Sociálne programy zdravotne handicapovaných

1.Každé indivíduum má veľkú hodnotu a svoju dôstojnosť.
2.Každá osoba by mala mať rovnaké príležitosti na maximalizáciu svojho potenciálu a je hodná poskytnutia sociálnej pomoci v jeho dosahovaní.
3.Ľudia veľkým snažením rastú a menia sa pozitívnym smerom.
4.Indivíduá by mali byť slobodní pri prijímaní rozhodnutí, ktorými sa má riadiť ich život.
(podľa W. Emera, Repková, 2001; s. 7)

Takto alebo podobne by mala vyzerať budúcnosť zdravotne handicapovaných na Slovensku. Žiaľ, ešte stále nemôžeme povedať, že ich pozícia v našej spoločnosti je posilnená do uvedenej miery. Na otázky, čo v súčasnosti trápi ľudí so zdravotným handicapom a ako je na ich problémy nastavená sociálna politika SR, sa bude snažiť odpovedať nasledovný referát.
Terminológia zdravotného postihnutia

Termín zdravotné postihnutie zahŕňa veľké množstvo rôznych funkčných obmedzení, ktoré sa vyskytujú v každej populácii vo všetkých krajinách na svete. Ľudia môžu byť postihnutí telesnou, duševnou alebo zmyslovou chybou, poruchou zdravia alebo duševnou poruchou. Takéto chyby, poruchy alebo choroby môžu mať trvalú, alebo prechodnú črtu. (Štandardné pravidlá, 1994; s. 10)
Pojem zdravotné postihnutie je konštruovaný z biologicko-medicínskeho hľadiska. Zameriava sa na uchopenie nasledovných atribútov postihnutia:
a)telesná, zmyslová, mentálna porucha
b)funkčné poškodenie
c)dlhodobosť alebo trvalosť stavu.

Nové prístupy v teórii zdravotného postihnutia zohľadňujú v charakteristike zdravotne postihnutého človeka viacero hľadísk ako len normu (patológiu) v anatomickej stavbe a fyziológii človeka. Už na Medzinárodnom zasadnutí CIDIH v Quebecu roku 1987 bola zdôraznená tretia pojmová dimenzia – dimenzia sociálnych dôsledkov. (Arvayová, 1995; s. 3)
Terminológia handicapu

Termínom handicap označujeme stratu alebo obmedzenie príležitostí mať rovnaký podiel na živote spoločnosti ako ostatní. Označuje sa ním nezhoda medzi osobou s postihnutím a prostredím. Kladie dôraz na nedostatky prostredia a niektorých druhov organizovanej činnosti spoločnosti (šírenie informácií, dorozumievanie, vzdelávanie ap.), ktoré zdravotne postihnutým osobám bránia, aby ich využívali vo svoj prospech za rovnakých podmienok. (Štandardné pravidlá, 1994; s. 10)

Handicap má teda sociálnu dimenziu, predstavuje sociálne dôsledky pre vonkajšie životné podmienky postihnutého. U postihnutého dochádza k prílišnej závislosti od inštitúcií alebo od iných osôb – obmedzuje sa jeho samostatnosť.
Medzinárodná klasifikácia pojmov CIDIH rozlišuje handicap:
- orientačný,
- fyzickej závislosti,
- mobility, pohyblivosti,
- v zamestnaní,
- v spoločenskej integrácii,
- hospodárskej sebestačnosti.

Z časového hľadiska môžeme handicap rozdeliť na dočasný, dlhodobý, trvalý.

Z hľadiska jeho intenzity na štandardný, zhoršujúci sa.

Z hľadiska prejavu na zjavný, skrytý (ten býva najčastejšie sprievodným znakom osôb s vnútorným zdravotným postihnutím, ako sú napr. diabetici, kardiaci, onkologickí chorí ap.).
Z hľadiska sociálnych funkcií by sme mohli prejavy sociálnych dôsledkov zdravotného postihnutia rozdeliť do nasledovných oblastí:
- v rodinnom a partnerskom živote,
- vo vzdelávacích aktivitách,
- v pracovnej činnosti,
- vo verejnoprospešnej iniciatíve,
- v trávení voľného času.

Pri úvahách o handicape hovoríme aj o jeho charakteristikách. ? Jeho miera okrem biopsychickej podmienenosti závisí predovšetkým od sociokultúrneho a historického prostredia. ? Jeho rozsah nemusí byť priamo úmerný stupňu poškodenia, poruchy. ? Handicap je úzko spätý so sociálnymi funkciami, ktoré zdravotne postihnutý vykonával do vzniku zdravotného postihnutia. ? Má dynamický charakter (výkyvy, recidívy, prekonateľnosť). ? Z hľadiska nápravy je handicap predmetom záujmu predovšetkým sociálnej sféry (najmä sociálnej pomoci a sociálnej rehabilitácie).
Medzi faktory, ktoré nasycujú handicap, môžeme zaradiť:
- materiálne podmienky života ľudí (podmienky pracovnej činnosti, spôsob stravovania, bývania, podmienky pre kultúrne, športové vyžitie sa ap.)
- celospoločenské vzťahy a vzťahy v skupinách, v ktorých ľudia žijú, ako rodina, pracovisko ap.
- celospoločenské vedomie, subjektívne prístupy ľudí k spôsobu života, k postihnutiu ap.

Problém s merateľnosťou handicapu spôsobuje, že sa pri definovaní a delení zdravotne postihnutých osôb berie ako kritérium porucha, poškodenie, a nie povaha handicapu. Porucha a poškodenie sú merateľné, preto tvoria základ väčšiny súčasných definícií, klasifikačných kritérií a noriem hodnotenia a posudzovania zdravotne postihnutých občanov, na rozdiel od handicapu, ktorý nie je zatiaľ v potrebnej miere exaktne merateľný (pozri prílohy zákona o sociálnej pomoci). (Arvayová, 1995; s. 4)
Terminológia zdravotne postihnutého občana

Modernú definíciu zdravotne postihnutého občana, vychádzajúcu z Medzinárodnej klasifikácie pojmov (CIDIH), publikovala Svetová zdravotnícka organizácia v roku 1980. Definícia zahŕňa tri dimenzie, ktoré môžeme predstaviť nasledovne:

Porucha znamená každé poškodenie štruktúry a fungovania ľudského organizmu, mentálne a fyzické. Porucha je charakterizovaná anatomickou alebo psychickou stratou, alebo anomáliou, dočasnou alebo trvalou, či už ide o tkanivo, orgán, končatinu, funkčný systém, alebo o mechanizmus ľudského tela.

Obmedzenie znamená zníženie alebo stratu funkčnej schopnosti, alebo aktivity následkom poruchy. Je charakterizované nadmierou alebo deficitmi správania sa, alebo normálnych funkcií očakávaných od osoby. Je to objektivizácia porúch v činnosti každodenného života.
Na záver treba vysloviť dôraz na fakt, že uchopovanie pojmov a definícií predstavuje pre obsahové nasycovanie kompenzácií sociálnych dôsledkov zdravotného postihnutia dôležitý odrazový mostík. (Arvayová, 1995; s. 5)

Potreby a problémy zdravotne postihnutých

Hľadanie odpovedí na otázky, ktoré sa týkajú prístupu riešenia problémov zdravotne handicapovaných ľudí, vedie cez poznanie a pochopenie ich potrieb. Ľudia so zdravotným, predovšetkým s ťažkým zdravotným postihnutím patria vo všetkých krajinách sveta k najohrozenejším skupinám obyvateľstva. Musia čeliť hrozbe vyčleňovania z hlavného spoločenského prúdu, ako aj zvýšenému nebezpečenstvu chudoby. Keďže tradičná výstavba, ekonomické a sociálne inštitúcie boli zväčša konštruované podľa štandardov tzv. normálnosti a nerešpektovali odlišnosti i potreby osôb s rôznym zdravotným handicapom, tie boli v dôsledku toho vylúčené z hlavných spoločenských procesov, alebo aspoň mali obmedzenú možnosť podieľať sa na nich.

Problémy, s ktorými sa zdravotne handicapovaní ľudia a ich okolie stretávajú, by sme mohli zaradiť do týchto nevyčerpávajúcich kategórií: prostredie s fyzickými bariérami, zdravotnícka starostlivosť, prístup ku vzdelaniu, pracovné uplatnenie, poskytovanie sociálnych služieb, kompenzácia sociálnych dôsledkov postihnutia. (Orgonášová, 2001; s. 695)

Z hľadiska sociálnej politiky má spoločnosť možnosť získavať informácie o potrebách zdravotne postihnutých ľudí z dvoch zdrojov. Jednak sú to vyjadrenia samotných postihnutých ľudí, ale zároveň sú to tiež vyjadrenia ľudí, ktorí pracujú ako profesionálni pracovníci, dobrovoľníci v bezprostrednej blízkosti zdravotne handicapovaných ľudí. Súčet týchto potrieb je filtrovaný a selektovaný sociálno-ekonomickými podmienkami spoločnosti, kultúrnymi podmienkami a politickými podmienkami spoločnosti. Tento spoločenský filter výrazne ovplyvňuje napĺňanie potrieb zdravotne postihnutých ľudí.

Širšie medzinárodné spoločenstvá prijímajú pravidlá normalizácie, humanizácie, štandardizácie, aby rozdielnosti prístupov k napĺňaniu týchto potrieb v rámci sveta boli postupne vyrovnávané. Týmto sa stanovujú základné pravidlá, ktoré sú často zároveň podmienkou kvality vzájomnej pomoci (Krupa, 1997; s. 17, 18). Medzi základné medzinárodné štandardy sa zaraďujú Štandardné pravidlá na vytváranie rovnakých príležitostí pre osoby so zdravotným postihnutím (schválené na pôde OSN), či Medzinárodná klasifikácia pojmov tzv. CIDIH (z dielne WHO). Najdôležitejším faktom však neostáva ani tak prijímanie a hlásenie sa k určitým zásadám, ale objektivizácia skutočného stavu napĺňania týchto zásad (bližšie sa téme venujeme v ďalších častiach práce).

Hľadisko zdravotne handicapovaného človeka zdôrazňuje fakt, že človek so zdravotným postihnutím je jediným odborníkom na svoje potreby (podľa Mearnsa a Thorna, Repková, 2001; s. 2). Toto tvrdenie však netvorí celú pravdu. Treba k nemu dodať, že zdravotne handicapovaný človek nie vždy dokáže interpretovať, vyjadriť svoje potreby. Dokáže ich často vysloviť len za podmienok, keď mu ich pomôžeme vysloviť, lebo aj nevyslovené potreby sú potrebami. (Krupa, 1997; s. 19).
Možnosti riešenia problémov zdravotne handicapovaných ľudí sú dané ich potrebami, ktoré, ako sme už spomenuli, nemusia nevyhnutne formulovať sami. Posunutie potrieb k ich naplneniu vyžaduje zákonné podmienky pre túto možnosť, čo znamená, že spoločnosť musí deklarovať právo na ich naplnenie. Samotné uspokojovanie potrieb je ďalšou otázkou, ktorá súvisí s podmienkami, ktoré pre nich spoločnosť vytvorí. (Krupa, 1997; s. 20)

Nástroje kompenzácie zdravotného handicapu v sociálnej politike SR

Právne predpisy, ktoré dávajú kontúry podmienkam kompenzácie zdravotného handicapu, sú zahrnuté vo viacerých zákonoch, vykonávacích vyhláškach, smerniciach a všeobecne záväzných predpisoch.
Všeobecné práva zdravotne handicapovaných sú zakotvené v Ústave SR v Čl. 38 v ods. 2, ktorý hovorí: „Mladiství a osoby zdravotne postihnuté majú právo na osobitnú ochranu v pracovných vzťahoch a na pomoc pri príprave.“ (Href 1)

Legislatíva na zabezpečovanie sociálnej starostlivosti sa opiera o od 1. júla 1999 v Slovenskej republike účinný zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov (bol dvakrát novelizovaný), ktorého časť je venovaná sociálnym službám a peňažným príspevkom na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia. Cieľom podpory z verejných prostriedkov v rámci systému sociálnej pomoci je kompenzovať sociálne dôsledky zdravotného postihnutia, a tým podporiť nezávislosť a plnohodnotnú participáciu osôb so zdravotným postihnutím na živote spoločnosti. Ide o kompenzáciu znevýhodnení v oblasti mobility (pohybu a orientácie), komunikácie, nevyhnutných životných úkonov, pri ktorých zabezpečovaní potrebuje pomoc inej osoby, a v oblasti rôznorodých zvýšených výdavkov bezprostredne súvisiacich s ťažkým zdravotným postihnutím (ZŤP). (Repková, 2001; s. 7)
Kompenzácia s ponukou sociálnej služby môže byť občanovi navrhnutá viacerými formami:

1.Prepravná služba vozidlom špeciálne upraveným aj na transport osôb na vozíkoch. Táto služba funguje iba vo väčších mestách, preto sú v nevýhode občania bývajúci mimo väčších miest.

2.Opatrovateľská služba, poskytovaná v byte osoby so zdravotným postihnutím. Služba je ekonomicky málo zaujímavá a pretrváva nedostatok opatrovateliek.

3.Starostlivosť v zariadení sociálnych služieb. Obyčajne ide o staršie, veľké zariadenia, ktorých zriaďovateľom bol štát a ktoré nespĺňajú požiadavky starostlivosti približujúcej sa rodinnému prostrediu. Existuje už niekoľko menších domovov sociálnych služieb, ktoré sú zriadené na základe iniciatívy miestnej samosprávy alebo iného neštátneho subjektu; vykazujú vyššiu kvalitu služieb s menšími nákladmi.

Za účelom kompenzácie môžu byť občanovi navrhnuté peňažné príspevky na osobnú asistenciu, na zaobstaranie a opravu pomôcky, na kúpu osobného motorového vozidla, na prepravu, na úpravu bytu, rodinného domu alebo garáže, za zaopatrovanie.

Občanovi sa môžu kompenzovať aj zvýšené výdavky na diétne stravovanie, na zabezpečenie prostriedkov osobnej hygieny, výdavky súvisiace s opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia, so zabezpečením prevádzky pomôcky, či osobného vozidla, so starostlivosťou o psa so špeciálnym výcvikom. Príspevky na zvýšené výdavky sa občanovi poskytujú len vtedy, ak jeho príjem nepresahuje trojnásobok životného minima. Pri výpočte výšky peňažného príspevku na kompenzáciu sa zisťuje aj príjem občana a osôb s ním spoločne posudzovaných. Platí pravidlo, že čím vyšší je príjem občana, tým nižší peňažný príspevok sa poskytuje.

V súlade s celosvetovým trendom zákon vytvára podmienky na uplatňovanie inštitútu osobného asistenta. Poskytuje základ pre tzv. nezávislý život aj osobám s ťažkým zdravotným postihnutím. Zároveň začína riešiť ekonomické postavenie neštátnych subjektov, ktoré poskytujú sociálne služby, hoci ich zatiaľ nezrovnoprávňuje so štátnymi subjektami.

Skúsenosti s uplatňovaním zákona o sociálnej pomoci aj po jeho druhej novelizácii ukázali, že jeho príprava bola nedostatočná. Ide o problémy zdĺhavého vybavovania požiadaviek, či príliš širokej definície sociálneho poradenstva, v ktorej sa nivelizujú rozdiely medzi poradenskou a posudkovou činnosťou. (Orgonášová, 2001; s. 698, 700, 701) (Repková, 2001; s. 7)

Legislatíva na zabezpečenie bezbariérovosti prostredia je obsiahnutá vo vyhláške Ministerstva životného prostredia SR č. 192/1994 Z. z. o všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a aj v novele stavebného zákona č. 237/2000 Z. z. Určuje sa nimi povinnosť bezbariérovej výstavby a odstraňovania bariér obmedzujúcich mobilitu (architektonické bariéry), orientáciu a dostupnosť informácií (napr. úprava tlačovín vo forme zrozumiteľnej pre osoby so zrakovým postihnutím) či komunikáciu (napr. svetelná signalizácia pre nepočujúcich). V súčasnosti sa pripravuje novela vyhlášky za účasti zástupcov osôb so zdravotným handicapom.

Väčšina novopostavených budov i cestných komunikácií už rešpektuje pravidlá bezbariérovosti. Napriek tomu sa aj dnes stavajú budovy, ktoré tieto kritériá nespĺňajú, čo poukazuje na chýbajúci kontrolný a sankčný mechanizmus, ktorý by tomu zabránil. (Orgonášová, 2001; s. 696 - 698)

Legislatíva na zabezpečovanie vzdelávania vychádza pri uplatňovaní vzdelávacích práv každého dieťaťa z Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý bol schválený Valným zhromaždením OSN v roku 1989. Terminologické vymedzenie žiaka so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami ustanovuje zákon č. 229/2000 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa školský zákon. Viaceré vykonávacie predpisy umožňujú zabezpečovať vzdelávanie detí s rôznym druhom či stupňom zdravotného postihnutia na škále od integrovanej formy v bežných školách, alebo v špeciálnych triedach bežných základných a stredných škôl, až po vzdelávanie v špeciálnych školách.

Zatiaľ čo sústava základného vzdelávania na požiadavky zdravotne handicapovaných reaguje pomerne pružne, pomerne veľa problémov je potrebné riešiť v oblasti pokračujúceho stredného a najmä vysokoškolského vzdelávania. Najväčším problémom sú bariéry, nedostatok kompenzačných a didaktických pomôcok, nedostatočná príprava pedagógov. Určitý posun v oblasti vysokých škôl nastáva aj vďaka programom EÚ, ako sú Tempus, Leonardo da Vinci. (Orgonášová, 2001; s. 697, 699, 700)

Dlhodobejšie otvorenými otázkami vzdelávania v špeciálnych školách pre zdravotne postihnuté deti, ako vyplýva z obsahu podkladovej správy Ministerstva školstva SR, zostáva spravidla nevyhnutnosť pobytu dieťaťa mimo rodiny v internátnom zariadení, a to počnúc od začatia povinnej školskej dochádzky. Napriek rastu záujmu o integrované vzdelávanie, zostáva zatiaľ stále na dobrej vôli školy. Legislatívna zmena, ktorá by ukladala povinnosť zaviesť integrované vyučovanie a tým aj povinnosť vytvoriť materiálne a personálne podmienky na jeho realizáciu, by zrejme napomohla k razantnejšiemu presadzovaniu týchto záujmov. Chýba tiež kvalifikovaný poradenský a terapeutický servis pre rodiny so zdravotne postihnutými deťmi, ktorý zatiaľ vykonáva len Detské centrum Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie. (Href 1)

Legislatívu na zabezpečenie zdravotnej starostlivosti z hľadiska špecifických potrieb osôb s telesným alebo zmyslovým postihnutím ukotvujú najmä tieto právne úpravy:

Zákon č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov. Upravuje poskytovanie zdravotnej starostlivosti, jej organizáciu, práva a povinnosti fyzických aj právnických osôb pri zabezpečovaní tejto starostlivosti.

Zákon č. 98/1995 Z. z. o Liečebnom poriadku v znení neskorších predpisov. Bol zásadne zmenený zákonom č. 3/2000 Z. z. Definuje iba podmienky poskytovania liekov a zdravotníckych pomôcok na kompenzáciu zdravotného postihnutia, resp. na rehabilitáciu na základe zdravotného poistenia. Zoznamy konkrétnych liekov a zdravotníckych pomôcok, ako aj výšku úhrad na základe poistenia ustanovuje vláda SR nariadením, čo vytvára podmienky pre rýchlejšiu aktualizáciu zoznamov liekov a pomôcok.

Zákon č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní ostatných druhov zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov.

Existujú viaceré možnosti, ako získať pomôcky na kompenzáciu zdravotného handicapu, ako sú napr. vozíčky, barly, načúvacie zariadenia ap.: 1. bezplatne alebo za čiastočnú úhradu prostredníctvom zdravotnej poisťovne, 2. zakúpením z príspevku na kompenzáciu sociálnych dôsledkov zdravotného postihnutia podľa zákona o sociálnej pomoci, 3. pomocou sponzorských príspevkov od právnických alebo fyzických osôb, 4. zakúpením z vlastných finančných prostriedkov.

Dostupnosť zdravotníckej starostlivosti pre občanov s ťažkým zdravotným postihnutím, garantovaná Ústavou SR, je často obmedzovaná existenciou fyzických bariér v zdravotníckych zariadeniach, sťaženým prístupom nevidiacich k informáciám, ťažkosťami nepočujúcich pri komunikácii so zdravotníckym personálom. Zatiaľ napríklad nie sú vytvorené podmienky na komplexnú rehabilitáciu, ktorá by zahŕňala medicínsky i sociálny aspekt a pomáhala by pri integrácii, alebo reintegrácii do bežného života. (Orgonášová, 2001; s. 697, 699)

Legislatíva na zabezpečovanie zamestnanosti je predovšetkým o zákone o zamestnanosti č. 387/1996 Z. z. v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých paragrafoch upravuje podporu zamestnávania občanov so zmenenou pracovnou schopnosťou. Ide napríklad o poradenstvo pre voľbu povolania, výber zamestnania, zaškolenie, prípravu na prácu, príspevok na zriadenie chránenej dielne a chráneného pracoviska či príspevok na ich prevádzku.

Navyše, zamestnávatelia s viac ako dvadsať zamestnancami sú povinní zamestnávať tri percentá ľudí so zmenenou pracovnou schopnosťou a 0,2 percenta s ťažším zdravotným postihnutím. Ak tak neurobia, musia odviesť za každé takto neobsadené miesto na okresný úrad práce od 16 200 do 32 400 Sk.

Mnohé firmy využívajú skôr druhú možnosť a radšej platia, akoby mali zamestnať človeka so zdravotným postihnutím. Telesné postihnutie ešte tolerujú, bránia sa mentálnym postihnutiam, napriek tomu, že aj takýchto ľudí je možné pri presne vymedzených diagnózach zamestnať.

Zdravotne postihnutí občania ostávajú naďalej znevýhodnenou skupinou na trhu práce. Na potenciálne vyššom riziku sociálnej exklúzie tejto skupiny osôb sa podieľa najmä všeobecne vysoká nezamestnanosť, neochota zamestnávateľov rešpektovať potrebu vytvárania špecifických pracovných podmienok pre možnosť ich zaradenia do pracovného procesu a niektoré pretrvávajúce fyzické bariéry, sťažujúce ich mobilitu. Veľmi často nedostávajú praktické podporné služby, ktoré by mali dostať pri opúšťaní školy. Pri návštevách pracovných agentúr často pociťujú nedostatok špeciálneho poradenstva.

Ľady sa pohli v miestach, v ktorých už úspešne pracujú niektoré občianske združenia, ktoré vytvorili agentúry na podporované zamestnávanie, resp. na sprostredkovanie zamestnania a poskytujú špeciálne poradenstvo. Pre vysokoškolských absolventov by v blízkej budúcnosti malo vzniknúť zvláštne poradenské centrum, napojené na Európsku sieť tzv. WCN Európe.

Na úradoch práce je v súčasnosti evidovaných vyše 29 -tisíc nezamestnaných občanov so zmenenou pracovnou schopnosťou. Presná štatistika o zamestnanosti ani o ich celkovom počte neexistuje. (Orgonášová, 2001; s. 698, 701, 702) (Href 1) (Trend, 2001, s. 13a)

Ďalej rezort Ministerstva dopravy, spojov a telekomunikácií SR vytvára osobitné podmienky pre prepravu občanov - držiteľov preukazu ZŤP a ZŤP-S. Je to jednak špeciálnym prispôsobovaním dopravných prostriedkov, vyčleňovaním miest vo vybraných vlakoch ŽSR a v dopravných prostriedkoch mestskej hromadnej dopravy, ako aj viacerými zľavami na cestovnom, určenými pre osobu- držiteľa preukazu ZŤP a ZŤP-S (50% - 63% zľavy, sprievodca držiteľa preukazu ZŤP-S je prepravovaný bezplatne) a poskytovaním osobitných zliav na návštevu detí so zdravotným postihnutím, umiestnených v zariadeniach sociálnych služieb alebo v školách s internátnym zariadením (cca 63% zľavy). Problém, ktorý osoby so zdravotným handicapom signalizujú, je absencia vyhradených miest pre tieto osoby v železničnej doprave mimo vybraných vlakov.

Ostatnú legislatívu tvorí zákon 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov (možnosť zvýšenia odpočitateľných položiek v základe dane), zákon č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii (možnosti programov so skrytými titulkami a v posunkovej reči), zákon č. 382/1990 Zb. o rodičovskom príspevku v znení neskorších predpisov. Legislatívny rámec dotýkajúci sa oblasti zdravotného handicapu samozrejme zahŕňa ešte širšiu škálu právnych noriem, tie však neriešia problém špecificky.

Na komplexné riešenie problémov zdravotne postihnutých občanov bol zriadený, ako poradný a iniciatívny orgán vlády SR, Koordinačný výbor pre otázky zdravotne postihnutých občanov, ktorý bol transformovaný v roku 2001 na Radu vlády SR pre problematiku občanov so zdravotným postihnutím. Premenou boli posilnené kompetencie tohto orgánu. Jeho najdôležitejším poslaním je koordinovať spoluprácu medzi občianskymi združeniami osôb s rôznym zdravotným postihnutím s ústrednými orgánmi štátnej správy a týmto spôsobom im umožniť priamo sa podieľať na vytváraní vlastných životných podmienok.

Podobné úlohy napĺňa aj Asociácia organizácií zdravotne postihnutých občanov v SR, ktorá je koordinačnou organizáciou občianskych združení, ktoré sa venujú problémom zdravotne handicapovaných občanov. Občianske združenia občanov so zdravotným postihnutím na Slovensku ako dobrovoľné a iniciatívne organizácie sa aktívne hlásia svojou podporou, pomocou a spoluprácou s príslušnými kompetentnými orgánmi všetkých stupňov k riešeniu problémov a k zabezpečovaniu potrebnej starostlivosti o občanov so zdravotným postihnutím. Práve oni sú tí, ktorí iniciujú rôzne aktivity, ktorými verejnosť upozorňujú na potrebu pomáhať. Na ich podnet vzniklo napr. Konto nádeje, aktivita Slovensko bez bariér, zbierky na humanitárne účely, zbierky na pomoc v boji proti rakovine, zbierky na nákup zdravotníckych prístrojov a zariadení potrebných na účely prevencie, organizovanie benefičných koncertov na pomoc deťom aj dospelým so zdravotným postihnutím a pod.

Vláda SR 27. júna 2001 schválila Národný program rozvoja životných podmienok občanov so zdravotným postihnutím vo všetkých oblastiach života, ktorý vychádza z už spomenutých Štandardných pravidiel na vytváranie rovnakých príležitostí pre osoby so zdravotným postihnutím, schválených OSN v roku 1993. Vychádza z toho, že spoločnosť má byť budovaná tak, aby to, čo dnes spoločnosť vníma ako špecifické (a finančne mimoriadne náročné) potreby občanov so zdravotným postihnutím, by sa malo stať legislatívnou a praktickou normou - úplnou samozrejmosťou už v procese plánovania a následne aj počas realizácie všetkých spoločenských aktivít. Zdôrazňuje sa tak princíp univerzálneho dizajnu, ktorý funguje napr. vo Švédsku, Kanade, či USA. (Orgonášová, 2001; s. 606) (Href 1)