Starogrécka geografia, jej vývoj a zemepisné objavy

Starogrécka geografia, jej vývoj a zemepisné objavy
V stopách Foinicanov sa casto objavovali grécky plavci. Ich mená síce zapadli, ale ich
dobrodružstvá patrili k oblúbeným témam epickej poézie. Ohlas týchto plavieb a výprav
sa ozýva z tradície o plavbe Argonautov a z vyprávania o Odyseových bludných
cestách. Že Cierne more, ku ktorého brehom Foinicania nedospeli, je na severu a
východe uzatvorené, nebolo Grékom po dlhú dobu známe. Cielom plavby Argonautov, o
ktorej cítame prvú zmienku v Odysei, bola Aiaiská výspa. Sídlo jej krála Aiéta kladie
ešte Mimnermos v 7. storocí do Oceánu. Ale Hésiod ju uvádza v spojení s gréckou
Fasidem. V tom potom, ako bola stanovená spätná cesta Argonautov, zracia sa
geografické vedomosti urcitej doby. Návrat lode bol uvádzaný casto v súlade so
súdobými predstavami a geografickými vedomostami.
V Odyseových plavbách a jeho dobrodružstvách sa zaiste odrážajú príhody aj poznatky
rôznych gréckych plavcov a ich rozprávanie. Je možné teda podla údajov v Odysei
zostavit dost uzavretý obraz gréckeho geografického obzoru v období kolonizacného
ruchu, asi pred 7. storocím.
Bola to oblast, ktorú ohranicovali na juhu Aithiopovia, na západe ostrov Sicília, na
východe Foinikia a Malá Ázia asi od Lykie po Paflagóniu; na severe potom Cierne more,
od ktorého severovýchodných brehov prenikli prvé, velmi zastreté správy o Skythoch.
A snád sa podarí casom získat pevnejší základ pre hladisko, ktoré uplatnil Albert
Herrmann v zaujímavej rozprave o Odyseovom blúdení. Nakolko v tom, ako javisko
eposu vzrastá a ako boli krajiny navštívené Odyseom lokalizované, javí sa tesný vztah
k dejinám plavieb a zakladaní gréckych osád. S rozšírením geografického horizontu sa
potom dostali do Odysei nové dobrodružstvá a nové príhody z iných geografických
oblastí.
Identifikácia rôznych lokalít v Odysei je však velmi neistá. Príkladom tu môže byt spor
o Odyseovu Ithaku, stotožnovanú s ostrovmi Thiaki, Korfu a Leukadou. Ako sa v
podobných výkladoch mienky rozchádzajú, toho názorným príkladom môžu byt verše o
zemi Laistrygónov. Väcšinou sa tieto verše uvádzajú v spojení so svetelnými javmi,
okolo severného polárneho kruhu. H. Berger sa napríklad domnieval, že ich znalost
pochádza snád z dôb najrannejšieho styku Grékov so Skythami, zatial co podla W.
Sieglina je povest o Laistrygónoch a ich zemi prvou matnou stopou vedomostí o
severozápadnej Európe v stredomorskej oblasti. Ku Grékom sa vraj dostala od
foinických plavcov tiež po ceste, po ktorej sa k nim dostal cín. V tej veci má však
moderný bádatel svojho predchodcu v antike.
Kratés, žijúci v 2. storocí pr. n. l., vykladal miesto z Odysei na krajiny, ktoré navštívil
Pytheas, teda na ostrovy Britské. Ale, ako sa zdá, neznamená slovo KELEUTHA na
uvedenom mieste vôbec slnecné dráhy, ale ide tu o celkom inú vec, na ktorú upozornil
R. Hennig. Je možné spojit ju s obycajom, o ktorom sa zmienil Varro.
Nedá sa pri výklade Odyseových dobrodružstiev prehliadnut možnost, že sem zasahujú
aj motívy iné ako geografické.
Tak je tomu aj s Aiolovým plávajúcim ostrovom, známym z epizódy, ako boh vetru
Aiolos daroval Odyseovi mech, v ktorom boli uzatvorené vetry, a ako ked Odyseus spal,
jeho druhovia zo zvedavosti mech otvorili a zavinili tým Odyseovo blúdenie. Podla
výkladu v Odysei žije Aiolos, priatel bohov, pán nad vetrami, na výspe plávajúcou
morom a obklopenej kovovou hradbou. Výklad tohoto miesta kolísa medzi dvoma
názormi, ktoré vyslovili už v staroveku Eratosthenés a Polybios. Eratosthenés popieral,
že by Homér bol poznal okolie Sicílie, kam býva kladené Odyseovo blúdenie, a že by ho
vôbec mohol klást do známych krajín. Jeho skeptické vývody vrcholia potom vo vete,
že iba vtedy bude snád možné zistit, kde Odyseus blúdil, ked bude nájdený ten
remenár, ktorý zašil mech s vetrami. Polybios zastáva druhé stanovisko, že nemožno
považovat Aiola a Odyseovo blúdenie iba za báj. Hladá v podaní reálny geografický
základ, ktorý je však zastretý básnickým rúchom. Tieto dve hladiská sa vracajú v
zmenenej podobe tiež v moderných výkladoch. Pôvodne tu však ide zrejme o astrálny
mýtus, takže geografická lokalizácia Aiolovho ostrova, ktorý pláva vlastne na nebeskom
oceáne, nie je vôbec možná. Už Thukydidés uvádza, že Liparské ostrovy boli od starých
pomenované podla Aiola.
Zatial, co v Odysei je geografický obzor znacne širší ako v druhom epose, spojovanom
s Homérovým menom, v Iliade, poskytuje táto zas vo vycítaní achajského lodstva a
trójskych vojsk topografický obraz pevninského i ostrovného gréckeho sveta a velkej
casti malej Ázie.
Rozvoj gréckeho horizontu súvisí tesne s gréckou kolonizáciou, ktorej významná fáza
sa pocíta okolo roku 750. V priestore rozloženom na sv. od Egejského mora sa
kolonizacná cinnost obmedzila pôvodne asi iba na základné fakty. Iba od 7. storocia
vznikali skutocné osady na brehoch Helléspontu, Propontidy, Bosporu a Pontu (Cierne
m.): Kyzikos v Propontide, Sinópé na severnom pobreží Malej Ázie, Olbia, založená v 7.
storocí pri ústi Bugu boli niektoré z hlavných osád. V cele kolonizacného ruchu boli
iónske maloázijské mestá a medzi nimi pripadlo vodcovské postavenie mestu Milétu.
Asi v stopách Karov založili Milétštania radu osád: Istros, Borysthenés pri ústi Dnepru,
Pantikapaion na východnom pobreží Krymu, ktoré už na zaciatku 6. storocí doviedli
osadníci k znacnému rozkvetu, Tanais pri ústi Donu, Dioskurias na úpätí Kaukazu. Silný
prúd gréckej kolonizácie sa bral smerom na západ. Podla Hérodota podnikali Fókajcania
prvé zo všetkých Hellénov daleké plavby a objavili Adriu, Tyrrheniu (Etruriu), Iberiu a
Tartéssos. Adriatické more bolo teda skoro poznané. Hlavný smer plavby potom viedol
od Korkyry (Korfu), ktorý bol v držaní Korintanov, priamo k talianskym brehom, k
Japygickému mysu v južnej Kalabrii. Na brehoch Adriatického mora sa však Gréci
usadzovali iba v 4. storocí. Na Sicílii založili už v r. 735 mesto Syrakúzy. Pocetné
grécke osady vznikli v južnej casti Apeninského polostrova.
Kolonizácie západnej panvy Stredozemného mora sa zúcastnili hlavne Fókajovia, ktorí
dosiahli Korziky a ligurského pobrežia, kde založili na východ od ústia Rhônu Massaliu
(Marseille) na zaciatku 6 storocia. Samský plavec Kólaios (okolo r. 650), o ktorom
zachoval správu Hérodot, preplával Hérakleovými stlpmi (Gibraltárskou úžinou) a
dostal sa do Tartésu. Na pobreží severnej Afriky potom vzniklo niekolko gréckych osád
v 6. storocí v Kyrenaice, ktorej predné mesto Kyréné bolo založené už v druhej polovici
7. storocia.
Zatial, co kolonizacné plavby zoznámili Grékov s celým rozsahom Stredozemného
mora, ostávalo jeho zázemie stále ešte terra incognita. To platí predovšetkým o
Európe.
Z tejto rušnej doby zaznieva zvest o velkolepom horstve, ktoré neskôr tradícia
umiestnuje
na mlhavom severe Skythie (východnej Európy). Sú to Rhipajské hory. Tradícia o nich
siaha do 7. storocia. Alkman je prvý autor, u ktorého je možné doložit zmienku o
Rhipajskom horstve.
Ale niektorí bádatelia zastávajú názor, že správa o nom bola obsiahnutá tiež v epickej
básni „Arismaspea”, pripisovanej Aristeovi z Prokonnésu. Z tejto básne pochádza vraj
záznam vo fragmente Damasta zo Sigeia v Troade (v Malej Ázii). Damastés bol žiakom
Hellanikovým a náleží teda do konca 5. storocia. Podáva výcet národov na sever od
Skythu. Podobný výcet obsahuje tiež dielo Hérodota a ten sa dovoláva výslovne
Aristeových básní. Z celkovej zhody oboch výctov sa potom dochádza k záveru, že
Damastove údaje pochádzaju z Aristea a tam, kde sa oba výcty rozchádzajú, teda v
zmienke o Rhipajskom horstve, ktoré u Hérodota nie je, zatial co Damastés ho uvádza
nad Arimaspami, ozýva sa vraj u Damasta pôvodná Aristeova správa ešte v úplnejšom
znení ako u Hérodota. Ale u Hérodota nie je zmienka o Rhipajskom horstve asi preto,
že nebola ani u Aristea. Že Damastov záznam je založený zrejme na Hellanikovom
výklade, dokladá to, že Damastés zhodne so svojím ucitelom kladie sídla Hyperboreov,
obyvatelov na najvzdialenejšom severe, nad Rhipajskými horami. Tým sa tiež strácajú
urcité doklady, že najstaršie správy o tomto pohorí ich zaznamenávaly v
severovýchodnej Európe, na sever od Skythov. Nakolko Alkmanova zmienka o nom
uvádza iba zalesnený vrch Ripa. Pre urcenie polohy hôr neposkytuje tento fragment
žiadne vodítko. To nájdeme až v Aischylovej dráme “Oslobodený Prométeus”.
Podla zachovaného fragmentu z tohoto diela, vyteká Istros (Dunaj) zo zeme
Hyperboreov a z horstva Rhipajského. To je teda prvá urcitá správa o polohe horstva.
Ale i tu ostáva otázkou, kam kládol Aischylos pramene rieky Istru, ci do severnej ci do
západnej Európy, ako Hérodot. V tej súvislosti zasluhujú zmienku záznamy o Henetoch
v Pseudoskymnovej Periégési. Je to kompilacná práca asi z pociatku 1. storocia pr. n.
l., ale jej autor sa opiera o Efora a tým tiež o Hekataia. Píše o stlpoch na severe, u
ktorých bývajú Henetovia pri Istre. Tam ležia tiež dava ostrovy, ktoré majú najlepší
cín. Tento záznam je asi velmi starého pôvodu a mohol by sa vztahovat k pobrežiu
severozápadnej Európy, k polostruvu Bretagni, staréj Oestrymnide, kde neskôr história
pozná keltský kmen Venetov.
Je možné, že sa ku Grékom dostaly prvé správy o Rhipajských horách od
severozápadu. Tam, snád v Bretónsku, bolo by možné s akousi pravdepodobnostou
hladat pôvodné miesto ich polohy, ale neskôr, urcite už od 5. storocia boli kladené do
východnej a severovýchodnej Európy. Za neskoršími správami o Rhipajských horách sa
skrýva niekedy zrejme Ural. S horami bola však spojená mylná predstava, že
prestupujú v rovnobežkovom smere východnú Európu, a tá mala velmi tuhý život.
Udržala sa totiž do zaciatku 16. storocia.
Medzi domorodcami východnej Európy, obzvlášt Skythami, a gréckymi osadami na
pobreží Pontu panoval culý obchod. Obchodné styky prispeli k rozšíreniu geografického
obzoru. Tak došla ku Grékom správa o starej karavánnej ceste, ktorá viedla severne od
Kaspického mora do strednej Ázie krajom Issédonu (asi v poriecí rieky Issetu, pobocky
rieky Obi) do zeme Arimaspov. O týchto krajinách a ich obyvateloch pojednával epos
“Arismaspea”, pripisovaný Aristeovi z Prokonnésu. Básen náleží však iba do 6. storocia,
lebo sa jej skladatel zmienuje o vpáde Kimmeranov.
Najstaršia ludová grécka predstava o Zemi je nám zachjovaná v epických básnach.
Predstavu, akú mal Homér a ako sa prejavuje u starých básnikov, vystihol astronóm
Geminos takto: “Homér a takmer všetci starí básnici si predstavujú Zem plochú a
súvisiacu s vesmírom, svetové more ju obklopuje okolo a zaujíma miesto obzoru;
východy Slnka sa dejú z oceánu a západy do oceánu. Preto sa tiež domnievali, že
Aithiopovia blízko východu a západu bývajúci sú spalovaný Slnkom.”
Prvý pokus o vedecký výklad podoby a postavenia Zeme vo vesmíre sa zrodil v
stredisku kultúrneho života maloázijských Grékov, meste Milétu, kde stála tiež kolíska
gréckej geografickej vedy. Prvá kozmologická grécka sústava pochádzala od Thaléta
Milétskeho, ktorý žil v druhej polovici 7. a v prvej polovici 6. storocia (predpovedal
zatmenie Slnka 28. Mája r. 585).
Sám nic nepísal, jeho ucenie o Zemi sa zachovalo v Aristotelovom a Senekovom
podaní. Podla údaja Aristotelova ucil Thales, že Zem pláva ako drevo (xylon) alebo iný
podobný predmet na vode. Podla Seneka ucil Thales, že Zem je vodou nesená a pláva
na spôsob lode. Pri pohybe sa kolísa a tým nastáva otras zeme. Nie je podivné, že má
hojnost vody k vzniku riek, ked celý vesmír spocíva na vode. Slnku pripisoval Thales
tvar podobný Zemi, ktorá zaujíma v kozme ústredné postavenie.
W. Schultz, ktorý sa neskôr zaoberal Thaletovými kozmologickými názormi, sa
domnieva, že Thales preniesol na Zem ludovú predstavu, ktorá videla v oboch
najväcších nebeských telesách, Slnku a Mesiaci, clny. Podobne ako Mesiac bola podla
jeho výkladu aj Zem doskou na nebeskom oceáne, a to neosvetlenou. Myšlienka o
oceáne, z ktorého sa rodí život a ktorý sám ako pravodstvo nesie zemskú dosku, sa
zhoduje s kozmologickým obrazom Hellénov, ale ako Thales tieto predstavy vystihol, to
vraj upomína na astronomické názory Egyptanov. Že Thaletovo ucenie sledovalo vzor
babylonský a egyptský, to predpokladal tiež H. Berger.
V akej podobe si vlastne Thales predstavoval Zem? Na túto otázku znie odpoved
takmer pravidelne, že jej dával tvar dosky alebo nízkeho valca. V pramenoch priamy
údaj o Thaletovej predstave nie je mimo poznámky u Pseudoplutarcha, že Thales, si
predstavoval Zem v podobe gule. Nebolo teda úplne bezdôvodné mienenie tých, ktorí
Thaleta pokladali za stúpenca ucenia, že Zem má tvar gule. Ale to odporuje všetkému,
co o vývoji gréckej geografie vieme, a preto sa táto teória dnes právom zamieta.
Podla Thaleta pláva Zem na svetovom oceáne a tá predstava dáva tušit aj predlohu
Thaletovho ucenia. Ak ju nájdeme v názoroch Chaldeou (Babyloncanov). Podla zápisu
Diodóra, ktorý pochádza z Béróssa, predstavovali si Chaldeovia Zem v podobe clnu a
vydutú. Podobné clny nám z Babylonie popísal velmi podrobne Hérodod. Píše, že majú
podobu gulatého štítu, majú lodné rebrá z vrb, ktoré sú v nich potiahnuté kožami.
Poznáme tvar týchto clnov aj z assýrskych reliéfov, podobných plavidiel sa nakoniec v
Mezopotámii doposial používa. Zem v predstave Thaleovej sa podla tohoto výkladu
podobala tvaru gulového vrchnáku, po prípade pologuli. Táto najstaršia podoba Zeme,
ktorú je možné doložit v gréckej vede, súvisí teda zrejme s kultúrnou oblastou
babylonskou.
Thaletovým žiakom bol podla Eratosthenova svedectva Anaximandros. Zomrel skoro po
roku 547. Anaximandra je možné považovat za prvého predstavitela
matematicko-prírodovedeckého smeru v dejinách gréckej geografie. O podobe, akú
prikladal Zemi, sa zachovalo niekolko správ, ale z neskoršej doby. Podla záznamu
Plutarchovho, zachovaného u Eusebia, má Zem podobu valca, ktorého výška sa rovná
tretine šírky, podla údaja u Hippolyta má podobu vydutého okrúhleho stlpového
bubienka – na jednej ploche stojíme, druhá potom je protilahlá a konecne podla
poznámky u Diogena Laertského spocíva Zem uprostred vesmíru, majúc tvar gule.
Správy si odporujú a spravidla sa prihliada k Plutarchovmu údaju, že Zem má podobu
valca. S tým sa potom zrovnáva aj veta Hippolyta, že na jednej s plôch stojíme, druhá
že je protilahlá. Ale Anaximandrovu predstavu o Zemi je možné snád vykladat na
gulovú vrstvu a mat za to, že bola iba poniekial pozmenená a viac geometricky
vyjadrená Thaletova predstava. Ako dokladá Eratosthenes bol Anaximandros prvý
Grék, ktorý zostrojil mapu sveta. Dá sa predpokladat, že podkladom jeho obrazu boli
správy gréckych plavcov a ich básnické spracovania. Kolonizácia Pontu priniesla do
gréckej literatúry báje o národe Hyperboreov, žijúcich na vzdialenom severnom okraji
obývanej Zemi životom štastným a blaženým, o bájecných Makrokefaloch a
nomádických Skythoch. Takéto správy obsahovalo básnické dielo Hésiodovo. Na západe
pozná Hésiod Ligurov, Tyrrhéncanov (Etruskov), Etnu, Ortygiu (ostrovcek u Syrakúz).
Na južnom úpätí Kaukazu pri rieke Fasidu (Rionu), pozdlž ktorej zostupovala stará
obchodná dráha k pobrežiu Cierneho mora, sa koncila asi v dobe Anaximandrovej v tú
stranu známa cast zemského povrchu.
Anaximandrovu mapu opravil a doplnil Hekataios Milétsky (žil v druhej polovici 6.
storocia, posledná zmienka o nom je z roku 494), prvý predstavitel druhého smeru v
gréckej geografii, smeru, ktorý charakterizuje tesné spojenie s dejepisom. Heho
Periégésis alebo Periodos gés podávali slovný výklad k mape a zahrnoval zemepisné
vedomosti vtedajšej doby. Z jeho diela sa zachovali iba zlomky. Hekataios si
predstavoval Zem obtekanú oceánom, ktorý úžinou u stlpov Hérakleových súvisí so
Stredozemným morom, na východe potom vniká Kaspickým morom do trupu pevniny.
Hekataios pri svojej oprave Anaximandrovej mapy použil asi staré perzské mapy a
zobrazil tiež výsledky plavby Skylakovove a Dreiove výpravy indické, podniknuté pred
jeho tažením proti Skythom. Z Kaspapyru, na lavom brehu Indu, blízko miesta, kde
ústi rieka Kófén (Kábul), vyplávalo Skylakovo lodstvo a sledovalo tok Indu až k jeho
ústiu. Po plavbe Cerveným morom (Indickým oceánom) pristálo lodstvo tridsiateho
mesiaca v egyptskom prístave. “A ked plavbu vykonali, podmanil si Dareios Indov a
vládol nad tímto morom. Tak sa zistilo, že tiež Ázia mimo tej casti, ktorá leží smerom k
východu, je rovnako utváraná ako Libya”. Tomu sa dá rozumiet tak, že sa Áziu na juhu
dá práve tak oboplávat, ako Líbyu, o com cerpal Hérodot doklad zo spomenutej plavby
Foinicanov za egyptského krála Nech II. Skylax z Karyandy je prvý grécky autor, ktorý
písal o bájecných národoch v Indii podobajúcich sa netvorom, ako boli Tienonožci
(Skiapodes), Jednookí (Monofthalmoi), Ótoliknovia (co je grécky preklad zo
sanskrtského Karnaprávarana), ktorí sa zahalujú svojimi ušami, a
Henotiktovovia,(preklad sova ekagarbha) u ktorých ženy rodia len raz za života.
Popis západnej Európy bol Hekataiom podaný so znacnou podrobnostou, ako o tom
svedcia zachované zlomky z jeho diela. Ak, ako sa zdá, sú do obrazu Thrákie a Sythie
vložené poznatky z Dareiovej výpravy proti Shythom z posledného desatrocia 6.
storocia, by bolo možné zaradit Periégésiu a jej mapu do doby po tomto tažení. Iba
velmi neistá je hypotéza, podla ktorej k pramenom Hekataiovým náležal tiež
Euthymenés Massilský. Správa o tom, že sa plavil po Atlantickom oceáne, k nám došla
vo velmi porušenom stave a ani dobu jeho života sa nedá zistit. Podobá sa iba pravde,
že je ju treba klást pred Hérodota, ku konci 6. storocia teda do doby pred tým než
Kartágincania uzavreli plavbu pri Hérakleových stlpoch. Podrobný je Hekataiov popis
Egypta, ktorý poznal z vlastného názoru. Tiež u Hekataia sa ozýva tradícia o boji
Pygmejov, žijúcich na juh od Egypta, so žeriavmi, o ktorom sa zmienuje už Ilias. Tu
prirovnáva básnik pochod Trójanov ku krdlu bojovných žeriavov, ktorí sa vrhajú na
Pygmejov, sídliacich pri oceáne na dalekom juhu.
Zemepisný obzor Hekataiov siahal v strednej Ázii až do kraja Chorsmiu (Chiva), v
ktorého horách zaznamenáva charakteristickú stepnú vegetáciu, bodliaky, šípok, vrby a
tamarišky. Že Kaspické more bolo na Hekataiovej mape pravdepodobne zálivom
vonkajšieho oceánu, nemožno síce zo zachovaných fragmentov priamo doložit, ale
dôraz, aký kladie Hérodot na uzatvorenost Kaspického mora, nasvedcuje asi tomu, že
je namierený proti opacnému názoru jeho predchodcu Hekataia. Problém, ak je tiež
Kaspické more záliv oceánu ci vnútrozemné more, ostal potom spornou otázkou
antickej geografie.
Hekataiova mapa, zobrazujúca zem obklopenú oceánom a rozdelenú na dve celkom
rovnaké casti, Európu na severe a Áziu na juhu, bola priamo oznacená za dielo hodné
obdivu. Stala sa hlavnou predlohou pre dve nasledujúce storocia a trvalo pôsobila na
vývoj starovekej kartografie.
Niekolko základných rysov týchto najstarších gréckych máp poznávame z Hérodota. V
36. Kap. IV. knihy sa posmieva tým, ktorí zobrazovali Zem. Kreslia vraj oceán okolo
Zeme, ktorá má podobu kruhu, akoby kružítkom zobrazeného, a znázornujú Áziu práve
tak velkú ako Európu. Inou vlastnostou týchto starých iónskych máp bolo, že v strede
nich bolo zobrazené Grécko, ktorého stredom a tiež stredom celej mapy boli Delfy,
“posvätný stred zeme”, ako píše Aischylos.
U Hérodota sa dalej docítame, že Aristagoras, tyran milétsky, ktorý okolo r. 500
navštívil Spartu, aby získal spartského krála Kleomena pre chystaný odboj
maloázijských Grékov proti Peržanom, priniesol so sebou kovovú dosku, do ktorej bola
vrytá mapa zemského povrchu. Z dalšieho jeho výkladu sa dozvedáme, ako boli na
tejto mape nakreslené provincie perzskej ríše od iónskeho pobrežia až po Susy.
Hérodot tiež výslovne uvádza, že bolo už vela tých, ktorí až po jeho dobu nakreslili
mapu Zeme. Mená niekolko najstarších gréckych zhotovitelov máp cítame jednak u
Agathémera (zo zac. 3. storocia n.l.), jednak v scholiách (vecných pamiatkach) k
Dionysiovej Periégési, oblúbenom diele autora žijúceho ku koncu 3. alebo na zaciatku
4. storocia našej éry, ktoré podávalo vo viazanej zmluve (v hexametroch) popis
zemského povrchu.
Tieto schólie, o ktoré sa opiera tiež Eustathios v svojom komentáti k Dionysiovi
Periégétovi, cerpali z predlohy daleko staršej, z Eratosthena. Dozvedáme sa tu, že prví,
kto znázornili oikúmenu, t.j. obývanú cast zemského povrchu, na mape, boli:
Anaximandros, druhý Hekataios Milétsky, tretí Démokritos, žiak Thalétov, štvrtý
Eudoxos. Kreslili ju okrúhlu, Démokritos potom v podobe obdlžnika.
V dvoch storociach po Hekataiovi pokrocili vedomosti o zemskom povrchu velmi
znacne.
Asi po upevnení svojho panstva nad úžinou pri Hérakleových stlpoch vyslali
Kartágincania vraj súcasne dve výpravy, v ktorých cele boli Himilko a Hanno. Výpravy
spadali snád do doby akolo roku 465 (iní kladú Hannonovu plavbu do doby o nieco
staršej) alebo tiež neskoršej, akolo r. 450. Himilkonovi pripadla úloha plávania pozdlž
západného pobrežia Európy k Cínovým ostrovom. Z jeho správy sa zachovlo iba
niekolko úryvkov v Avienovej básni Ora maritima, v ktorej nájdeme tiež prvý popis
Atlantického oceánu pri západnom pobreží Európy. Vykreslujú sa v nej obtiaže, ktoré
zdržujú plavbu. “Z hladiny mnoho morských rias vycnieva a casto na spôsob krovia
zadržia lod. Tiež sa nedá vyplávat na šíre more, nakolko sa tam daleko rozkladajú
pocetné plytciny, voda sotva pokrýva spodné piesciny. Tma zahaluje ako pláštom
oblohu a stála hmla zakrýva priepast a den sa stráca v hustých mracnách. Množstvo
oblúd pláva po hladine a velký des so šialenstvom vládne na mori .”
Daleko významnejšia bola plavba Hannonova. Po jeho návrate bola správa o výprave
vyritá na medenú dosku a uložená v Melkartovom chráme v Kartágu. Zachovala sa v
gréckom preklade. Ale grécky text neobshuje úplné a neporušené znenie správy. To
dokladá poznámka u Arriana, podla nej Hanno plával pozdlž západného pobrežia Libye
35 dní, kým sa obrátil k výchdu. Ked sa potom obrátil k juhu, skúsil vraj vela obtiaží
nedostatkom vody, žeravým žiarom a ohnom valiacimi sa do mora. Uvedené udanie o
dlžke plavby však v zachovanej relácii Hannona chýbajú. Vrch, z ktorého šlahal plamen
ku hviezdam, ktorý Hanno nazýva Vozom bohov, bola snád sopka a ohnivé prúdy
valiace sa do mora boli zrejme prúdy žeravej lávy. Na západnom pobreží Afriky je
sopecnou oblastou krajina Kamerun. Až tam teda dospel podla všetkého Hanno na
svojej plavbe. Hanno sa zmienuje o velkej a širokej rieke, plnej krokodílov a hrochov,
väcšinou sa ztotožnuje so Senegalom. Výprava mala tiež vybudovat kolónie na
západoafrickom pobreží. Stalo sa tak aj na ostrove Kerné, na ktorom založil Hanno
poslednú osadu, ktorá sa v jeho správe uvádza. Ostrov sa hladá pri ústi rieky Rio Oro.
Podla Hannona vplávala výprava z ostrova Kerné do jazera, z ktorého do rieky plnej
krokodílov a hrochov (Senegalu) a vrátila sa potom opät k ostrovu Kerné; tento ostrov
však možno hladat aj v rieke Senegal. Tam však nastaly za 2500 r. znacné zmeny,
ktoré by sa dali zistit iba štúdiom terénu.
Podla Hannonových údajov sa na juh od rieky oživenej krokodílmi a hrochmi zacína
zem cernochov. Aestuarium Senegalu, s ktorým sa spájajú záznamy je doložené ako
severná medza negrov. Je to najstarší historický údaj o etnickom rozhraní medzi živlom
hamitským a cernošským v západnej Afrike.
Podla mienky niektorých bádatelov dospelo kartáginské lodstvo na svojej plavbe iba k
Palmovému mysu alebo k ostrovu Sherboro. Ak je však pravdepodobnejší výklad, že
Hanno dosiahol až brehy Kamerunu, potom ostrov v zálive, na ktorom sa stretol s
lesními ludmi, mohol byt Fernando Po. “Bolo tam daleko viac žien so srstnatým telom.
Tlmocníci ich nazývali Gorilly. Prenasledujúc ich, sme mužov nemohli chytit, nakolko
všetci nám unikli po krkolomných cestickách, brániac sa kamenmi, ale tri ženy sme
dolapili, ktoré hryzúc a škriabajúc nechceli nasledovat sprievodcu. Zabili sme ich teda,
stiahli ich kože a doviezli ich do Kartága. Dalej sme už neplávali, lebo nám došli
potraviny.”
Zemepisné údaje, casto velmi dôležité, obsahovali popisy pobreží, vzniknuté z
praktických potrieb pre úcely plavby. Je možné ich presnejšie sledovat asi do konca 6.
storocia, zachovali sa však až v prepracovaní z neskoršej doby. Je to zvlášt Periplus
popisujúci pobrežie západnej Európy, ktorý sa k nám dostal v latinskom prepracovaní z
pociatku 5. storocia n. l. od Rufia Festa Aviena pod názvom De ora maritima. Obsahuje
starý a velmi cenný popis, massilského plavca, ktorý je významným pramenom pre
poznanie geografických a národopisných pomerov na európskom západe v dobe daleko
staršej, ako je vek Avienov. Geografický horizont zaberá celé západné pobrežie Európy
od ústia Rhônu až po Oestrymnis (Bretagne). Pri nej ležia ostrovy Oestrymnides,
bohaté na cín a olovo (snád archipel Ouessant alebo ostrovy Scilly a záp. Cast
Cornwallu), dalej potom k severu ostrov Albion (Británia) a Svätý ostrov (Sacra insula)
Hiernu, to jest Írsko. Z básne získavame obraz o bývalej moci Tartésscanov, o ich
bohatom prístave Tartéssu pri ústi rovnomennej rieky (dnešný Quadalquiviru), odkial
Tartéscania konali plavby do Oestrymnidy. To bolo v dobe, než Kartágincania znicili
niekedy okolo r. 500 ich panstvo. Podla Schultenovho výkladu poskytlo ostrovné mesto
Tartéssos tiež predlohu pre vyobrazenia ostrova Atlantis v Platónových dialozách
"Timaios" a ""Kritias".
Z Avienovho popisu poznávame tiež staršiu fázu vo vývoji narbonského okolia, kde sa
rozkladaly dva zálivy: záliv troch a záliv štyroch ostrovov, ktoré boli postupne nánosom
rieky Attagus (Aude) vyplnené. Rieka sama ústila do mora dvoma ramenami. Rovnako
významné sú v Avienovej predlohe aj údaje ethnografické; zaznamenáva v západnej
Európe Iberov, Ligurov, Keltov, Libyofoinikov a grécke mestá. V jeho vyobrazení sa
zretelne odráža zápas, ktorý sa v dobe pôvodného periplu odohrával v západnej
Európe. Pozorujeme tu rozmach dvoch etnických skupín, Keltov a Iberov, na úkor
tretieho, staršieho živlu, Ligurov. Ligurovia sa ocitli takmer v klieštach, ktoré ich z
oboch strán zvierajú. Ustupujú a sú zatlácaní z jednej strany Keltmi, z druhej Ibermi.
Asi z pociatku 5. stor. pochádza periplus Stredozemného mora, skôr oznacovaný
omylom Skylakovým menom. Ale redakcia diela, ktoré je nám zachované, pochádza asi
z polovice 4. storocia pred n. l. Údaje o vzdialenostiach na pobreží sa v periplu
uvádzajú jenak podla dlžky plavby (poctu dní a nocí), jednak podla štádií. Prvé údaje
sú zrejme staršieho dáta, udané podla štádií sú z doby neskoršej. Popis pobrežia sa
pocína u Hérakleových stlpov a mesta Gadeir (Cadix). Sleduje pobrežie pozdlž celého
Stredozmného aj Cierneho mora a vedie pozdlž afrického pobrežia až k ostrovu Kerné,
vzdialenému dvanást dnovou plavbou od Hérakleových stlpov.
Celkom dost podrobný popis obshuje poznámky o ostrovoch, prístavoch a riekach,
zmienuje sa o mestách a kmenoch, ktoré bývajú pri pobreží. V zaujimavom popise
Talianskeho polostrova sa stretávame po prvý raz s názvom Ríma. Svojím mylným
údajom o adriatickom rameni rieky Istru (Dunaja), ktorý súvisí zrejme s menom kmena
Istrov (v dnešnej Istrii), prezradzuje, že v geografických vedomostiach o európskom
pobreží v najvnútornejšom kúte Adrie bola doposial znacná medzera. Prícinou nej bolo
iba pozvolné prenikanie gréckej kolonizácie v tejto oblasti. Za vlády syrakúzskeho
tyrana Dionysia I. bol okolo r. 390 kolonizovaný ostrov Issa (Vis), odtial potom
Tragurion (Trogir) na pevnine a s tyranovou podporou založili Peržtania osadu na
ostrove Faru (Hvar).
Z pocetných podrobností, ktoré obsahuje popis severoafrického pobrežia, zasluhuje
zmienku poznámka, že Libyovia Gyzantovia (v dnešnom Tunisku) sú všetci plavovlasí.
Pokrok, ktorý bol ucinený v poznaní zemského povrchu od dôb Hekataiových, sa
najlepšie zrací v diele Hérodotovom. Hérodot zomrel asi akolo roku 425. Bol to historik,
ale do vypísania grécko-perzského zápasu vložil miestami velmi obsiahle odstavce
obsahu zemepisného a ethnografického. Tak v prvej knihe popisuje Mezopotámiu a
kraje pri Kaspickom jazere, v druhej sa zaoberá velmi podrobne Egyptom a Aithiopiou,
v štvrtej vyobrazuje Skythiu, kraje a národy nad Pontom a prechádza potom k
vypísaniu Kyrény a Libye, nacrtávajúc tu opät ucelený obraz geografických a
nýrodopisných pomerov severnej Afriky. Hérodot je presvedcený o jednote súše na
zemskom povrchu, ale prijíma jej rozclenenie na tri svetadiely s obviklým oznacením
Európa, Ázia, Libya, avšak s poznámkou: „Ani toho sa nemôžem dohádat, preco
pevnina, jestvujúc jediná, má tri mená, utvorené podla ženských mien a preco sa za
rozhrania vytkla egyptská rieka Níl a kolchidská Fasis, niektorí potom za medze
vydávajú maiótsku rieku Tanais (Don) a brod Kimmerský (dnešná úžina Kercská), a
nemôžem tiež zistit mená tých, ktorí to rozdelenie ucinili a preco tie mená dielom dali.“
Meno Európa v geografickom význame sa po prvý raz vyskytuje v hymne na Apollóna,
ale znací tu vlastne pevninskú Helladu na rozdiel od Peloponnésu a ostrovov. Názov
Líbya ako názov krajiny je doložený v Odysei, názov Ázia iba u Pindara a Aischyla.
Hérodot si predstavoval, že dlžka Európy presahuje dlžku Ázie s Líbyou. Sever a východ
Európy sa strácajú v neznáme, nikto nevie, ci sú obklopené morom. Istros (Dunaj),
ktorý pramení u Keltov a mestá Pyréné, pretína svojím tokom Európu uprostred. Mimo
oblast stredozemného pobrežia pozná Hérodot dôkladnejšie Skythiu, rozloženú od Istru
k Maiétskemu jazeru (Azorskému moru). Vedomosti o ostatnej Európe nie sú valné.
Podrobný je popis Skythie, zvlášt Hérodotov národopisný obraz zeme. Zrejme neboli
Skytkovia jednotným etnickým celkom. Tak medzi Skythami – orácmi, sídliacimi v
poriecí Borysthenu (Dnepru) a Hypaniu (Bugu), je možné predpokladat obyvatelstvo
slovanské, ku ktorému náležal aj kmen Neurov na území dnešnej Volyne a Podolia. Tiež
mongolský živel bol asi zastúpený medzi Skythami. Ale u väcšej casti takto oznaceného
celku prevládal pôvod indoeurópsky. K tejto skupine patrili tiež iránsky Sarmati, sídliaci
za Tanaidom – Donom. V Hérodotovom diele sa rysujú aj vedomosti o Urale. K tomu
poukazuje správa o kamennej zemi na úpätí vysokých hôr, kde bývajú lysohlaví a
ploskonosí Argippaiovia. V dalších správach sa silne prejavuje rozprávková zložka.
Pocujeme o tom, že v tých horách bývajú ludia s kozími nohami, nad nimi potom ludia,
ktorí spia šest mesiacov. Východne od Argippaiouv sú Issédoni, nad nimi k severu
jednooký ludia (Arimaspovia) a strážcovia zlata, Nohovia (grypes). S Issédonmi, ako už
bolo spomenuté, sa dostávame asi do úvodia rieky Obi, kde je pobockou Tobolu Isset.
Hérodot o týchto zlatonosných krajinách na dalekom severe poznamenal: V severnej
Európe sa vyskytuje daleko najviac zlata. Ale ako sa dobýva, to neviem s urcitostou
povedat, vypráva sa však, že Arimspovia, jednookí ludia, kradnú Nohom. Ale ja ani
tomu neverím, že by sa rodili jednookí ludia, majúci inak prirodzenost podobnú
ostatným ludom. Konciny Zeme však obmykajú ostatné zeme, chovajú v sebe veci,
ktoré sa nám zdajú najkrásnejšie a najvzácnejšie.
Hérodotove správy z uvedenej oblasti súviseli nepochybne s velkou obchodnou dráhou,
ktorá viedla na sever od Kaspického mora do strednej Ázie, a podla údajov odtial
došlých uzavrel Hérodot tiež Kaspické more na severe, pokladajúc ho správne za more
vnútrozemné. Medzi prítokmi Maiétskeho jazera uvádza Hérodot rieku Oaros. Ide tu asi
o rieku Volgu, ktorej ústie položil grécky historik do Azovského mora, ako to cinili ešte
stredovekí arabskí geografi. V Hérodotovom údaji, sa ozýva zvest o obchodnej trati,
ktorá z dolného Donu prešla pri ohybu Volgy u dnešného Stalingradu do tejto rieky a
viedla po nej dalej do Ladožského jazera. Tak by bolo možné vysvetlit v Hérodotovom
diele hydrografický obraz východnej Európy. Tanais (Don) vyteká z velkého jazera a
Oaros (Volga) ústi do Maiétidy. Vedla vlastných skúseností a poznatkov, ktoré Hérodot
získal sám v Skythii, kde sa dostal po rieke Bugu na vzdialenost štyroch denných
pochodov od pobrežia do vnútrozemia, boli mu pramenom pre jeho obraz zeme a jej
obyvatelstva správy, ktoré súviseli s tamojším obchodom a jeho cestami.
Z Ázie vybiehajú dva polostrovy, podla našej terminológie Arabia a Malá Ázia, o jej
šírke mal Hérodot predstavu celkom nesprávnu. Píše vlastne, že dobrý chodec ju môže
prejst napriec medzi Ciernym morom a morom oproti Cypru ležiacim za pät dní.
Severná hranica Ázie je Kaspické more a rieka Araxés. Tento Hérodotov Araxés vznikol
pravdepodobne kontamináciou správ o dvoch úplne rôznych riekach. Jednou bol
arménsky Araxés (dnešný Aras), druhou asi Jaxartés, v neskorších pramenoch zvaný
tiež Araxates a Orexartés. Je možné teda u Hérodota zistit zastretú vedomost o
stredoázijskom veltoku Jaxartu (Syr-darja), nemožno však súhlasit s výkladmi, ktoré z
jeho diela dokladajú tiež vedomost o Aralskom jazere. Tak daleko horizont Hérodota
nesiahal a toto jazero ostalo antickému svetu neznáme.
Ázia je obývaná až po Indiu, ktorá leží na hraniciach známej casti zemského povrch, a
nikto nevie povedat, akú má odtial podobu. Podrobné správy, ktoré obsahuje tretia
kniha o perzskej ríši a jej administratívnom rozdelení, doplnuje zaujímavý popis
královskej cesty vedúcej zo Sard do Sus.
V druhej svojej knihe sa Hérodot zaoberá podrobne riekou Níl. S Nílom a jeho tokom
bolo v starovekej geografii spojených niekolko problémov a táto rieka neprestala byt v
africkej geografii problémom až do 19. storocia. Okrem záhady jej vzniku a smere jej
toku boli to pravidelné záplavy, ktoré upútavali velmi skoro pozornost a záujem
gréckych ucencov. Hérodot sa zmienil o pokusoch, ktoré boli podané na objasnenie
tohto javu, hladá výklad v pôsobení Slnka. V zimnom období postúpi pred zimnými
búrkami na juh, nad Hornou Líbyou. Tam odsáva vodu z riek a rozprašuje ju do vyšších
priestorov, kde ju prijímajú vetry. Tie potom vlahu roznášajú. Preto vraj vetry vanúce
od juhu a juhozápadu prinášajú najviac vlahy. Ked zimy ubúda, Slnko sa opät vracia do
stredu nebeskej klenby a odsáva potom rovnomerne vodu zo všetkých riek, ktoré sa
tým zmenšia. V zime sa Nílu nedostane žiadneho dažda a nadto je jedinou riekou, z
ktorej Slnko vodu odsáva; je tiež jedinou, ktorá je v zime menšia ako v lete. K
poznámke, že o hornom toku Nílu nie sú vedomosti, pripojil Hérodot správu, ktorú sa
dozvedel od Kyréncanov, o výprave Nasamónov, bývajúcich pri Syrte, podniknutej za
preskúmaním líbyjskej púšte.
Hérodot delí Líbyu na tri pásma: pobrežné pásmo, nad ním pásmo divokých zvierat a
nad ním piescité pásmo bez vody, púšt. Do neho sa vydalo 5 Nasamóncanov, ktorí
cestou k západu sa stretli s malými mužmi, ešte podpriemernej výšky. V ich sprievode
prešli Nasamóni rozsiahlymi mociarmi a dospeli konecne do osady, kde všetci
obyvatelia boli práve tak malí ako ich sprievodcovia a mali ciernu plet. A okolo osady
tiekla od západu k východu velká rieka, oživená krokodílmi. Bol to vraj Níl. Tecie
uprostred Líbye tým istým smerom ako Istros v Európe, od západu k východu.
Hérodotov záznam o malých ludoch sa nesporne týka afrických pygmejov a je to teda
významný doklad z historickej etnológie Afriky. Ale sporné je zase ich umiestnenie.
Konecný ciel cesty Nasomónov, rieka tecúca od západu k východu, býva totiž rôzne
stanovený. Najcastejšie sa stotožnuje s Nigerom, ale tiež s prítokom jazera Cad, s Bahr
el Ghazalem. R. Hennig potom, rozhodne odmietajúc jej stotožnenie s Nigerom, hladá
Hérodotom zaznamenanú rieku vo Fezane.
Medzi oázami, ktoré uvádza Hérodot v piesocnatom líbyjskom pásme, je Augila (dnešná
Audžila), dalej sa zmienuje o aithiopských tróglodytoch, ktorí sú pokladaní za predkov
dnešných Tibbu.
Do poslednej tretiny 5. storocia pripadá spis „O vzduchu, vodách a miestach “, ktorý
býva pripisovaný lekárovi Hippokratovi, podla Wilamowitzovho rozboru náleží však jeho
žiakovi, ktorý bol autorom spisu o padúcnici. Spis je lekárskeho obsahu. Preberá sa v
nom otázka, ako na zdravotný stav obyvatelstva pôsobí podnebie, voda a povrchové
pomery. Druhá jeho cast obsahuje akýsi dokladový materiál k týmto úvahám, v ktorých
sa porovnávajú obyvatelia Ázie a Európy. Vyobrazením Skythov, ich fyzickými
vlastnostami a spôsobu života doplnujú tento spis Hérodotove údaje. Charakteristika
Skythov, že boli bezfúzi, tucní, cervenej pleti, jeden ako druhý, vystihuje daleko viac
vlastnosti rasy mongolskej ako príslušníkov indoeurópskej skupiny. Tiež výklad ich
kocovného života na vozoch tahaných volmi pripomína obdobné vyobrazenie
mongolských kocovníkov, s ktorými sa stretol o 16 storocí neskôr Rubruk v
juhoruských stepiach. Etnograficky je cenná tiež zmienka o kolových stavbách na rieke
Fasidu. Inak sa hlási v rozprave gréckeho lekára predstavy starých iónskych myslitelov
v urcení polohy Skythie pod samým súhvezdím Velkého medveda a Rhipajskými
horami, odkial vanie severný vietor.
Na samý koniec 5. storocia pripadá výprava, ktorá tiež s geografického hladiska
nadobudla znacný význam. Je to taženie Grékov v službách Kyra mladšieho ku
Kunaxom (r. 401) a preslávený návrat „desat tisícou“ k pobreží Cierneho mora,
vyobrazenie v Xenofóntovej Anabasii. Významný je hlavne pochod doposial neznámymi
krajinami zasneženej arménskej vysociny.
Popisná geografia je aj nadalej zastúpená vložkami v historických dielach. Stretávame
sa s nimi u Thukydida, Efora a Theopompa. U Thukydida sa zhodne s tématom jeho
dejín obmedzujú na hellénsky svet. Je to hlavne niekolko poznámok národopisného
rázu a z nich hlavne výklad o vývoji etnografických sicílskych pomerov.
V Eforových dejinách, spísaných po r. 357, pojednávali celé dve knihy o geografii. Jej
základy sú zachované vo veršovanej periégésii, ktorá sa mylne pripisovala Skymnovi.
Dielo pochádza z pociatku 1. storocia pr. n. l. a uvádza so pod názvom
Pseudoskymnos. Je zaujímavé, ako sa už v diele Efora stretávame s problémom
zdôrazneným neskôr opät Strabónom, ktorému však pozornost v plnom rozsahu
venovala iba moderná geografia, teda s problémom geografickej polohy. Eforos vytýkal
výhody polohy Boiótie v porovnaní so susednými krajinami a našiel tak urcité
predpoklady, ktoré z toho vyplývajú pre boiótsku hégemoniu. Ale tieto polohou dané
výhody boli vraj zase vyvážené tým, že sa vodcom nedostávalo starostlivej výchovy a
vzdelania. Podla Efora nie je teda rozhodujúcim cinitelom vo vývoji dejín geografický
faktor, ale clovek. U Efora nájdeme tiež jediný pokus o akési roztriedenie ludstva.
Rozoznáva tieto skupiny: Skythov, Keltov a Iberov s predchádzajúcimi skupinami
Keltiberov a Keltoskythov, potom Indov na východe a na juhu Aithiopov. Tiež Eforov
vrstovník Theopompos zabocil vo svojom hlavnom diele, zvanom Filippika, casto do
zemepisných a etnografických úvah.
Vedla popisného smeru geografie sa však v 4. storocí vyvíjal dalej v gréckej geografii
tiež exaktný matematicko – prírodovedecký smer. Jeho popredný predstavitelia v tej
dobe boli Eudoxos a Aristoteles, prvý súcasník, druhý žiak Platóna, obaja presvedcení
hlásatelia nového ucenia o tvaru našej Zeme.
Predstavy o tvaru Zeme, aké mali grécky myslitelia, vypocítal astronóm Kleomédés,
žijúci v 2. storocí. n. l. V 8 kap. I. knihy svojho diela „O pohybe nebeských telies“ píše
„Medzi staršími fyzikmi bolo mnoho rôznych názorov o tvare Zeme. Jedni totiž,
usudzujúc podla zrakového vnemu, tvrdili, že je široká a plochá. Iní sa domnievali, že
by sa voda na Zemi neudržala, keby nebola hlboká a vydutá, a vraveli, že je takej
podoby. Iní však tvrdili, že sa podobá kvádru a štvorcu, niektorí potom, že sa podobá
ihlanu. Našinci však, všetci matematici a väcšina zo Skratových žiakov tvrdí, že Zem
má podobu gule.“
Otázka, ako vzniklo ucenie o gulatosti Zeme, ako a kedy sa došlo k tomu skutocne
revolucnému poznatku v myšlienkovom vývoji ludstva, je problém doposial plne a
uspokojivo nerozriešený, práve ako otázka, koho možno považovat za pôvodcu tohoto
ucenia. Na túto otázku sa už v staroveku dávala rôzna odpoved.
V diele Diogenia Laertského De vitis philosophourm cítame, že za zakladatela ucenia o
sférickej podobe Zeme sa pokladá Pythagoras, podla Theofrasta však, že to bol
Parmenidés, podla Zénóna Hésiod. Záznam o Pythagorovi sa zakladá na údaji Favorina,
Rhétora v 2. Storocí n. l. U Diogena Laertského nájdeme však ešte dalšie svedectvo,
ktoré pochádza od Alexandra Polyhistora, súcasníka Cicera. Píše, že podla Pythagora
obklopuje gulatý vesmír Zem, ktorá je uprostred, sama je gulatá a okolo obývaná. Tiež
sú antipodovia, pre ktorých je hore to, co pre nás dole. V tomto podaní sa však ozývajú
urcite už neskoršie názory, ktoré boli spojované s menom Pythagora. Tradícia o nom je
málo hodnoverná, aj ked sa skoro stal legendárnou osobnostou, ktorej sa postupom
casu pripisovali všemožné vedomosti.
Pythagoras opustil okolo r. 533 Samos pre tyranstvo Polykrata o odišiel do Krotónu v
južnom Taliansku, kde sa stal zakladatelom školy. Pri otázke, kto prvý ucil, že Zem má
tvar gule, sa nedá spoliehat na svedectvo Alexandra Polyhistora. Vec sa má inak s
prvým z oboch uvedených dokladov z Diogena Laertského.
Zápis je významný predovšetkým preto, že ako zakladatela ucenia o gulatosti Zeme
uvádza podla Theofrasta, svedka velmi spolahlivého, Parmenida (520-450). Námietky
proti tomuto výkladu vyslovil však W. A. Heidel. Podla jeho mienky podáva správa iba
doklad o tom, že Parmenidés o podobe Zeme použil slovo (strongylé). To však nie je
jednoznacný výraz, lebo môže znamenat okrúhlu dosku aj gulatú podobu a v 5. storocí
sa urcite toho slova neužívalo výhradne pre gulu.
Ale podla celej súvislosti textu, v ktorom sa Theofrastova poznámka uvádza vedla
Zénónovho svedectva o Hésiodovi, ktorému pripisovali vedomost o gulatosti Zeme, sa
sotva dajú mat pochybnosti, že Theofrastos Parmenida naozaj oznacil ako zakladatela
ucenia o gulatosti Zeme.
Sme dost spolahlivo informovaný o tom, že Pythagorovi žiaci zotrvávali celkom pri
názoroch svojho majstra. Za stúpenca Pythagora sa však môže pokladat tiež
Parmenides. Pocíta sa tiež k jeho žiakom, nie je teda nemožné, že zakladatel
pythagorskej školy bol sám tiež hlásatelom novej náuky o podobe Zeme.
Predmetom záujmu a bádania Pythagora a jeho školy bola astronómia, geometria,
muzika, veda o císlach a prírodovedecké otázky. Jeho matematika a geometria
spocívala na vedomostiach Egyptanov. Podla údajov Rhindovho papiera sa však už
Egyptania zaoberali vlastnostami gule a geometria je so svojimi pociatkami zrejme
náuka o rysovaní. V geometrii a rysovaní sa dá asi hladat tiež popud, ktorý viedol k
poznatku, že Zem má podobu gule. Gréci spojovali podobu Zeme s tvarom velkých
nebeských telies. Už Thalés pripisoval Slnku tvar podobný Zemi. O Pythagorovcoch je
tiež zachovaná správa, že zrovnávali Mesiac so Zemou a domnievali sa, že je dookola
obývaný ako táto. Najprv sa mohlo dôjst k poznatku, že sa za zdanlivú podobu dosky,
ktorú majú Slnko a Mesiac, skrýva v skutocnosti tvar gule. Zobrazením gule v rovine sa
v geometrii a rysovaní taký poznatok prakticky tiež neuplatnil.
Ucenie o gulatosti Zeme, ktoré vzniklo v pythagorskej škole, obsahovalo správu
samozrejme tiež nevedecké prvky. Súvisia zrejme aj s predstavou, že najdokonalejším
tvarom priestoru je práve gula. Toto ucenie spociatku ostávalo obmedzené na kraj
svojho vzniku, na južné Taliansko. V Aténach sa s ním stretávame až v dobe Sokrata a
Platóna. V Platónovom dialógu Faidón vraví Sókratés o podobe Zeme: „Rozpráva sa
teda, priatelovi, že Zem sama, keby sa na nu niekto pozeral zvrchu, je na pohlad taká,
ako sú lopty z dvanástich koží, pestrá, preložená farbami.“ Už pred tým sa dotkol tej
istej veci Sókratés slovami: „Som teda presvedcený, že ak je Zem v strede neba a ak
je gulatá, nic nepotrebuje ani vzduch, aby nespadla, ani žiadne iné prírodné sily, lebo
všestrannú podobnost neba sebe samému a rovnováha samej Zeme ju stací držat.“ Z
dialógu je dalej zretelné, že v Sókratovej dobe bola otázka o pohybe Zeme pretriasaná,
lebo Sókratés hladal vraj poucenie, ci je Zem plochá, ci gulatá u Anaxagory.
Podla výkladu vo Faidóne spocíva Zem v podobe velkej gule v strede gulatého vesmíru.
Na svojom povrchu má pocetné prepadliny, z ktorých jedna je naše oikúmené.
Predstava o sférickej podobe Zeme plynie aj z Platónovho dialógu Timaios. Naše
oikúmené (Európa a Ázia) je jedným z ostrovov vo velkom mori, ktoré je okolo
obklopené ohromnou („pravou“) pevninou. Pred Hérakleovými stlpmi, ktorými vedie
úžina do nášho (Stredozemného) mora, ležal kedysi ohromný ostrov Atlantis, pohltený
zemetrasením a prívalom vôd.
Ostrov Atlantis bol kedysi stred ríše, odkial sa valil útok na celú Európu a Áziu, ktorý
však Aténcania vítazne odrazili. Ale neskôr, v dobe velkých zemetrasení a prívalu vôd,
bola Atlantis pohltená morom, ktoré sa v týchto miestach stalo plytké a nesplavné,
zatial co predtým bolo spojenie medzi Atlantídou a našou oikúmenou, ostatnými
ostrovmi a tiež pravou pevninou.
Platónov dialóg Kritias obsahuje potom podrobnejšie údaje o samotnom ostrove. Už v
staroveku sa rozchádzali názory, ci základom povesti je skutocná udalost, ci je Atlantis
iba plod básnickej fantázie. To dokladá úryvok z Poseidónia, zachovaný u Strabóna.
Poseidónios má vlastne spojit vyprávanie Platóna o atlantíde so zmenami na zemskom
povrchu spôsobenými zemetrasením a podobnými vplyvmi, ako ich považovat za púhu
myšlienku.
V novodobej literatúre sa Platónova Atlantis stala problémom s oblúbeným pretrasom.
Stala sa jednou z tých geografických bludiciek, ktoré preskakujú z miesta na miesto po
celom takmer zemskom povrchu. V nespocetných výkladoch sa pokúsili rôzni bádatelia
aj diletanti upútat bludný ostrov na urcité miesto. Najrozmanitejšie krajiny Starého
sveta, najmä Afriky (Azory, Kanýrske ostrovy, Togo s Nigériou), ale tiež Amerika (už u
španielskeho historika 16. vekov Lópeza de Gomára) sa objavujú vo venci týchto
hypotéz, ktoré sa casto pokúšali o riešenie otázky s velmi bujnou fantáziou. Až do
pociatku nášho storocia bol stav celej otázky taký, že triezvou kritikou bola Atlantis
odkázaná do ríše fantázie, ktorá ju stvorila, aby ju spravila sídlom filozofickej utópie,
ale potom ju opät uvrhla do hlbín mora. Z nového a zaiste velmi pozoruhodného
hladiska osvetlila celý problém Schultenova práca o Tartéssu z r. 1922. Podla Schultena
je báj o atlantíde v neskoršej gréckej literatúre upomienkou na Tartéssos. Toto mesto,
ktoré bolo skôr stotožnované s foinickou osadou Gadeirou (Cadizem), ležalo nedaleko
ústia rieky toho istého názvu (neskôr nazývanej Baetis, dnešný Quadalquivir) pri
pravom južnom brehu. Ale ústie rieky bolo vtedy rozvetvené, takže jej ramená
uzavierali ostrov a na nom asi mesto ležalo. Schulten upozornil na niektoré naozaj
velmi zaujímavé analógie v Platónovom vyprávaní o Atlantíde s Tartéssom.
Nie je to iba ostrovný poloha, ale aj bohatstvo kovov, ktorými skutocne bola Sierra
Morena na pravom brehu Quadalquiviru obdarená, lebo prekvapujúca cast k zmienke o
starých zákonoch a eposoch v Atlantíde, starých vraj 8 000 rokov, u Strabóna o
Turdetanoch, potomkoch Taréssov; pokladajú sa za najvzdelanejších z Iberov, používali
písmo a viedli spisy o svojich starých dejinách, básne a zákony, písanej viazanou
zmluvou, ktoré ako tvrdí, majú 6000 rokov.
Podobá sa velmi pravde, že sa v báji o Atlantíde u Platóna ozýva znacne zastretý ohlas
údajov starého periplu o pobreží západnej Európy a o plavbách tartésskych plavcov. V
pevnine, ktorá sa v dialógu „Timaios“ prestiera okolo „pravého mora“ (teda svetového
oceánu), je možné, že asi znamená predchodcu toho predpokladaného svetového
ostrova, ktorý sa neskôr oznacuje ako oikúmené perioikov, ktorých zem leží s našou
oikúmenou v tej istej šírke, ale na opacnej dlžke. Vecné je pozadie, ktoré podnietilo
túto predstavu, ci tu boli správy tartésskych plavcov o vzdialených ostrovoch Albiónu a
Hiernu.
Ale bol by to základný omyl, keby niekto pre výklad Platónovej báje o Atlantíde, ktorá
má silno moralizujúcu tendenciu, vyjadrenú najmä na konci dialógu „Kritias“, hladal iba
jedinú ciastku jej vzniku. Ide tu zrejme o niekolko velmi rôznorodých zložiek, z ktorých
sa Platónov obraz Atlantídy skladá. Fr. Novotný v poznámkach, ktorými sprevádzal svoj
preklad, zaiste správne poznamenal: „Živých farieb a snád aj motívov pre výklad toho
najslávnejšieho cinu starých Aténcanov poskytli Platónovi nedávne dejiny jeho vlasti,
iba 100 rokov ho delilo od perzských vojen, na ktoré je možné ten výklad doslova
previest “. K tomu sa dá dodat, že v tej istej dobe Gréci na Sicílii v tuhom boji s
Kartágom a Etruskovia ohrozovali súcasné grécke osady v južnom Taliansku. Oba títo
odporcovia gréckeho živla, Kartágo a Etruskovia, sa spojili už skôr a pripravili Fókajom
v námornej bitve u Korziky znicujúcu porážku r. 532. Ak sa v báji o Atlantíde deje
zmienka o tom, že jej králi vládli nad Líbyou až po Egypt a nad Európou až po
Tyrrhéniu (Etruriu), dá sa túto poznámku lahšie uviest v spojení s dejinami Kartága ako
s dejinami Tartéssu. Podobne aj údaj v Kritiovi, že na ostrove bolo „zvlášt tiež velmi
vela slonov,“ dá sa bez všetkého vyložit na severoafrickú obchodnú metropolu, v ktorej
vojsku sa používali vojnové slony.
V tom istom dialógu cítame, že „v posvätnom okrese Poseidóna boli na slobode
chované býky“, ktoré pre slávnostnú obet pred zahájením súdu nahánali „bez železných
zbraní, kyjakmi a osidlami“. Ak rozumieme slovom osidlá vlastne siet, co slovo
(brochos) gréckeho textu môže znamenat, vynorí sa pred nami výjav znázornený na
zlatom vafijskom pohári z doby, ked význacným strediskom kultúry bol ostrov Kréta.
Tam sídlil bájecný král Minós, ktorého lodstvo ovládalo Egejské more a ostrovy
Kyklady. A medzi novšími výkladmi nájdeme tiež pokus stotožnit Atlantídu s minojskou
Krétou. Povest o Atlantíde vraj nevyrástla z prírodnej katastrofy, ale z politickej a
základom báje je minojská ríša, skaza Knóssu a ciny mykénskych plavcov.
Je ale sporné, cia mienka o gulatosti Zeme sa vlastne podáva vo Faidóne, Sókrata ci
Platóna. Výklad oboch má svojich obhajcov. Snád to bol Sókratés, ktorý sa k tomu
názoru hlásil. Tomu by mohla nasvedcovat poznámka u Kleoméda, že väcšina
Sokratových žiakov tvrdila, že Zem má podobu gule. O Sókratovi vieme, že k jeho
priatelom náležali Simmias a Kebés, ktorí obaja pocúvali výklady Pytagorovca Filolaa v
Thébach. Sókratés mal tiež styky s matematikmi Theodórom z Kyrény a Theaitétom z
Atén. Aj ked sami neboli stúpencami Pythagorovej školy, nedá sa pochybovat o tom, že
boli oboznámení s matematickými a astronomickými štúdiami.
Predstava, že Zem má podobu gule, sa však neujala rýchlo. Jej odporcom bol Perikleov
priatel Anaxagoras a poslední vážny odporca bol asi Démokritos (okolo r. 460-370),
ktorý si predstavoval Zem v podobe disku, prehlbeného v strede. Do širokých vrstiev
ludu potom vôbec neprenikla. To dokladá z daleko neskoršej doby, v prvom storocí
nášho letopoctu, C. Plinius zmienkou o mohutnom boji, ktorý vedie veda v tom smere
proti ludovému názoru, a dá sa dôvodne podozrievat aj takého spisovatela, akým bolo
rímsky historik Tacitus, že ostal na starej ludovej predstave o Zemi v podobe dosky.
Ale v gréckej vede bolo ucenie o gulatosti Zeme v 4. storocí už pevne zakotvené. K
jeho obhajcom náležal nepochybne astronóm a matematik Eudoxos z Knidu (okolo
365), ktorému sa tiež pripisuje geografické dielo Gés periodos (popis Zeme), ktorého
zlomky zobral naposledy Fr. Gisinger. Ale niektoré fragmenty sa podla Heidela pripisujú
knidskému astronómovi mylne, ale pravdepodobnejšie pochádzajú z diela neskoršieho
autora.
Platónov dialóg Faidón prezrádza, že ucenie o gulatosti Zeme vtedy ešte nepokrocilo z
pociatocného štádia. Ale Aristoteles podal už tri dôkazy pre ne: 1. Všetci súcasníci majú
snahu tak sa usporiadat, aby najtažší z nich zaujali stred; z toho nutne plynie, že
všetky casti povrchu Zeme musia byt rovnako vzdialené od jej stredu. To je možné iba
u gule; 2. Tien Zeme pri zatmení Mesiaca má vždy podobu kruhu; to predpokladá gulu,
z ktorej vychádza; 3. Pri zmene miesta smerom k severnému pólu alebo k juhu sa
mení tiež obzor a s ním hviezdy.
Tieto doklady obsahuje Aristotelov spis „O nebi“, ktorý sa zaoberá astronomickým a
matematickým zemepisom. Iné významné dielo Aristotela sa zaoberá úvahami z
fyzického zemepisu. Sú to „Meteórologika“. Ako v spise „O nebi“ a v iných svojich
rozpravách postupuje Aristoteles aj v tomto diele tak, že uvádza výklady, ktoré boli k
objasneniu urcitého javu už podané. Tým sa stávajú jeho Meteórologika tiež dôležitým
pramenom pre vývoj fyzicko – geografických názorov u Grékov. Boli to hlavne otrasy
zeme, ktoré svojím castým výskytom budili záujem gréckych ucencov, ako dokladá aj
to, že Démétrios Kallatijský (okolo 200 pr. n. l.) zostavil katalóg všetkých zemetrasení,
ktoré boli v Hellade pozorované. Je teda celkom prirodzené, že Aristoteles práve
tomuto javu venoval zvláštnu pozornost. Prícinu otrasov hladá vo vzduchu: ich
pôvodcom je tiež sila, ktorá rozpútava vietor vo vzduchu a búrku v oblakoch, teda
suché pary. V tesnom spojení so zemetrasením uvádza Aristoteles tiež sopecné javy.
Ked sa zdržoval v Chalkide na ostrove Euboji, upútalo ho pravidelné striedanie výšky
vodnej hladiny v Euripu, úžine medzi ostrovom a pevninou. Je to grécky problém
Euripu, zhodný s obdobnými javmi známymi z niektorých jazier a uzavretých morských
paniev. Aristoteles jav vysvetloval ako príliv a odliv pôsobením Slnka.
Pri živom záujmu, ktorý mal Aristoteles o všetky prírodné javy, je samozrejmé, že ho
upútal jeden zo základných problémov antickej geografie, ako vyložit stúpanie Nílu. V
barbarskej latincine stredného veku k nám dospel spis s názvom: Liber Aristotelis de
inundacione Nili.
Že tu ide o latinské spracovanie Aristetolovej Rozpravy, dokazuje velmi presvedcivo J.
Partsch. Pojednanie sa zacína prehladom rôznych pokusov o vysvetlenie pravidelných
záplav. Autor sám kladie dôraz na pozorovanie ocitých svedkov a dospieva k záveru, že
celý jav už nie je problémom. V Aithiopii padá v letnej dobe vela dažda, v zime však
žiadny. Rozvodnenie, spôsobené daždom, nastáva súcasne so severnými vetrami
vanúcimi v lete, ktoré ženú mracná do oných krajín. Ked potom dosiahnu hôr, padá
dážd na jazerá, ktorými preteká Níl.
Grécka geografia zakladá svoje závery obcas na zoo geografických poznatkoch.. Tak
rozšírenia krokodílov bolo dôvodom pre identitu riek. S podobnou úvahou sa
stretávame tiež u Aristotela, ked píše, že zemegula nemôže byt príliš velká, a
odôvodnuje svoj výklad tiež rozšírením slonov na krajoch pevniny, v Indii a pri Atlase.
Aristoteles síce regionálny zemepis súborne nespracoval, ale v jeho spisoch, sa dajú
zachytit rysy v obraze vtedy známej casti zemského povrchu. V Ázii pozná dve velké
pohoria, z ktorých stekajú najväcšie tamojšie rieky. Na severovýchode je to Kaukaz, na
juhovýchode Parnas, z ktorého stekajú rieky Baktros (Balch), Choaspés (pobocka
Kábulu), Indos a Araxés (skôr Jaxartés (Syr darja) ako Oxos (Amu)), od ktorého sa
odštepuje Tanais (Don), ktorý sa vlieva do Maiótidy. Ak sa prekrocí Parnas, objaví sa
vonkajšie more. V tejto Aristetolovej vete, zhrnujúcej vtedajšie predstavy o hraniciach
oikúmeny na juhovýchode, je klúc k porozumeniu Alexandrovmu taženiu v Pandžabu.
Nácrt horskej a vodnej sústavy Ázie sa opiera o mapovú predlohu. Podobá sa potom
velmi pravdivo, že Aristotelove nové údaje boli cerpané z diela Hérodotovho odporcu
Ktésia, ktorý ako lekár strávil na perzskom dvore vraj 17 rokov, odkial sa roku 398
vrátil do svojej vlasti Knidu. Ktésius potom užil patrne tiež Eudoxos, uvádzaný ako
štvrtý autor svetovej mapy. Tá bola tiež, ako sa môžeme domnievat Aristotelovou
predlohou.
V Aristotelovom obraze Afriky prekvapuje správa o jazerách, z ktorých vyteká rieka Níl
a prvá urcitá lokalizácia afrických pygmejov v tejto oblasti. Tieto nové poznatky
poskytla asi vedecká výprava, vyslaná Alexandrom Velkým na Aristotelov popud okolo
roku 331 do hornonílskej oblasti. Bolo by síce možné pomýšlat pri Aristotelových
slovách na východoafrickú jazernú oblast, ale skôr sa podobá pravde, že tu ide o
mociare pri hornom Bielom Níle pred jeho sútokom s riekou Sobat.
V geografii Európy zaznamenáva Aristoteles po prvý raz Arkynské hory, neskôr obvykle
zvané Hercynským lesom, ktoré tvoria rozvodie medzi Dunajom a riekami tecúcim k
severu a zmienuje sa dalej o pretekaním rieky Rhônu Jurským pohorím, kde jej tok je
ciastocne zakrytý balvanmi (Perte du Rhône).
Aristoteles zomrel r. 322. Dožil sa teda ešte pociatku obdobia objavov v dejinách
gréckej geografie, ktoré otvorilo brány k širším obzorom na severe Európy, v strednej a
južnej Ázii.
Objavitelom severozápadnej Európy pre grécky svet bol Pytheas z Massalie, ktorý
predstihol svoju dobu. Ak sa jeho správy stretli už u jeho súcasníka Dikaiarcha s
nedôverou, stupnovala sa táto nedôvera k naprostému a urážlivému odmietaniu u
neskorších autorov, Polybia a Strabóna. Rozhodného odporcu mal Pytheas v Polybiovi,
ktorý tvrdil, že je neuveritelné, ako by bol nemajetný súkromník mohol preplávat a
precestovat také daleké konciny. Ale hlavní protivník Pythea bol Strabón, ktorý zašiel
tak daleko, že ho nazval najväcším klamárom, inde píše o Pytheových, Euémerových a
Antifanových klamstvách „Pytheas, ktorý vždy klame ludí, klamal aj tu,“ poznamenáva
pri inej príležitosti. Dnešná kritika však ocenuje v Pytheovi neohrozeného plavca,
naplneného túhou poznat doposial neznáme dialky a stavia sa na stanovisko tých
antických autorov, u ktorých Pytheas našiel vieru. Bol to Eratosthenés a astronóm
Hipparchos, dvaja z najväcších predstavitelov svojich oborov v antickej vede. Je však
možné, že Pytheove plavby nasledovali výhradne vedecké ciele, ale že sa s nimi
spojovali tiež velmi reálne záujmy Massalijských na obchode s cínom a jantárom.
Príslovecného významu z objavov Pythea nadobudol ostrov Thúlé, pokladaný za
najvzdialenejší severný bod na zemskom povrchu. Thúlé bola kladená do rôznych krajín
severnej Európy. Už zo staroveku a ranného stredoveku sú známe lokalizácie, s
ktorými sa stretávame znova v moderných výkladoch. S ostrovmi Shetlandy bola
stotožnená u Tacita, s Nórskom u Prokopia, s Islandom u Dicuila.
Opatrná kritika Pytheových správ, z ktorých sa zachovali iba zlomky spracované inými
autormi a iba strucná vlastná poznámka u Gemina, pripúštajú výklad, že Pytheas o
ostrove Thúlé písal iba z dopocutia. Z pokusov potom urcit polohu Thúlé má asi nárok
na najväcšiu pravdepodobnost jej stotožnenia so západným pobrežím strednej
Škandinávie (Tellmarken), kde podla archeologických dokladov bola vo velmi starom
spojení s východnou Britániou.
Pytheas tvrdil, že prešiel celú Britániu a hovoril: „o tých krajinách, v ktorých nie je ani
zem o sebe, ani more, ani vzduch, ale akási zmes z nich, morské medúze podobná, v
ktorej vraj sa vznáša zem a more aj všetko ostatné, a to jest akési spojenie všetkého,
po com nemožno ani íst ani plávat. Zmes medúze podobnú uvidel vraj sám, o ostatnom
rozpráva podla dopocutia“.
Z pokusov vyložit tento záhadný jav sa stretol so znacným súhlasom výklad G.
Gerlenda. Gerland sa domnieva, že v prirovnaní javu k medúze neide o porovnanie s
rôsolovitou hmotou, ale o porovnanie s jej svetielkovaním v noci, ktoré býva casto
pozorované. Pytheas poznal severnú žiaru, ktorú porovnal k svetielkujúcej medúze.
Tento zvláštny zjav bol neobvyklý pre obyvatela juhu. Ale aj pri tomto výklade ostáva
nevysvetlené, preco by massalijský plavec k zmienke o severnej žiari bol pripojil
poznámku, že nie je prístupná ani chôdzi, ani plavbe a preco by ju bol nazval zmesou
zo zeme, vody a vzduchu. Preto je, myslím, oprávnenejší Markhamov výklad, že ide o
ladovú triešt. Zbadaná za hmly, snád aj snehová víchrica, mohla skutocne vzbudit
dojem, že vzduch, zem aj more splývajú v jedno.
Pytheova plavba do Británie nepriniesla vlastne nový objav, lebo ostrov bol aspon v
massalijskej oblasti známi už skôr pod názvom Albión. Ale vedomosti o tamojšom
priestore, uložené v starom periplu, ostali zrejme u východných Grékov neznáme. To
dokladá výrok Hérodota, že nevie nic o Kassiteridoch, odkial pochádza cín, aj ked ho
periplus uvádza pod menom Oestrimnides.
Okrem Británie navštívil Pytheas ešte pobrežie severnej Európy. Ciel, ku ktorému
dospel na svojej plavbe, sa dá stanovit len približne. Bola to asi krajina pri ústi Labe.
Poznal ostrovy pomenované podla jantáru, Glaesiae. Boli to ostrovy medzi ústim Rýna
a Labe a snád tiež ostrovy pri šlesvickom pobreží (Severofríske). Ostrov Abalus, ktorý
podla Pytheova údaja je vzdialený dennú plavbu od pobrežia zálivu zvaného Metuonis,
býva stotožnovaný s Helgolandom.
Podla Polybia navštívil vraj Pytheas celé pobrežie Európy od Gades po Tanais (Don).
V