Spomienky na budúcnosť

Po celom svete v skalách, lomoch a všade tam, kde ľudia niečo dolujú a kopú sa našli záhadné predmety, ktoré by tam podľa našich zakorenených predstavách o vzniku prvého človeka na Zemi, nemali čo hľadať. Už v 16. storočí objavili Španieli v strieborných baniach v Peru 18 cm dlhý klinec celkom zarastený v rude a viditeľne vyrobený zo železa a ocele napriek tomu, že prítomnosť železa v strieborných rudách je značne nepravdepodobná. V škótskych uhoľných žilách boli taktiež nájdené kovové predmety, ktorých prírodný vznik si nedokážeme na úrovni dnešných znalostí predstaviť. Ako sa mohli tieto a iné predmety, o ktorých bude ešte reč, dostať do geologických vrstiev, ktoré sú podľa našich predstáv vyhradené len pozostatkom dinosaurov a iných pravekých tvorov len nie určite ľudským? Na túto otázku existujú celkom štyri odpovede a je len na samotnom človeku, ktorá ho najviac uspokojí.

Prvú odpoveď dáva oficiálna veda - všetky nálezy sú podvrhy alebo omyly.

Druhú odpoveď zastáva značná časť záhadológov a bádateľov, ktorí sa zaoberajú pradávnymi civilizáciami - tieto nálezy potvrdzujú existenciu národa, ktorý existoval už dávno pred nami a zmietla ho z povrchu zemského nejaká katastrofa.

Tretia odpoveď je najpopulárnejšia, o čo sa zaslúžil Erich von Däniken - ide o pamiatky po mimozemšťanoch, ktorí veľmi dávno navštívili našu planétu.

Štvrtá odpoveď sa zdá byť najšialenejšia, ale svojim spôsobom celkom logická - nájdené artefakty sú pamiatkami po cestovateľoch časom.

Všetky tieto predmety majú žiaľ väčšinou podobný osud. Putujú od jednej osoby k druhej, z múzea do múzea, až nakoniec záhadne zmiznú. Často po nich nezostane ani fotografia, obrázok alebo odborná správa.

V roku 1844 archeológ David Brewster informoval o nálezoch nechtov zarastených do masívnych blokov pieskovca v kameňolome v severnom Anglicku. 22. júna toho istého roku bola v anglickom Rutheford Millse nájdená mechanicky zhotovená zlatá niť, uložená dva a pol metra pod povrchom pevnej skaly. Frederick Wright v roku 1887 popisuje podobný nález, tento krát však kameň skrýval hlinenú figúrku. V Morrisonville v štáte Illinois sa zasa našla 8 karátová retiazka, ktorá vypadla z kúsku uhlia.

Medzi veľké otázniky patrí i záhadná medená minca z Illinois. Bola objavená pri vŕtaní studne v roku 1871. Skrutkový vrták ju vytiahol z hĺbky 38 metrov z vrstvy hliny, ktorej vek určil Štátny geologický ústav na 200 až 400 tisíc rokov. Jej tvar už bol zotretý vekom a mal podobu niečoho medzi mnoho hranom a kruhom. Po oboch stranách boli vyrazené portréty akýchsi figúr a nápisy v neznámom písme. Záhadný peniaz sa nepodobal žiadnej známej minci na svete. Presne rovnaká hrúbka mince ukazovala na strojovú výrobu. Odborníci usúdili, že nakoniec ju vystrihla nejaká raznica a boli zrazené jej ostré hrany. Pritom je známe, že prvé kovové mince na svete sa začali používať v Malej Ázii behom ôsmeho storočia pred našim letopočtom. Nález v Illinois by znamenal nie len výraznú zmenu tohto názoru, ale i dôkaz existencie vyspelej civilizácie v Severnej Amerike pred 200 000 rokmi.

Ďalší podivuhodný nález je skamenená podrážka topánky stará minimálne 5 miliónov rokov. Našiel ju dolný inžinier a geológ John T. Reid v roku 1922, keď hľadal v Nevade skameneliny. Kameň pochádza z obdobia triasu, teda z počiatku druhohôr, bol rozlomený a jeho predná časť chýbala. Aj tak sa ale dve tretiny obvodovej línie podrážky zachovali. Zreteľne bol na nej vidieť pravidelný dvojitý steh po šití okolku topánky k podrážke. A naviac, v mieste, kde sa päta vo vnútri topánky opiera a trie, bola podrážka odretá a opotrebovaná, ako to bežne u starších topánok býva. Reid nechal urobiť analýzu skameneliny v Rockefellerovom Inštitúte. Tá potvrdila vek kameňa, a mikrofotografie stehu ukázali detaily zbytkov nití. Týmto bol podaný dôkaz, že sa nejedná o hračku prírody ale o ľudský výrobok.

Ešte omnoho staršieho dáta sú kovové tyčky nájdené v roku 1968 vo vápenci pri Saint-Jean de Livet vo Francúzsku. Tyčky majú ovoidný prierez, úplne rovnaký tvar, ale rozdielne rozmery. Vápenec, v ktorom boli zarastené, je starý najmenej 65 miliónov rokov! Vzorky z tyčiek boli odovzdané ku skúmaniu geomorfologickému laboratóriu na Univerzite v Cae. V Južnej Afrike boli zasa nájdené kovové guličky staré 300 miliónov rokov. Po prvýkrát sa objavili asi pred dvadsiatimi rokmi v povrchových lomoch na pyrofylit (pyrofylit sa používa napr. v elektrotechnickom priemysle ako náhrada za porcelán a pod.) pri mestečku Ottosdal v provincii Western Transvaal z lokality Wonderstone (slov. Zázračný kameň). Začali vypadávať zo svahu po vyťaženej hornine v hĺbke asi 150 metrov. Mali priemer od jedného do desiatich centimetrov a ich tvar bol tak pravidelný a dokonalý, ako keby boli odliate vo forme. Po obvode sa tiahli tri presne rovnobežné ryhy. Názor na ich vznik však nie je jednotný. Oficiálne vedecké stanovisko hovorí, že to sú obyčajné limonitové konkrécie. Niektorí odborníci však s týmto názorom nesúhlasia. Napríklad Roelf Marx, riaditeľ múzea v juhoafrickom Klerksdorpe, kde sú guličky vystavené, namieta, že nájdené guličky sú tak tvrdé, že ani oceľová ihla na nich nezanechá stopu. Keby boli z limonitu, ich tvrdosť by bola oveľa menšia, iba 4 až 5,5 Mohsovej stupnice. Taktiež zistil, že guličky sa samovoľne otáčajú okolo svojej osi. Napríklad jeden nález v tvare vajca sa otočil v priebehu 128 dní jedenkrát okolo svojej osi. A navyše sa konkrécie vyskytujú v skupinách, ako zlepené mydlové bubliny. Neobjavujú sa osamotene a nebývajú tak perfektne guľaté. Ale to hlavné je, že nemávajú po obvode vyryté tri dokonalé paralelné drážky. Roelf Marx a mnoho ďalších odborníkov sa preto domnieva, že guličky boli vyrobené inteligentnými bytosťami. Kde by sa ale na našej Zemi vzali pred 300 miliónmi rokmi?

V roku 1885 našiel Dr. Gurlt v jednom nemeckom lome vo vnútri uhoľnej vrstvy starej niekoľko miliónov rokov prapodivnú vec. Predmet vyzeral skoro ako presná kocka, ktorej protiľahlé strany boli jemne zaoblené. Vážila 785 gramov a asi v polovici sa kolom dokola tiahol hlboký zárez. Zvláštna kocka sa podľa Gurltovej štúdie skladala z ocele, niklu a hliníku a mala presné rozmery: 67 x 67 x 47 mm. Dr. Gurlt sa od začiatku domnieval, že našiel skamenený meteorit. Iní tvrdili, že síce ide o meteorit, ale opracovaný. Lenže v tomto prípade by ho však museli opracovať dinosaury, pretože ľudia ani ich predchodci v tej dobe ešte neexistovali. Predmet údajne neobsahoval dostatok síry, aby to mohol byť pyrit sformovaný do podoby kocky prírodnými silami. Žiaľ dnes nemáme možnosť podrobiť podivný exemplár vedeckému výskumu. Rovnako veľkou záhadou, ako je kocka sama, je aj jej ďalší osud. Jej stopa končí v múzeu v Salzburgu, kde bola odvezená a vystavená. V roku 1910 múzeum zistilo, že sa v jeho inventári už nenachádza. Okrem kocky zmizli i všetky záznamy z obdobia roku 1886 až 1910, kedy bol nález v múzeu umiestnený. Možno že je to len náhoda, ale je rozumnejšie predpokladať že kocka a písomnosti boli odstránené úmyselne. J. Bergier považuje kocku za jeden z predmetov slúžiacich mimozemskej civilizácii k zbieraniu a ukladaniu informácií. Možnosť ukladať informácie do mikrokryštalických štruktúr magnetickej zliatiny existuje. Nemožno však zavrhnúť ani variantu, že ide o meteorit, ktorý by bol skutočne len prírodnými silami opracovaný do tvaru kocky. Lenže čo ak je tá kocka skutočne dielom civilizácie, ktorá pred miliónmi rokmi navštívila našu planétu? Nie však akýmsi monitorovacím zariadením, ale niečím, čo i po nás zostáva v prírode i vo vesmíre, jednoducho odpadom? To by dokazovalo, že znečisťovanie životného prostredia nemusí byť vlastné len ľudstvu. V roku 1868 baník James Parssons v uhoľnej bani pri Hammondsville v Ohiu po zrútení väčšieho množstva uhlia udivene pozeral na bridlicovú stenu pokrytú nápismi. Miestny učiteľ tvrdil, že sa podobali egyptským hieroglyfom. Príliš rýchlo však zoxidovali, takže privolaní bádatelia odišli naprázdno. Doska pritom musela byť stará najmenej dva milióny rokov. Pokiaľ pripustíme, že vôbec existovala, ponúka sa otázka, kto ju mohol vytvoriť? Či snáď išlo o výsledok prehnanej obrazotvornosti nálezcu, ktorý vo tvaroch, ktoré vytvorila príroda, rozoznal neznáme písmo?

V roku 1851 bol v USA nájdený predmet v tvare zvona. Podľa časopisu Scientific American z júna onoho roku vyzeral zvon, nájdený päť metrov pod povrchom skaly odstraňovanej výbuchom, ako zinkový, ale pri poklepe znel ako zliatina striebra. Predmet bol skúmaný, putoval z múzea do múzea, z jedného výskumného pracoviska do druhého, až náhle zmizol.

Medzi najzaujímavejšie a najlepšie zdokumentované záhadné archeologické nálezy patrí fosílne kladivo, ktoré pri rodinnom výlete neďaleko malého texaského mesta London v roku 1934 objavila Emma Hahnová. Z kusu skaly najskôr vytŕčal len kúsok skameneného dreva. Po odlúpnutí časti nerastu udivení nálezci zistili, že sa vo vnútri skrýva staré kladivo so zlomenou drevenou násadou. Pieskovcovú horninu, ktorá kladivo obklopovala, priradil geológ John Watson k pieskovcovej formácie Hensell a tým pádom z geologického hľadiska odhadol jej vek na neuveriteľných 135 miliónov rokov! Z výsledkov bádania Dr. Carla E. Baugha, riaditeľa Creation Evidences Museum, vyplynulo, že drevo násady starého kladiva je kryštalicky skamenené, veľmi tvrdé a jeho štruktúra je nedotknutá. Vnútorná časť sa pravdepodobne premenila v porézne uhlie. Takáto kombinácia z uhoľnatenia a skamenenia je neobvyklá, vedecky dosiaľ nepopísaná, a úplne ojedinelá - na celom svete nie je známy podobný prípad. Vek skameneného dreva odhaduje Dr. Baugh na 100 až 200 miliónov rokov. Veda nepozná spôsob, ako sa skamenené drevo dá falšovať alebo napodobniť, čo znamená, že násada kladiva musela byť skutočne vyrobená pred mnohými miliónmi rokov. Hlava kladiva bola podrobená mnohým výskumom a testom, ktoré ukázali, že materiál hlavy kladiva nevykazuje žiadne nečistoty alebo nepravidelnosti, a bol teda nejakým spôsobom zušľachtený a tvrdený. Najväčšie prekvapenie ale priniesol chemický rozbor. Hlava kladiva sa podľa špecialistov skladá z 96,6% železa, 2,6% chlóru, 0,74% síry a 0,06% ostatných prímesí. Takýto výsledok spôsobil malú senzáciu, pretože každý metalurg vie, že pri všetkých známych procesoch výroby hodnotnej ocele musí nutne prísť ku znečisteniu kremíkom alebo uhlíkom. Kov uvedeného zloženia teda vlastne pomocou moderných metalurgických metód vôbec nejde vyrobiť. Prírodný pôvod kovu môžeme taktiež celkom vylúčiť. Meteorické železo totiž obsahuje nikel, kobalt, hliník, síru, fosfor, chróm a uhlík. Od zloženia kladiva sa teda podstatne odlišuje. Prírodné železné rudy sú vždy znečistené mnohými prvkami, hlavne uhlíkom, po ktorom nie je v náleze ani stopa. Na svete nie je žiadna železná ruda, ktorej chemické zloženie by sa aspoň približne podobalo zloženiu hlavy kladiva. Navyše celé kladivo bolo v dobe nálezu kompletne uzatvorené do vápencovej horniny. Zo všetkých výskumov teda jednoznačne vyplýva, že pred 140 miliónmi rokmi bol na Zemi niekto, kto vedel zhotoviť a používať nástroje. Táto skutočnosť ale celkom borí všetky doterajšie predstavy o histórii našej planéty. Buď v dávnych dobách žili ľudia spolu s dinosaurami, alebo išlo o ľuďom veľmi podobných návštevníkov z iných planét.

A ešte pár nálezov. V Britskom múzeu je uchovaných mnoho lebiek neandertálcov, z ktorých najzaujímavejšia je jedna z lebiek zo slávneho náleziska v Broken Hill. To, čo ju robí zaujímavou, je presný kruhový otvor prenikajúci spánkovou kosťou do lebky. Okolo otvoru nie sú pukliny, ktoré by nevyhnutne vznikli napr. pri prerazení lebky hrotom krompáča pri vykopávkach, alebo dokonca za života neandertálca akoukoľvek vtedajšou zbraňou (pästné kliny, kostené dýky a pod.) Charakter zranenia však nezodpovedá takémuto mechanizmu. Pozoruhodné je, že protiľahlá spánková kosť lebky chýba, ako keby bola vyrazená. Tak by tomu bolo pri zásahu napr. modernou loveckou guľovnicou - hladký vstrel a po sploštení projektilu mohutný otvor výstupu strely. Pôvodcom podivného otvoru nebol ani vŕtavý slimák, ani huba (Vioa), ani červy, ktoré veľmi rozrušujú fosílie ktoré sa ocitli v mori. Miesto zranenia presne zodpovedá "smrteľnej zóne". V prípade strelnej rany musel byť neandertálec okamžite mŕtvy. Napriek tomu, že sú známe okolnosti nálezu lebky, nemožno vylúčiť ani zlý žart - dodatočné prestrelenie lebky. V moskovskom Paleontologickom múzeu Akadémie vied je uložený podobný nález z okolia dnešného Jakutska. Je to lebka pratura, rovnako, ako sa zdá, zasiahnutá strelou v oblasti "smrteľnej zóny" - presne v osi čelnej kosti. Taktiež v tomto prípade nie sú v okolí rany praskliny a činnosť vŕtavých slimákov je možné vylúčiť. Lebka je skvele zachovalá a určite neležala v mori. Ani chorobný proces osteomyelitída nemôže zanechať takú stopu. Pikantnou podrobnosťou v tomto prípade je, že sa rana začala hojiť kostnou jazvou. Nie je teda pochýb o jej datovaní. Vznikla v dobe života pratura, približne pred niekoľkými desiatkami až stovkami tisíc rokmi. Presné datovanie oboch nálezov rádio-karbónovou analýzou nie je možné. Fosílne kostené zostatky totiž rýchlo strácajú organické látky. Geologické i paleontologické vedomosti však naznačujú, že neandertálec i pratur mohli byť súčasníkmi. Kto to teda chodil po našej planéte, ozbrojený priebojnou strelnou zbraňou pomerne malej ráže, a teda značne dokonalou?

V roku 1959 bol spoločnou rusko - čínskou expedíciou v púšti Gobi v Mongolsku nájdený v pieskovci odtlačok, ktorý sa nepodobá žiadnemu fosílnemu reliktu dosiaľ vede známemu. Nevyzerá ani ako stopa, ktorú môže zanechať niektorý nám známy kráčajúci, plaziaci alebo lezúci tvor. Nápadne sa však podobá odtlačku profilovanej podrážky tzv. traktora, aký používali posádky Apolla na Mesiaci ako najpružnejšiu obuv zaisťujúcu pevný postoj za všetkých okolností. Odtlačok je niekoľko desiatok alebo stoviek tisíc rokov starý a nevznikol určite v historických dobách.

Teraz trochu teórie. Ako asi naši predkovia stavali tie obrovské veci typu Baalbeckej terasy, pyramíd, Machu Picchu, Mohendžodaro a iné? Ako mohli hýbať kameňmi s váhou až sto ton, keď naša súčasná technika dokáže zvládnuť tak nanajvýš polovicu, pričom už s dvadsiatimi tonami má čo robiť. Ono tie šutre síce vážia sto ton, ale pri dnešnej gravitácii. Keby sa dala nejako znížiť na polovicu, alebo aspoň desatinu ... Ale ako? Nechajme našu Zem zatiaľ na pokoji a skúsme sa rozhliadnuť po okolí. Máme tu Mesiac so svojou jednou šestinou zemskej gravitácie, jednou osminou váhy Zeme a priemernou vzdialenosťou 470 miliónov kilometrov.

Prvý problém a to zachytenie Mesiaca na nízkej obežnej dráhe by bol celkom ľahko vyriešený. A to katastrofou, ktorá spôsobila zánik dinosaurov. Potom by sa musel len postupne vzďaľovať a práve tu je háčik celej teórie. Pyramídy sú podľa rôznych autorov staré asi tak 5 až 14 tisíc rokov. Aby bolo zníženie zemskej gravitácie Mesiacom významné, musel by sa začať vzďaľovať až niekedy okolo roku 2000 pred n.l. a naopak dosť rýchlo. To by sa ale nezaobišlo bez rozsiahlych prírodných katastrof, o ktorých však v tomto období nemáme žiadny doklad, ani archeologický, ani geologický, ani tradovaný. Biblickú potopu môžme smelo vynechať, to je len taký žartík v porovnaní s tým, čo by nastalo pri náhlom vzdialení Mesiaca.

Potom tu máme niekoľko veľmi zaujímavých a hlavne vedecky overených skutočností, ktoré dosť nabúravajú vžité predstavy. Tak napríklad neandertálec, tá slepá a zaostalejšia (?) rasa rodu Homo, dokázal čisto amputovať ruku a svojich mŕtvych pred pohrebom položil na kvetinové lôžko a ovieval ďalšími kvetinami. A to všetko prosím pred 50 tisíc rokmi v oblasti dnešného Iránu. Hudbu pozná človek najmenej 20 tisíc rokov, tak starý je nález kostených hudobných nástrojov šesťčlenného orchestra z Černigova v Rusku. Urbanizmus, alebo plánovaná výstavba miest, je známy z rytiny na kosti mamuta už najmenej 15 tisíc rokov. Ale to ani z ďaleka nie je všetko. Čo tie africké kovové guličky, ktoré sa dokážu v múzeu každý rok samy od seba otočiť? A čo ten zlatý náhrdelník, ktorý vypadol z hrudy čierneho uhlia pri prikladaní do krbu? Odtlačok predmetu bol aj v uhlí, takže nešlo o dodatočné vloženie. A naposledy, šľapaje súčasného človeka otlačené v treťohorných vápencoch pri Martine staré 55 miliónov rokov tak jasné, ako by tam niekto prešiel včera. A teraz legendy. Niekoľko tisíc rokov staré indické a indiánske texty nám popisujú lietajúce stroje, atómové zbrane, rádiovú spojovaciu techniku, obytné kozmické stanice na obežnej dráhe a mnoho ďalších vecí. Mnoho legiend sa zmieňuje o lietajúcich bohoch a hromových zvieratách zostupujúcich z nebies. Jadrové zbrane nápadne pripomína aj biblický text o zničení Sodomy a Gomory. Čo nám z toho všetkého čo tu píšem plynie? Hurá, ufonauti! Tak to zase nie. Skôr ako sa vydáme hľadať odpovede do vesmíru, popozerajme sa poriadne okolo seba. Najsilnejším argumentom proti zeleným mužíčkom stavajúcim kamenné monumenty a učiacim primitívne opice aby sa stali ľuďmi je práve popis ich technologickej úrovni. Tá sa v podstate nelíši od tej našej a pozrime sa na naše možnosti medziplanetárnych letov. Na Mesiaci sme boli párkrát a len náhodou nás to nestálo žiadny život, na Mars sa chystáme už desiatky rokov a nejako sa nám tam nechce – ono tam totiž dve tretiny automatických sond čertvie prečo zlyhávajú. O pilotovaných letoch k iným planétam sa nám môže len snívať. Letieť k susednej hviezde Alfa Centauri je za súčasného stavu techniky úplne vylúčené. A to je z kozmického pohľadu fakt za rohom, sotva 4,3 svetelného roku. Keď to nejde nám, prečo by to malo ísť niekomu inému so zrovnateľnými technickými možnosťami? Tým ale nechcem povedať, že by to nešlo vôbec nikomu. Poďme sa teraz trochu viac pozrieť na históriu našej planéty, hlavne na tú časť, ktorá sa týka života. Obecne sa tvrdí, že od prvohôr boli na Zemi podmienky pre živočíchy, pretože rastliny už stačili vyrobiť dosť kyslíku. Inak povedané, od prvohôr mohol na Zemi kľudne existovať človek, pretože mal čo jesť, piť a dýchať. Bol tu?

Zatiaľ bez odpovede. Šupom sa prenesieme cez stovky miliónov rokov do doby neskorých štvrtohôr. Po Zemi sa nám preháňajú mamutie stáda, pratury, šabľozubé tigre a medzi tým všetkým revúce tlupy hominidov. Zatiaľ čo by sme kromaňonca v dave súčasníkov asi nepoznali, tak sa nám už podobal, neandertálca by sme odlíšili hneď. Výlet nekončí, máme tu australopiteka, habilisa, pitekantropa, erektusa a niekoľko ďalších. Zostavovať z nich akékoľvek vývojové línie je značne odvážne, pretože nálezy sú od sebe oddelené jednak geograficky ale hlavne časove. Ako chce niekto spojiť dvoch jedincov do vývojovej línie, keď medzi nimi ležia desiatky tisíc rokov a nemáme ani len najmenšie tušenie, čo sa s daným druhom v tej čiernej dobe dialo? Úplne kľudne mohli byť nejaké dva druhy súčasníkmi.

Príroda nám tu ukazuje svoju silu. Vezmime si napríklad psy. Na celom svete ich existuje cez päť stoviek rás, každá je trochu iná, od vreckových ozdôb na šaty až po dvestokilové mini kone. Všetky však majú jedného predka a keby sme prestali so šľachtením a kontrolovaným párením, veľmi rýchlo by sme dostali populáciu orieškov, ktorá sa bude postupne dostávať do podoby svojho pôvodného vzoru. Mal by sa snáď človek tomuto pravidlu vymykať? Často je počuť údiv nad rekordným tempom technického rozvoja, hlavne nad jeho neustálym zrýchľovaním. Čo ak je to len prostá biologická zákonitosť. Uvedomme si, že od staroveku sa s každou ďalšou civilizáciou zlepšujú dopravné možnosti, že ľudia majú viac možností cestovať, ale hlavne sa čo... páriť? No dobre. Naša doba je tým priam posadnutá, ľudstvo sa doslova celoplanetárne premiešava. A vracia sa tak k svojmu pôvodnému vzoru. Obdobie opoľudí a ďalších hominidov sa zrazu javí v úplne inom svetle. Nemusí už nutne ísť o obdobie predchodcov človeka, ale o obdobie jednej z hlbokých regresií druhu, ku ktorým dochádza zakaždým, keď sa nejaké veľké skupiny pôvodných ľudí alebo jedincov dostanú do dlhodobej vzájomnej izolácie. Dôvodom môže byť napríklad prírodná katastrofa. Správna veľkosť skupiny znamená, že počet ľudí je natoľko veľký, aby dokázal zaistiť reprodukciu a zároveň dostatočne malý, aby sa nevyčerpávali potravinové zdroje v danej oblasti.

Zostáva už len vyriešiť niekoľko vecí. Takže, pokiaľ by v minulosti existovala civilizácia na našej technickej úrovni, prečo sa po nej nič nenašlo? Lenže ono sa toho našlo dosť. Odliatok mozgu, už spomínané stopy vo vápenci, retiazka v uhlí, africké guličky... Žeby mimozemšťania? Zdá sa to dosť nepravdepodobné už len z toho dôvodu, že by nám museli byť neuveriteľne podobní. A keby sme aj pripustili myšlienku, že nás nejako vytvorili, tak by som rád vedel, ako to asi dokázali zariadiť pred najmenej desiatkami miliónov rokov, kedy po ľuďoch nebolo podľa oficiálnych predstáv ani potuchy. Ak ale naopak prijmeme možnosť existencie človeka v tých dávnych dobách, potom už nie je tá teória stvorenia tak nezmyselná. Pre jej podporu hovoria stovky legiend zachovaných po celej Zemi. Dajme tomu, že tu máme civilizáciu na našej technickej úrovni stavajúcu mestá z tehiel, betónu, ocele a skla, s lietadlami, vrtuľníkmi a raketami v rámci slnečnej sústavy, civilizáciu používajúcu elektrinu, počítače, rádio a atómovú energiu... Dokáže si niekto predstaviť, čo po nej zostane za pár desiatok alebo stoviek miliónov rokov? Po stovkách zemetrasení, výbuchov sopiek, zaľadnení, záplav a iných nepríjemnostiach? Moc toho nebude, najskôr asi nič. Len v skratke sa pokúsim načrtnúť zopár možností, ako by sa taká civilizácia mohla roztrieštiť a jej prežité zbytky dostať do izolácie. Náraz meteoritu, výbuch blízkej supernovy, prepólovanie magnetického poľa Zeme, silná vulkanická činnosť, poškodenie van Allenových pásov, epidémie, rozsiahle požiare a spústa ďalších nemilých vecí.

Vráťme sa ale k nálezom. Čo keď to nie sú náhodné artefakty, akési zanechané odpadky, ale naopak, cielené posolstvá budúcim ľuďom? Kremenný mozog – kremeň patrí k najtvrdším a najodolnejším horninám, tvar mozgu je načisto nezameniteľný. Vápencové šľapaje – vápenec umožňuje ľahké určenie veku, tvar bosej nohy je takisto nezameniteľný. Retiazka v uhlí – zlato je jeden z najstálejších kovov, tvar retiazky tiež vylučuje náhodný vznik. Rotujúce guličky – presný tvar vylučuje náhodný vznik, keby snáď boli pochybnosti, tak sa vedia sami otáčať. Čo ak nás chcel niekto varovať, dať nám správu v dobe, kedy to budeme schopní pochopiť? Veď aj my pre svojich budúcich potomkov zakopávame do zeme schránky so súčasnými dokumentami, vysielame do vesmíru signály a hľadáme prípadnú odpoveď. Rádioastronómovia neustále prehľadávajú vesmír na vlne 21 cm, ktorá je vlnou vodíka. Ten sa nachádza všade a preto sa predpokladá, že by aj iné civilizácie zvolili túto frekvenciu ku komunikácii.

20. augusta a 5. septembra 1977 boli vypustené americké medziplanetárne sondy. Volali sa Voyager. Voyager I. preletel okolo Jupitera 5. marca 1979 vo vzdialenosti 277 tisíc km nad vrchnou vrstvou mrakov planéty. Získal 18 tisíc snímok Jupitera a jeho mesiacov s rozlišovacou schopnosťou niekoľkých kilometrov. Prelet oblasťou Jupitera so snímkovaním trval 98 dní. Gravitačnými účinkami Jupitera bola sonda nasmerovaná na dráhu k Saturnu. Najväčšie priblíženie nastalo 13. novembra 1980, keď sonda prešla pod rovinou prstencov planéty a bola vzdialená 124 tisíc km od vrchnej vrstvy mračien. Po prelete okolo Saturna uniká Voyager I. zo slnečnej sústavy. Voyager II. sa do oblasti Jupitera dostal o 4 mesiace neskôr ako Voyager I., 27. augusta 1981 sa priblížil k Saturnu, 24. januára 1986 preletel okolo Uránu a 25. augusta 1989 okolo obežnej dráhy Neptúna a navždy opustil hranice našej slnečnej sústavy. Voyager II. putoval k Neptúnu 12 rokov od štartu. Sonda by mala preletieť okolo hviezdy Sírius približne okolo roku 296038. Letia do vesmíru a na palube nesú púzdro s elektronickou platňou. Tá obsahuje nahrávky vtáčieho spevu, Beethovenovej hudby, džezu, čínskej hudby a pozdravy v šesťdesiatich rečiach Zeme. Na pozlátenej platni je obraz muža a ženy, molekula vodíka i naša poloha vo vesmíre. NASA sa rozhodla dať na sondy posolstvo, pretože smerujú hlboko do vesmíru a možno o niekoľko tisíc alebo miliónov rokov, pokiaľ sa sondy nezničia samé, ich zachytí nám neznáma civilizácia, ktorá sa bude snažiť posolstvo rozlúštiť. Možno však časom budeme mať technológiu, ktorá nám samým umožní cestovať ďalej do vesmíru a stretneme tieto sondy opäť my. Ak nie, pravdepodobne pretrvajú viac ako miliardu našich rokov, zatiaľ čo naša civilizácia i zemský povrch prekonajú ďaleko rozsiahle zmeny. Spomedzi 200 miliárd hviezd našej galaxie sa na niektorých, možno na mnohých obývaných planétach, nachádzajú civilizácie, ktoré cestujú do vesmíru. Ak Voyager nájde takáto civilizácia a bude vedieť správu rozlúštiť a pochopiť, naše posolstvo bude znie takto: "Toto je dar z malého vzdialeného sveta, záznam našich zvukov a údaje o našej vede, umení, hudbe o našom myslení a cítení. Usilujeme sa, aby sme prežili svoju súčasnosť. Dúfame, že keď sa nám podarí zvládnuť naše problémy, budeme sa môcť pripojiť k spoločenstvu galaktických civilizácií. Táto správa vyjadruje našu nádej, rozhodnosť a dobrú vôľu v nekonečnej veľkoleposti vesmíru."