Sokrates a vznik sebavedomia

Sokrates a vznik sebavedomia
Sokrates (469 - 399 pr. Kr.) a vznik svedomia
Staroveká filozofia mala však vyvrcholit v troch najväcších gréckych filozofoch:
Sokratovi, Platónovi a Aristotelovi. Sokratova metóda dialógu „predstierajúca
nevedomost“ je cisto michaelská. Sokrates chodí po Aténach a diskutuje s tými, co si o
sebe myslia, že nieco vedia. Skôr, ako by prehlasoval nejaké hotové, zjavené pravdy,
sa radšej pýta; caká na odpoved svojho partnera. Otázky však kladie tak múdro, že
nenásilne dovedie svojho spolubesedníka až k tomu, aby si uvedomil, že to, o com si
myslel, že vie, v skutocnosti nevie. Sokrates neucí hotovým pravdám. Vie, že tieto by
potom ludia bud len prijali alebo neprijali. V jednom aj druhom prípade by to však bolo
bezcenné. Aj v prípade, že by mu „uverili“ a akceptovali jeho tvrdenia, by totiž tieto
pravdy neboli zvnútornené, neboli by výsledkom cinnosti vlastného ja cloveka, ale len k
ludskej osobnosti akosi zvonka a povrchne „prilepené“.
Sokrates chce, aby clovek sám prišiel na to, comu verí. Len tak nadobudne ten stupen
vlastnej istoty, ktorý sa môže stat pevným základom pre konanie. Na každú myšlienku
sa pýta zvlášt, ci je pravdivá, alebo je pravdivý jej opak. Volit nechá svojho partnera. A
nechá si každý logický krok výslovne potvrdit a odsúhlasit svojím spolubesedníkom. A
buduje svoju myšlienkovú stavbu trpezlivo a poctivo len z toho, co povedal ten druhý.
Na konci nechá dospiet svojich partnerov k záverom, ktoré sú pre nich samých také
nové a prekvapivé, že sa chcú v prvej chvíli proti nim ohradit. V tej chvíli Sokrates
zodvihne ruky nahor a vykríkne: „Sám si to povedal, Hippias“ a pod., „ani ja neviem,
Hippias, ako by som ja sám mal s tým súhlasit, a predsa to teraz nevyhnutne vyplýva z
našej úvahy“.177 (Hippias 376C)
Sokrates stavia ludské myslenie na vlastné nohy. Známy Sokratov výrok, ktorý sa
traduje v inak neužitocnej a nezmyselnej podobe „viem, že nic neviem“, je potrebné
sformulovat takto: „viem, co neviem, a to je najcennejšia cast mojich vedomostí“, lebo
ak clovek aspon vie, že nieco nevie, spýta sa bud tých, co to vedia, alebo je v tej veci
aspon opatrný. Ale najväcšie chyby sa robia vtedy, ked sme presvedcení, že nieco
vieme, ale v skutocnosti to nevieme.
Je to zrod sebareflexie, uvedomovania si procesu svojho vlastného myslenia.
Nie je to nic iné, ako naplnenie Apollónovej výzvy, ktorá stála vytesaná nad vchodom
do veštiarne v Delfách: »Spoznaj sám seba!«
„Ked sa Sokratov priatel Chairefón spýtal, ci žije na svete múdrejší clovek ako
Sokrates, veštiaren odpovedala, že takého niet“.176 Pretože sa však zdalo, že tolkí
vedia toho omnoho viac ako Sokrates, zacal Sokrates pátrat, preco je najmúdrejší.
Prišiel na to, že preto, lebo si - na rozdiel od ostatných - uvedomuje a vie rozlíšit medzi
tým, co skutocne vie, a co nevie. Títo traja velikáni gréckej filozofie - Sokrates, Platón
a Aristoteles - boli vskutku Apollónovými synmi! Posledný rozhovor Sokrata pred
smrtou s jeho žiakmi je zachytený v Platónovom dialógu Faidon. Sokrata odsúdili na
smrt, no nebol popravený ihned. Musel cakat, kým sa do Atén vráti posvätná lod, ktorá
bola poslaná na Délos na Apollónovu výrocnú slávnost. Tak daroval vlastne Apollón
Sokratovi posledné tri dni jeho života. Poslednýkrát sa zhromaždili Sokratovi žiaci okolo
svojho ucitela vo väzení. Kým zriadenec väznice miešal jed, Sokrates podáva v dialógu
dôkaz nesmrtelnosti duše. Prirovnáva sám seba k „labutiam, Apollónovým vtákom,
ktoré ked cítia, že musia zomriet, vtedy spievajú najviac a najkrajšie z radosti nad tým,
že majú odíst k bohu, ktorého sú služobnicami.. A ja sám si o sebe myslím, že stojím v
rovnakých službách ako labute, aj ja som zasvätený tomu istému bohu a dostal som od
svojho pána dar veštectva v miere nie horšej ako ony a práve tak odchádzam z tohto
života s veselou myslou ako ony...“.177 (Faidon 85AB)
Ako labutiu piesen a hymnus na Apollóna musíme chápat Sokratov posledný dialóg o
nesmrtelnosti duše vo Faidonovi. K službe tomu istému bohu sa priznáva Platón vo
svojej Ústave: „Apollónovi prichodí vydávat najzávažnejšie, najkrajšie a prvé zákony..
Nepôjdeme za nijakým vodcom okrem neho...“.177 A napokon aj Aristotelova
peripatetická škola v Aténach sa volala Lykeion, podla Apollóna Lykeia, „vlkobijcu“.
Aristotelov velký objav, sylogizmus, založenie formálnej logiky, je medzníkom v
dejinách ludského myslenia. V Aristotelovi - nazývanom neskôr „najväcším myslitelom“
alebo „najuniverzálnejšou hlavou staroveku“ - odovzdal Michael kozmickú inteligenciu
cloveku. Uvedomme si, že inteligencia dovtedy nebola vlastníctvom cloveka, ale bohov.
Clovek netvoril myšlienky, ale ich dostával ako vnem, boli mu vnuknuté. Neprežíval
svoje myslenie tak, že „ja myslím“, ale - ako to povedal ešte v ranom stredoveku
krestanský mních Scotus Eriugena - „anjel myslí vo mne“!
Inteligencia kedysi vôbec nebola individuálna, ale bola inšpirovaná kolektívne. Clovek
sa do svojho svetonázoru takpovediac rodil, dostával ho spolu s krvou. Nemohol si ho
vyberat. Ked sa narodil v nejakom rode, národe alebo kaste, uctieval urcitých bohov,
vyznával urcité hodnoty, ktoré boli spolocné. Neexistovali na výber žiadne „školy“ a
„názory“.
O tom, co bude clovek v živote robit, aj to, co bude jest, ako bude chodit oblecený,
koho si vezme za manželku - nerozhodoval on. Život bol do najmenšieho detailu
urcovaný pravidlami, ktoré boli dané „zhora“. Zodpovednost za chod ludských vecí sa
pripisovala bohom. Knazi, veštci, proroci v snoch, šamani, astrológovia, haruspikovia,
vykladaci znamení - tlmocili vôlu bohov. Aj král robil iba to, co povedala veštiaren, ak
išlo o dôležité rozhodnutia. V tých dávnych casoch to boli len héroovia, ako Odyseus, u
ktorých sa prejavovali prvé náznaky samostatného myslenia a ktorí sa dokázali bohom
vzopriet alebo s nimi vyjednávat. Pred 7. storocím pr. Kr. vlastne individuálna
duchovnost neexistovala. Prístup k bohom mali len knazi a králi. Ostatní mali úcast na
Duchu len prostredníctvom nich: „V najstarších casoch, ked knazom býval král, božstvo
sídlilo v královskom príbytku; preto sa oltár ako spolocné ohnisko štátu, knaza a
nesmrtelného umiestnoval do hlavnej izby paláca. Niektoré prvotné chrámy si zachovali
toto rozloženie, takže oltár zostal dnu, medzi ich múrmi“.176 Uvedomme si: ak oltár
hlavného boha, ktorý bol patrónom obciny, bol vnútri královej izby - tak obycajný,
radový clovek k nemu nemal prístup. „Ked však padla monarchia a boh prestal byt
hostom výlucne panovníkovým, lebo už patril všetkému ludu, bolo potrebné, aby mal
vlastný domov“.176
To znamená, že chrám sa presunul na verejné priestranstvo a jeho vchod do ulice, po
ktorej smeli chodit všetci. Toto je jeden z najkrajších obrazov v histórii, ktorý ilustruje
podstatu michaelského obdobia: V michaelskej dobe si musí každý jednotlivec vydobyt
spojenie s bohmi sám za seba! Každý sám si musí získat prístup k nebu! Už
nepotrebuje a nemá prostredníka. Namiesto obce, polis, sa nositelom náboženstva
stáva indivíduum.
A ešte jeden prekrásny príklad, v ktorom história vyslovuje tajomstvo michaelskej doby
tak zjavne, ako azda nikde inde (pravda, len pre tých, co vedia cítat jej znamenia): V
archaickom období sa pri výzdobe gréckej keramiky používal tzv. ciernofigúrový sloh.
Tzn. že siluety postáv boli cierne a vynímali sa na žltom alebo tehlovocervenom,
svetlom pozadí. „Okolo roku 530 pr. n. l. sa menia výrobné postupy: vzniká
cervenofigúrový sloh“.166 Farby sa vymenili. Pozadie zostalo cierne, stemnelo, a
vnútro postáv naopak svetlé: žlté alebo cervené. Svetlo poznania sa prestahovalo
zvonku dovnútra!
Popri tom ešte v roku 458 v Aischylovej dráme Orestes, ked Orestes zabije svoju
matku, prenasledujú ho Erínye, bohyne pomsty. Driapu ho svojimi pazúrmi; Orestes
pred nimi uteká a prichádza za Apollónom, aby ho ocistil. Tzn.
že urcujúce sily, ktoré usmernujú cloveka v tom, co je dobré a co zlé, sú tu ešte
jednoznacne vo vztahu k cloveku vonku. Avšak už v roku 408 v Euripidovej Oresteii sa
už nehovorí o Erínyách, ale o synesis, hryzení svedomia.178 Morálny korektív sa
prestahoval zvonka dovnútra. „O štyridsat rokov skôr robili Aischylove hry z ludí hracky
bohov.. Sofoklove drámy zobrazujú konflikty medzi vôlou bohov a ludí“.166 Clovek už
nie je hrackou, ale partnerom bohov.
Prechod od ciernofigúrového k cervenofigúrovému slohu v keramickej výzdobe v
Grécku v 6. storocí pr. Kr. je obrazom vzniku ludského svedomia. A to zase nie je nic
iné ako to, co v rovnakom case hlása v Izraeli prorok Jeremiáš (627-586 pr. Kr.): príde
cas, ked Boh uzavrie s ludmi novú zmluvu; ked zákon nebude už napísaný len na
doskách vonku, ale v srdci cloveka: „Hla, prídu dni.. ked uzavriem s domom Izraela a s
domom Júdu novú zmluvu.. Zákon svoj dám do ich vnútra a napíšem ho do ich srdca“.
(Jer 31:31-33).