Sociológia výchovy

Sociológia výchovy
Historický vývin: ANTICKÁ FILOZOFIA - Platón, Aristoteles - výchova je najdôležitejším
cinitelom premeny cloveka živocícha na politického živocícha. Najväcšou
zákonodarcovou úlohou je usporiadat výchovu mládeže. Ak sa to nerobí, škodí to
ústavam (štátu). STREDOVEK - dominancia monotemizmu, nástup krestanstva.
Ontoproblém - otázka bytia. RENESANCIA - znovuobnovenie antických ideálov.
Realizuje sa prepojenie výchovy so školou, prírodou. Moore, Campanella - výchova má
zohrávat dôležitú úlohu na ceste k spravodlivej spolocnosti. OSVIETENSTVO - 17.
storocie, prudký nástup vedy, rozvoj kultúry. Locke, Roussoa, Helvetius, Diderot,
Komenský - zaoberal sa aj úlohou výchovy pri vývine cloveka. Neskôr výchovu
precenoval, pripisoval jej úlohy, ktoré nemohla zvládnut. POZITIVIZMUS a
MARXIZMUS.
Smery pedagogického sociologizmu (pg.-soc. koncepcie): Pedagogický naturalizmus
(nativizmus) - vznikol ako reakcia na Herbartizmus. Individuálna pedagogika,
pedocentrizmus - dieta je slnko, okolo ktorého sa tocí výchova. Ciele výchovy sa
odvodzovali od dietata, jeho záujmov, schopnosti. Mária Montessori - výchova je
pomoc dietatu. Ciel = pomoc dietatu. Pedagogický sociologizmus (empirizmus) -
výchova ako spolocenský jav, ciele výchovy boli odvodzované od potrieb spolocnosti.
Durkheim - výchova je v podstate procesom socializácie. Smery pedagogického
sociologizmu: sociálna pedagogika vznikla ako reakcia na individuálnu pedagogiku, ale
aj Herbartizmus (zakladatel Natorp, Bergman), praktický smer /Mager - 1948,
Pestallozi, Tešedík, Owen/ spájalisociálnu pomoc s výchovou - pomoc k svojpomoci,
teoretický smer /Natorp - Sociálna pedagogika, Barth/ cielom vývoja spolocnosti je
dosiahnutie ideálnej spolocenskej jednoty, ku ktorej má prispiet výchova, empirický
smer /Bergeman trval na požiadavke podložit ciele výchovy empirickou skúsenostou.
sociologická pedagogika /Durkheim - dielo Výchova a sociológia 1921/ - Výchova je v
podstate procesom socializácie. Každá spolocnost si vytvára vlastný model výchovy,
ktorý zodpovedá jej záujmom. U nás Cecetka, Lindner. pedagogická sociológia - rozvoj
v USA, veda so silnou orientáciou na prax, využívala poznatky sociológie pri riešení
výchovných javov. Je bezprostredným východiskom sociológie výchovy. /W. R. Smith -
úvod do pedagogickej sociológie 1917/ európska línia /Weiss, Fischer/.
sociológia výchovy - /Znaniecki - sociológia výchovy 1927/ charakterizoval sociálnu
výchovu ako teoretickú, špeciálnu, hranicnú, sociologickú disciplínu, ktorá sa zaoberá
všetkými sociálnymi aspektami výchovy. Sformoval sociologický zákon výchovy -
závislosti výchovy na budúcom spolocenskom uplatnení chovanca.
Prehlad smerov socializácie: 1. sociálna pedagogika: praktický, teoretický - filozofický,
empirický, 2. sociologická pedagogika 3. pedagogická sociológia, 4. sociológia výchovy.
Sociológia výchovy: je teoreticko-empirická, hranicná, špeciálna sociologická veda,
ktorá sa zoberá vzájomným interakcným vztahom spolocnosti a výchovy, ciže sociálnou
determináciou výchovy, ale aj vývinu osobnosti. Predmetom jej skúmania je vztah
výchovy a spolocnosti na úrovni spolocenského makro, mezo a mikro prostredia.
Zaoberá sa oblastou sociálnopatolo-gických javov, sociologickými problémami detstva a
mládeže a metodologickými postupmi. Predstavitelia sociológie: HÁJEK: Kapitoly ze
sociologie výchovy, K. GALLA: Úvod do sociológie výchovy, Sociológie výchovy, její
vývoj a problémy, B. KRAUS: Sociológické problémy výchovy, Sociológie výchovy,
Clovek, prostredie, výchova, J. CECETKA: položil základy sociológie v SR, A.
NEZDOBOVÁ: Úvod do sociológie výchovy, Š. KROCKOVÁ, A. GOGOVÁ: Sociológia
výchovy - vybrané kapitoly, J. HRONCOVÁ: Sociológia výchovy, P. ONDREJKOVIC:
Úvod do sociológie výchovy, TOKÁROVÁ.
Výskum: cielavedomá, dlhodobá, plánovitá, systematická poznávacia cinnost
uskutocnovaná prostredníctvom presne vymedzených metód a techník, zameraná na
riešenie vedeckých problémov, objavovanie nových poznatkov, odhalovanie
vzájomných vztahov a súvislosti, zákonov a zákonitosti v urcitej oblasti spolocenskej
skutocnosti.
Vedecká hypotéza: je to predpoklad urcitého vztahu medzi dvoma, alebo viacerými
premennými, ktorý vysloví výskumník po predchádzajúcej teoretickej analýze v oblasti
riešenej problematiky v predmete skúmania /H1.. až ...Hx/.
Metodika: súhrn postupov.
Vedecká metóda: spôsob realizácie vedeckovýskumnej cinnosti, ktorý je v súlade so
stanovenými cielmi výskumu. Súhrn metód tvorí metodiku výskumu, ktorá je podrobne
spracovaná v projekte výskumu.
Vedecký problém: je to tažkost formulovaná v podobe otázky. 1. je to otázka, na ktorú
zatial neexistuje odpoved. 2. je to hladanie novej odpovede na staré otázky.
Metodológia: veda o vedeckom výskume a o vedeckovýskumných metódach. Clení sa
na 1. všeobecnú metodológiu - metodológiu vied (veda o vede), ktorá je
východiskom pre 2.
metodológiu špeciálnych vied.
Projekt výskumu: Je to podrobný plán výskumnej akcie, ktorý vypracuje výskumník na
konci prvej etapy výskumu, po dôkladnej teoretickej analýze problematiky. Má
špecifickú štruktúru: 1. predmet výskumu, 2. ciele a úlohy výskumu, 3. vedecké
hypotézy H1.. Hx, 4. vedecké výskumnú úlohy, 5. charakteristika výskumnej vzorky a
lokality výskumu, 6. casový harmonogram výskumu, 7. financný rozpocet, 8.
organizacné zabezpecenie výskumu, 9. výstup - spôsob prezentácie výsledkov
výskumu - výskumná správa.
Etapy výskumu: 1. Prípravná etapa: 1.1 predmet výskumu, 1.2 predbežné ciele a
úlohy, 1.3 teoreticko-empirická analýza problematiky /história, súcasný stav/, 1.4
projekt výskumu. 2. Realizacná etapa: 2.1 predvýskum, 2.2 zber empirických údajov
/realizácia výskumu/. 3. Etapa spracovania a vyhodnotenia empirických faktov: 3.1
kvantitatívna analýza /množstvo/ 3.2 kvalitatívna analýza /odhalovanie hypotéz,
vztahov medzi faktami - tažisková. 4. Aplikacná etapa: 4.1 zovšeobecnenie výsledkov
výskumu a vypracovanie výskumnej správy. 4.2 aplikácia výsledkov v praxi. Prax má
pre výskum trojakú úlohu: 1. je východiskom vedeckého výskumu, 2. je cielom
vedeckého poznania. 3. je kritériom pravdivosti vedeckého poznania.
Klasifikácia sociologických výskumných metód: ZÁKLADNÁ: /podla KATRIAKA/
empirické výskumné metódy: observacné, exploratívne, sociologický experiment,
obsahová analýza, historická metóda. matematicko-štatistické: metódy kvantitatívnej
analýzy, percentuálny prepocet. logické: metódy kvalitatívnej analýzy - analýza,
syntéza, dedukcia, abstrakcia, generalizácia, indukcia. PODLA ETÁP: prípravná,
realizacná, spracovanie /zber/, aplikacná.
Spolocnost a výchova: ich vztah je velmi úzky, výchova je jav spolocenský, má
spolocensko historický charakter. Spolocnost na jednej strane determinuje ciele a
obsah výchovy, na druhej strane úroven výchovy a vzdelávania a ovplyvnuje další
vývoj spolocnosti. Výchova je považovaná za dôležitý intenzifikacný faktor rozvoja
spolocnosti. Výchova plní v spolocnosti viaceré úlohy: 1. transformacnú /kontinuálnu/,
2. sociogenetickú /integracnú, politickú/, 3. ontogenetickú /socializacnú/.
Technický rozvoj a výchova: O. Pavlík - v historickom vývoji ludstva VTR rozvoj
predstavuje významný faktor, ktorý v dominantnej miere ovplyvnoval požiadavky na
výchovu, vzdelávanie a kvalifikáciu cloveka ako pracovnej sily. Stupne TR a výchova:
1. obdobie rucnonástrojovej práce - osvietenstvo, 2. strojová výroba - uzákonenie
povinnej školskej docházky, 3. automatizácia, 4. informacná spolocnost.
Dôsledky VTR vo vzdelávaní - informacná explózia, revolúcia vo vede a v technike:
kvantitatívne - permanentné vzdelávanie - ucíme sa celý život, prudké kvalitatívne
zmeny - zmeny obsahu vzdelávania, zmeny v metodickej oblasti, zmeny celkového
ponatia a zamerania školskej výucby.
Prostredie v procese výchovy: Prostredie je cinitel vývinu osobnosti, patrí medzi
vonkajšie cinitele vývinu osobnosti, vo velkej miere sa podiela na vývine cloveka spolu
s výchovou a vnútornými cinitelmi. Každý biotický systém sa môže rozvíjat iba v
interakcnom vztahu s vonkajším prostredím, na ktoré sa musí adaptovat. Adaptácia
cloveka má dve formy: pasívnu (akomodácia) a aktívnu (asimilácia). Wroczynski:
Prostredie predstavuje zložky štruktúry obklopujúcej jedinca, ktoré úcinkujú ako
systém podnetov a vyvolávajú u neho psychické reakcie (zážitky). Vplyv prostredia
(Wroczynski): biologizujúce teórie, sociologizujúce teórie (statický, dynamický smer),
konvergentné, Sociálne aspekty prostredia – prostredie = dôležitý aspekt. Chápeme ju
aj ako vedu o prostredí. Nesnažíme sa len o vytváranie stimulov, ale aj o
kompenzovanie negatívnych vplyvov. Životné prostredie – ide o súhrn všetkých
podnetov, ktoré utvárajú podmienky jeho života. Súhrn prírodných ale aj umelých soc.
potrieb vytvárajúcich pre cloveka urcité podmienky. ŽP sa stáva súcastou bytia
cloveka. Predstavuje súbor vplyvov pôsobiacich pozitívne, ale aj negatívne.
Typológia prostredia: 1. podla charakteru cinnosti - obytné, pracovné, rekreacné. 2.
podla druhu a povahy podnetov – kultúrne, spolocenské, prírodné. 3. podla velkosti –
mikro /jedinec/, semi /rodina/, mezo / škola, pracovisko/, makro /spolocnost, štát/,
globálne /svet, ludstvo/. 4. podla kvantity - chudobné, vyvážené, presýtené a podla
kvality podnetov - pozitívne, negatívne
Socializácia osobnosti cloveka: Socializácie je proces, pri ktorom sa z cloveka ako
bytosti biologickej stáva bytost spolocenská. Vždy ide o vzájomný vztah medzi
jednotlivcom a spolocnostou. Proces zacína narodením a prebieha po celý život.
FILOGENEZA – proces hominizácie a humanizácie /homo sapiens/ ONTOGENEZA –
nadobúdanie spolocenských, ludských schopnosti – kulturizácia. Prípravná fáza
socializácie – osvojovanie reci, komunikácie, interiorizácia spolocenských noriem,
Akulturácia – osvojenie kultúrného dedicstva Realizacná fáza socializácie – preberáme
a plníme isté spolocenské roly = spolocenská zrelost cloveka. Fázy socializácie:
primárna – uskutocnuje sa v období detstva a dospievania, rozhoduje o utváraní
základov osobnosti jednotlivca; sekundárna – prevláda v období dospelosti a delí sa na
socializáciu v produktívnom a socializáciu v postproduktívnom veku. ONDREJKOVIC: 1.
fáza socializácie a zacínajúcej identifikácie – individualizácie – od narodenia do 2
rokov. Dieta je viac biologicky závislé, 2. fáza individualizácie a personalizácie - od 2 do
6 rokov. Tvorí sa základ pre prijatie hodnôt. Rozvíja sa štruktúra osobnosti – vôlová,
citová, 3.
fáza enkulturácie – od 6 do 14 r. prenikanie jedinca do spolocenských vztahov. Vznik
generacných rozporov. Dospievanie pozostáva z asi 5 fáz. Socializácia je procesom
vývoja celej bio-psycho-sociálnej podstaty cloveka. Ukazovatelom socializácie sú
úspechy cloveka. Stupne socializácie: 1. vysoký, 2. stredný, 3. nízky. Funkcie
socializácie: fylogenéza (vývoj ludstva), ontogenéza, z hladiska spolocnosti ( proces
sociálneho prežitia)
Socializácia a výchova: socializácia je širší pojem než výchova, uskutocnuje sa jednak
na úrovni priameho výchovného pôsobenia, ale tiež aj vplyvom prostredia. F. KAHUDA:
Výchova z hladiska ciela je procesom socializácie, z hladiska obsahu je procesom
akulturácie a z hladiska osobnosti je procesom personalizácie. Socializácia = výchova +
prostredie.
Sociálne správanie podla Ondrejkovica: správanie konformné (v súlade s normami),
nekonformné (vyzývavé, provokujúce), deviantné (odchýlene od morálnych a právnych
noriem) asociálne (nespolocenské), disociálne (rozkladný typ správania), antisociálne
(protiskupinové, protispolocenské), delikventné (asociálne až po kriminálne),
kriminálne(trestné ciny - od 15 r.). Ontogenéza – detstvo 0-11/12 rokov, puberta
11-14, adolescencia 15-21, dospelost 21-55/60 rokov /ranná, stredná 30-45, neskorá
45-55/60, staroba po 65 roku. Z hladiska kvality (A. Nezdobová) = proces asociácie
/normálny/, disociácie nízky stupen socializácie.
Rodina ako socializacný cinitel: funkcie rodiny – biologicko-reprodukcná
/najdôležitejšia/, pokracovanie rodu, erotika, biologické potreby/, ekonomická,
výchovná, socializacná, emotívna, ochranná, rekreacná. Rodina je spojovacím
mostíkom medzi jednotlivcom a spolocnostou. V rodine prebieha príprava na zaclenenie
jednotlivca do spolocnosti. BAWMANN - rodina je spojená pokrvnými /adoptívnymi/
zväzkami. Je to spolocensky schválená forma spolunažívania. Rodina sa podiela a
spolupracuje pri plnení spolocenských úloh. 1. po narodení ovplyvnuje životný štart
dietata, 2. ovplyvnuje ašpiracnú úroven detí, 3. odovzdáva morálny kódex detom.
MODELY RODINY ZO SOCIOLOGICKÉHO HLADISKA: základná /nukleárna/ - rodicia a
deti, dvojgeneracná /reprodukcná/ rodicia a deti s rodinami, rozšírená – starí rodicia,
rodicia a deti, orientacná – rodina, kam sa clovek narodí, ktorá ho formuje už od
detstva. - Každý clovek sa narodí do orientacnej rodiny a založí si reprodukcnú rodinu,
pokial si založí rodinu, patrí do nukleárnej rodiny. Mení sa postavenie jednotlivca.
TYPOLOGIA RODINY – podla plnenia jednotlivých funkcií: harmonická, konsolidovaná
(funguje navonok), disharmonická (nezrelá, pretažená, ambiciózna, perfekcionalistická,
autoritárska, protekcionalistická. PODLA ŠTRUKTURY – úplná, neúplná. Rodina vzniká
až narodení dietata.
Problémy rodiny: rodina zanedbávajúca, prípadne týrajúca detí, rodina so zneužívanou
alebo týranou ženou, rodina a choroba, rodina a psychická porucha, rodina s mentálne
retardovaným dietatom, rodina s telesne postihnutým dietatom, rodina mladistvého
delikventa, rodina slobodnej matky, rodina s dospelým alkoholikom, rodina a rozvod,
rekonštruovaná rodina, uprchlícka rodina, rómska rodina. NEGATÍVNE TENDENCIE V
RODINNEJ VÝCHOVE: nevyzretá osobnost rodicov, nepripravenost na rodinu.
Autoritatívna, nekompromisná, kuratelný ochranný prístup, projekcia sebarealizacných
plánov prostredníctvom dietata, perfekcionalistická, nedôsledná, liberálna, hostílna
/nepriatelská, brutálna/, merkantilná /odmeny/, kverulantská /rodic sa domnieva, že
dietatu ubližujú demokratická /najvhodnejšia forma/. Podmienky ovplyvnujúce kvalitu
rodinného prostredia: demografické + vztahy – preferovanie, ekonomické +
zamestnanost – nezamestnanost, psychologické + - vztahy medzi clenmi rodiny.
Poruchy vo funkciách rodiny – biologicko-reprodukcná /nezodpovedné rodenie detí/,
výchovná /nezrelost/, ekonomická /nedostatocné zapojenie do prac. prostredia/,
emocionálna /narušená citová väzba/ porucha socializacnej funkcie – objektívna,
subjektívna nestarostlivost o dieta, nezáujem. SOCIALIZACNÉ CINITELE V RODINE:
rola druhov, výchovné pôsobenie rodicov, medziludské vztahy v rodine (pozitívne alebo
negatívne pre dieta), štruktúra rodiny, ekonomické podmienky, kultúrne podmienky.
Škola ako socializacný cinitel: Škola je spolocenská inštitúcia, ktorá na profesionálnej
úrovni zabezpecuje proces výchovy a vzdelávania a pripravuje deti a mládež pre vstup
do spolocnosti. Úlohy školy: transformacná, sociogenetická, ontogenetická. Funkcie
školy: vzdelávacia, výchovná, kvalifikacná, poradenská, selektívna, diferenciacná,
politická - integracná, sebarealizacná, kompenzacná, ochranná, socializacná
(sekundárne). Socializacné cinitele v škole: výchovno-vzdelávací proces z hladiska
obsahovej i procesuálnej stránky, medziludské vztahy v škole, štruktúra ucitelského
zboru, ekonomické a kultúrne podmienky,
Sociologické problémy detstva a mládeže: detstvo 0-11/12 rokov - je prípravnou fázou
socializácie. Základnými socializacnými cinitelmi sú nápodoba, hra, ucenie, výchovné
pôsobenie rodicov, spolocenská komunikácia, vztahy k rodicom, súrodencom,
vrstovníkom a iným ludom.
puberta 11-14 - dramatická fáza socializácie, pubertálna zmena identity, telesná a
pohlavná premena, adolescencia 15-21 - expanzia sociálnej aktivity, hlavným
socializacným cinitelom je škola, kamaráti, rovesnícke skupiny, mimoškolské inštitúcie,
masovokomunikacné prostriedky. Mládež sa všeobecne vyznacuje zvýšenou mierou
kriticnosti, túžbou po samostatnosti, po slobode myslenia a samostatnosti. Mení sa
vztah k autorite. Teórie socializácie uvádzajú dva modely detstva: 1. dieta ako
nehotový, sociálne neplnohodnotný jedinec, svojimi vlastnostami akoby stojí oproti
znakom dospelosti (vážnost, plánovitost, racionalita). 2. dieta vnímané ako úplne iný
jedinec, ktorý sa chová svojím spôsobom plánovito a inštrumentálne. V tomto pohlade
je detstvo zložitejšie, bohatšie, mnohovrstvové.
Delikvencia detí a mládeže: delikvencia a kriminalita patria medzi sociálno-patologické
javy v spolocnosti. Deviantné formy sú odklonom od spolocenských noriem. Spolocnost
ich odsudzuje a sankcionuje. DELIKVENCIA je širší pojem ako kriminalita. zahrna aj
kriminalitu, aj menej závažné protispolocenské ciny, ktoré spáchali osoby maloleté a
osoby trestnoprávne nezodpovedné pre neprícetnost. KRIMINALITA predstavuje súhrn
protispolocenských cinov, ktoré z hladiska trestného zákona naplnajú skutkovú
podstatu trestných cinov. Rozlíšenie páchatelov u mládeže: maloletí /do 15 rokov/
trestnoprávne nezodpovední, riešenie v obcianskoprávnom konaní, mladiství /od 15
rokov a 1 den do 18 rokov/ polovicná sadzba než u dospelých, mladí dospelí 18 - 20
rokov /18 - 22, 18 - 24/. DELIKVENCIE: 1. biologické - zdôraznovanie významu
dedicnosti a podcenovanie vonkajších cinitelov. Lombrosso, Galla - atavistické stigmy.
2. biosociologické teórie - E. Ferri - 5 typov zlocinnosti: rodená zlocinnost, patologická
zlocinnost, zlocinci zo zvyku, zlocinci z afektu, príležitostní zlocinci. 3. sociologické
teórie - zdôraznenie sociálnej determinácie kriminality. Durkheim - autor teórie
ANÓMIE /bezzákonnost, rozklad noriem správania - vplyv revolúcie, hospodárskej
krízy, konjunktúry, 4. psychologické teórie - psychoanalýza Freud - zlocinnost ako
prevaha pudovej sféry cloveka nad oblastiami sociality, co vedie k nevyváženiu. 5.
polyetiologické teórie - mnohofaktorové, kladú dôraz na kombináciu vnútorných
/endogénnych/ a vonkajších /exogénnych/ prícin a vychádzajú z chápania cloveka ako
bio-psycho-sociálnej bytosti. Príciny kriminality: vnútorné /endogénne/ - psychopatie,
psychózy, LMD, mentálne retardácie, demencie, epilepsie - spocívajú v osobnosti
páchatela. Sú menej casté ako vonkajšie (exogénne), ktoré sú považované za
dominantné.
Patria sem: Rodina ako kriminogénny cinitel - nízke vzdelanie rodicov - nevážia si
vzdelanie, mnohodetnost, nedostatocná spolupráca so školou, 3/4 delikventov
pochádza z úplných rodín, nedostatky vo výchove, Škola ako kriminogénny cinitel -
grupovanie delikventov z "odpadlíkov", experimenty s drogami, šikanovanie,
porušovanie noriem školského poriadku, záškoláctvo, rovesnícke skupiny. Vplyv
závadových rovesníckych skupín - pád rodicovskej autority, spáchanie trestnej cinnosti
je vstupenkou do skupiny, 3/4 trestných cinov je spáchaných v skupinách, Iné sociálne
vplyvy - negatívny vplyv televízie, penetrácia brutality, Urbanizacné vplyvy - vplyv
sídlisk, vysoká anonymity, nízka sociálna kontrola, nedostatok možnosti na trávenie
volného casu, Anomický stav spolocnosti - prudký náraz drogovej kriminality,
nedostatocná vymožitelnost práva, nárast ekonomickej kriminality, kríza posunu
hodnôt, Prienik medzinárodného zlocinu - otvorenie hraníc, nezmyselná plošná
amnestia prezidenta v roku 1991.
Toxikománia detí a mládeže: Toxikománia je stav periodickej alebo chronickej
intoxikácie, ktorá škodí jednotlivcovi, spolocnosti a je vyvolaný drogou prírodnej, alebo
syntetickej povahy. Znaky toxikománie: vznik psychickej závislosti, vznik fyzickej
závislosti, zvyšovanie tolerancie na drogu, snaha získat drogu akýmkolvek spôsobom
bez ohladu na následky. Drogová závislost má dve formy: psychologická závislost
(nutkavá túžba po droge), fyzická závislost (droga sa stala súcastou metabolizmu,
vzniká abstinencný syndróm) Abstinencný syndróm je súbor negatívnych psychických
aj somatických príznakov). Úzus - konzumácia spolocensky tolerovaných drog, Abúzus
- zneužívanie, nadužívanie spolocensky tolerovaných drog, Misúzus - medicínsky
neodôvodnené používanie drog.
Drogy: 1. podla legálnosti (legálne, nelegálne), 2. podla úcinku (psychostimulacné,
psycho-inhibicné, halucinogénne), 3. podla úcinkov na organizmus (mäkké, tvrdé), 4.
podla MICCH - alkoholový typ, nikotínový typ, kofeínový typ, závislost na liecivách,
kanabisový typ, kokaínový typ, kathový typ, morfínový typ, amfetamínový typ,
halucinogénny typ.
Vzniku drogových závislosti: je to polyetiologický jav, na vzniku ktorého sa podielajú
faktory bio-psycho-sociálnej povahy. Kieholzová triáda: osobnost, droga, prostredie. E.
Urban: osobnost, droga, prostredie, podnet. Novotný: FOPPD - frekvencia, osobnost,
prostredie, podnet, droga - pätsten. Faktory vzniku drogových závislosti:
farmakologické, enviromentálne, somatické a psychické, percipacné, faktor frekvencie.
Silbersteinov model šiestich ciest užívania drog: 1. droga ako náhrada za nieco, 2.
užívanie drogy ako zámerné porušovanie noriem, 3. užívanie drogy ako riešenia
problémov, 4. užívanie drogy ako cesta do rovesníckej skupiny, 5. užívanie drogy ako
prejav životného štýlu, 6. užívanie drogy ako prezentácia vlastnej dospelosti.
Prevencia drogových závislostí: Primárna (zameraná na tých, ktorí ešte drogu
nekonzumovali. Rodina, škola, osveta, mimovládne organizácie). Sekundárna
(zameraná na tých, ktorí s drogou experimentujú ako zábrana vzniku závislosti.
Profesionálna cinnost lekárov, psychiatrov, poradenských centier, sociálnych
pracovníkov). Terciárna (zameraná na drogovo závislých, ktorí prešli liecbou. Je
súcastou dlhodobého resocializacného procesu, má zabránit relapsu.
Národný program boja proti drogám do roku 2003 s výhladom do roku 2008.
Prezentuje zásadnú programovú líniu štátu v boji proti drogám v oblasti prevencie,
liecby i represie. Vymedzuje úlohy pre jednotlivé rezorty v dvoch oblastiach: 1. v
oblasti redukcie ponuky drogy (ministerstvo vnútra a financií - zabránenie dovozu,
tranzitu, výroby drog), 2. v oblasti redukcie dopytu po droge (ministerstvo školstva -
vedomosti, postoje, zrucnosti), (ministerstvo práce, rodiny a sociálnych vecí -
pozornost rizikovým rodinám, resocializacným centrám), (ministerstvo kultúry -
preventívna osveta, informovanost o formách pomoci), (ministerstvo zdravotníctva -
rozšírit možnosti liecby, vytvárat centrá pre liecbu a prevenciu).