Elena Hadvigová
Spolok tajných mien
Janka má prázdniny.
Osemročná Janka sa nudí. Copatá Janka má prázdniny. Tmavovlasá Janka je u babky v Harmanci. Dvojkárka Janka má nový bicykel. Prešla na ňom už celú dedinu a teraz sa nudí. Sliepka s indiánskym menom Žltá Noha jej ďobká do sandálky a skúša aj jej prštek na nohe. Je to jediná babkina sliepka, ktorú môže pohladkať a ona neujde. Opálená Janka sa zamyslela.
Mala by si vymyslieť prázdninové meno. S indiánskym menom sa človek menej nudí. Žltá Noha mala na nohe žltý balónik, aby ju babka spoznala a meno jej už zostalo. Snehula má bledý podbradník a babka jej občas povie Pitbullka, lebo je najväčšia a ostatné si k nej nedovoľujú. Modrá noha je bitkárka a na nohe má modrý drôtik.
Ja sa môžem volať Copatá Hlava, lebo nosím copy. Pani učiteľka ma občas volala Blondýna, lebo som nedávala pozor a tresla nejakú blbosť. Dedko ma volá Kvetinka, lebo mám rada kvetované šaty a ocko zasa Drobček, lebo som mu ledva po pás. Aha, koľko mám zrazu mien! A babka mi pridáva ďalšie, lebo kričí:
„ Pastierča! Nechaj tie sliepky na chvíľu a poď jesť! Dnes máme hrášok!“
Babka ho lúpala včera celý večer a teraz sa môže volať Boľavý Palec. A ja Hladné Brucho.
„Už idem!“
Janka a Peťo.
Poobede niekto rázne zaklopal na kuchynské okno.
„Plné bruško, odprac zo stola a utekaj von, prišiel po teba Zvedavý Štupeľ od susedov!“ takto zhodnotila situáciu babka a pridávala meno na meno. Janke sa táto hra náramne zapáčila.
Len čo pozdravila Peťa alias Zvedavého Štupľa a kamaráta od susedov, už premýšľala, ako v hre pokračovať.
„Dnes čušíš ako Utopená Mucha,“ ozval sa Peťo. „Čo ti je?“
„Nevyrušuj, Ukecaný Tretiak, mám nápad a systematicky sa venujem jeho prepracovávaniu.“
„ Čo?“ vyšlo z úst Začudovaného Spolužiaka.
„Vymyslela som geniálnu hru, ale neviem, či ju uvediem na trh,“ vysvetlila Záhadná Čudáčka.
„Čo si obedovala? Vôbec ti nerozumiem!“ povedal Nešťastný Zúfalec.
„Ále, z toho si nič nerob, to som počula od otca. Vždy, keď sa hrá na Múdreho Vševeda, tak mu nerozumieť, alebo, keď jedná s klientmi... Mám nápad, ale...“
„Kašli na to, poďme k potoku a hrajme sa na výpravu!“ navrhol Netrpezlivý Šušňohľadač.
„To je ono,“ zvolala Natešená Vynálezkyňa! „Založíme si spolok! Bude sa volať...Spolok tajných mien! Spolok, v ktorom každý bude mať tajné meno. Čo povieš?“
„A bude to tajný spolok!!“
„A budeme si posielať tajné listy s tajnými odkazmi a pomenujeme si aj ľudí z dediny! Každý deň jeden člen vymyslí hádanku plnú tajných mien a ostatní ju musia do večera rozlúštiť...a...“
„A kto budú členovia?“
Kto budú členovia?
Dvaja Zamyslení Zakladatelia sedia na spílenom kmeni smreka a dumajú.
„Vezmeme Copatú Dlhaňu!“
„Zuzu? Ani za svet! Stále reve! Vezmime Pehavého Pažravca!“
„Dobre, aspoň nebudeme mať núdzu o jedlo, ale aj Zuzu!
Inak sa vzbúrim!“
„ Tak dobre, zapisujem:
Jana
Peter
Zuza
Jožo...“
„...a Dušan! Teda Počítačový Maniak!“
„...Dušan...“
„...a Azorov Pastier!“
„...Miro a Azor“
„Silvia...“
„... Vyškerená Speváčka...
a Koláčový Zlodej?“
„Juro nie! Ten všetko prezradí!“
„Dobre, Juro nie. Zatiaľ sedem členov a pes,“ zhrnul Peťo.
„Súhlasím. Zvoláme poradu. Ja obehnem Zuzu a Silvu a ty chalanov, dobre?“ zavelila Janka. „ OK! Kedy? O siedmej!“ „O pol ôsmej!“
„ Sedí! O pol ôsmej tu. A prines svietiaci šúlec!“
„Čo? Aha! Dobre, čau!“
„ Čau!“
Prvá tajná porada.
O pol ôsmej, za šera, krčí sa pod lesom na kmeni sedem postavičiek. Sedem? Počkať, počkať, a to Čudo Chlpaté?
Tak znova... ...o pol ôsmej, za šera, krčí sa pod lesom na kmeni sedem postavičiek a pes. Teda pes sa nekrčí, ale zvedavo nakukuje postavičkám ponad plecia.
Spolok tajných mien bolo úspešne založený, odsúhlasený a všetci navrhnutí členovia potvrdili účasť.
Poradu vedie Šťastná Zakladateľka, Janka, ktorá horlivo rozhadzuje rukami. Práve sa rokuje o tajnej poštovej schránke.
„ Azor bude schránka,“ sranduje Miro.
„No iste! To budeme celý deň len naháňať schránku po dedine!“ zakričí nahnevane Zuzka.
„ Bude v orechu! Dnu je diera, tam dáme list a zapcháme ju pokrčenou igelitkou, aby do nej nepršalo! Miro, povedz Zrušenej Schránke, nech ma neoblizuje, keď rokujem!“ navrhol Oslintaný Zakladateľ.
„ To je super, orech mám blízko!“ teší sa Pehavý Pažravec (ďalej len PP). „Aspoň neschudnem!“ dodal.
„Veru by sa ti zišlo, lebo ťa budeme na výpravy gúľať!“ potešila ho Vyškerená Speváčka (VP).
„Dohodnuté! A začínam ja! Zajtra o deviatej budete mať v schránke prvý odkaz a ide sa na prvú výpravu!“ ukončila Janka.
„Hurá!“
I. Tajné výpravy za tajnými menami. Deň prvý.
1.Odkaz
Po šiestej ráno už ani jeden člen klubu nespal. Peťo vykopal mame za plný kôš mrkvy, Silvia si upratala izbu a Dušan ani nezapol počítač, len nervózne behal po dome a zavadzal, kde sa dalo. Zuza si trikrát zapletala vrkoč trasúcimi rukami, Miro očesal Azora a Jožko sa dokonca rozhodol cvičiť. Urobil až päť nepodarených drepov, ktoré, vyčerpaný, zajedol dvanástimi lievancami. Ani jeden z nich sa už nevedel dočkať deviatej.
Pri strome sa stretli všetci, Jožo funel ako lokomotíva, v jednej ruke rožok, v druhej igelitka s koláčmi:
„Tak ako.Je tam?“
„ Asi je, ale mám krátku ruku,“ vzdychla Zuza z koruny orecha. „Mám!“ a vytiahla zložený papier.
„Čítaj!“ vrtel sa netrpezlivo Miro a odháňal vyskakujúceho Azora.
„Pokazené Auto má Tmavú Šopu pri Bublajúcom Jazierku.
Odomykacie Železo má Driemajúca Susedka na Sklenenej Tabuli u Fľakatej Rohane.
Vezmite Železo, stretneme sa pri Bublajúcom Jazierku o Vežových Zvonoch.“
„No, do kelu!“ uľavil si Dušan. „Počítač šuvix“
„Čo ste nervózni! Treba myslieť!“ poúča Silvia.
„ Tak mysli, mudrlantka!“ vzdáva sa Jožo. „ Ja si dám desiatu.“
„To je pekný začiatok!“ hnevá sa Peťo. „Všetci sme spolok, tak budeme myslieť všetci! Čítaj znova a po kúskoch!“
„Pokazené Auto má Tmavú Šopu pri Bublajúcom Jazierku.“
„Tmavá šopa je jasné, nie?“velí Silva. A Bublajúce Jazierko je asi za haťou, tam kde sa kúpeme! Ale Pokazené Auto?“
„Fajn, poďme ďalej“hovorí zamyslene Peťo.
„ Ja nikam nejdem!“ bráni sa Jožo.
„Ale čítať, ty guľka!“ukľudňuje ho Peťo.
Odomykacie Železo má Driemajúca Susedka na Sklenenej Tabuli u Fľakatej Rohane.
„Mám to! Mám to! Rohaňa je koza, alebo krava, koza, alebo krava! Počujete?“ pľuje Jožo koláčom naokolo a huláka a huláka.
„ Jáj, ale si múdry! Budeme ťa volať Najmúdrejší Tvarohovník!“
posmieva sa Silva.
„Ticho!“zavelí Peťo, „nehádajte sa! Má pravdu! A Odomykacie Železo je kľúč!
„A Sklenená Tabuľa okno,“ vzdychne Zuza.
„Preklad prosím!“ prednesie riaditeľským tónom Miro a Azor pri zvuku jeho hlasu súhlasne štekne.
Silva sa postaví a dôležito si odkašle:
„Hm, hm. V správe približne stojí:
Niekto má šopu pri hati. Kľúč je asi v chlieve na okne a na poludnie, keď odbijú kostolné zvony máme byť pri hati aj s kľúčom.
Musíme už len zistiť, kto sú Pokazené Auto a Driemajúca Susedka. Navrhujem rozchod a o hodinu sa tu stretneme.
Povypytujeme sa babiek a tetiek, nemôže to byť predsa také ťažké. Koniec hlásenia,“ dokončila Silva a sadla si.
Dušan, ktorý doteraz len zazeral spod okuliarov vstal a z hlasným ókej! a lecgóv! sa rozbehol po cestičke do dediny.
O päť minút už nebolo na mieste ani nohy, ani laby.
Pátranie sa začalo.
2.Jožo pátra
Jožko neuteká. Vlečie sa a papká koláč. Vyzerá to, akoby ani nechcel, ba priam odmietal pátrať po záhade, ale pri bližšom pohľade nám je jasné, že Jožkove oči dôsledne prehľadávajú ulicu a snažia sa predbehnúť jeho nohy. Dobrý pátrač predsa nemusí behať sem a tam ako blbý. Taký Poirot sa v nedeľu poobede v telke vôbec nenabehá. A prečo? Lebo je to hlava mazaná a nie namazaná. Zbadá zrazu Jožko široký teplákový zadok tety Terezky, ktorý sa hojdá v rytme motyky medzi jahodami. Oprie sa o plot, chvíľu pozerá a potom pozdraví: „Dobrý deň, teta!“
„Jaj, čo to?“ zľakne sa teta a prudko sa narovná.
„Jožko, ale si ma vyľakal! No, čo, nenudíš sa, školák?“
„Nie teta. Chodím po dedine a zisťujem, čo je nové.“
„Aha ho, že čo je nové!“zasmeje sa teta.
„Zvedavosť ťa za pačesy chytila? Keď budeš moc zisťovať, budeš múdry ako Mariška od susedov. Nie je v dedine nič, o čom by nevedela.“
„A je doma? Zašiel by som na kus reči,“ zašomral s plnými ústami a tvarohom za uchom.
„Jaj, ale si ma pobavil,“smeje sa teta, „že na kus reči, beťár!
Veru je doma, choď aj ju rozveseliť a potom si prídi na jahody za tú radosť!“natriasa sa tetka, celá červená.
„Ďakujem teta a do videnia!“
„Ahoj, Jožko, ahoj“
3. Zuza, Silva a Jožo pátrajú.
U Marišky už sedia baby. Silvia so Zuzou sa na gauči natriasajú a v rukách držia pollitráky sladučkého jablkového muštu. Jožo na ne gáni. Nepáči sa mu, že ho u tetky predbehli,
ale keď vyfasuje taký istý pohár ako ony, úsmev mu v tvarohu vykvitne.
„Ja tu mám dnes schôdzu,“ teší sa teta.
„Už dávno som nemala takú početnú návštevu. A už som sa bála, že sa mi ten mušt pokazí. Moji vnuci ho nechcú a taký je dobrý. Chutí vám?“ pozerá na nich s úsmevom ako tam sedia, prikyvujú a muštu ubúda.
Silvia prehltne a spustí: „Teta, neviete, či sa v dedine niekomu nepokazilo auto?“
„Auto? Terkin Tomáš musel nechať traktor na poli, ale auto?“
teta sa zamyslene pozrie do okna.
„Ale áno! Furákovcom!“ povie po chvíli. „ Paľo chcel odviezť deti na kúpalisko a auto sa ani nepohlo. Aj môj Jano pomáhal tlačiť, ale nepomohlo to. Veď ho Furák celý rok nepoužíva, len v lete, keď má vnúčence doma, ho vytiahne, teda chcel by vytiahnuť.“
„Teta Majka, a kde bývajú?“ spytuje sa Zuza.
„Ja viem! Hneď vedľa Jany! A Driemajúca suseda je...ja debil!“vypľuje Jožko.
Vyskočia všetci traja ako na strune.
„Ďakujeme, my už musíme ísť“
„Je to dôležité, niekto nás čaká.“
„ Ešte určite prídeme.“
Začudovaná teta kývne plecami: „Keď musíte, tak musíte.
Prídite hocikedy, keď bude bránka otvorená. Muštu mám dosť.“
„Dovidenia!“
„Také milé deti,“ pomyslí si Mariška a pozbiera prázdne poháre. „Človek pri nich omladne o päťdesiat rokov.“
4.Miro, Dušan a Peťo pátrajú, Azor sa prizerá a vrtí chvostom.
Druhá skupinka sa nedelí. Pátrajú spolu. „Viac hláv, viac rozumu,“ hovorieva stále Peťova mama. Tri ľudské a jedna psia hlava musia stačiť. Určite je to dosť kilov rozumu na vyriešenie dnešnej záhady. Kráčajú po ulici a pozerajú na lavičky.
„Keď nájdeme Driemajúcu susedu, nájdeme aj Auto, aj kľúč,“ vyhlásil Peťo.
V malom domčeku na konci ulice drieme babka na priedomí.
Žeby... „Teta, dobrý deň!“ skrýkne Miro a Azor sa natešene pridá. Babka sa mykne, až jej ručník spadne do tváre a slepá hmatká po palici. „ Jaj! Jajajaj! Čo je to! Starý človek si ani podriemať nemôže! Na smrť ho vyľakajú! To vás v tej škole učia, chuligáni? Veď počkajte, keď nájdem palicu, počkajte!“
zastrája sa babka a Miro už vie, že prepískol. „Prepáčte, nechcel som vás vyľakať, len...“ snaží sa. Ale babka nepočúva, ručník si napravuje a bedáka: „Okradnúť by ma chceli, aj psiska si priviedli, na starú babu sa odvážia! Ale ja som sa nemcov, rusov nebála, nezľaknem sa vás, veru nie!“
„Babka, to som ja, Peťo Kolenov!“ skúsi Peťko naposledy.
„Peťko? A si to naozaj ty?“ utíši sa babka. „Slepá som už a bez okuliarov nevidím. Peťko! Jaj, to sa mi uľavilo! Už som si myslela, že ma nejaké ledačo zabiť prišlo! Peťko, a babka sú zdravá?“
„Zdravá. Lekvár varia,“ odpovedá slušne.
„To je dobre, že sú zdravá. A čože si chcel, Peťko?“
„Chcel som sa vás len opýtať, či nemáte pokazené auto.“
„Nemám Peťko. Ani pokazené, ani dobré. Načo by mne, starej osobe bolo! Syn môj má. Pekné, červené, ale v Bratislave, Peťko môj, v Bratislave. A čo, ty už vieš aj autá opravovať?“
„Nie babka. Možno hračkárske. Len si niečo zisťujem.“ sklamane šomre Peťo.
„ Tak choď plašiť Furákovcov. Tí to svoje roztláčali včera celý deň. Ani zdriemnuť som si nemohla, stále behali hore – dolu.
Veru tak.“povie babka a hlas sa jej stišuje ako ju opäť driemoty chytajú.
„Ďakujeme!“ poskočí veselo Peťko, ale hneď sa stíši.
„Ďakujeme!“zašepkajú všetci a potichu si medlia ruky. Už nechcú babku po druhýkrát zobudiť, lebo tá by si iste myslela, že začala tretia svetová.
Zvedavý Azor povyskočí, ale o chvíľu už leží, lebo tri prsty na ústach mu naraz prikazujú : „Čššššššššt!“
Nechápe všetko psia hlava, ale ani sa netrápi a poslušne ťapká vedľa Mira.
Cieľ je blízko.
5. Takmer pri cieli.
Dom Furákovcov je obohnaný vysokým dreveným plotom, za ktorým rastú husté kríky. Na jar kvitnú na bielo tak, že vyzerajú ako zasnežené, no teraz tvorili druhú, zelenú bariéru. Náš neúplny spolok, teda spolok bez Janky, teda šesť hláv človečích a jedna psia, čupí pod plotom na chodníku a radí sa.
„To je jedno, kto na to prišiel prvý, teraz sa musíme dostať dnu. Bol u nich už niekto?“ organizuje Zuzka.
„Ja som raz bol, s babkou,“ šepká Peťo.
„Vpredu majú trávnik a lavičku a vysoký orech. Potom je chliev. Neviem, čo tam býva, dnu som nebol.“
„Ja pôjdem s koláčmi. Poviem, že im posiela moja mama,“ ponúkol sa Jožo.
„A myslíš, že nie je čudné posielať jeden a kúsok obhryzeného koláča?“ je zvedavá Silva.
Jožo ľútostivo nazrie do igelitky a pokrčí plecami.
„ Nechajte to na mňa, mám nápad!“oznámi Miro , priskočí k bráne a zazvoní. Ostatní nestihnú ani pípnuť, len sa viacej prikrčia k plotu a čakajú, čo bude.
„Dobrý deň!“ počuli Mira.
„Dobrý deň, chlapče, koho hľadáš?“ odpovedal ženský hlas.
„Môjho dobrého kamaráta. Stratil sa mi Azor, pes. Hľadám ho po celej dedine. Nevideli ste ho?“
„Skoro ma rozplakal, bééé,“ komentuje Dušan chvíľu, no vzápätí si hľadá v priekope šiltovku.
„A ako vyzerá?“ vyzvedá neznámy hlas.
„No, je mi asi potiaľto a má dlhú srsť asi takejto farby,“ ukazuje Miro rukami, nohami, akoby nebol na Slovensku.
„Tak jeden taký je za tebou!“poznamenal ženský hlas.
„Azorko!“potešil sa ten herec a Azor sa zatváril ako práve nájdený, besne sa tešiaci pes. Nuž, aký pán...
„Azorko môj, kde si bol, celý deň ťa hľadám! Ďakujem teta, ďakujem!“ hulákal Miro ako keby to točili z telky. A teta je už na mäkko: „Vidím, že máš rád zvieratká.“
„Máte nejaké, teta?“točí sa Miro správnym smerom.
„Máme kravičku a tri kozy. Chceš ich vidieť?“pýta sa hlas správne.
„Rád, ale kam dám Azora?
„Kľudne ho vezmi dnu. My tu teraz psa nemáme.“
Vrzne bránka a zhltne Mira s Azorom.
Ticho. Nervozita. Vy by ste neboli nervózny? Nikto nevie, čo sa dnu deje. Našiel kľúč? Je tam? Má ho? Bude dnu ešte dlho?
„Koľko je hodín?“ šepká Zuza.
„Štvrť,“ provokuje Dušan.
„Na koľko, ty štvrťok!“zosiluje šepot.
„Štvrť nááá...tucet,“ zabije Dušo.
„Na tu čo?“ide vyskočiť z kože Zuza.
„Na dvanásť, pehaňa. Tucet je dvanásť. Ak si Miro nepohne, tak to nestihneme,“ nervóznie aj Silva.
„Ja som taký zvedavý, čo je v tej šope, že mi už desať minút nechutí jesť!“ pridáva sa Jožo a ukazuje koláč na dne igelitky.
„Ticho!“
Počuť ženský hlas a Mira, ako sa smeje.
„Rozdeľ sa s kamarátmi a ešte si príď!“
„Ďakujem, dovidenia! Azor, poď!“ lúči sa Mirov hlas.
Miro sa zjaví vyškerený ako slniečko na hnoji a v ruke košík a v košíku jahodová bublanina. Jožo zavetrí a načiahne ruku.
Plesk! „Ideš od toho, veď už desať minút ti nechutí jesť!“ vychováva Zuza.
„Ale to som bol asi prejedený jednotvárnej stravy,“ slintá Jožo.
Peťa koláče nezaujímajú: „Máš?“ pýta sa netrpezlivo.
Miro pozrie do neba, poklepe nohou, siahne do vrecka a...
...vytiahne kľúč: „Jasné, že mám. Čo som ho tam mal nechať?“
„Hurá!!!“ozve sa dedinou.
„Urá!!“ opičí sa ozvena.
„Poďme!“ velí nedočkavo Peťo.
„Ja by som si najskôr...s tej bublaniny...“
„Mám chuť ťahať ti ju pred nosom až k hati, ty pažravec. To by sme tam boli hneď!“hnevá sa Miro.
„Ja ho kašlem, daj mu košík a utekajme!“rozhodne Zuza a štartuje nohy.
„Lecgóv evrybády!“
6: Cieľ
Žiadne preteky nie sú také pekné, ako keď uteká sedem členov Spolku tajných mien. Nikto nie je unavený, iba jeden trošku obézny. Vysmiati sú ako Azor a nesú sa ako Elfovia na neviditeľných krídlach radosti. Ich cieľ je blízko a sú zvedaví, až sa trasú. Čo im to Janka chce ukázať? Poklad?
Už len jedna zákruta a tam na nich v bodkovaných kraťasoch čaká Janka.
„Máme!“ kričí Peťo.
„Máme!“ funí Jožo.
„Ahoj, detektívi!“ odpovedá Janka.
„Niečo pre vás mám,“ a vkladá im do dlaní vrecúška.
„Teda, zaslúžime si viac, ako suchý chlieb!“ šomre Jožo a nerozhodne si prezerá kôrku v dlani.
„To nie je pre teba, ty pažravec! Čo čakáš, Miro? Odomykaj!“
nemusí dvakrát Mira posmeľovať Janka.
Zámok ide tuho, ale Miro sa snaží. Zavŕzgajú pánty, zavzdychá drevo. Všetci stoja natlačený vo dverách a čakajú, kým si ich oči zvyknú na tmu. Seno. Spústa sena.
„Tu by sa super spalo,“ozve sa konečne Dušan.
A potom je už pre samé Jéj!! a Super!! a Hurá!! Asi desať minút hluk ako na diskotéke. Je tu pokladov, plná šopa. Jeden veľký psí poklad oňucháva ruky s granulami, mrkvou a chlebom a sedem krpatých chlpatých pokladov kňučí skôr od radosti, ako od strachu.
„Veď to je slovákových Aida!“ spoznala Zuza.
„Teta mi hovorila, že ju pošle na psiu dovolenku, aby sa jej a mláďatám na ich koňo-kozo-kravom dvore niečo nestalo. Vraj všetky šteniatka, ktoré sa jej narodia sú už rezervované! A oni sú tu!“ teší sa Zuza.
„Ľudia chodia na dovolenku k moru a psy do šopy so senom. Viete, že by som takú dovolenku bral? Len by mi museli nosiť jesť niečo iné ako granule a chlieb,“ hovorí Dušan šteniatku.
Šteniatko ho sústredene počúva a snaží sa mu oblízať okuliare.
„Teta mi o nich povedala, keď bola u nás a dovolila mi Aidu kŕmiť. Dala mi aj náhradný kľúč.“ukazuje Janka kľúčik na krku.
„Ja by som si vzala toto. Škoda, že sú rezervé,“ šomre smutne Silva.
„Viete, že Aida je Azorova frajerka?“ pochváli sa Miro.
„A prečo na neho vrčí?“čuduje sa zvedavá Silvia.
„Chráni si mladé!“mudruje Peťo.
„Asi chce byť na dovolenke sama! Aby jej nikto nezakazoval upratovať, ako môj otec mame, keď sme boli v Bulharsku.“ „Neupratuj, si na dovolenke, načo je tu personál?“hovoril otec.
A mama len: „Ja sa na ten neporiadok nemôžem pozerať !“
„Tak sa naň nepozeraj a poď sa kúpať!“ nedal sa otec.
„A tak to bolo celú dovolenku, že Dunčo?“ ukončil Jožo a šteniatko mu chápavo chňaplo po tričku.
„Aby ste nepovedali, že pre vás nič nemám, tak mama mi dnes kúpila desať žuvačiek. Ak sa Azor nenahnevá, dám iba vám šiestim,“ vytiahla na záver Janka.
Azor sa nehneval a ostatní pokračovali v zábave, až kým im šteniatka nezaspali v náručí. Poukladali ich mame a potichu vyšli von.
„To bolo super, Janka!“ pochválil Janku Miro a zamkol zámok.
„Daj mi kľúč, ja ho tete zanesiem, ani nezistí,“usmiala sa Janka.
„A zajtra vymýšľam ja! Vlastne už dnes, ak nemáte nič proti,“ ponúkol Peťo.
Unavení členovia len súhlasne prikývli, pozdravili sa, niektorí vyfúkli bublinu a pobrali sa domov. Unavení, ale spokojní.
(pokračovanie na www.malbanastenu.sk)