Spravodlivosť

Hans Kelsen definuje spravodlivosť iba ako „pekný sen ľudstva“. Podľa neho nevieme, čo to je, ani to nikdy vedieť nebudeme.

Pri skúmaní spravodlivosti dôležitú úlohu zohráva Chaim Parelman , ktorý tvrdí, že existujú rôzne kritériá, so zreteľom na ktoré sa ľudia dovolávajú spravodlivosti.


Tento belgický teoretik rozlišuje šesť kritérií – inštancie „konkrétnej spravodlivosti“ spravodlivosti
1. každému podľa práce
2. každému podľa potrieb
3. každému podľa zásluh
4. každému podľa spoločenského postavenia
5. každému podľa toho, čo mu prideľuje zákon
6. každému rovnako

1. Princíp každému podľa práce znamená, že všetko, čo ľudia dostávajú sa určuje podľa toho, aký je ich príspevok na pracovisku, v miestnom meradle alebo v širšej spoločenskej oblasti. Na uplatňovaní tohto princípu spravodlivosti sú založené systémy platov a skúšok. Je tiež základom pre filozofiu slobodného podniku a podnikateľskej spoločnosti.

2. Niektorí ľudia tvrdia, spravodlivosti sa učiní vtedy, ak sa ľudom niečo rozdeľuje podľa ich potrieb. Potreby sa posudzujú podľa rôznych stupňov zdravia a choroby, nespôsobilosti alebo podľa rôznych stupňov finančných a sociálnych potrieb (bývanie). Táto koncepcia tvorí základ spravodlivosti v štáte blahobytu (welfare state).

3. V zmysle názorového prúdu každému podľa zásluh sa výhody a bremená majú rozdeľovať podľa osobných zásluh stanovených na základe určitého etického kódexu : dobrí požívajú výhody, zlí znášajú bremená života. Na tomto princípe spočíva aj kresťanské hľadisko, že je spravodlivé, že dobrí by sa mali dostať do neba a zlí by mali skončiť v pekle.

4. Prístup každému podľa spoločenského postavenia možno nazvať aj aristokratickým prístupom. Čím vyššie spoločenské postavenie, tým väčšie výhody. Spoločenské postavenie možno posudzovať z rôznych hľadísk, môže byť napríklad odstupňované hodnostne počnúc monarchom až k bežným ľuďom, z hľadiska veku, podľa vojenských hodností, podľa farby pleti, náboženstva alebo etnickej skupiny.

5. Princíp každému podľa jeho právneho titulu vychádza z toho, že právny systém, napríklad, môže stanoviť stupne výhod pre väzňov podľa určitých štandardov dobrého právania. Právny titul vzniká v zmysle pojmov Dohody o ochrane ľudských práv a základných slobôd pod jurisdikciou Európskeho súdu pre ľudské práva.

6. Posledná forma konkrétnej spravodlivosti sa spája s kritériom každému rovnako. So zreteľom na toto kritérium treba posudzovať všetkých rovnako, bez prihliadania na odlišnosti. V predstave ľudí je najspravodlivejšia smrť, ktorá postihuje každého, bez ohľadu na jeho postavenie alebo jeho privilégiá.

Rozdeľovacia (iustitia distributiva) a vyrovnávajúca (iustitia commutativa) spravodlivosť
Pri hľadaní spravodlivého riešenia problémov právnej úpravy spoločenských vzťahov ponúka riešenie rozlišovanie medzi rozdeľovacou a vyrovnávajúcou spravodlivosťou, ktoré majú pôvod u Aristotela.
Vyrovnávacia spravodlivosť sa týka vzťahov medzi občanmi navzájom. Kritériá pre spravodlivosť ako vyrovnávajúce pravidlo medzi občanmi sa dlho hľadali. Išlo o rovnocennosť pri dobrovoľnej alebo pri nedobrovoľnej výmene hodnôt, o rovnocennosť zmluvného plnenia a protiplnenia, o zamedzenie a odstránenie úžery a neodôvodneného obohatenia.
Rozdeľovacia spravodlivosť predpokladá na rozdiel od vyrovnávacej účasť najmenej troch strán. Tretí (predovšetkým štát) rozdeľuje predmety a hodnoty. Toto rozdeľovanie podlieha spravodlivému, a tým aj hodnotiacemu úsudku zúčastnených. Rozdeľovanie hodnôt a práv môže prebiehať podľa rôznych princípov, na ktoré sa orientuje spravodlivý úsudok : princíp rovnosti, podielu, potreby alebo princíp nadobudnutých práv.

Filozofické teórie spravodlivosti
Rozlišujú sa dve veľké skupiny etických teórií spravodlivosti:
1. deskriptívne
2. normatívne

Deskriptívne teórie spravodlivosti
Sa obmedzujú na opis hodnotových predstáv, ktoré existujú v určitej spoločnosti. Skúmajú ako je možné vysvetliť morálne predstavy ľudí historicky, psychologicky alebo ekonomicky.
Modernou formou deskriptívnej etiky je jazykovo – analytický prúd, tzv. metaetika. Táto disciplína sa zaoberá rozborom morálnych slov a viet používaných v bežnom jazyku, z ktorého vyvodzuje výpovede o štruktúre ľudského spravodlivostného myslenia.

Normatívne teórie spravodlivosti
Sa nepokúšajú opisovať skutočné hodnotové predstavy ľudí, ale zameriavajú sa najmä na hľadanie možností odôvodnenia hodnotových úsudkov. Ide o to „vytvoriť“ posudzujúci alebo rozhodovací proces, aby sa mohli prijímať a hodnotiť morálne úsudky. Táto teória je stredobodom pozornosti právnej a morálnej filozofie.
Normatívne teórie spravodlivosti možno rozdeliť do dvoch skupín:

1. procedurálne teórie spravodlivosti
Je to myšlienka hľadať proces, ktorý produkuje skutočné a spravodlivé výsledky
Existujú dva základné modely týchto teórií:
a.) zmluvný model – predpokladá, že spravodlivé rozdelenie hodnôt a práv vychádza
z dohody všetkých zúčastnených. Vyžaduje tiež opis podmienok a pravidiel o spôsobe uskutočnenia čo najslobodnejšieho, rozumného a dominancie zbaveného diskurzu, ktorý dokáže smerovať ku konsenzu a vyústiť do konsenzu.
b.) súdny model – vychádza z toho, že v prípade sporu má nasledovať rozhodnutie prostredníctvom nezúčastneného tretieho.

2. materiálne teórie spravodlivosti
Pokúšajú sa hľadať kritérium, na základe ktorého by sa dala preukázať správnosť alebo
nesprávnosť morálnych úsudkov
Majú podobu prirodzenoprávnych alebo rozumnoprávnych teórií spravodlivosti
Prirodzenoprávne teórie sa pokúšajú odvodiť hodnotové úsudky zo skutočnosti považované za dané.
Rozumnoprávne teórie sa opierajú o názor, že morálne úsudky sa v žiadnom prípade nedajú odvodiť z jednoduchých skutočností. Napriek tomu by takéto úsudky mohli byť vyvodené a legitimované racionálne, t.j. pomocou ľudského rozumu. Modernou teóriou rozumného práva je teória spravodlivosti Johna Rawlsa.