Sören Kierkegaard
(1813 – 1855)
Patrí medzi nezabudnuteľné postavy západnej filozofie 19. storočia. Ťažko by sme v tomto období filozofic-kých dejín hľadali niekoho ďalšieho, kto sa do histórie zapísal rovnako ako tento dánsky mysliteľ. Jeho osobný život bol neobyčajne rozporný, nadmieru nasýtený utrpením, pochybnosťami a trýzňou a odzrkadľuje sa v jeho rozsiahlom diele.
Často je označovaný za kodaňského Sokrata, čo výrazne naznačuje i jeho myšlienkovú orientáciu. Snaží sa po-chopiť podstatu ľudskej existencie, definovať zákonitosti, podľa ktorých sa odohráva zázrak menom ľudský život. Centrom jeho filozofie je teda človek – opäť ide o filozofiu s „človekom v centre“(antropocentrická f. ), ako tomu bolo za čias Sokrata. Má zvláštny, tajomný, enigmatický, mnohoznačný spôsob vyjadrovania. Sám sa považoval za génia po-volaného odhaliť ostatným to, čo nedokázali a nemohli vidieť, za mysliteľa, ktorý má druhým odhaliť správnu cestu. Svojou celoživotnou obeťou filozofii, túžbou pomôcť ľuďom sa tiež jeho osud výrazne ponáša na ten Sokratov.
Kierkegaard prežil pomerne krátky život (42 rokov), no bol naplnený intenzívnou intelektuálnou prácou. Žil z dedičstva po otcovi, ktoré ho robilo existenčne nezávislým, avšak prakticky celé ho použil na knižné vydanie svojich prác a na časopis Okamih, ktorý založil. Počas svojho života sa uznania nedočkal, naopak, stal sa terčom posmechu a nenávistnej kritiky z odborných, ale i teologických kruhov. Zomrel nepochopený. Neostal ním však nadlho. Jeho „čas" prišiel na prelome storočí, keď mnohé z jeho myšlienok prijala protestantská teológia a neskôr aj existenciálna filozofia. (smer, ktorého ústredným zameraním je problém ľudskej osobnosti – „existencie“).
Do svojich diel vložil Kierkegaard všetky svoje pochybnosti, neistotu a trýzeň, ktorú prežíval takmer počas ce-lého svojho života. Najznámejšie z nich sú O pojme irónie so stálym zreteľom k Sokratovi, Buď – alebo, Pojem úz-kosti, Štádiá na ceste života, Kresťanské diskusie, Smrteľná nemoc, Denník zvodcu a mnohé iné. Kierkegaard sa prezentuje najmä rozoberaním dvoch veľkých tém: existenciálnou analýzou ľudského života a Bohom. Obe sú preňho navzájom v tesnej súvislosti, neposudzuje ich oddelene. Cíti sa poznamenaný osobným zážitkom svojho otca, ktorý ke-dysi v mladosti preklial Boha, za čo – ako sa nazdával, trpela jeho rodina (Sörenova matka a piati súrodenci zomreli tes-ne za sebou v krátkom období). On sám nedokázal žiť normálnym ľudským životom, o otcovom zážitku píše ako o ze-
metrasení, ktoré zasiahlo jeho samého a dôsledkov ktorého sa nedokázal zbaviť po celý život.
Filozofická orientácia Kierkegaard nie je filozof – systematik. Otvorene vyslovuje svoju nevôľu k rôznym sústa-vám, ktoré sú síce perfektne racionálne a logické, no vymizlo z nich to „ľudské“. Jeho myšlienkový horizont je striktne antropocentrický – pozornosť venuje človeku, zmyslu života, smerovaniu, hodnotám. Heslom jeho učenia sa stal Sokra-tov výrok: „najprv sa musíme naučiť poznávať seba samých, a to skôr, ako poznáme niečo iné.“ Sokrata považoval za svojho neprekonateľného učiteľa. Ctil si ho najmä za presun pozornosti z objektu na subjekt, za jeho iróniu, ktorá umožňuje človeku dôjsť k skutočnému poznaniu, za jeho <maieutiku>. Svoje učenie a postupy potom nazýva kresťans-kým sokratizmom. Byť znamená preňho existovať, čo znamená chcieť, môcť, pociťovať, trápiť sa, strádať, nenávidieť, mať rád….Nejestvuje človek ako taký. Človek je vždy konkrétny, jedinečný, individuálny, vždy je stávaním sa. Človek nie je raz a navždy čímsi, naopak, sústavne je niečím iným, je stávaním sa, stávanie je plné zvratov. Človek podľa neho prechádza určitým vývojom, ktorý podľa neho charakterizujú tri štádiá. Proces stávania sa vypĺňajú okamihy, prelomo-vé momenty. Sú podľa neho darom božím, inváziou do večnosti. Okamih je preto aj názvom jeho časopisu. Kierkegaard sa vôbec nevenuje vplyvom z okolitého, vonkajšieho sveta. V skutočnosti ho celkom ignoruje. Neverí, že sme schopní sprostredkovať pravdivý obraz o skutočnosti, pravda ako objektivita nie je možná – je skeptikom. Pravda je podľa neho subjektivitou, je pochopením samého seba, vlastnej existencie. Veda a vedecké myslenie sa len nazdávajú, že sú schop-né preniknúť k podstate vecí – jediným výsledkom je podľa neho len neosobnosť, abstrakcia, umelosť, zbytočné filozo-fovanie…Skutočné myslenie a poznanie je prepojené s vnútorným životom človeka.
Teória troch štádií je vlastne koncepcia troch typov spôsobu života. Často sa tieto tri štádiá interpretujú ako tri stu-pienky na ceste k Bohu. Kierkegaard si však nemyslí, že každý človek nevyhnutne vo svojom živote prejde všetkými troma štádiami, nie každému je umožnené dostať sa k najvyšším formám životného štýlu. Ide o štádiá estetické, etické a religiózne. Prechod z jedného štádia do druhého nie je prirodzený, človek sa preň rozhoduje vlastnou vôľou – volí buď/alebo, buď život podľa jedného alebo druhého hodnotového systému. Estetické štádium je najnižším štádiom. Uplatňuje sa v ňom tzv. hedonistický postoj.(t. j. pôžitkársky postoj nasmerovaný len na osobnú pohodu a spokojnosť). Človek sa tu sústreďuje len na hľadanie čo najväčšej sumy príjemného, žije iba pre prítomnosť, k ničomu sa nezaväzu-je, vyhýba sa zodpovednosti, vyžaduje maximum slobody, slobodu však chápe deformovane. Tomuto životu chýba cieľ a zmysel, je nikdy nekončiacou reťazou prianí a práve preto je jeho konečnou charakteristikou nuda. Býva plný bezná-deje, pocitov márnosti a zbytočnosti. Vyšším a plnším je druhý spôsob života – etické štádium. Človek v ňom hľadá se-ba samého a hľadá harmóniu so svojím ľudským okolím. Vstupuje do hlbších vzťahov k iným, rešpektuje záväzky, kto-ré z toho vyplývajú. Uprednostňuje stálosť, stále viac odmieta zmeny, plní si povinnosti vo vzťahu k druhým. Ľudské konanie sa dobrovoľne podriaďuje službe blížnemu, odovzdávaniu, v čom sa človek potvrdzuje ako indivíduum. Človek sa nerodí s dispozíciou pre tento spôsob života, musí k nemu dospieť, rozhodnúť sa preň. Sokratovský výrok „poznaj seba samého, tu Kierkegaard používa v podobe „voľ seba samého“. Človek prestáva žiť len pre okamihy, je si vedomí minulosti a volí budúcnosť. Obidve tieto štádiá sú predstupňom tretieho – religiózneho štádia. Všetky tri štádiá predsta-vujú vlastne alternatívy, nie stupne. Prvé dve reprezentujú ľudský spôsob existencie, tretí sa od nich už úplne oddeľuje. Človek, ktorý sa rozhodol žiť podľa zásad tohto štádia, si je vedomý radikálneho protikladu božské – ľudské. Takýto človek sa rozhodol hľadať svoje pravé bytie v náboženskom spôsobe existencie. Jeho predpokladom je vôľa veriť. Veriť však začína až tam, kde prestáva dominovať naše myslenie, rozum, predovšetkým viera je totiž podľa Kierke-gaarda tým, čo nemôžme racionalizovať, je paradoxná. Koncepcia týchto troch štádií, troch typov života, predstavuje Kierkegaardovu etiku. Veľmi úzko v nej vidíme jeho komplikovanú osobnú pozíciu a vzťah k Bohu a náboženstvu vôbec.
Kierkegaardove úvahy o BOHU Boh patrí k ústredným témam jeho filozofie. Jeho religiózna etika má preto v jeho chápaní prioritu. Táto etika je však plná paradoxov, iracionálnych logických postupov a dosiahnuť ju možno len ako pravdu subjektivity. Hoci je jeho filozofia plná Boha, jeho vzťah k nemu nebol jednoduchý ani bezproblémový. Ostro útočil najmä na inštitucionálne kresťanstvo. Priľnutie k božskému zbavuje podľa neho človeka pozemskosti. Netreba sa báť umrieť pre tento svet a vzdialiť sa mu, pretože žiť pred tvárou Boha je to isté ako žiť so sebou samým, človek sa stráca druhým ľuďom, nachádza však samého seba, individuálnu existenciu.
Kierkegaard svojím dielom nesporne prispel k situácii, že ešte nikdy v dejinách človek nevedel také veci, ako vie dnes. Je rozhodne jedným zo zdrojov nášho porozumenia človeku. Možno i preto súčasná filozofia venuje takú po-zornosť odkazu tohto mysliteľa. V roku 1948 bola založená Kierkegaardova spoločnosť, ktorá vydáva časopis Kierkegoriana. Jeho filozofia smeruje súčasnosť opäť k človeku, k antropologickej filozofii, k filozofii života a rezignu-je na skúmanie prírody, predmetného súcna, pretože sme predovšetkým ľudia, ktorý hoci neobsiahnu všetku pravdu a poznanie sveta, musia sa v tomto svete naučiť spolu žiť a vychádzať.
Známe výroky
 „Subjektivita je pravda.“
 „To strašné, čo je človeku zaručené, je voľba a sloboda.“
 „Boh je láska aj keby som mal po celý život trpieť.“
 „Veriť znamená stratiť rozum, aby sme získali Boha.“