Keď Ptah stvoril svet, bohovia dostali svoje príbytky a prísľub večného prinášania obetín. Vesmír stvoril tak, že si v srdci premietol všetky jeho aspekty a nahlas vyslovil svoje myšlienky. Najprv stvoril bohov a potom mestá so svätyňami v ktorých začali bohovia bývať. Zvieratá a ľudia vznikli keď vyslovil ich mená.
Pomenovanie "klenotu Nílu" pochádza zo staroeg. pomenovania pyramídy panovníka 6. dynastie Pepiho I. Mennefer Pepi, v preklade Pepi je pevný a dobrý. Podľa pyramídy bolo pomenované aj hlavné (sídelné) mesto Starej ríše Mennefer (gr. Memfis). Náboženské meno Menneferu znelo Hikuptah, teda Palác Ptahovho ducha, čo v neskoršom gréckom preklade dalo Aigyptos. A toto sa začalo používať ako označenie celej krajiny.
Staroveký Egypt možno považovať za teokratický štát v ktorom vládne zbožštený kráľ - faraón, ktorému Egypt zverili do správy bohovia a preto mu patrí všetko hnuteľné i nehnuteľné. V tomto ponímaní bol "majiteľ" vlastne len správcom a jeho povinnosťou bol starať sa, aby zverené statky prosperovali. Vládca - faraón mal právo odňať mu zverené statky, napr. ako trest za previnenie nezlučiteľné so zákonmi, alebo v prípade nespokojnosti so správou majetkov ktoré zveril konkrétnej osobe. Faraón bol zástupcom bohov na zemi, inštitúciou stvorenou na ochranu zákona a rovnováhy v krajine.
Egypt nebol krajinou v ktorej čo sa týka náboženstva vládol monoteizmus (uctievanie len jedného boha)*. Panteón egyptských bohov bol skutočne rozsiahly a neprehľadný, neexistovala žiadna postupnická línia, žiadne následníctva, či preukázateľné vzťahy. Napriek tomu nikto neobmedzoval vieru toho druhého. Veď dnes lokálny (významovo) bôžik mohol byť zajtra bohom na ktorého sa obracia sám panovník. Tak sa spočiatku lokálny bôžik Amon "vypracoval" až na hlavu božského panteónu. Keď faraón Meni dovŕšil zjednotenie Horného a Dolného Egypta do už beztak bohatého panteónu egyptských bohov pribudlo ešte veľa bohov a bôžikov dovtedy len lokálneho charakteru. U niektorých božstiev tento charakter pretrval, iné sa rozšírili po celej krajine a ich význam vzrástol. Náboženstvo bolo základnou a neoddeliteľnou súčasťou života v krajine, faraónom počnúc a roľníkom končiac.
* Jedinú známu výnimku tvorí pokus Amenhotepa IV., známeho ako Achnaton, o zavedenie monoteizmu. Tento panovník, odporcami prezývaný aj "kacír", sa pokúsil nariadiť uctievanie jediného boha - Atona (v podobe slnečného kotúča) a dokonca založil nové hlavné mesto Achetaton. Mesto však nemalo dlhé trvanie, zaniklo pomerne krátko po jeho smrti. Jeho hrobka bola vyplienená a jeho múmia zničená. Taká bola odpoveď na pokus o odstránenie ich bohov a bôžikov z ich života.
Každoročné nílske záplavy sa stali významným javom, od ktorého vlastne závisel život v krajine. Níl a jeho záplavy sa tak stali inšpiráciou pre mýty a náboženstvo. Egypťania priznávali svoju "závislosť" od záplav, veď od obrábania pôdy závisel všetok život v krajine. Keď neboli záplavy dostatočné nebolo možné obrobiť toľko pôdy, aby bol dostatok potravy pre všetkých ľudí, komodít pre obchod,obetín pre božský panteón. Nuž a kde nebol dostatok jedla nebolo ľudí ktorí by mali pracovať na výrobe potravy a tak zabezpečovať výrobu tovarov pre obchod a výmenu. Zjednodušene teda možno povedať, že záplavy ak boli hojné predznamenávali spokojný a radosťou bohov požehnaný život, obľuba faraóna bola v takomto prípade veľmi vysoká, ľudia ho velebili pretože bol dostatok všetkého. Na svoje si tak prišli nielen ľudia, ale aj bohovia. V opačnom prípade, teda pri slabých záplavách, hrozil hladomor, nepokoje... obľuba panovníka rapídne klesala, čo nezriedka aj viedlo k rozvratu poriadku v krajine a zmene panovníka.
Staroveký Egypt nepreferoval jedno pohlavie pred druhým. Obe pohlavia mali svoje práva a povinnosti. Ani vstupom do manželstva nestrácala žena svoje práva. Naopak, ak manžel neplnil svoje povinnosti môhla žena požiadať o rozvod a to isté platilo aj naopak. Rovnosť šancí platila aj v práci. Žena môhla zastávať vysoké funkcie, presne tak ako muž. Porušenie zákona môhlo viesť až k strate majetkov a postavenia, do vyhnanstva v niektorej z oáz napr. Charga), alebo až k hrdelnému trestu. Naopak, príkladné plnenie si povinností môhlo znamenať rýchly kariérny postup a s ním spojené pôžitky majetky. A samozrejme aj zodpovednosť.
Kariéra sa veľmi dobre robila najmä v armáde, ktorá bola neoddeliteľnou súčasťou spoločnosti. Dobrá armáda bola oporou, zárukou že nepriateľ nepokorí egyptskú ríšu. Slabá armáda bola výzvou nepriateľovi, šancou na ohrozenie vnútornej stability. Hviezdou, ktorá vzišla práve z armády bol panovník 18. dynastie Horemheb, ktorý zreorganizoval armádu, rozšíril sféru vplyvu, zefektívnil administratívu a štátnu správu. Jeho vláda bola pre Egypt prínosom. Ani armáda sa však nezaobišla bez pisárov. Dobrý pisár musel veľa študovať, veľa na sebe pracovať. Ak bol nadaný a dostatočne usilovný kariéra ho neobišla. Mnoho pisárov sa vypracovalo až na "pravú ruku" panovníka. V mnohých ohľadoch bol Egypt krajinou akej úroveň nedosahujeme ešte dnes. A to nielen v oblasti rovnosti šancí či pohlaví, práv a povinností bez ohľadu na postavenie. Toľkokrát v súčasnosti s pompou objavujeme čo už bolo kedysi dávno objavené a používané práve onou tajomnou a starou kultúrou, ktorá sa stala základom pre dnešný moderný svet.
Neúprosne sa valia vody Nílu časom
Tak ako včerajšok bol kedysi dnes, tak bude dnešok raz včerajškom