Sociológia masovej komunikácie
Pokémon: Kultúra, bublina, hrozba?
Seminárna práca z predmetu
Sociológia masovej komunikácie
Úvod
Pokémon ako taký sa nesporne stal známym javom. Dostal mnohé pomenovania:
komercia, fenomén, mánia, kult. Na "obraz Pokémonu" možno pozerat z rôznych uhlov.
Kladne aj záporne, z každého zákutia: komercnost verzus kvalita, závislost na hre,
škodlivost seriálu, vzývanie zlých božstiev prostredníctvom virtuálnych hrdinov, a
podobne. O pokémonoch dnes nepoculi asi iba obyvatelia domovov dôchodcov, ktorí
nevychádzajú von a nesledujú žiadne médiá. Žiadna z detských hystérií nikdy
nedorástla do takýchto gigantických rozmerov. Niekdajšie cécka a nedávne pogy sú
oproti pokémonom zábavkami intelektuálnych klubov. Je to šialenstvo, ktoré opantalo
dorast od troch do štrnástich rokov. Deti si vymienajú a kradnú karticky a figúrky, lepia
a zbierajú nálepky rôznych rozmerov, kupujú hracky, horúckovito sledujú seriál v
televízii, drankajú od rodicov na videokazety. Všetky casti oblecenia sa vyrábajú s
pokémonmi a pokémon Pikachu je hrdinom generácie ako myšiak Mickey ci Mach a
Šebestová.
Zároven sa dvíhajú prsty moralistov. Televízny seriál je vraj nebezpecný, lebo vedie
dietky k násiliu, treba ho zakázat a podobne. Zdá sa, že - ako vždy pri podobných
prípadoch - najviac rozprávajú tí, ktorí si nanajvýš precítali clánky iných moralistov a
majú skreslené informácie. Cesta od komercie ku kultu
Prvotnú formu obdržal nápad Pokémonu v podobe hry. Bola chytlavá, podmanivá a
hlavne interaktívna. Od zaciatku všetci vedeli, že sa z Pokémonu stane hit. Musel sa
stat, kvôli jednej vete. "Musíš ich chytit všetkých!". Chyt všetky nálepky, plagáty,
ciapky, trická, plyšové hracky, karticky, karty. Chyt ich všetkých 150!!!
Prví traja rôzni Pokémoni: Bulbasaur, Charmander a Squirtle celkom stacili na to, aby
priviedli fanúšikov do stavu, ked sa všade a stále opakovane hovorilo o Pokémone.
Všetci "nezasvätení" sa pýtali: "Co to ten Pokémon je? Kolko ich to je? Akého že sú
typu? Vyvíjajú sa, to je co? ..."
Od fenoménu k mánii je vždy iba krôcik. Mánia nastáva vtedy, ked trištvrtina planéty
vie, o co ide. Noví fanúšikovia a starí maniaci sa znova vrhli na preplnené regály v
obchodných domoch a tým rozpútali Pokémaniu, ako sa patrí.
Produkcná firma im v tom všemožne pomáhala. Na trh nahádzali zbytocný tovar s
nálepkou Pokémon, ako boli klúcenky, ceruzky, malovanky, a iné hlúposti. Ale žiadna
mánia sa nedá dlho udržat, lebo všetko raz vyjde z módy.
Autori museli nájst "idol", ako poznávací a vyznávací znak "kultu" a pomocou neho
doviest fanúšikov do „zasnúbenej zeme“. Tak bol do pôvodnej myšlienky seriálu
vtesnaný motív jedného Pokémona, ktorý mal všetko zmenit. Pikachu.
Kult mal všetko co potreboval. Každá zmena týkajúca sa Pokémonu bola
bezmyšlienkovite prijatá. Vyznávaci nakupovali KAŽDÝ druh tovar a zriekli sa všetkého,
co nemalo s Pokémonom nic spolocné. A tak to trvá dodnes.
Co sú pokémoni?
Pokémon je skratka pre „pocket monsters“, vreckové príšerky. Sú to trochu virtuálne a
trochu skutocné bytosti, ktoré majú city a vedia komunikovat, vlastne akési bizarné
zvieratá. Je ich velké množstvo (pôvodne 151, ich pocet však z marketingových
dôvodov stále stúpa, momentálne ich je 180). V krajine, kde sa príbeh odohráva, žijú
divoko. Lovia ich tzv. tréneri, ktorí ich krotia a potom ich používajú na zápasy. Tie sa
odohrávajú na obrovských štadiónoch. Každý pokémon je obdarený svojskými
zbranami, napr. slabý Pikachu vládne elektrickým bleskom, pokial je dostatocne
nahnevaný. Pokémoni prebývajú v malých loptách, tzv. pokéballoch, vtedy menia
„skupenstvo“ a stávajú sa akýmisi energetickými bytostami. Pomocou pokéballov sa i
lovia. Celý seriál do bodky kopíruje štandartnú hru v Pokémon svete. Hlavný hrdina Ash
je desatrocným chlapcom, ktorý sa pevne rozhodol stat sa najväcším
Pokémon-majstrom na svete. Chodí po krajine s kamarátkou Misty, kamarátom
Brokom a verným pokémonom Pikachu, loví a vítazí v súbojoch, cestujú po celom svete
Pokémon, od arény po arénu a zažívajú pri tom rôzne dobrodružstvá (od vyslovene
detských až po vcelku srdcervúce), lovia divoké pokémony a hlavne spoznávajú svet a
podávajú o nom morálne svedectvá. Aby nebola nuda, záslužnú prácu na akumulácii
pokémonov im kazia zlí Raketáci, ktorí neváhajú použit vela energie a prostriedkov na
deštrukciu, ale sú natolko nešikovní, že vždy sú porazení. Seriál je rozdelený do troch
velkých castí. V prvej, nazvanej Pokémon, sledujeme Asha, ako postupne získava osem
odznakov trénera a nakoniec sa dostáva na Ligu Pokémon, kde bojuje o titul majstra. V
druhej, s názvom Oranžový ostrov, Ash prekracuje hranice dovtedy známeho sveta. Na
chrbte Laprasa (vodný pokémon) putuje v oblasti plnej malých ostrovov a pokúša sa
uspiet v Oranžovej Lige - miestnej sútaži.
Tretia séria, z roku 2000, nesie názov Putovanie po Johto. Po návrate domov sa Ash
dozvie o tajomnom kontinente menom Johto, ktorý je plný neznámych Pokémonov. Do
tretice všetko dobré, a tak sa Ash a jeho priatelia vydajú na nové dobrodružstvá. Seriál
je zaujímavý z niekolkých pohladov.
Po prvé, poskytuje neinteraktívne dobrodružstvo Pokémon, v ktorom sa urcite každý
hrác Pokémon plne vyžíva. Zžit sa s Ashom, ktorý pomaly postupuje, nie je kvôli
presnej osnove seriálu nijako tažké. Každý Ashov úspech ci pád, prežíva televízny divák
velmi citlivo - bud preto, lebo to už sám raz pri hre "zažil" alebo preto, lebo už sto krát
pocul od svojich kamarátov, ako to "zažívali". Po druhé, funguje to samozrejme aj
naopak. Tí, ktorí boli ovplyvnení seriálom a zakúpili si hru, boli nadmieru spokojní, ked
dosiahli to, co aj Ash. Za tretie, priniesol idol rokov devätdesiatych - Pikachu. Z tohto
roztomilého žltého Pokémona sa stal najkomercnejší objekt konca tisícrocia. Došlo to až
tak daleko, že za hlavného hrdinu mnohé deti považujú Pikachu a nie Asha. Pikachu má
na škrecka neuveritelne prefíkanú osobnost (a to aj napriek tomu, že vie povedat iba:
Pí, Pí-ka, Pika-pí, Pi-ká-cu).
Seriál existuje v štyroch jazykových verziách - japonskej, americkej, nemeckej a
švédskej. V každej sa pokémony volajú inak (podla miestneho prekladu, kvôli lepšej
zrozumitelnosti a výslovnosti). Z týchto verzií pochádzajú aj všetky možné jazykové
mutácie, ktoré striktne dodržiavajú mená pokémonov. STV1 používa anglické názvy pre
Pokémony a hrdinov, aj ked sú samozrejme vyslovované podla slovenských pravidiel.
(c) Nintendo
Vlastníkom copyrightu na Pokémonov je známa japonská firma Nintendo, ktorá vyrába
hracie konzoly, vreckové hracie zariadenia Game Boy a vyvíja aj hry. Pokémoni sú
naozaj megakšeft. Nato boli vymyslení. Samozrejme, ani štúdiá Hanna & Barbera,
Disney alebo hollywoodska mládežnícka kinematografia nie sú žiadne kultúrne
neziskové nadácie. Pokémoni sú však iný prípad. Niet tu ani náznak zaujímavého deja
alebo nedajbože nejakého etického imperatívu, boja dobra so zlom a podobne. Tu
tréneri jednoducho chodia, chytajú pokémonov, tí medzi sebou radostne bojujú, obcas
príde nejaká dramatická situácia. Suma sumárum – v seriáli sa ide rovno na vec, bez
predohry, espritu, humoru, s primárnou túžbou dosiahnut svoje uspokojenie. Vizuálna
kultúra
Pokémoni vyzerajú inak ako „malovanky“, na ktoré sme zvyknutí. Priamociarejšie,
agresívnejšie, štylizovanejšie. Ludské postavy vychádzajú z tradícií japonských
animovaných filmov. Charakteristické sú obrovské rozpohybované ústa, nosy
„pršiaciky“, nehybné oci, väcšinou obrovské a vertikálne pretiahnutého tvaru, štice
pestrofarebných vlasov, farby, neustály špecifický pohyb. Pokémoni sú vcelku vtipne
vymyslené potvorky. Niektoré sa podobajú na ludí, väcšina na zvieratá a živocíchy,
niektoré aj na veci.
Väcšina z nich má rôzne vývojové fázy.
Pri súbojoch pokémonov je scéna extrémne štylizovaná a obmedzuje sa na rôzne
blikajúce farebné plochy, explózie a dynamické abstraktné prvky. Z toho pramení aj
prvý problém, s ktorým sa pokémoni neslávne uviedli do svojho úspešného života.
Niektoré scény spôsobovali detom nevolnost (podla neoficiálnych informácií v médiách,
v Japonsku museli hospitalizovat 200 detí, celkovo malo problémy asi 700 osôb). Ide o
prejav fotosenzitívnej epilepsie, ktorú vyvoláva blikanie. Odborníci však poukazujú na
skutocnost, že pokial má dieta predispozície, vyvolá mu záchvat akékolvek blikanie.
Podla psychológa z televíznej diskusnej skupiny to môže byt aj prípad, ked sa ide
autom po aleji a slnko prebleskuje medzi stromami. Seriál bol z Japonska exportovaný
už bez nebezpecných castí a vyvolal skutocnú celosvetovú hystériu.
Násilie
V poslednom case sa objavili mnohé diskusie o Pokémonoch v súvislosti s ich uvedením
v STV. Mediálna odbornícka Nataša Sláviková vo svojom stanovisku podla SME tvrdí:
„Seriálové postavicky provokujú k agresívnym formám správania. V jednej
dvadsatšestminútovej casti sa v priemere dvadsat až štyridsatkrát vysloví klúcové
slovo pokémon najmä v kombinácii so slovami chytit, vycvicit, zbierat, vymienat, mat
moc. Seriál prezentuje násilie, boj a nicenie.“
Toto je jednoducho círy nezmysel. Kto si so svojimi detmi odtrpel co i len tri casti
seriálu, môže skonštatovat, že žiadna deštrukcia ani násilie sa v seriáli neobjavuje.
Niekolkokrát je zdôraznené, že dobrý tréner musí byt k pokémonom láskavý a starat sa
o nich, musí sa s nimi priatelit. Ani boj v arénach nie sú žiadne gladiátorské zápasy –
porazený pokémon síce stratí energiu, tú však rýchlo dotankuje a všetko je v poriadku.
Boj je cestný, žiaden z nich nikdy nie je zranený a už vôbec nie zabitý, žiadne násilie sa
nepácha ani na dospelých a nehnutelnostiach. Zároven je velmi explicitne naznacené,
že toto nie je „naozaj“. Aj reálie majú rozprávkové názvy (Cínové mesto, Blankytné
mesto). Viac násilia a agresivity je v desiatkach novších kreslených filmov, ktoré bežia
nonstop na kanále Supermax. A nehovoriac o klasických rozprávkach, kde nie je núdza
o mrzacenie (rezanie údov), pecenie zaživa, kanibalizmus, podlost a rôzne psychické
defekty. Násilie pokémonov je také isté ako násilie v džude alebo karate, prípadne v
gréckorímskych zápasoch. Marketing
Seriál Pokémon nie je skvost. Je to bezcenná hlúpost, ktorá ani o milimeter neprehlbi
duševné obzory dietata, nepomôže upevnit hierarchiu hodnôt. Toto predsa nedokáže
detský televízny seriál ako taký.
Pokial chce rodic rozvíjat svet svojho dietata, urcite vie, že ho musí odtrhnút od
Supermaxu, rozprávat sa s ním, cítat mu, alebo prepašovat do jeho pozornosti
zaujímavú knihu, ci dobrú videokazetu. Ak toto všetko rodic vie, žiadni pokémoni
nemôžu jeho dietatu ublížit.
Pokémánia je však v jednom smere skutocne nebezpecná vec: je to neuveritelne dobre
fungujúca „mašinka“ na peniaze. Všetko je naplánované presne podla marketingových
prieskumov odborníkov a v tomto vyvoláva až rešpekt - a to dokonca aj v prípade, ked
si uvedomujeme dost zákernú podprahovú komunikáciu, ktorou dieta zasýpajú, aby
další krok viedol do trafiky alebo do hrackárstva. Napr.: Vždy, ked sa objaví nový
pokémon, je opakovací test – objaví sa jeho silueta a zbor hláskov sa spýta – „Aký je
to pokémon?“. Tvorcek sa objaví celý a hlásky zašveholia – „Je to Charmander“. A
podobne. Heslo je „Získaj ich všetkých“. V seriáli získavajú tréneri živých pokémonov,
skutocné deti zbierajú a vymienajú nálepky, karticky, všetko, co súvisí s pokémonmi. A
k tomu všetko smeruje. Je to umelé vyvolanie zberatelskej vášne, ktorá sa do takejto
miery nepodarila vytvorit nikomu. Všetko, co sa týka pokémonov, je neuveritelne
predražené a náklady na zbierku idú až do tisícok. Takže nebezpecenstvo hrozí
rodicovskej penaženke, pokial naozaj nemá rodic pevnú vôlu.
Ale skúste ju presadzovat, ked na školách funguje akási cudná kastovost: najväcší král
je samozrejme ten, kto má najviac karticiek, vymenovat všetkých 151 pokémonov patrí
k bontónu. Vzhladom na v úvode spomenuté preciny (ak niekomu ukradnú karticky za
tisíc korún, to nie je malichernost), na niektorých školách pokémonov zakázali. Budúci
marketingoví stratégovia to budú mat velmi, velmi tažké. Takýto kšeft sa hocikomu len
tak nepodarí. Aj všetky mená pokémonov sú chránenou znackou firmy Nintendo.
Nakoniec sa seriál stal obrovským kolosom. Už po pätdesiatej casti, kde sa po prvýkrát
objaví Togepi (další kultový pokémon) sa vedelo, že herný svet televíznym tvorcom
nevystací. A tak sa na seriál napojili dalšie pokracovania hry, pridali sa nové
pokémony, noví hrdinovia a tréneri. Bol až natolko úspešný, že po sérií videokaziet
(ktoré obsahovali bud spojené televízne epizódy, alebo bonusové epizódky) sa
tvorcovia vrhli na celovecerný film.
V tomto období už prvé filmové dobrodružstvo Pokémonov v japonsko-americkej
produkcii, v réžii Kunihiko Yayama, ktoré je kombináciou krátkeho šotu Dobrodružstvo
Pikachu a dlhšej snímky Sila jednotlivca, útocí na slovenské kiná. Seriál zacala na
území Európy najskôr vysielat stanica RTL2, v septembri 2000 naštartovali prvú sériu
aj stanice PolSat a TV Nova.
Od zaciatku februára 2001sa objavil Pokémon aj na STV1.
Hlavní hrdinovia
Ash - 10-rocný chlapec z mestecka Pallet. Pretože hned v prvý den dobrodružstva
zaspal, ušiel sa mu iba problematický Pikachu. Ash chce byt najväcším Pokémon
majstrom na svete. Misty - trénerka z Blankytného mesta, odbornícka na vodné
pokémony. Cestuje s Ashom, ktorý jej dlhuje nový bicykel (jej starý totiž úplne
zdemoloval). Misty sa môže pýšit tým, že vlastní jediný exemplár pokémona Togepi.
Brock - tréner z Cínového mesta, špecialista na kamenné pokémony. Je z hrdinov
najstarší a velakrát predáva svoje rady Ashovi a Misty (ked sa správajú úplne
nemožne).
Team Rocket - organizovaná družina zlodejov pokémonov. Jej clenovia Jassie a James
kazia všetky Ashove plány. Nie sú však úplne zlí a niekedy vykonajú aj dobrý skutok.
Pikachu - elektrický pokémon, verný priatel Asha. Pikachu pôsobí dojmom živého
Tamagociho, o ktorého sa treba starat a ktorý je taký silný a múdry, ako jeho majitel.
Pikachu odmieta pobyt v pokéballe a tak je prítomný v každom dobrodružstve a všetko
komentuje.
Copyright 1999-2001 Power
Pri spracovávaní uvedených textov boli použité materiály zo stránok:
www.pikachu.sk
www.kaplnka.sk
www.pokemon.sk
www.pokemanie.cz
POKEMON - MÁNIA NA SLOVENSKU
Už aj naša krajina sa zapojila do velkej a úspešnej svetovej hry. Na mnohých miestach
sa hovorí o "úspešnom fenoméne".
V hlavných úlohách: - naše deti - ako predmety citovej a mentálnej manipulácie - my
rodicia - ako zdroj penazí - hlavný hrdina - firma Nintendo a s nou kooperujúce firmy.
Seriál Pokémon zacala Slovenska televízia vo februári tohto roku vysielat vo
víkendových dnoch v case Vecernícka. Tým si automaticky zabezpecila vysokú
sledovanost.
Každý diel seriálu sprevádza piesen a podla informácii z STV už bude o chvílu preložená
a naše deti sa dozvedia, co vediet majú...
Firma Nintendo a s nou spojené firmy sa môžu velmi tešit z dobre prosperujúceho
obchodu - STV kúpila seriál za 9 miliónov Sk a zároven sa predá vela nekvalitného
tovaru, ktorého jedinou "kvalitou" bude obrázok s pokémonom.
Stanovisko STV k clánkom o seriáli Pokémon
„Od 3.febrára 2001 vysiela STV 1 každú sobotu o 18.45 detský animovaný seriál
Pokémon z dielne japonského producenta. Tento program ponúkajú nielen komercné
televízne spolocnosti takmer v každej krajine a za velmi krátky cas sa stal jedným z
najhranejších a najoblúbenejších detských seriálov na celom svete. Detskému divákovi
približuje svet, v ktorom ludské bytosti žijú v koexistencii s magickými stvoreniami.
Diváci sa s ním zoznámili ešte pred uvedením na televízne obrazovky prostredníctvom
pocítacovej hry NINTENDO. Seriál Pokémon zakúpila STV od spolocnosti MAYA, aby
priniesla detskému divákovi program, ktorý sleduje celosvetový trend a ponúka
najmodernejšie spracovanie prostredníctvom pocítacovej animácie. Pred niekolkými
rokmi bol japonský producent obvinený z možnosti negatívneho dopadu použitých
trikov na zdravie diváka. Napriek tomu, že sa toto pôsobenie jednoznacne
nepreukázalo, odstránil tento producent mnohé svetelné efekty. Detský divák
Slovenskej televízie navyše zhliadne len 156 pokracovaní z celkového ponúkaného
poctu, ktoré sa starostlivo vyberali práve s ohladom na vnímanie dietata. Tak, ako
každý príbeh pre deti, aj tento seriál poukazuje na kontrast dobra a zla a plní tým
predovšetkým aj výchovnú funkciu. Navyše tvorí základ pre vzájomnú komunikáciu
rodica a dietata. Ved zaužívaným trendom v našej spolocnosti je žial casto skutocnost,
že dieta sleduje televízne vysielanie bez prítomnosti dospelého. Konštatovanie, že
urcité televízne programy môžu svojím obsahom negatívne vplývat na duševný vývin
maloletých, je neodškriepitelné. V tejto súvislosti sa však zvyšuje význam a úloha
rodicovského vplyvu ochrany detí pri prezentácii niektorých programov. „Existuje aj
taká kategória „hranicných“ programov, pri ktorých môže mat svoj význam to, že rodic
sleduje program spolu s dietatom a následne môže využit jeho obsah ako podnet k
výchovným rozhovorom a za taký považujem aj seriál Pokémon,“ povedal v tejto
súvislosti psychológ PhDr. Štefan Matula z Centra výchovnej a psychologickej prevencie
VÚDPaP. „Upozornovat len na jeho negatíva považujeme za velmi jednostranné,“
hovorí Janka Lichardová zo spolocnosti MAYA. Slovenská televízia ponúka detskému
divákovi široké spektrum relácií a Pokémon je len jedným z nich. V budúcnosti STV
využije aj služby odborníkov, ktorí budú monitorovat úcinky jednotlivých dielov ešte
pred uvedením na televíznu obrazovku, aby sa skutocne neodvysielalo nieco, co by
mohlo ohrozit zdravie detského diváka.“
Komunikacné centrum STV, 16. 2. 2001
PRAVDA 31. marec 2001, z redakcnej pošty
Cosi tu nesedí
Stanovisko STV k seriálu Pokémon nie je pozoruhodné, ale predsa je hodné pozornosti.
Nerozumiem, ako sa STV "snaží objasnit" skutocný problém a "vylúcit možnost
akejkolvek ujmy na zdraví a vývoji dietata", ked kontroverzný seriál zaradila do
vysielania v case najväcšej sledovanosti.
Clovek nemusí byt formálnym odborníkom, aby usúdil, že cosi tu nesedí, ked pocuje
16-rocné dievca konštatovat, že nespalo celú noc, lebo mu chýbajú dvaja Pokémoni,
ked dieta príde zo školy s placom, lebo je ponižované za "neznalost" Pokémonov, ked
dieta po psychických problémoch Pokémonov zahodí a v škole za to dostane bitku. Ak
sa STV "za pomoci odborníkov snaží" o nieco, tak bez pozastavenia vysielania seriálu sa
predmet snahy javí ako nedôveryhodný a neúprimný. Seriál vnímam ako agresívnu
reklamu na produkty zn. Pokémon, s cielom vyvolat u detí hystériu, pricom si za nu
"zákazník" nechá od STV ešte aj zaplatit! Myslím, že to nevidí len ten, kto to nechce
vidiet. Ked to šíria v komercných TV typu Cartoon network, zodpovední rodicia vedia, s
kým majú do cinenia a ako sa voci ich vysielaniu zachovat/blokovat. Vysielanie vo
verejnoprávnej STV a v najexponovanejšom case sa však javí ako podraz a škandál.
Takže kým bude STV "sprostredkúvat nezávislé názory o škodlivosti alebo neškodnosti"
seriálu a zároven vysielat azda v každej casti seriálu slogan: "V zjednotení národov
porazíme ducha pravdy, lásky a dobra - a vyšvihneme sa k vyšším obzorom," majú sa
naše deti od spolužiakov na co "tešit". Som otec štyroch detí, takže mi to vôbec nie je
lahostajné. ALFONZ HRAŠKA, Bratislava
Takže, takto vyzerajú fakty, konštatovania a názory odborníkov a všetkých
zúcastnených strán. A co tak dat priestor aj našim detom a spýtat sa ich, preco sa im
pokémoni tak pácia?
Môj 9 rocný syn pri takejto debate povedal, že „ten Pikachu je taký milucký a pokémoni
sú takí krásni a ešte aj to prostredie je také pekné ...“ A možno to je dôvod, preco sú
takí oblúbení v urcitej vekovej skupine (tak do 8-9 rokov). Zo svojich skúseností viem,
že normálne sa vyvíjajúce dieta prechádza etapami svojho detstva rovnomerne vpred a
nahor. Každá hracka ci fikcia bude mat svoj cas byt roztiahnutá v duši dietata a skôr ci
neskôr bude spakovaná do kúta, lebo vývoj pokracuje. V tom by som Pokémonov
neodsudzovala – ich škodlivost vidím skôr v tom, ak zaberajú miesto niecomu
zmysluplnejšiemu.
Dieta, ktoré ignoruje babicku, lebo sa hrá s japonskou hrackou je ochudobnované.
Dieta, ktoré nejde týrat macku, lebo lepí Pokémonov má štastie.
Aj televízor ako taký môže byt bohapustým zabíjaním casu u kreatívneho dietata, ale
božím darom u postihnutého cloviecika.
Možno Pokémoni predstavujú pre urcitú vekovú skupinu detí nieco ako domáce
zvieratko - o pokémona sa treba starat, treba ho cvicit - nieco ako plyšový tamagoci - a
okolo toho bola tiež pekná mánia (keby bol k tamagoci nejaký seriál, možno by sme na
neho nadávali viac ako na pokémonov).
A na koniec - je zbierka Barbie v najrôznejších obleceniach lepšia (lacnejšia urcite nie)
ako zbierka pokemonových nálepiek?
Alebo, pamätáme sa naozaj ešte na boomy Mickey Mouse, Donald Duck, Barbie,
Šmolkovia, Ninja Turtles, Pogy, Power Rangers a vela dalších??? Je to hrozivé, ale deti
to casom prejde, treba hlavne trpezlivost. Pokémoni ako zberatelstvo o chvílu zrejme
zakapú. Sú len marketingovou bublinou, ktorej velkost urcujú kupujúci. Známky, mince
a pod. prežijú z jednoduchého dôvodu: zberatelstvo nevzniklo na komercnej báze, ale
na základe círeho nadšenectva zberatelov, v snahe mapovat vývoj spolocnosti. A ked
sa dívam na túto mániu, ako aj na tie minulé (aj budúce), neviem sa zbavit prastarej a
osvedcenej otázky: "Cui prodest?" (Komu je to dobré?). Za cieleným vyvolávaním
masových šialenstiev, vyplachovaním mozgov detom (a penaženiek rodicov) podla mna
nestoja žiadni filantropi, ktorí chcú urobit tento svet krajším ci zaujímavejším, ale tvrdí
biznismeni, ktorí investujú astronomické sumy do "vyplachovacej" reklamy a inkasujú
ešte astronomickejšie sumy z vrecák rodicov úspešne zmagorených detí. Tak ako
existuje prahová dávka lieku, jedu, ci radiácie, po ktorej sa dostaví príslušný úcinok,
tak existuje aj "prahová reklamná dávka", po ktorej už exponovaná osoba chce byt za
každú cenu "in". Podliehame tomu všetci, no každý má tu prahovú dávku kdesi inde a
je len prirodzené, že neskúsené osoby, a teda hlavne deti ju majú velmi nízko.
O pár rokov budú všetky pokemonovske "rarity" podobným bezcenným kusom ako sú
svojho casu "najraritnejšie" cécka.
Vo velkej miere závisí od výchovy a prístupu rodicov. Ak dieta vedú k tomu, "že my na
to máme" a principiálne mu všetko dovolia, tak sa to prejavuje v škôlkach a školách, že
sa deti delia do viacerých "táborov" alebo "hierarchií. Reklama a biznis s detskou dušou
je iba o tom, kolko si toho pustime k telu.
Z celej debaty vyplýva jedno: je to o našom vztahu k našim detom. Onen
businessman, ktorý vymyslel Pokémonov, presne vedel, že vyplna priestor, ktorý
niekto iný vyplnit nevie alebo (sa mu) nechce. V tejto chvíli je podla mna na mieste
využívat rodicovské právo veta a nájst detom aj inú zábavu. Rodic je na to, aby
dokázal usmernit dieta, ak je to treba. Usmernit vlastným vysvetlením a objasnením,
nie zákazom (avšak. niekedy treba aj rozhodné NIE). Deti nepoznajú skutocnú hodnotu
penazí a ani hodnotu duchovno-morálnu. To ale neznamená, že im rodic kúpi (alebo dá
peniaze) všetko, co si vymyslia. A presne takí sú dnešní rodicia. Pre vlastné dieta
spravia všetko, len aby mu nemuseli povedat nie. Dieta sa musí naucit aj to, že
niektoré veci jednoducho nejdú. Z každej slabiny sa dá spravit silná stránka.
Všetko sa dá prevrátit, je to len otázka prístupu.
Je množstvo skutocnej reality, ktorá dokáže dieta oduševnit, i mnoho virtuálnej reality,
ktorá ho dokáže takisto oduševnit; ide o to, aby dieta (napríklad kvôli rodicovej
pohodlnosti) nebolo jednostranne prekrmované tou druhou. Zákaz nie je riešenie, nech
radšej dieta vlastným vývojom, s usmernením rodica, samo príde na to, co je nezmysel
a co stojí za prípadné pozretie. Inak mám dojem, že ak sa priatelím s ludmi podobnej
vlnovej dlžky ako ja, je šanca, že oni svoje deti vychovávajú aspon vzdialene podobne
ako my doma, a teda tieto deti budú (snád) fajn kamaráti pre naše potomstvo. Ale,
nezabúdajme na to, že detská psychika je iná ako psychika dospelého, dieta nie je
zmenšeninou nás. Dieta sa nevie oduševnit pri pohlade na snehom zasypané konciare
alebo západ slnka. Deti neoddelujú konzumnú a duchovnú sféru.
Cumiet na Pokémonov, ci (podla vekovej kategórie) na Dallas, Esmeraldu, Záhadnú
ženu alebo iný odpad, je síce lepšie než si pichat heroín, ale horšie ako spústa iných
vecí. Jeden z velkých problémov doby je, že (skoro) každý chce byt "in". In chcú byt
rodicia, teda mat peniaze, rýchle auto, pravidelnú dovolenku na Kanárskych ci aspon v
Grécku (ved susedia, známi atd. tiež boli), popritom slušné bývanie. Preco nie, ale za
akú cenu? Doba je tvrdá, treba sa ohánat, takže rodicov zarábajúcich peniažky doma
deti takmer nevidia. Byt in znamená aj nejaký ten spolocenský život, z neho plynúce
povinnosti, takže na tie decká zostáva minimum casu. Co je jednoduchšie, než posadit
potomka pred televízor alebo obrazovku pocítaca, resp. playstation? Vtedy je zaujatý,
vtedy neotravuje. Potomok tiež chce byt in, takže ked v škole podlahnú pokemánii ci
inej mánii ostatní, chce byt pri tom tiež, ved by sa nemal s rovesníkmi o com bavit,
vysmiali by ho a ignorovali. Cez deti manipulujú producenti televíznych ci iných
módnych brakov rodicovstvo. Morálne vydieraný otecko povolí, kúpi hocakú
elektronickú somarinu, aj keby mal kvôli tomu zobrat dalšie fušky a doma ho uvidia
ešte menej.
Avšak, máme právo vnucovat detom svoje (svojské?) videnie sveta ako jediné správne
a spôsobit im neskôr pocetné frustrácie, ked medzi rovesníkmi budú trpiet pocitom, že
nie sú in? Vnucovat iste nie.
Deti sú skrátka iné. Je to „svorka“. Pre deti znamená byt „out“ automaticky
exkomunikáciu zo svorky - akoby si nejaký príslušník prírodného národa obliekol iné
oblecenie, ako predpísané rituálne.
Napokon, Pokémoni nie sú naozajstný svet. Paradoxne ale tvár toho naozajstného
sveta o nejakých 20, 30 ci 50 rokov môže byt ovplyvnená tým, co dnešné deti pozerajú
alebo ako trávia volný cas.
No môžeme (a musíme) detom poskytovat alternatívy. Zavolat ich od obrazovky do
záhrady.
Zobrat ich do lesa, do zoologickej záhrady, pozriet si skutocné, nie virtuálne zvieratá.
Pozriet si západ slnka na oblohe, nie na obrazovke. Dobre, možno tento rok na tie
Kanárske nepôjdeme, možno nechám plávat nejaký výnosný džob. Všetko je otázka
priorít. Ak chcete tie svoje zmenit, kašlite na fakt, že ostatní to robia inak.