Sopka Etna

Sopka Etna
Najvyššou horou Sicílie je ETNA, (3323 m n.m. táto výška je len približná, lebo pri
každej erupcii sa mení), ktorá je najväcšou cinnou sopkou nielen v Európe, ale aj vo
svete.
Jej meno je odvodené od slova "AID-NA", co v preklade znamená "ten horiaci".
Sicílcania horu castejšie nazývajú Mongibello. V jej mene sa zrkadlia sicílske dejiny; je
zložené z talianskeho Mons (hora) a arabského Djebel (hora) Hora hôr.
Etna je jednou z mála sopiek na svete, ktorú ludia starostlivo sledujú už niekolko
tisícrocí. Hlbokým dojmom zapôsobila už na starovekých Grékov, ktorí ju volali Ohnivý
vrch a vyhradili jej dôstojné miesto vo svojej mytológii. Podla povesti vznikla pocas
strašného zápasu novej generácie olympských bohov pod vedením Jupitera, proti
generácii starých Titanov. Jupiter vtedy vrhol na Tyfóna kus vrchu, cím ho prirazil k
morskému dnu.
Tyfón z casu na cas pozbiera sily a snaží sa nadvihnút svoje väzenie.
Vtedy vulkán chrlí lávu. V Odysei sa zas hovorí o obroch Kyklopoch, ktorí obývali Sicíliu.
Jeden z nich, Polyfémos, uväznil blúdiaceho Odysea a jeho druhov v jaskyni. Ked obor
zaspal, vrazil mu Odyseus do jeho jediného oka žeravý kôl. Za utecencami, ktorí sa už
vydávali na more, hodil obor 3 obrovské balvany. Dodnes cnejú z mora nedaleko
Sicílskeho pobrežia; volajú sa Scogli dei Ciclopi a sú sopecného pôvodu
Etna je nesporne královnou medzi európskymi vulkánmi.
Je totiž nielen najvyššia na celom kontinente, ale i zdaleka najaktívnejšia. Zápis o
sopke je už z 5. stor. p.n.l., ked básnik Pindaros opísal spomínaný zápas bohov dvoch
generácií a v symbolických detailoch zachytil podrobnosti výbuchu v roku 479 p.n.l.,
ked „ stlp nebies“ ( Etna) cez den chrlil lávu a v noci vyvrhoval rozžeravené kamene,
ktoré zapalovali lesy a potom sa kotúlali do mora. Odvtedy do konca 20. stor. bolo
zaznamenaných 135 výbuchov, približne každých 18 rokov jeden.
K najnicivejším sa pocíta explózia v roku 122, ked bola po 1. krát vážne poškodená
obec Catania. Roku 1381 zalial lávový prúd prístav Ulisse. V lete 1669 podnikli
obyvatelia Catanie svoj historický pokus odvrátit neštastie, ale obec bola napokon opät
znacne poškodená. V 20. st. sa silné výbuchy opakovali v rokoch 1910, 1911, 1928,
1951, 1971, 1983, 1992, 2000.
Zrodenie Etny a všetkých dalších sopiek pri východnom pobreží Stredozemného mora,
vlastne nebolo z geologického hladiska prekvapením.
Celé toto územie totiž leží na mieste, kde sa na dne Stredozemného mora ešte vždy
podsúva Africká litosferická platna pod Euroázijskú platnu. Táto sopecná skupina
vznikla relatívne nedávno. V pleistocéne, asi pred 1,5 až 2 miliónmi rokov, sa na dne
mora pri východnom pobreží Sicílie otvorila dlhá trhlina, z ktorej postupne vyrástlo
niekolko sopecných kuželov. Najväcšia sopka sa týcila na juhovýchodnom pobreží
Sicílie a bola obrovská. Jej pozostatkom je dnešná kaldera, na ktorej západnom okraji
vyrástol asi pred 600 000 rokmi stratovulkán ( je to najcastejší typ sopiek, sú tvorené
lávou a sopecným materiálom, popolom, pieskom i bombami ). Etna. Dalšie sopecné
vrcholy so základnou na morskom dne vytvorili súostrovie nazvané Liparské ostrovy.
Niektoré ostrovy tvorí iba jedna sopka, iné sa skladajú z niekolkých.
Ležia tam aj dve dalšie cinné sopky – Stromboli a Vulcano. Charakteristické pre
vulkány typu Etna sú mnohé bradavice pripomínajúce kopce (sú to tufové alebo
popolové kužele vybudované postrannými sopúchmi), ktorými sú posiate ich svahy až
po úpätie a nazývajú sa podla ciernej, cervenkastej ci hnedej farby (Monte Rosso,
Monte Nero)
Etna prechádza búrlivým vývojom a svoj súcastný tvar a výšku si zrejme dlho neurží. V
jej hlavnom kráteri sú už 3 menšie krátery a okrem toho na bokoch má asi 250 dalších
parazitických kráterov, z ktorých mnohé sú navzájom prepojené. Napríklad pocas
velkej explózie roku 1669 sa celý sopecný kužel rozštiepil dlhou puklinou, z ktorej sa
vyliali mohutné prúdy lávy a zaliali úbocia sopky. Navyše na niektorých miestach sú
otvorené fumaroly – pukliny, z ktorých unikajú horúce plyny vychádzajúce zo žeravého
magmatického telesa nachádzajúceho sa pod sopecným vrchom. Etna sa obcas aj
zatrasie, ale to sú iba menšie lokálne zemetrasenia spojené s výbuchmi. Velké
zemetrasenia, aké napríklad roku 1908 znicilo Messinu na východnom hrote Sicílie,
súvisia s pohybmi litosferických platní
Kráter Etny, ktorého hrdlo je nabité plynmi (oxid uholnatý, uhlicitý a siricitý, pri
nepriaznivom smere vetra môžu pary ludí priotrávit) sa v dôsledku erupcnej cinnosti
ustavicne mení. Z trhlín na jeho úpätí uniká žeravý prúd lávy.
Úplne ku kráteru nemožno pristúpit. Pretože Etna stále vyvíja sopecnú cinnost, je toto
územie nebezpecné pre návštevníkov. Prístup vedie po rozorvanej mesacnej krajine.
Vo výške 2 950 metrov, kam sa pohodlnejší môžu vyviest mikrobusom, sa nachádza
250 metrov vysoký bocný kráter, ktorý vznikol len nedávno a takisto už nefungujúce
vulkanologické observatórium.
Juhovýchodne od tohto observatória sa zacína Valle del Bove (Volské údolie), cierna
pustá kotlina (asi 5 km široká ), z troch strán obklopená skalnými stenami od 600 do
1200 m. Na južnom svahu Etny, kde slnko svieti asi 3000 hod. do roka, sa tiež
nachádza slnecná elektráren Eurhelios.
Prúdy lávy, ktoré pri výbuchoch v rozpätí niekolko desatrocí znicili rastlinstvo na úpätí
vulkánu, sa zacínali najcastejšie na rázsoche Etny zvanej Bocca. Prítažlivost sopkky je
magická, rovnako ako úrodná pôda na jej úbocí. Je to dokonca jedna z najúrodnejších
pôd v Taliansku. Pórovitá hornina rýchlo prepúšta vodu do hlbky, kde ju zadržiavajú
nepriepustné vrstvy, takže na mnohých miestach v podobe pramenov vyviera na
úrodných nižších svahoch. Tu až do výšky 500 m pestujú pomarance a citróny ( 9/10
Talianskej produkcie citrusových plodov), do výšky 1300 m olivové stromy a vínnu révu
(vysokokvalitné „sopecné víno“).
Darí sa tam všetkému, co ludia zasadia – od zeleniny až po jedlé gaštany. Nad nimi až
do výšky 2100 m rastie les a macchia, obcas prerušená novšími prúdmi lávy. Konciar
siaha až po hranicu snehu a je to cierna, matne lesklá pustatina.
Juhozápadné Taliansko je známe velkým poctom vulkánov a zvýšenou sopecnou
cinnostou. Napríklad v oblasti Neapola, sa nachádza vulkanický komplex Somma -
Vezuv a Campi Flegrei kalderová vulkanická štruktúra, patrí už od historických cias k
známym fenoménom celej oblasti. Zaujímavou oblastou, a to tiež z mytologického
pohladu sa javí najmä región Aeolských ostrovov s celým radom vulkánov
vystupujúcich severovýchodne od ostrova Sicília.
Napriek všetkému trápeniu, ktoré Etna obyvatelom obcí na svojom úpätí obcas
pripraví, je to predsa len mierna a láskavá „Ohnivá hora“. Rozhodne to nie je žiadny
zabijak.
Jedným z mála ludí, ktorí na Etne skoncili svoj život, bol starogrécky filozof
Empedokles, ale on sa vrhol do jej krátera so samovražedným úmyslom. Predtým však
strávil pokojné roky v dome blízko jej vrcholu.