Starovek

Starovek je pomerne rozsiahle časové obdobie od vzniku prvých písmových systémov a štátov koncom 4. tisícročia pred n. l. až po r. 476 pred n. l., ktorý sa zvyčajne pokladá za koniec staroveku (v odbornej literatúre by sme našli aj iné medzníky - napr. r. 330 n. l., 526 n. l. a pod.).

Geograficky zahŕňa rozsiahle územia, na ktorých vznikli štáty v Číne, Indii, na Blízkom východe, v Afrike a napokon aj v Európe (Grécko, Rím).

V tomto období sa vývoj ľudských spoločenstiev časovo posunul. Keď v Egypte, Číne, Indii alebo na Blízkom východe vznikali prvé štáty, európske územia boli ešte v hlbokom praveku. Keď napr. okolo r. 1200 pred n. l. zanikla Chetitská ríša v Malej Ázii, v Itálii sa len začali rozvíjať prvé kultúry doby železnej a Rím ako malý mestský štát vznikol až v r. 753 pred n. l. A naopak, veľká časť územia bývalých silných štátov na Blízkom východe sa v období rímskeho cisárstva (1. - 5. stor. n. l.) stala súčasťou Rímskej ríše.

Obdobie starovekých štátov je rozmanité aj v oblasti politických systémov, výroby, kultúry, náboženstva.
Štáty Blízkeho východu charakterizuje v 3. - 1. tisícročí pred n. l. silná centralizovaná monarchia. Panovník vo svojich rukách sústreďoval politickú, hospodársku, ale aj náboženskú moc. Väčšina obyvateľstva pracovala v poľnohospodárskej výrobe, len časť sa venovala remeslám, prípadne patrila k administratívnemu aparátu štátu alebo k jeho politickým a mocenským zložkám (vojsko).

V starovekom Grécku a Ríme sa situácia vyvíjala čiastočne odlišne. Z malých štátov, pôvodne ovládaných rodovou aristokraciou, vznikali mestské štáty, v ktorých sa moc postupne rozširovala na väčšie skupiny obyvateľstva. Politické práva malo aj slobodné obyvateľstvo ktoré ich realizovalo prostredníctvom zhromaždení slobodných obyvateľov (avšak politické práva mali len muži). Na nich sa volili úradníci, ktorí zastupovali štát vo vnútornej i zahraničnej politike. Tak vznikali demokratické štáty, kde účasť na ich riadení mala väčšina slobodných mužov.

Od helenistického obdobia v Grécku (koniec 4. stor. až do r. 30 pred n. l.) a v Ríme od prelomu letopočtov sa politická moc koncentrovala v rukách jednotlivcov a vznikali klasické monarchie - vlády jednotlivcov, ktorí však vyjadrovali záujmy vládnucich skupín obyvateľstva. V Grécku a ostatných helenistických štátoch to boli Macedónci, prípadne Gréci všeobecne, v Ríme zasa slobodní Rimania.

V starovekých štátoch sa politická moc zakladala na hospodárskej moci. V orientálnych štátoch (Mezopotámia, Egypt, ale aj Čína alebo India) všetku pôdu formálne vlastnil panovník. Prideľoval ju určitým skupinám obyvateľstva alebo jednotlivcom, ktorí za to vykonávali isté povinnosti (v administratíve, v náboženskom kulte alebo vo vojsku.). Takmer všetko obyvateľstvo bolo v závislom vzťahu k panovníkovi, t. j. viac-menej neslobodné.

Aj v starovekom Grécku a Ríme bolo základom politickej moci a politických práv vlastníctvo pôdy. Vo všeobecnosti platila zásada: kto vlastnil pôdu, bol slobodný a, naopak, len slobodný mohol vlastniť pôdu. Občianske práva prislúchali menšej skupine obyvateľstva, pretože väčšinu tvorilo závislé obyvateľstvo (otroci a ďalšie skupiny neplnoprávneho obyvateľstva). Ani slobodné ženy a deti nemali občianské práva.

Tak ako vznikali štátne útvary, formovalo sa písmo ako nástroj hospodárskeho riadenia výroby a neskôr aj nástroj na zaznamenanie najrôznejších náboženských, historických a umeleckých diel. Sumerský epos o Gilgamešovi, egyptské hymny na bohov, nápisy a texty v pyramídach, židovský Starý zákon, Homérové eposy Ilias a Odysea alebo diela rímskych spisovateľov sa stali súčasťou literárneho dedičstva celého ľudstva.

Jednotlivé národy staroveku si vytvárali vyspelú materiálnu kultúru, ktorej prvky sa šírili z krajiny do krajiny, z územia na územie. Často aj víťazné štáty preberali mnohé prvky kultúr porazených národov. Archeologické výskumy 19. a 20. stor. s sprístupnili mnohé kultúrne pamiatky starovekých štátov na Blízkom i Ďalekom východe celému svetu. Prostredníctvom helenistickéhého Grécka a cisárskeho Ríma sa tieto tradície udržiavali, šírili aj v neskorších obdobiach a dnes tvoria, spolu s písomnými pamiatkami, súčasť kultúrneho dedičstva celého ľudstva. Nie sú to však len predmety dennej spotreby, umelecké diela, architektúra, ale aj politické ideály a idey demokracie, ľudskosti, rozvoja duševných a telesných schopností každého jednotlivca a následne aj celého spoločenstva.