás nevyhne. Na týchto ťažkostiach však ako osobnosti rastieme. V bežnom živote sa starosti a ťažkosti tlačia do pozornosti, neraz nás úplne hypnotizujú a zastierajú nám celkový výhľad. Šťastie je pojem, pod ktorým si každý predstavuje niečo iné. Pritom je vrcholom toho, čo chce dosiahnuť. Napriek všetkému sa nám často zdá, ako by bol celý svet okolo nás šťastnejší než my. Ale je to naozaj tak, že šťastnejší sú tí, ktorý dokážu v správny okamih zachytiť koleso šťastia? Samozrejme že nie. Šťastnejší vedia len lepšie zaobchádzať s okolnosťami. Nepýtajú sa „Prečo?“ , ale „Načo to všetko bolo dobré?, Čo mi tým chcel osud naznačiť?“
Ľudia, ktorí žijú ľahšie, majú na svojom konte rovnaké množstvo výhier i prehier ako ostatní, nenariekajú však zbytočne dlho nad svojím zlým osudom a nepoužívajú vetu „Prečo sa mi to len muselo stať?“.

Namiesto toho sa pýtajú: „V čom mi to má pomôcť? Čo môžem teraz urobiť? Ktoré nové




pozitívne možnosti z toho pre mňa vyplývajú?“ Šťastní ľudia si nesnažia komplikovať život svojimi myšlienkami, naopak, rozmýšľajú konštruktívne, aby problémy čo najskôr vyriešili. Niektorí ľudia majú talent neustále vychutnávať aj tie najmenšie momenty šťastia. Svoju úlohu tu zohrávajú životné skúsenosti a vytváranie si vlastného názoru na život. Preto sa niektorí vedia tešiť aj z maličkostí, kým iných ani veľké veci nikdy neuspokoja. Šťastie sa vo vyjadrovaní človeka vyskytuje v dvoch podobách – ako niečo, čo je jeho vlastné, osobné, a niečo, čo dostane. Človek má šťastie a vyhrá v športke, ale to neznamená, že musí byť šťastný, keď vyhral. A na druhej strane, keď nevyhrá nič, môže byť šťastný, pretože ho teší niečo celkom iné. Je to naozaj vec individuálneho pohľadu. Jednotlivým významom šťastia venovala pozornosť vo svojej knihe J. Miedzgová, ktorá rozdelila prežívané šťastie do štyroch kategórií:
• Šťastie ako výnimočná kladná udalosť – dožičí nám ju osud, nezávisí od nás, nášho úsilia ani nášho charakteru. Je to náhoda. • Šťastie ako intenzívny vnútorný pocit – je prejavom schopnosti človeka intenzívne precítiť radosť, ktorú iný človek ani nemusí vnímať.
• Šťastie ako kladná životná hodnota – niečo relatívne trvalé v ľudskom živote, prevaha dobra nad zlom, v závislosti od toho, po čom človek túži
• Šťastie ako spokojnosť so životom vôbec – schopnosť mať rád život, tešiť sa zo všedných dní



Najšťastnejší je ten, kto má
najmenej požiadaviek
Budha

Šťastie môže ležať i omnoho bližšie. Napríklad v tvrdení, že menej je viac. Síce znie ako tá najhoršia formulka premúdrelých, ale prax hovorí v jej prospech. Ľudia, ktorá sa vzdali na určitý čas výdobytkov techniky, televízie, kariéry, stresu z voľného času, sa začali cítiť lepšie. Umením dobrého života je uprednostňovať tie potešenia, ktoré prispievajú




k celkovému šťastnému životu nás aj našich blízkych. „Mravná osobnosť nemusí byť vôbec šťastná, pretože mravnosť niekedy vyžaduje tie najťažšie obete, ale skutočného šťastia bez mravnosti niet. Vlastné šťastie nemožno budovať na nešťastí iných, nemožno ho budovať na ústupkoch od mravnosti, na konformizme, pretože ten vedie k nemravnosti.“1

Vedci zistili, že veriaci ľudia žijú šťastnejšie a zdravšie. Náboženstvo dáva ľuďom potrebnú dávku istoty, že tu nie sú sami, že je tu niekto, kto ich má rád a kto ich chráni. Poskytuje im rozumný návod na to, ako majú žiť, hovorí o láske k sebe aj iným, o striedmosti, vernosti a nádeji na lepší život.

To všetko sú atribúty, ktoré ľuďom poskytujú pocit spokojnosti a pohody. Usilujme sa nájsť vnútornú rovnováhu – veselosť vyváženú smútkom, humor vážnosťou. Stačí ak si vybudujeme vlastnú životnú filozofiu. Dôležité je iba to, aby bola človeku na osoh. Dôležitým činiteľom pre pohodu a spokojnosť je pocit istoty. Istotu chceme mať vo všetkom – v zamestnaní, v manželstve, v rodine, v spoločenskom postavení či finančnom zabezpečení. Chceme mať istotu, že veci okolo nás bežia dobre, a všetko čo robíme má zmysel. Všetci sa pohybujú v zóne istoty, teda v polohe života, v ktorej si dôverujú a cítia sa isto. Existujú však ciele, pre ktoré sa oplatí túto zónu istoty opustiť, a to aj za cenu určitého rizika z neznáma. Odmenou býva potešenie z prekonávania prekážok a dosahovania vytýčeného cieľa. Pretože len tak môžeme duševne rásť a byť spokojný. „Šťastie sa zvyčajne charakterizuje ako pocit uspokojenia či radosti zo sledovania a dosahovania stanovených cieľov.“1

Dlhodobý pocit šťastia je výsledkom toho, ako ho človek získal. Keď niekomu urobíme radosť a vidíme aké to má priaznivé následky, tak sa z toho tešíme aj roky. O to viac, čím viac úsilia nás to stálo. Šťastím môže byť aj uvedomenie si každého slova, ktoré počujeme, a tiež slov, ktoré hovoríme. Je šťastím cítiť čo ľudia hovoria a počuť čo cítia. Začať skutočne žiť znamená byť pozorný k tomu, čo sa práve teraz s nami deje. Byť pozorný k tomu, čo práve teraz prežívame. Nech je to čokoľvek. Neodsúvať škaredé, netváriť sa, že veci, ktoré stretávame, nemajú s nami nič spoločné. Byť šťastný znamená uvedomovať si seba samého v prítomnom okamihu. Žiť, naozaj žiť. Vnímať, počuť a cítiť prítomný okamih, ktorý sa už nikde, nikdy nezopakuje.


Šťastie je mozaika zložená z drobných radostí.
Maurois







O B S A H


1. Úvod ........................................ ............................... str.3
2. Šťastie v minulosti a šťastie dnes ........................... str.3
3. Šťastie v zdraví ........................................ .............. str.4
4. Šťastie naše každodenné ........................................ . str.5
5. Záver ........................................ ............................... str.7
6. Použitá literatúra ........................................ ............. str.8


















P O U Ž I T Á L I T E R A T Ú R A

1. Doc. PhDr. Ján Vajda, CSc., Etika, Enigma, Nitra 1993
2. Doc. PaedDr.

Štefan Strieženec, CSc., Slovník sociálneho pracovníka, AD, Trnava 1996
3. PhDr. Jana Miedzgová, CSc., Základy etiky, SPN, Bratislava 1994.