Moja babka začala chodiť do školy ako 6 – ročná v roku 1946 do roku 1954. Prvých 5 rokov chodila do školy, ktoré boli v priestoroch terajšej papučkárne. V triede bola kachľová pec, do ktorej sa kúrilo zo začiatku drevom , neskôr, o pár rokov už aj uhlím. WC bolo vonku na dvore – urobené z dosák. Za p. uč. Barabasovej – ak sa niekto previnil, alebo nevedel úlohu, tak mu pani učiteľka pripla dopredu aj dozadu na chrbát veľký červený jazyk, s ktorým musel ísť cez celú dedinu domov. Niektorí takíto žiaci potom chodili radšej cez kopce, aby ich nikto nevidel....
Tesne po vojne, asi v rokoch 1946-1947 dodávala americká organizácia všetkým deťom, ktoré chodili do školy – výpomoc. To znamená, že deti cez prvú prestávku dostávali po malej lyžičke rybieho oleja a cez veľkú prestávku hrnček kakaa a kúsok vianočky, alebo kyslé ryby či filé s chlebom.
V škole sa písalo v 1. a 2. ročníku iba ceruzou. Potom písali perom, no nebolo to klasické atramentové pero, len akoby konček z toho pera a v laviciach mali otvory, do ktorých sa atrament /kalamár/ nalial a do neho si perá namáčali a takto písali. /Tieto lavice sú dnes v Plavnici na „Funduši“ na detskom ihrisku, kde sa deti hrajú na učiteľov./
Aktovky ešte vtedy neboli, mali len z domáceho plátna ušitú kapsu, v ktorej mali písanky a knihy. V šiestej triede chodili do budovy terajšej pošty, zborovňa bola v priestoroch kaderníctva. Prestávky a hodiny boli ohlasované ručným zvončekom, ktorým školník zazvonil na chodbe.
V 6. roč. za riaditeľa Jána Juraška sa učiteľ Gabriel Dlugolínsky začal venovať krúžkom s ľudovým spevom, tancom a založil súbor RADOSŤ.
7. a 8. ročník navštevovali v budove, ktorá do vojny patrila židovi, ktorý sa volal HERTZ. Ten počas vojny emigroval do Švajčiarska, budova bola zhabaná za štátnu. Nachádzala sa v priestoroch, asi kde je terajšia škola. Bola to nízka budova s malými okienkami.
Žiaci, ktorí chodili do školy poobede, museli vo večerných hodinách /aj poobedňajších/ svietiť petrolejkami alebo sviečkami. Lampy viseli zo stropu, po stenách. Do lampy sa nalieval petrolej /vtedy ho volali gajz/. Doma sa tiež učili pri petrolejkách alebo pri otvorených dvierkach piecky.
Babka ešte spomínala, že za čias, keď ešte jej rodičia chodili do školy /asi v roku 1910/, bolo to za Rakúsko-Uhorska, mali zlúčené triedy. V zime chodili len málo do školy a v čase keď sa pracovalo na poli, chodilo sa ešte menej, pretože sa gazdovalo a deti museli pomáhať na poli. V škole sa učilo len po maďarsky.
Z čias maďarizácie zo školy ostala pradedkovi prezývka, ktorá mu zostala a ostala známa pre náš rod dodnes. Mali sa v škole naučiť básničku, ktorá znela nejako takto: Halo halo gataš...No pradedko vedel z celej básne akurát halo gataš, učitľ ho posadils tým, že on je celý Halogataš.....
Zo Šambrona a Hromoša chodili deti minibusom, ktorý chodil len pre nich – volali ho IŠTVÁN.
Tabule v triedach boli len malé na nôžkách.
Spomínala ešte, že asi vo 4. ročníku museli celá trieda písať 100x trest. Učiteľ sa ich pýtal, ako sa volá porúbané drevo. Deti odpovedali – šajta, no učiteľ očakával odpoveď v slovenčine, teda poleno. Tak museli chudáci písať trest 100x v znení: Porúbané drevo sa volá poleno.
V 6. roč. a vyššie hrali rôzne divadlá, najprv v škole, neskôr, keď bol postavený kultúrny dom, tak tam. Po dedine sa bubnom vyhlásilo, že sa hrá divadlo a zvolávalo sa ľudí na predstavenie.
Mali aj krúžky – ručné práce. Učili sa háčkovať, vyšívať.
Dievčatá nosili so školy oblečené KYDLE /sukňa nazbieraná v páse/ a LAJBLIK /niečo ako vesta/.