Sondy Mariner

Sondy Mariner
Mariner 1Prvé dve sondy programu Mariner mali za úlohu skúmat Venušu. Konštrukciou
sa podobali sondám Ranger urcených na výskum Mesiaca. Hned po štarte Marinera 1,
22.júla 1962 sa nosná raketa Atlas nad Atlantikom odchýlila od urcenej dráhy a po 290
sekundách letu bola dialkovým povelom znicená. Podrobným skúmaním odhalili prícinu
zlyhania - v riadiacom programe palubného pocítaca pre urýchlovací stupen chýbala
pomlcka. Ktosi na nu zabudol pri zostavovaní programu a stálo to 18 miliónov
dolárov.Mariner 2Po neúspechu Marinera 1 sa na štart pripravoval Mariner 2. Sondu
urýchlovací stupen 27 augusta 1962 naviedol na dráhu k Venuši. Bez korekcie dráhy by
sonda minula Venušu vo vzdialenosti 375 000 km, preto sa 4. Septembra, už 2,32
milióna km od Zeme, zapálil na 27 sekúnd hlavný motor a znížil rýchlost sondy o 31
m/s. Sondu pred odletom zo Zeme nesterilizovali, takže rozhodnutie minút planétu
malo svoj význam. Pocas celej cesty vydržal Mariner 2 vo velmi dobrom technickom
stave a prekonal viaceré rekordy. Sonda preletela 14. Decembra 1962 vo výške 34 752
km nad povrchom tmavej strany Venuše, a pocas 42 minút vyslala také meracie
výsledky, že sa podstatne zmenili všetky doterajšie predstavy o tejto planéte. Meranie
dokázalo, že na povrchu nie je okolo 100 stupnov Celzia, ako vedci pôvodne
predpokladali, ale prinajmenšom štyrikrát viac. V atmosfére planéty nebola zistená ani
stopa kyslíka ci vody. To znamenalo, že možnost výskytu foriem života podobných
pozemským je minimálna, ci skôr vylúcená. Magnetometer sondy nezistil ani
prítomnost polí podobných zložitej magnetosfére našej Zeme. Mariner 2 bol skvelým
úspechom a napriek narastajúcim závadám v lunárnom programe Ranger v podstate
prispel k jeho záchrane. Riadiace stredisko v Pasadene zostalo s Marinerom 2 v spojení
až do 4. Januára 1963, ked bola sonda už 87,5 milióna km od Zeme a nastolila celkom
nové technické normy svojou nepretžitou cinnostou trvajúcou 130 dní. Mesiac predtým
ako sonda Mariner 2 dorazila k Venuši, schválilo vedenie NASA plán letov k Marsu v
case príhodného štartovacieho okna v roku 1964. Pociatocné skúsenosti z programu
Mariner potvrdili úcelnost nápadu vysielat dve identické sondy krátko po sebe.
Bol to vzor pre vysielanie "kozmických dvojciat" i v dalších prípadoch, prakticky až do
90.rokov, ked misie Mars Observer, Phobos ci Galileo boli už také zložité a teda aj
financne nákladné, že sa od tejto praktiky upustilo.Mariner 3Prieskumná
medziplanetárna sonda Mariner, ktorá sa vydala k Venuši, nadväzovala na konštrukciu
lunárnych sond Ranger. Správnost tejto volby sa ukázala aj pri stavbe sondy Mariner
urcenej na výskum Marsu. Základný šesthran sa zmenil na osembokú prístrojovú
kapsulu. Pre další let skonštruovali nový raketový motor, ktorý bolo možné opakovane
zapalovat. Vzhladom na slabší slnecný svit niesla sonda štyri panely slnecných batérií.
Snímace Slnka a jasnej hviezdy Canopus spolocne s tryskami na stlacený dusík a
gyroskopy udržiavali sondu v takej polohe, aby jej roztvorené slnecné panely smerovali
k Slnku, no vedecké prístroje boli pritom namierené na Mars po celý cas preletu okolo
planéty. Životnost sondy sa zvýšila na viac ako 7 mesiacov a rádiové spojenie sa mohlo
udržiavat až na vzdialenost presahujúcu 240 miliónov km. Okrem vedeckých meracích
prístrojov sonda niesla aj malú televíznu kameru a mala získat prvé podrobné zábery
povrchu planéty.Podobne ako pri prvej dvojici sond Mariner, ktoré sa mali vydat k
Venuši, doplatila aj prvá dvojica Marinerov urcených k letu na Mars na nedostatocnú
spolahlivost nosnej rakety. Prvý americký štart k Marsu sa uskutocnil 5.novembra
1964, neuvolnil sa však aerodynamický kryt. Stupen Agena síce sondu Mariner 3
úspešne urýchlil na medziplanetárnu dráhu, no sonda prestal velmi skoro
vysielat.Mariner 4Po neúspechu sondy Mariner 3 nasledoval štart Marinera 4 dna 28.
Novembra 1964. Raketa tentoraz pracovala spolahlivo. Bez problémov sa oddelil i
upravený aerodynamický kryt. Motor stupna Agena potom sondu naviedol na dráhu
okolo Slnka, ktorá mala tvar velkého oblúka a na ktorej mohol Mariner 4 minút Mars vo
vzdialenosti okolo 240 000 km. Preto sa o 7 dní uskutocnila korekcia dráhy letu a o
polnoci zo 14. na 15. júla 1965 preletela sonda nad Marsom vo výške iba 9846 km.
Zhruba 40 minút pred maximálnym priblížením zacala snímkovacia plošina s televíznou
kamerou priecne "riadkovat" planétu, co umožnilo zaznamenat na magnetickú pásku
celkove 22 velmi kvalitných snímok. Zo zmien rádiových signálov, ktoré prechádzali
rádiovým zákrytom za atmosférou Marsu, bola stanovená hodnota tlaku na povrchu
Marsu. Nasledujúci den zacal Mariner 4 vysielat zaznamenané snímky do riadiaceho
strediska na Zemi. Každý záber sa skladal zo 40 000 bodov a jeho vyslanie pomocou
nízkovýkonného vysielaca trvalo viac ako osem hodín. Rádioteleskopy špeciálnej
sledovacej siete NASA (Deep Space Network) s priemerom 26 m zachytávali signály od
Marsu zo zdroja, ktorý mal ovela slabší výkon než povedzme obycajná žiarovka v
domácnosti.
Sonda Voyager vysielala iba o 14 rokov neskôr až od dalekého Jupitera snímky takmer
14 000-krát rýchlejšie. Snímky, ktoré urobil Mariner 4, boli velmi prekvapujúce, no
priniesli i urcité sklamanie. Odhalili totiž, že povrch Marsu pokrývajú krátery a Mars
pripomína skôr pustý lunárny svet ako miesto s kvitnúcim životom, comu ešte vela ludí
verilo. Sklamaním bola i nízka hodnota atmosferického tlaku na povrchu planéty,
zhruba pättisícina pozemského tlaku, teda asi 15-krát menej, než vedci ocakávali. Cez
den sa teplota pohybovala okolo -100 stupnov Celzia. Takže nakoniec sa i Mars ukázal
ako nehostinný pre akýkolvek organizmus známy na Zemi. Exobiológov výsledky letu
sondy Mariner 4 síce dost sklamali, no pre budúcnost programu NASA vysielanie
prieskumných kozmických sond bez posádky to bol úspech. Navyše sa dostavil v case,
ked sa s nemenším úspechom završil program výskumu Mesiaca sondami Ranger a ked
ZSSR sa ešte vždy márne pokúšal o výskum Marsu a Venuše, no nakoniec i Mesiaca.
Úspešný Mariner 4 vysiela až do decembra 1967, teda až dovtedy, ked sa už k nemu
na obežnej dráhe okolo Slnka pripojila i jeho sesterská sonda Mariner 5.Mariner 5Bola
to síce sólová misia, no vyšla lacnejšie, pretože sa použila rezervná sonda. Jej cielom
bol prelet vo výške asi 4000 km okolo Venuše, teda približne desatkrát bližšie, než sa
podarilo sonde Mariner 2. Namiesto do chladnejších priestorov vonkajšej oblasti
slnecnej sústavy mierila sonda bližšie k Slnku a preto museli zvýšit jej tepelnú ochranu
a odstránit velké panely slnecných batérií. Stacili iba kratšie a hrubšie panely
pripomínajúce akési "pahýle". Súprava vedeckých prístrojov bola podobná ako pri
sonde Mariner 4, iba televíznu kameru nahradili aparatúrou na meranie koncentrácie
atómov vodíka a kyslíka vo vysokých vrstvách atmosféry (už sme uviedli, že Venušu
obaluje hustá vrstva oblakov, preto bola televízna kamera celkom zbytocná. Radarové
prístroje mali príst k slovu až neskôr).Mariner 5 odštartoval 14. Júna 1967 pomocou
nosnej rakety Atlas Agena a okolo Venuše preletel 19. októbra 1967 vo výške iba 4000
km. Rádiové signály prechádzajúce atmosférou podali cenné svedectvo: teplota asi 527
stupnov Celzia a tlak asi 75 "pozemských" atmosfér. Iba den pred preletom Marinera 5
okolo Venuše prenikla do atmosféry planéty sovietska sonda Venera 4. Puzdro klesalo
na padáku a vysielalo namerané údaje. Výsledky naznacovali, že na povrchu je teplota
280 stupnov Celzia a tlak 15-22 atmosfér (1,8 Mpa). Iba neskôr sa ukázalo, že puzdro
nemeralo hodnoty pri povrchu a ohlásené hodnoty zodpovedali jeho konštrukcnej
pevnosti.
Po porovnaní s výsledkami Marinera 5 odborníci usúdili, že puzdro Venery 4 meralo a
vysielalo zhruba do výšky 26 km. Potom v extrémnych podmienkach prasklo.Mariner
6Sonda Mariner 6 už štartovala na novej nosnej rakete Atlas Centaur, co znamenalo
vzhladom na predchádzajúce Marinery väcšiu hmotnost sondy až o 120 kg. To
umožnilo umiestnit na Mariner 6 (aj na ostatne sondy Mariner) všestrannejšiu
snímkovaciu aparatúru i dialkovo ovládané snímace schopné zistovat údaje o zložení
atmosféry a o teplote na povrchu planéty. Významnou novinkou bola možnost
preprogramovania palubného pocítaca i pocas medziplanetárneho letu, aby sa mohli
riešit necakané situácie a plnit pôvodne nepredpokladané požiadavky. Po 157 dnoch od
štartu zo Zeme preletela 31. Júla 1969 sonda Mariner 6 vo výške 3200 km nad
rovníkovými oblastami Marsu a odovzdala do riadiaceho strediska 24 detailných
snímok. Rozlíšenie širokouhlej kamery bolo 25 km, rozlíšenie úzkouhlej kamery 270 m
(pred preletom získala sonda z väcšej vzdialenosti 50 snímok celého disku planéty).
Snímky odhalili pozorohudné javy v okolí južného pólu, a preto bol prebiehajúci let
dalšej sondy preprogramovaný tak, aby jeho kamera zamierila viacej na juh ako bolo
plánované. Mariner 7Najväcšie priblíženie tejto sondy k Marsu nastalo 5. Augusta 1969.
Treba poznamenat, že iba vdaka štastnej náhode bol Mariner 7 ešte vždy v prevádzke.
Iba pár dní predtým totiž jeho jedna batéria explodovala a obsah sa rozprskol do okolia
sondy, ktorej dráha sa v dôsledku toho mierne vychýlila a elektroniku vyradil skrat.
Operátori v riadiacom stredisku sa obávali toho najhoršieho, no potom mohli na
všeobecný údiv skonštatovat, že všetky prístroje pracujú dalej. Pred stretnutím s
Marsom sa ich totiž podarilo opät zapnút.Snímky získané Marinerom 7, 33 zblízka a 93
z velkej vzdialenosti, mali vynikajúcu kvalitu, na jednej bol dokonca zachytený mesiac
Phobos na pozadí planéty. Sondy Mariner 6 a 7 vyslali spolu 57 velmi detailných
záberov (z celkového poctu 202 snímok), ktoré potvrdili takmer zhodnú podobu
povrchu Marsu s povrchom Mesiaca, ako zistil už Mariner 4. Na novozískaných
snímkach bolo vidiet planiny podobajúce sa púštam, ale aj clenitý terén s hrebenmi a
údoliami. Dialkovo ovládané prístroje odhalili velmi riedku atmosféru zloženú prevažne
z oxidu uhlicitého, a aj razantne sa meniacu teplotu povrchu v priebehu jediného dna.
Napríklad teplota na rovníku sa menila zo 16 stupnov Celzia na popoludnie na -73
stupnov v noci, pricom teplota južnej polárnej ciapocky klesala až na -125 stupnov
Celzia, co nasvedcovalo, že sa skladá skôr zo zamrznutého oxidu uhlicitého než z
vodného ladu. Pri celkovom pohlade bol Mars pustý. Uvedená dvojica sond Mariner
však mala možnost preskúmat iba 1/10 povrchu planéty. Vedci žiadali vyslat družicu,
podobnú lunárnemu programu Lunar Orbiter, ktorá by detailne snímkovala povrch
niekolko týždnov ci skôr mesiacov. Takú úlohu splnila sonda Mariner 9.Mariner 8 a 9
Sondy Mariner 8 a 9 sa podobali svojim predchodkyniam. Niesli však nový motor pre
navedenie na obežnú dráhu okolo Marsu a zodpovedajúce zásoby pohonných látok, cím
sa zvýšila ich štartová hmotnost z 413 kg na 995 kg. Raketa Atlas Centaur takýto
náklad zvládla, navyše vzájomná poloha Zeme a Marsu bola v pätnástrocnom cykle
práve v roku 1971 pre medziplanetárne cesty energeticky najvýhodnejšia. Dialkovo
ovládaná aparatúra sa prakticky zhodovala s predchádzajúcimi sondami, iba snímkovací
systém bol kvalitnejší. Tvorili ho dve televízne kamery s rozlišovacou schopnostou 700
riadkov so širokouhlým i úzkouhlým objektívom.Prvý z tejto dvojice Marinerov však
neuspel. Zlyhal totiž autopilot nosnej rakety Atlas Centaur a 8. Mája 1971 museli
krátko po štarte raketu znicit. Sonda sa zrútila do vln Atlantického oceánu. Nasledujúci
Mariner 9 vypustili 30. mája 1971, na obežnú dráhu okolo Marsu (1697 až 17 916
km)ju brzdiaci motor naviedol 14. Novembra 1971. Spociatku snímkovanie hatila
rozsiahla prachová búrka, ktorá zakryla celý povrch, ale nakoniec sa podarilo získat
7329 snímok prakticky celej planéty, co položilo i základy pre neskoršie misie spojené s
pristátím priamo na povrchu Marsu (získali sa i snímky mesiacikov Phobos a Deimos -
astronómovia konštatovali, že vyzerajú ako neforemné kamenné hrudy). K Marsu
dorazila sonda o 13 dní skôr než sovietska sonda Mars 2, ktorú tvorila družicová cast a
pristávací modul.Mariner 9 zacal systematicky mapovat povrch Marsu v januári 1972 a
vzápätí sa ukázalo, že predchádzajúce prieskumné výpravy vytvorili trochu nesprávny
obraz tejto planéty. Ukázalo sa, že štyri temné škvrny, ktoré bolo vidno cez oblaky
zvíreného prachu, sú v skutocnosti obrovské sopky, z ktorých najvyššia sa týci až do
výšky 25 km nad úpätím a priemer zhruba kruhovej základne tejto hory je asi 500 km.
Sopka dostala názov Hora Olymp (Olympus Mons). Svojimi rozmermi prekonáva všetky
útvary, ktoré poznáme z našej Zeme.
Dramatickým dôkazmi aspon zaciatkov tektonickej cinnosti na povrchu Marsu sú
trhliny, rozsadliny a kanony, z ktorých najznámejšia je obrovská sústava kanonov
Valles Marineris, tahajúca sa v dlžke 4500 km cez celú štvrtinu obvodu planéty v šírke
150-700 km a dosahujúca hlbku až 6 km. Aj na juhu planéty sa nachádzajú obrovité
planiny Hellas s priemerom 2000 km a Argyre s priemerom 900 km, ktoré možno
vznikli dopadmi kozmických telies. Niektoré útvary na Marse pripomínajú vyschnuté
rieciská, co naznacuje, že v urcitom stupni vývoja planéty mohla po jej povrchu prúdit
voda. Sondy Mariner 6 a 7 naznacili, že južnú polárnu ciapocku tvorí zamrznutý oxid
uhlicitý, no po objavoch Marinera 9 bola táto informácia upravená a vedci usúdili, že
vrstva oxidu uhlicitého sa v lete vyparuje a pod nou sa odhaluje menšia ciapocka
zamrznutej vody.Odborníci zo strediska JPL spolupracovali s Marinerom 9 v priebehu
takmer celého roku 1972 na systematickom mapovaní povrchu planéty, ktorá sa
prejavovala ako znacne premenlivá. Vedci preto neskrývali vzrastajúci optimizmus, že
na povrchu je možný život, i ked v nejakej velmi jednoduchej forme. Po vyslaní 1329
snímok, kroré zobrazili väcšiu cast povrchu Marsu s rozlíšením lepším než 2 km (pri
menšom množstve dokonca až 100 m) sa vycerpala zásoba dusíka v orientacnom a
stabilizacnom systéme. Mariner 9 svoju úlohu splnil na výbornú. Výprava stála 120
miliónov dolárov. Umožnila však naplánovat presný postup k dalšej kapitole výskumu,
k vyslaniu dvojice sond a pristávajúcich modulov Viking v roku 1976. Táto chystaná
výprava bola už taká zložitá, že jej príprava sa nedala stihnút do dalšieho "štartového
okna", ktoré sa otváralo v roku 1973. Stala sa predelom pri odhalovaní tajomstiev
planét našej slnecnej sústavy a položila základy pre dalšiu priekopnícku akciu, ktorou
sa stalo preniknutie do vonkajšej oblasti slnecnej sústavy za pás asteroidov.Mariner
10Už po štarte sond Pioneer 10 a 11, no ešte vždy v case, ked Pioneer 11 mieril k
Saturnu, uskutocnila sa v réžii NASA misia, pri ktorej sa v plnom rozsahu uplatnila
technika využitia gravitacného pola inej planéty pre urýchlenie kozmickej sondy na
dalšiu cestu. Americkí vedci naliehali, aby sa uskutocnil prieskumný let k Merkúru, o
ktorom sa velmi málo vedelo. Merkúr je zo všetkých deviatich planét našej sústavy
najbližšie k Slnku. Cesta k nemu by i pri použití celkom malej sondy vyžadovala silnú a
drahú raketu Titan Centaur. Špecialisti z pasadenského strediska JPL však vypocítali, že
keby sa podarilo zasiahnut štyristokilometrové "okno" pri prelete okolo Venuše v roku
1974, stacila by na vypustenie sondy typu Mariner nosná raketa Atlas Centaur.
Sonda bola primalá, aby mohla niest zodpovedajúci brzdiaci raketový motor, ktorý by
ju naviedol na obežnú dráhu okolo Merkúra na dlhodobý prieskum planéty. Podrobné
výpocty však dokázali, že ak by sa navedenie hoci iba na prelet okolo planéty podarilo
pripravit s velkou presnostou, sonda by obletela Slnko a minimálne raz by sa k Merkúru
vrátila. Pri vypustení iba jednej sondy by sa financné náklady mohli limitovat hranicou
300 miliónov dolárov (v cenovej úrovni z roku 1984), co by bolo podstatne menej ako
náklady na jediný prelet Marinera 4 okolo Marsu. Bola to velmi slubná úvaha.Za
pomerne krátky cas bola pripravená sonda Mariner 10 s hmotnostou 526 kg. Hlavným
problémom bola ochrana proti intenzívnemu slnecnému žiareniu v oblasti obežnej
dráhy Merkúra. Preto sa po štarte rozložil akýsi "slnecník", ktorý zatienil sondu pred
priamym dopadom slnecného žiarenia a dva panely slnecných batérií boli
skonštruované tak, aby na ne žiarenie nedopadalo priamo. Plošina s televíznymi
kamerami niesla aj niekolko spektrometrov a rádiometre na meranie teplôt a na
zistovanie prítomnosti plynov v atmosfére planét. Krátko po štarte, ktorý sa uskutocnil
3. Novembra 1973, boli kamery nasmerované na Mesiac a podarilo sa tak získat jedny
z najlepších záberov severných oblastí mesacného povrchu v celej doterajšej histórii
výskumov nášho najbližšieho vesmírneho suseda. Vykonali sa dve korekcie dráhy a
sonda 5. Februára 1974 preletela vo výške 5785 km nad Venušou. Vôbec po prvý raz
sa získali televízne zábery planéty. Namiesto hustého a nic hovoriaceho závoja, ktorý
sa dá pozorovat v bežných vlnových dlžkach, odhalila sonda použitím ultrafialového
filtra v mracnách akési pásy. O cirkulácii atmosféry nevedeli vedci takmer nic a na ich
velké prekvapenie nové výskumy odhalili, že horná atmosféra sa okolo planéty otocí
raz za štyri pozemské dni (radarové pozorovania už predtým potvrdili, že planéta sama
je podstatne lenivejšia, pretože sa okolo vlastnej osi otocí raz za 243 pozemských dní).
Vetry ženúce sa rýchlostou mnohých stoviek kilometrov za hodinu neboli nicím
neobvyklým, pozoruhodné však bolo, že ich rýchlost sa v hustejších spodných vrstvách
atmosféry postupne znižovala takmer na nulu. Pri pozorovaní Marinera 10 bola
objavená špirálovitá štruktúra mracien.Gravitacné pole Venuše zmenilo dráhu sondy
tak, že mohla preletiet vo vzdialenosti iba 10 000 km od povrchu Merkúra. Vedúcim
letu to nestacilo. Preto sa 16. Marca 1974 uskutocnila korekcia dráhy a sonda 29.
Marca preletela nad tmavou stranou Merkúra vo výške iba 703 km. Vedci neskrývali
nadšenie predovšetkým z 2300 snímok povrchu planéty.
Na prvý pohlad vyzerali, akoby ich urobila sonda Lunar Orbiter krúžiaca okolo Mesiaca.
Povrch planéty totiž pokrývali krátery, rôzne rozsadliny a lávou vyplnené útvary, medzi
ktorými dominovala gigantická panva Planina horúcavy (Caloris Plantia) s priemerom
1300 km (tento útvar poznáme iba z casti, pretože pri preletoch Marinera bola jeho
väcšia cast skrytá na nocnej strane planéty. Jej pomenovanie je výstižné, pretože na
poludnie v kotline dosahuje teplota 427 stupnov Celzia a s pocetnými valmi a zlomami
sa podobá panve Východné more (Mare Orientale). Odchýlky dráhy letu sondy svedcili
o hustote planéty podobnej Zemi, podporovali, samozrejme, úvahy odborníkov o
kovovom jadre, ktoré sa podiela približne 4/5 na celkovej hmotnosti Merkúra. Kým na
Marse ani na Venuši do tých cias neobjavili prieskumné sondy nijaké magnetické pole,
meracie prístroje Marinera 10 najmä pri tretom návrate ohlásili prítomnost
magnetického pola šestkrát slabšieho ako magnetické pole Zeme. Jeho pôvod ešte
vždy caká na presné vysvetlenie.Po prelete sa sonda dostala na heliocentrickú dráhu s
periódou rovnajúcou sa dvom obehom Merkúra okolo Slnka. Po dvojitej korekcii dráhy,
uskutocnenej 10. Mája 1974, sa Mariner vrátil opät k Merkúru a 21. Augusta preletel
nad jeho povrchom po druhý raz, tentoraz nad osvetlenou castou a vo výške 48 000
km. Celkove 500 snímok, ktoré sonda odoslala na Zem, zobrazilo predovšetkým cast
južnej pologule. Po dalšej korekcii dráhy (motor sa zapol na 3 sekundy) sa sonda
vrátila k Merkúru po tretí raz a preletela tentoraz vo výške iba 319 km nad tmavou
castou planéty. Táto malá vzdialenost bola zámerná, aby sa sonda ponorila co najhlbšie
do predpokladaného magnetického pola a získala co najpresnejšie výsledky merania.
Získalo sa viac ako 1000 dalších snímok, ktoré odborníci oznacili za najlepšie, aké
Mariner 10 na Zem odoslal. Dali sa na nich rozoznat detaily velké 45 m. Sonda odviedla
obrovský kus práce, napríklad zo získaných snímok sa podarilo zostavit pomerne
presnú mapu asi 75 % celkového povrchu Merkúra. Teoreticky bolo možné uskutocnit
další návrat Marinera 10 k Merkúru a dalšie stretnutie s touto podivuhodnou planétou,
no vycerpali sa zásoby plynu používaného v systéme orientácie a stabilizácie, preto boli
17 marca 1975 dialkovým povelom vypnuté kamery a potom sa automaticky vypli i
ostatné systémy. Výsledky tejto svojho casu najzložitejšej medzinárodnej výpravy boli
naozaj jedinecné. Zatial chýba konkrétny plán na vyslanie podobnej výpravy k
Merkúru.