Stará dobrá zmrzlina

Zmrzlinu poznali už v starovekom Ríme. Bola obľúbenou pochúťkou cisára Nera. Zo starých listín sa dozvedáme, že otroci zvážali v zime sneh z hôr a skladovali ho hlboko v zemi v obrovských ľadových jamách, obložených drevom, alebo v pivniciach utesnených slamou. Pred hostinou sa sneh premiešal s medom sa rozdrveným ovocím, ako aj so zvláštne upravenou živicou, a tak sa pochúťka podávala hosťom. Keď sa vládcovi zažiadalo zmrzliny a sneh práve nebol, dopravovali ho otroci až zo 400 km vzdialených alpských ľadovcov. Aby sa neroztopil, posielali ho do Ríma ako štafetu s rýchlymi bežcami. Ak by sa niekomu nebodaj roztopil, hrozil vinníkovi trest smrti.

Už v 3. stor. pred n.l. liečil Hippokrates svojich pacientov zmrzlinou. Tvrdil, že "oživuje v organizme šťavy a zlepšuje celkový zdravotný stav". Číňania už pred 3 000 rokmi pripravovali z vody a snehu dovezeného z vrcholkov hôr niečo veľmi podobné dnešnej zmrzline. O mnoho rokov neskôr píše Marco Polo vo svojom cestopisnom denníku o čínskych pouličných predavačoch zmrzliny.

V stredovekej Európe bola zmrzlina dlho neznáma. Prvé zmienky sú z roku 1530 o istom Sicílčanovi, ktorému sa z ľadu podarilo vyrobiť zmrzlinu. Na svadbe 13-ročnej Kataríny Medicejskej s Henrichom II, neskorším francúzskym kráľom, neboli vraj stredobodom pozornosti novomanželia, ale zmrzlinové pochúťky najrôznejších príchutí: pomarančová, jahodová, citrónová.

Aj pre pospolitý ľud sa začalo vyrábať niečo, čo sa nazývalo ľudová zmrzlina. Bol to krém z ovocného likéru a zanedlho ho začali predávať po celom Paríži. Najväčší rozmach zaznamenala zmrzlina vtedy, keď dvorný kuchár anglického kráľa Karola I., pôvodom Francúz, predal po kráľovej smrti svoje receptúry majiteľovi istej parížskej kaviarne. K rozšíreniu zmrzliny v Európe prispel i Napoleon, ktorý mal zmrzlinu veľmi rád a propagoval ju na všetkých svojich výpravách.

Veľmi rýchlo vznikali nové druhy zmrzliny - v Paríži parfait v Taliansku cassate a gramolate, vo Viedni mrazená káva a čokoláda. Obľúbili si ju aj Američania. Dokonca prvý prezident Spojených štátov George Washington ju vyrábal na svojej farme a bol jedným z prvých majiteľov strojčekov na výrobu zmrzliny. V roku 1951 sa rozvinul zmrzlinársky priemysel, keď Jacob Fussel založil prvú továreň na zmrzilinu v Baltimore, USA. V roku 1903 taliansky emigrant Marchioni vo veľkom začal vyrábať zmrzlinu a predával ju nielen v obchodoch, ale v uliciach na typických dvojkolesových vozíkoch.

Dnes sa výrobcovia zmrzliny pretekajú v nápadoch na rôzne chute a podoby zmrzlín. Vo venezuelskom meste Meride existuje zmrzlinový salón. Istý portugalský imigrant tu vyrába niečo, čo svet ešte nevidel, ani neochutnal. Napríklad avokádovú zmrzlinu. S jej výrobou to vôbec nebolo jednoduché, lebo zmes spočiatku kryštalizovala a kým zmrzlina bola ako má byť, vyhodil do pomyjí 50 kg krému. Potom začal skúšať rôzne príchute a vyrobil zmrzlinu z tresky, pstruha, oškvarkov, morských príšer, ba i cibuľovú, špenátovú, mrkvovú, paradajkovú, kukuricovú, fazuľovú, cesnakovú, pivovú, či feferónovú (a naozaj aj pálivú). Vyrobil aj zmrzlinu značky "majstrovstvá sveta vo futbale - France `98 (obsahuje šampanské, brandy, víno, mandle a oriešky). Všetky recepty sú jeho tajomstvom. Nikde na svete neexistuje zmrzlinový salón, ktorý ponúka až 709 druhov zmrzliny, ako u zmrzlinára Silvu Oliveira - lebo tak sa tento Venezuelčan volá - preto niet divu že sa dostal i do Guinessovej knihy rekordov.