Sokrates, Platón, Aristoteles

Sokrates
Sokrates bol jedným z najväčších gréckych starovekých filozofov a patrí medzi najlepších svetových filozofov všetkých čias. O jeho živote vieme s určitosťou povedať len málo. Narodil sa približne 470-469 pnl. Jeho otec bol Sorfoniskos - sochár a matka Fainareté - práčka šiat, alebo pôrodná baba. Podľa všetkého bol 2-krát ženatý, Mirta bola jeho prvá manželka a Xantipa druhá, s druhou sa oženil v neskoršom veku a v čase smrti mal dve maloleté deti a jedno odrastené.



Nikdy neodchádzal z Atén (iba v prípade, že sa zúčastnil na vojenskom ťažení). Je zaujímavé , že nechcel mať účasť na politickom dianí a negatívne hodnotil metódy, akými sa veci spoločenské spravovali. Ako muž bol veľmi silnej telesnej stavby, a síce sa jeho podobizeň nezachovala, opisuje sa ako škaredý muž, no s nesmiernym osobným šarmom. Svoj život zasvätil výchove (rozhovory, napomínanie) mládeže, ako aj výchove všetkých ostatných ľudí, ktorých stretol. A túto činnosť zobral ako svoje povolanie, ktoré robil rád, s najväčšou nesebeckosťou, a vlastne preto žil v chudobe (za vyučovanie si nenechal platiť ).



Zomrel v roku 399 pnl, bol odsúdený súdom mesta Atény pre bezbožnosť (nevernosť aténskym bohova pohoršovanie mladých). V pozadí obvinený však boli jeho politické prejavy (opísal Platón- Obrana Sokratova). Na svoju obhajobu pred trestom smrti mal však iba jediný deň, ale i tak sa mu podarilo si nakloniť mnoho ľudí a konečné rozhodnutie o jeho vine vyhrávalo nad prepustením iba o kúsok. Mnohý dúfali, že utečie, pretože jeden z jeho žiakov mu prichystal útek. On však zobral útek ako priznanie svojej viny, a tak, keďže sa za vinného nepokladal ostal vo väzení a vykonal ”trest” smrti (nepokladal smrť za trest) nad sebou samým, tým, že vypil jed- bolehlav. Týmto si zabezpečil svoj odkaz do budúcnosti, a to vieru v slobodného človeka, ktorý poslúcha len božský hlas vo svojom vnútri (daimonion).

1. náuka o človeku a duši:
Bol žiakom Archelaa, kt. bol žiakom Anaxagora (prírodný filozof). Vo svojom filozofovaní sa zaujímal o prírodu (ako bolo zvykom) ale hlavne o človeka (problém duše):



”Čo je človek? -Človek je duša. ”



Jeho filozofia bola hľadaním múdrosti, a to metódou rozhovoru. Účastník rozhovoru si je najprv istý, že vie vysvetliť pojem napr. dobro, spravodlivosť, cnosť,.., no počas dialógu zisťuje, že vlastne nevie. Toto sám nazval pôrodníckym umením maieutikou. Má 2 fázy, a to: 1. negatívna(irónia, zosmiešňovanie vyústi do sebakritiky) a 2. pozitívna(hľadanie jasnejších pojmov, čo je dobro, cnosť..) Partner v dialógu nakoniec vie sám odhaliť pravdu, lebo Sokrates pomáha pri získavaní nového poznania ako pôrodná babica pri pôrode človeka..



Najznámejším Sokratovým výrokom je :,,Viem, že nič neviem. ” alebo ,,Všetko čo viem, je to, že neviem nič, zatiaľ čo iný veria, že vedia, čo nevedia.” Tieto výroky sú vyvrcholením jeho hľadania múdrosti, pretože z Delf dostal veštbu, že je najmúdrejší. Keďže sa mu to zdalo nesprávne, snažil sa nájsť niekoho múdrejšieho ako je on. A tak početnými dialógmi s ľuďmi z rôznych odvetí, ktorí boli považovaní za múdrych, dochádzal k záveru, že prevahu v múdrosti získava práve tým, že si uvedomuje fakt, že v podstate obaja nevedia nič, no Sokrates si aspoň nemyslí že vie niečo, čo nevie, na rozdiel od tých, ktorí si namýšľajú, že vedia všetko.



Takýto ľudia potom nemajú ani snahu ďalej spoznávať a ani kontrolovať svoje poznanie.



Pri hľadaní dobra pomáha človeku jeho vnútorný hlas daimonion (akésisvedomie, alebo božský hlas), ktorý riadi jeho skutky podľa poznania dobra. Neradí, čo má človek urobiť, ale čomu sa má vyhnúť, varuje pred odklonením od dobra.

2. etika:
Konanie človeka chápe ako sebarealizovanie, ktoré prostredníctvom výzvy poznaj sám seba má smerovať k všeobecnej blaženosti. Hovorí,že nikto nie je zlý z vlastnej vôle, ale iba z neznalosti, preto treba naučiť ľudí správne myslieť. Pretože tam, kde vládne rozum, duša sa napĺňa cnosťou.



Treba si uvedomiť, že tradičné hodnoty a hodnotenia u Grékov boli spojené s telom: život, zdravie, fyzická sila, krása, ba aj majetok, sláva, moc,.. a teda Sokrates

urobil zmenu práve v tom, že dušu postavil hierarchicky najvyššie (nad telo) a tak všetko telesné prestalo mať význam, lebo iba vnútorné poznanie dostalo charakter plnosti. Aj vysvetlenie užitočnosti sa viaže na dušu- užitočné je len to, čo je užitočné pre dušu; čo je užitočné pre telo, ho zaujíma len natoľko, nakoľko to prospeje duši.

Zdroje poznatkov o Sokratovy a jeho učení:
Sokrates počas svojho života nenapísal o sebe, alebo o svojom učení ani riadok. Všetko, čo o ňom vieme pochádza z diel jeho žiakov, alebo súčasníkov.

1.Najstaršia zmienka je v diele Aristofana
Oblaky, kde Sokrata nielen paroduje, ale aj veľmi ostro kritizuje. Zhadzuje tu jeho učebné metódy a do úst mu vkladá názory, ktoré vôbec nezastával, ba dokonca protiklady jeho učenia. Terazsa môžeme domnievať, že toto dielo vytvoril na niečiu objednávku.



2.Ďalším prameňom je Platón, ako jeho žiak a obdivovateľ. Ten však postupne Sokrata idealizuje apretvára na morálneho hrdinu. Často v dialógoch nachádzame myšlienky, ktoré sú prepracované a mnohokrát sú to nové veci pochádzajúce od Platóna. Len jeho posledné práce dávajú možnosť jasneoddeliť filozofickú náuku jedného od druhého. Dalo by sa však povedať, že ako jediný z jeho žiakov správne pochopil jeho náuku.



3.Xenofones je tretím autorom, ktorý o Sokratovy písal v diele Memorabliá a Spomienky na Sokrata. Avšak postava je tu opísaná až nereálne spravodlivá.



4.Aristoteles píše o Sokratovi iba príležitostne, no ako ukázali výskumy, veľmi dôkladne. Avšak nebol jeho súčasník a tak tu chýba osobné stretnutie.

PLATÓN
Aby bolo možné pochopiť a vyjadriť sa k takému rozsiahlemu a obsahovo najbohatšiemu dielu ako je Ústava, je nevyhnutné, aby sme sa najprv oboznámili s autorom samotným, obdobím v ktorom pôsobil a ktoré ovplyvňovalo jeho myslenie a v neposlednom rade aj o motívoch jeho politického a filozofického myslenia.



Narodil sa roku 427 p.n.l. v jednej z popredných aténskych rodín. Keď dosiahol vek dvadsať rokov jeho cestu mu skrížil Sokrates, ktorý sa stal jeho učiteľom na nasledujúcich osem rokov. Na rozdiel od Sokrata, ktorého činnosť spočívala výlučne v bezprostrednom pôsobení na spoluobčanov rozhovorom, Platón zanechal množstvo spisov, i keď o písaní sa nevyjadroval práve s veľkou úctou. „...o ňom by som snáď bez ostychu mohol povedať, že bol najspravodlivejší muž svojej doby...“, takto sa v jednom zo svojich dopisov vyjadril na adresu Sokrata, ktorého si veľmi ctil a vážil, a preto nie je prekvapujúce, že po jeho násilnej a nespravodlivej poprave sa Platón začal o politiku zaujímať oveľa viac ako inokedy. Tvrdil, že ľudské pokolenie nevyjde z biedy, pokým sa buď stav pravých a naozajstných filozofov neujme politickej vlády, alebo pokým sa trieda držiteľov vládnej moci nejakým božským riadením vážne neoddá filozofii. Keď opustil svoje rodné mesto, precestoval veľkú časť Európy, ďaleký východ a dostal sa dokonca aj do Egypta. Spoznával teda myslenie rôznych kultúr a bezpochyby bol nimi do určitej miery ovplyvnený – mnohé veci v jeho dielach to potvrdzujú. Roku 387 p.n.l. otvoril v Aténach školu, kde bezplatne vyučoval svojich žiakov. Zomrel ako osemdesiatročný uprostred písania jednej zo svojich prác.


PLATÓN „ÚSTAVA“

Ťažisko Platónoveho pôsobenia spočívalo v ústnom výklade, a preto aj dielo Ústava, ako väčšina jeho diel, je napísaná vo forme dialógu, ktorý sa uskutočňuje medzi Sokratom, hlavnou postavou, ktorého Platón použil ako hlásateľa svojich názorov, a Glaukónom. Dialóg použil z toho dôvodu, že oproti systematickému rozvíjaniu myšlienok má táto forma výhodu v oveľa väčšej názornosti a živosti.
Platónova Ústava pozostáva z desiatich spisov. V nasledujúcich niekoľkých riadkoch sa pokúsim priblížiť a opísať štvrtú knihu Ústavy.



V desiatej kapitole tejto štvrtej knihy sa zaoberá problematikou spravodlivosti a definuje ju ako to, čo bolo pri zakladaní štátu určené ako všeobecná povinnosť. Tvrdí, že každý jedinec by sa mal zaoberať len jednou činnosťou v prospech štátu a to tou, na ktorú je najlepšie uspôsobený. Na základe toho rozdeľuje ľudí na tri hlavné spoločenské triedy:
1) trieda vládcov (filozofovia, t.j. vzdelanci) – vyznačujú sa múdrosťou;
2) trieda strážcov (vojaci) – vyznačujú sa statočnosťou;
3) trieda výrobcov (remeselníci, poľnohospodári) – vyznačujú sa umiernenosťou; pričom úlohou výrobcov je poslúchať príkazy vládcov (štátnej moci) a dozor nad výrobcami vykonávajú strážci (štátny aparát).
V jedenástej kapitole podrobnejšie rozvíja svoje myšlienky o spravodlivosti a tvrdí, že len v dokonalom štáte je spravodlivosť. Keby sa napríklad bojovník pokúsil dostať do stavu radcov a strážcov, alebo keby niekto súčasne robil viac činností naraz, bolo by to pre štát škodlivé, to znamená, že mnohostranná činnosť alebo prestupovanie z jedného stavu do druhého by sa rovnala najväčšiemu zločinu a najväčší zločin je vlastne nespravodlivosť voči štátu. Ďalej vysvetľuje aj podobnosť medzi štátom a človekom – teda ak je spravodlivý človek, v ničom sa nebude líšiť od štátu a bude preukazovať všetky znaky dokonalého štátu, t.j. bude rozumný, odvážny a múdry. V dvanástej kapitole hovorí o troch druhoch činností, resp. schopností ktorými sa človek vyznačuje. Prvou schopnosťou sa učíme, druhou sa rozohňujeme a treťou túžime po rozkošiach spojených s jedlom a plodením, i po všetkom čo je tomu príbuzné; a každú z nich využívame, keď sa k nej podnietime.


V trinástej kapitole sa zameriava na vysvetlenie jednej z troch zložiek duše; je ňou žiadostivosť. Na jej vysvetlenie použil príklady človeku veľmi blízke. Sú nimi smäd a hlad, základné ľudské potreby, ktoré reprezentujú ľudské túžby. Smäd a hlad nie sú len túžbou k požitiu určitého typu či množstva jedla a nápojov, ale keďže všetky pojmy sa vzťahujú aj na určitú kvalitu, tak aj človek túži po tom najlepšom, teda aj po najlepšom nápoji či jedle. Následne dodáva, že pojmy sa vzťahujú aj sami na seba. Na vysvetlenie uvádza príklad s vedou o stavbe domu: keď vznikla, odlíšila sa od ostatných vied, pretože mala určitú kvalitu, ktorú nemá ani jedna z vied. A keďže sa vzťahovala na niečo s určitou kvalitou, sama o sebe nadobudla určitú kvalitu.
V štrnástej a pätnástej kapitole rozvíja teóriu o protikladných činnostiach, ktorú len okrajovo načrtol v predchádzajúcej kapitole.



Uvádza nasledovný príklad: niektorí ľudia nechcú piť aj keď sú smädní, a to z toho dôvodu, že v ich duši je niečo, čo ich nabáda k pitiu a niečo, čo im vtom bráni – sú to dve rôzne zložky duše:
1) ktorou uvažujeme (rozumová)
2) ktorou túžime (nerozumová, teda žiadostivá)
a vzápätí dodáva aj ďalšiu zložku
3) vznetlivosť (hnev)
V šestnástej kapitole dochádza medzi Sokratom a Glaukónom k zhode v tom, že v štáte i v duši človeka sú tie isté zložky. Čím je múdry a spravodlivý štát, tým je múdry a spravodlivý aj jednotlivec. Ďalej tvrdí, že rozumovej zložke prislúcha vládnuť, lebo je múdra a stará sa o celú dušu a zložke vznetlivej prináleží poslúchať ju a pomáhať jej. Do súladu ich vraj uvedie vhodná zmes múzickej výchovy a gymnastiky, t.j. krásne reči a myšlienky na jednej strane, harmónia a rytmus na strane druhej.
V sedemnástej kapitole vysvetľuje, že človek sa skladá z množstva zložiek, z ktorých si každá síce robí svoje, ale je schopný ich spojiť do takej formy, že predstavujú len jediný celok – rozumný a harmonický.
V osemnástej kapitole sa snaží charakterizovať pojem nespravodlivosť. Tá vraj nastáva vtedy, keď sa jedna z troch zložiek duše vzbúri proti duši ako celku s cieľom vládnuť v nej, hoci jej podľa prirodzenosti prislúcha iná funkcia. Na záver dodáva, že tak ako zdravé veci spôsobujú zdravie a nezdravé veci chorobu, tak spravodlivé konanie spôsobuje spravodlivosť a nespravodlivé konanie nespravodlivosť.


PLATÓN - ZÁVER
V súčasnosti sa Platónova náuka o štáte z veľkej časti považuje za utópiu. Obsahuje síce veľa správnych názorov a myšlienok, no v praxi ich nie je možné uskutočniť. No na druhej strane Platónova veľkosť je neodškriepiteľná. Spočíva v prenikavosti jeho psychologického pohľadu a v univerzalite jeho ducha, ako aj v pevnom ľudskom charaktere, preniknutom hlbokou vážnosťou.


Aristoteles
Aristoteles ako mysliteľ organicky spojil a originálne domyslel všetky podnety a výsledky gréckej filozofie a vedy. Aristotelova filozofia ako pokus zladiť dva protikladné smery v gréckom myslení – iónsky, herakleitovský a demokritovský smer s pytagorovsko-eleatsko-platonským (idealistickým) smerom – je filozofiou akéhosi „zlatého stredu“, čiže filozofiou, ktorá aj keď sa opera o vedu, nechce ignorovať to, čoho základom a prameňom nie je veda. Jeho realizmus teda stále osciluje medzi materializmom a idealizmom. Narodil sa v Stageire, v Trákii, ako syn Nikomacha, lekára na macedónskom kráľovskom dvore. Veľmi mladý, ako 15 ročný, osirel a podporovaný príbuznými odišiel do Atén, kde študoval v Platonovej Akadémii a neskoršie aj pôsobil až do Platonovej smrti. Po učiteľovej smrti opustil Atény, cestoval a pôsobil na dvore Filipa Macedónskeho ako vychovávateľ jeho syna, budúceho Alexandra Veľkého. Po návrate do Atén založila svoju povestnú školu Lykeion, známu pod názvom peripatetická škola (podľa zvyku prechádzať sa so žiakmi pri vyučovaní v parku). Viedol ju takmer až do konca svojho života – do roku 323 pred n. l., keď Atény opustil. Odišiel kvôli vzrastu opozície proti promacedónskej politike, ktorej bol prívržencom. Usadil sa na Euboi v Chalkide na majetku svojej matky, kde aj zomrel.


Bez zveličovania možno tvrdiť, že ním, jeho dielom, dosiahlo grécke teoretické myslenie svoj vrchol. Aristoteles ako mysliteľ sa od svojho učiteľa bytostne líšil; aj keď mal platonské vzdelanie, bol obdarený hlbokým citom pre konkrétnu realitu zmyslového sveta a vzťah k empirickej stránke výskumu v ňom vypestovalo lekárske prostredie, v ktorom vyrastal. Čiže osobitý teoretický vývin tohto filozofa a vedca musíme chápať v polarite dvoch podnetov. Na jednej strane rodinná výchova v prostredí lekárskej praxe, na druhej strane dôkladné teoretické vzdelanie v Platonovej Akadémii, ktoré však neprekonalo bariéru všeobecna – preto Aristoteles vytvára vlastnú filozofiu zlatého stredu.



Aristotelovo dielo, ktoré tematicky pokrýva problematiku takmer všetkých vedných odborov, sa zvyčajne delí do troch skupín. Do prvej spadajú diela napísané podľa vzoru Platóna v dialógoch – Eudemos, Sofistes, Politikos, Protreptikos (zachovali sa z nich však len fragmenty). Z druhej skupiny sa zachovala Ústava Atén.
Diela tretej skupiny sa delia na 5 častí:
1. Logické spisy; 2. Fyzikálne (prírodno-filozofické) spisy; 3. Psychologické spisy; 4. Biologické spisy; 5. Filozofické spisy. Nezachovali sa nám jeho lekárske spisy.
Aristoteles podrobil kritike Platonovu teóriu ideí a pokúsil sa preklenúť most medzi svetom všeobecného a svetom jednotlivého, t. j. svetom vecí. Chápal, že všeobecné nemôže existovať samostatne, mimo sveta jednotlivých vecí.


Podľa Aristotela všeobecné vytvára „podstatu“ alebo „formu“ jednotlivého a jestvuje iba v zmyslovo vnímateľnom jednotlivom a poznáva sa prostredníctvom neho. Preto každá vec je jednotou všeobecného a jednotlivého, formy a hmoty (látky) a celý svet je procesom postupných prechodov od hmoty k forme a od formy k hmote – v tom spočíva jeho účel a zmysel. Svet je teda podľa Aristotela diferencovaná jednota individuálne jestvujúcich vecí a v tejto konkrétnej rovine sveta prebieha ustavičný proces, ktorým sa veci realizujú, vznikajú a zanikajú, kvalitatívne a kvantitatívne sa menia a premiestňujú. Tento objav umožnil Aristotelovi diferencovanejšie pristupovať k celku svetového diania, čo sa prejavilo aj v jeho novej klasifikácii vied. Rozlišuje ich podľa toho, čo môžu byť premetom teoretického skúmania (prvá filozofia, fyzika, matematika), či ide o oblasť praktického konania (etika, politika), alebo o umelo vytvorené veci a diela (poetika). Najoriginálnejším a najpodnetnejším bolo vyčlenenie logickej problematiky, ktorá je k obsahu ostatných vied neutrálna a je nástrojom vedeckej analýzy. Aristoteles vo svojich Logických spisoch uvádza 10 kategórií (podstata, kvalita, kvantita, vzťah, miesto, čas, poloha, vlastníctvo, činnosť a trpnosť), ktorými možno v zhode s jazykovým vyjadrením všetko vypovedať o veciach konkrétneho sveta. Forma a hmota nie sú však podľa Aristotela rovnoprávne: formu pokladal za aktívny princíp a hmotu za pasívny. Forma ako aktívny (formujúci) princíp určuje nielen „podstatu“ jednotlivých vecí, ale aj zdroj ich pohybu a cieľ (účel), kvôli ktorému jestvujú, vznikajú a zanikajú. Vznik vecí i ostatné druhy pohybov, celé kozmické dianie (aj ľudské tvorenie a konanie) sledujú vždy určitý cieľ, a najmä príroda nerobí nič neúčelne. Všetko sa deje v zhode s určitým poriadkom; tento je rozvrhnutý podľa jednotlivých druhov súcien počnúc živlami na najnižšej úrovni cez neorganický a organický svet, ktorý sa ďalej delí na rastlinný, živočíšny a človeka; na vrchole tejto hierarchie je boh – prvý hýbateľ.


Za konečný zdroj každého pohybu a každého cieľa Aristoteles pokladal nehybný, ale všetkým pohybujúci princíp – boha, prvého hýbateľa. Aristotelov boh je forma všetkých foriem, čistá forma, alebo ideálny princíp, ktorý od seba smerom dole nijako nemôže pôsobiť, a preto jeho činnosť spočíva len v myslení seba samého – „ myslení myslenia“. Teda Aristoteles, ktorý podrobil kritike všeobecného a jednotlivého v bytí, nielenže úplne neprekonal Platónov idealizmus, ale okľukou sa vrátil na jeho stanovisko. Zaviedol však prvého hýbateľa preto, aby mohol zdôvodniť, že pri hľadaní príčin počiatku pohybu nemožno ísť do nekonečna a aby nemusel pripustiť tézu o pohybe pohybu – čisto z fyzikálnych dôvodov, lenže za cenu zaradenia prvého hýbateľa do hierarchie súcien. Aristotelov ústupok idealizmu je však objektívnejší, všeobecnejší ako Platónov a v prírodnej filozofii sa často rovná materializmu. Jeho idealizmus ho prinútil predpokladať, že rozhodujúcu úlohu vo svetových procesoch hrá rozumná, činná forma, ktorá formuje pasívnu a neforemnú hmotu. Dôsledné prenesenie tézy o rozumovom princípe sveta na teóriu poznania viedlo Aristotela k myšlienke, že rozhodujúca úloha v poznaní prislúcha racionálnemu myslenie, ktoré v pojmoch, súdoch a úsudkoch spracúva materiál získaný zmyslovým vnímaním.


Aristotelov teoretický výkon oceňujeme ako jeden z vrcholov a právom o ňom hovoríme ako o geniálnom mysliteľovi. Tak ako sa umelecké diela antiky stali po stáročia kritériom dokonalej krásy, tak sa aj jeho osobnosťou meria veľkosť iných osobností filozofie.
Aristoteles bol dovŕšiteľom starogréckej filozofie a vedy klasického obdobia. Žil v prelomovom období dejín gréckych miest, v epoche krízy aténskej demokracie a straty nezávislosti gréckych obcí. Platón so svojou bohatou fantáziou a nábožensko-básnickým spôsobom myslenia hlboko prežíval krízu systému mestských štátov. Východisko zo sociálnych protirečení a otrasov našiel v utópii, vo vytvorení „ideálneho štátu“. Vedecky a racionalisticky mysliaci Aristoteles navrhol ako alternatívu sociálne krízy „políteu“ (monarchisticko-republikánske zriadenie) – optimálny variant štátneho (mestského života); avšak reálny chod histórie, objektívny historický proces si vyžadoval prekonanie hraníc mestských štátov.