Sociálne nerovnosti

Sociálne nerovnosti
Velká téma sociologickej teórie
„Keby na opustenom ostrove spolu žilo pät ludí, je možné, že by to pri zachovaní
vztahov rovnosti zvládli. Väcšie množstvo ludí by to snád zvládlo za predpokladu, že
spolocne strávený cas nebude dlhý. Nerovnost rôzneho druhu sa objaví, akonáhle je
ludská komunita tvorená viac než hrstkou ludí a ked dosiahne dlhodobejšieho trvania.
Najlepší myslitelia sa dlhodobo zaoberajú otázkou preco tomu tak je, ci je tomu tak
naozaj a ci by sa na tom nedalo nieco zmenit.“
(Peter Berge: Kapitalistická revolúcia. Archa, Bratislava 1993, str. 76)
Sociálna nerovnost, ako jeden z aspektov sociálnej stratifikácie, patrí medzi velké témy
sociologického myslenia od samotného zrodu sociológie ako vedy. Podla Dahrendorfa
bola historicky prvá otázka, ktorú si sociológia položila, táto: „Preco existuje nerovnost
medzi ludmi? Aké sú jej príciny? Môže byt zmenšená alebo dokonca odstránená? Alebo
ju musíme akceptovat ako nevyhnutnú súcast štruktúry ludskej spolocnosti?“
Sociológia chápe sociálnu nerovnost dvoma tradicnými spôsobmi. Alebo ju berie ako
nevyhnutný dôsledok spolocenského života, alebo ju považuje za dôsledok jeho
urcitého usporiadania. Podla marxizmu je sociálna nerovnost charakteristickou crtou
triednej spolocnosti. Je predovšetkým nerovnostou majetku a vzniká na základe
inštitúcie súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov, ktorá stavia hrstku jej
vlastníkov proti väcšine tých, ktorí vlastnia len svoju pracovnú silu. Základné typy
nerovnosti sú nerovnost triedna a statusová. S nimi súvisia nerovnosti v príjmoch a
majetku (bohatstve), a tie v moci, privilégiách a prestíži (statuse). Nejde len o
nerovnost v získavaní zdrojov, ale aj v spôsobe ich užitia, prejavujúceho sa ako
nerovnost životných štýlov a životných šancí (možnosti a schopnosti tažit z príležitostí,
ktoré daná spolocnost svojim obcanom núka). Tieto nerovnosti môžu byt z rôznych
hladísk chápané
- ako podnet k rozvoju sociálnych hnutí a hnací motor histórie,
- ako spôsob kontroly obyvatelstva ci
- ako nevyhnutná podmienka fungovania spolocenských systémov.
Nezanedbatelné nie sú ani nerovnosti podla pohlavia, etnického pôvodu, ale aj rad
dalších.
Nerovnost bola v stredovekej spolocnosti založená viac na nerovnosti pôvodu ako na
nerovnosti majetku a príjmu. Hlavné výhody sociálnej stratifikácie, teda privilégium,
moc a prestíž, boli do velkej miery urcené pri narodení a fixované ako legálne
nerovnosti.
Na rozdiel od modernej spolocnosti, kde je možné postúpit na stratifikacnom rebrícku
vdaka majetku a spôsobu spotreby o priecku hore, v stavovskej spolocnosti majetok
sám o sebe nestacil.
V tomto ohlade teda, podla Bergera, „až industrializácia uvolnila tradicné hierarchické
štruktúry a dynamizovala medziludské vztahy“. Triedna stratifikácia, ktorá v jej
priebehu postupne nahradila všetky skoršie formy stratifikácia, sa od stavovskej líši
svojim pôvodom, ale aj možnostami, ktoré pred ludmi otvára. Pozícia v nej už nie je
daná pri narodení, ale odvodzuje sa od úlohy a úspešnosti jedinca v procese práce,
produkcie a obchodu. To umožnuje mobilitu v pozíciách ako vo vnútri jednotlivých
tried, tak aj medzi triedami. Tak ako sa táto sociálna štruktúra dynamizovala,
dynamizovalo sa aj myslenie o nej. „Prirodzenost poriadku“ bola spochybnená.
Nerovnost: prirodzenost, motor dejín ci velká nespravodlivost?
Jedným z prvých, ktorí v novovekej sociálnej teórii spojil rovnost a nerovnost s
vlastníctvom statkov, bol ideový predchodca Velkej francúzskej revolúcie Jean Jacques
Rousseau. Podla Rousseaua je nerovnost produktom civilizacného vývoja, a nie
prirodzeným stavom ludstva (Idea zlatého veku – Platón hovorí o minulosti, „v ktorej
ludia neboli chudobní, a o tom, že v spolocnosti, kde nesídli ani bohatstvo, ani
chudoba, sa urcite vyvíjali najušlachtilejšie mravy, lebo tam nevznikali ani spupnost,
ani nespravodlivost, ani závist“.). Túžba po blahobyte viedla k rozvoju spolocenských
vztahov, ale tiež k tomu, že v ich rámci sa každý usiloval o svoj prospech. Konkurencia
a súperenie na jednej, rozpor záujmov na druhej strane a vždy skryté prianie získavat
pre seba na ujmu druhých, to sú pre Rousseaua prvé následky vlastníctva a nerozlucný
sprievodca rodiacej sa nerovnosti. Ci už ide o nerovnost stavovskú, triednu ci
individuálnu.
Predpoklad, že prirodzeným stavom medzi ludmi bola ich ronovst a že nerovnost
vniesol do spolocnosti až vznik súkromného vlastníctva, zdielali, spolu s Rousseauom,
aj iní autori. Nie všetci však, tak ako on, považovali súkromné vlastníctvo za negatívne
a deštruktívnu inováciu, ktorá so sebou priniesla útlak. Zatial co jedna línia myslenia
dalej rozvíja myšlienku, že súkromné vlastníctvo (ako základna nerovnosti) viedlo k
tomu, že „sa pre zisk niekolkých ctižiadostivých podrobilo celé ludstvo práci,
služobnosti a biede“, existujú aj iné výklady tohto procesu. Existujú prinajmenšom
konzervatívne, liberálne a socialistické výklady pôvodu a úlohy nerovností v
spolocnosti.
V konzervatívnej tradícii sa nehovorí o prirodzenom stave rovnosti. Konzervatívci
akcentujú slobodu jedinca a rôznorodost spolocnosti, ktoré sú založené na
individuálnom a rodinnom vlastníctve.
Sloboda je v tomto ponatí neoddelitelne spojená s prirodzene existujúcou
diferenciáciou, mnohotvárnostou a rozmanitými príležitostami. Základ nerovnosti leží
vo vrodených dispozíciách a to nielen geneticky odovzdávaných kvalitách, ako sú
intelekt, schopnosti a sila, ale aj o sociálne odovzdávaných kultúrnych a materiálnych
kvalitách. Prirodzeným základom poriadku je, podla konzervatívcov, stavovská
nerovnost. Rovnost neznamená nic iné ako narušenie tohto poriadku. Poriadok, ktorý –
„ci už ho clovek schvaluje alebo nie – má nad sebou a ktorý vo svojej nadriadenej a
usporiadanej hierarchii dosahuje stupen po stupni až k samotným nebesiam a k Bohu
tvorcovi“. Snaha po rovnosti je teda proti božskému poriadku a zákonu.
Liberalizmus
V spontánne vznikajúcom poriadku je nerovnost prirodzená a z hladiska fungovania
spolocnosti nevyhnutná. Cielom ekonomického systému je produkovat bohatstvom a
cielom sociálneho systému je túto produkciu podporovat. Nerovnosti sú jedným z
nástrojov, ktoré túto podporu zaistujú. „Rovnostárstvo je z tohto hladiska dysfunkcné:
bráni totiž inováciám, podnikaniu a riskovaniu, co sú vlastnosti, ktoré robia
konkurencný systém efektívnym (Ditz, 1993).“ Pretože regulujú dopyt a ponuku na
trhu sociálnych rolí (Davis, Moore, 1945) a sú odrazom rozdielneho významu sociálnych
rolí pre spolocnost na strane jednej a rozdielneho výskytu osôb vhodných pre ich výkon
na strane druhej. Strach z chudoby ako krajného dôsledku nerovnosti je nástrojom
sociálnej kontroly a motivácie k výkonu (snaha vyhnút sa chudobe).
Z hladiska socialistickej tradície je nerovnost predovšetkým výrazom nerovného
prístupu k zdrojom ako dôsledku existencie urcitých privilégií alebo majetku. V
marxistickom ponatí je založená na skutocnosti, že jedni (menšina) kontrolujú
prostriedky produkcie a druhí (vecšina) len svoju pracovnú silu. Podla Marxa (1956) je
pracovná trieda vykoristovaná, pretože vyrobila celý produkt, ale dostáva len jeho casthodnotu
svojej pracovnej sily, zatial co nadhodnotu si privlastnujú kapitalisti.
Spolocnost sa tak delí na triedy charakterizované mierou svojho podielu na produkcii a
následne aj životnými podmienkami. Protichodnost záujmu týchto tried, alebo triedny
konflikt, je hnacou silou historického vývoja.
V prípade nerovnosti ci rovnosti casto nešlo v histórii len o teoretické úvahy o ich
povahe ci pôvode a úlohe v spolocnosti. Spolu sprítomnotou nerovnosti bola v každej
spolocnosti prítomná aj túžba túto nerovnost prekonat.
Táto snaha bola, spolu s otázkou sociálnej spravodlivosti, jednotiacim obsahom
mnohých sociálnych hnutí, ktoré o prekonanie nerovnosti sa usilovali. Ak ked je
potrebné vziat do úvahy, že obsah pojmov rovnost a nerovnost nebol vo všetkých
týchto hnutiach rovnaký (napr. Hayek v 40. rokoch nášho storocia dáva výklad citátu
Tosquevilla pochádzajúceho zo 40. rokov minulého storocia, podla ktorého demokracia
hladá rovnost v slobode, zatialco socializmus hladá rovnost v omedzovaní a v
poslušnosti).
Karol Marx
Najvýznamnejší pokus o výklad nerovnosti ucinil v 19. storocí Karol Marx. Podla Marxa
má rozhodujúci vplyv na štruktúru každej spolocnosti charakteristika jej ekonomického
systému a vlastníckych vztahov. Klúcom k nerovnosti v distribúcii bohatstva, moci a
prestíže bola Marxova pozícia rôznych skupín (vlastníkov a nevlastníkov ) daná urcitými
formami vlastníctva ( pôda, priemyslový kapitál, pracovná sila ). Je to miesto jedinca v
systéme výroby a ekonomických vztahov, co ho zaradujú medzi ovládajúce alebo medzi
ovládané. Každá spolocnost je charakterizovaná ekonomickou základnou ( výrobná sila
a výrobné vztahy ) a sociálnou a kultúrnou nadstavbou. Výrobné vztahy generujú
triedne rozdiely a nerovnosti. V kapitalistickej spolocnosti to znamená konkrétne
rozdelenie spolocnosti na dve hlavné triedy: trieda vlastníkov výrobných prostriedkovburžoázia-
a triedu nevlastníkov – proletariát. Vztahy medzi triedami nemávajú
charakter triedneho boja, ktorý ja pohonným princípom vývoja kapitalistickej
spolocnosti, plnej nerovností, k beztriednej spolocnosti bez nerovnosti.
Max Weber
Tiež Max Weber považoval vlastníctvo za dôležité pre usporiadanie spolocnosti.
Rovnako ako Marx aj Weber predpokladal, že skupiny zdielajúce urcité ekonomické
vlastnosti a charakterizované podobným vlastníctvom ( pozícia na trhu ) môžu vytvárat
spolocenstvo záujmu a na základe svojich spolocných záujmov aj kolektívne jednat.
Oproti Marxovi však rozširuje obsah tejto kategórie mimo rámca vlastníctva kapitálu a
výrobných prostriedkov. Zatial co Marx považoval distribúciu vlastníctva ( postavenie v
procese produkcie ) za klúcovú a statusovú distribúciu len za odvodenú od distribúcie
vlastníckej, Weber ich chápal obidve ako rovnocenné. Základná os pre usporiadanie
spolocnosti mu boli samozrejme vztahy autority, ktoré sa museli s vlastníckymi vztahmi
kryt.
Triedna nerovnost je daná nielen majetkom, ale aj rozdielmi v príjme, v sociálnych
istotách, v príležitostiach pre mobilitu medzi pracovníkmi rôznych profesií.
Weber rozlišoval štyri determinanty sociálneho statusu, a to za prvé životný štýl ci
spôsob života, za druhé formálnu kultiváciu schopností, postojov a aktivít, za tretie
sociálny pôvod a za štvrté prestíž povolania respektíve štyri stratifikacné systémy:
1. systém vlastníctva, z ktorého vznikajú vlastnícke triedy (hore sú osoby žijúce z
príjmu z majetku a na dne osoby postrádajúce majetok,
2. systém ekonomickej moci, z ktorého vznikajú triedy (hore bankári dole robotníci),
3. implicitný systém v zmysle bohatstva a vzdelania, z ktorého vznikajú sociálne triedy
vymedzené ako pozície, medzi ktorými sa jedinci slobodne intra aj intergeneracne
pohybujú,
4. systém statusový (hore sú osoby, ktoré sú charakterizované akceptovaným
životným štýlom, sú dobre vzdelané a obsadzujú pozície s vysokou sociálnou prestížou.
Nerovnost a stratifikácia
Sociologická analýza popisuje príciny a dôsledky nerovnosti primárne v terminológii
sociálnej organizácie a sociálnej štruktúry (sociálna pozícia, sociálna rola, sociálny
status). Dáva tomuto spôsobu opisu prednost pre opisom týchto prícin a dôsledkov
prostredníctvom charakteristiky individuálnych vlastností jedincov (nedostatok talentu
a schopností, lenivost...) ci faktorov ich situácie (smola, osud...). Chápe pritom
nerovnost ako:
1. nerovné vztahy prvkov sociálnej štruktúry: pozícií, rolí a statusov,
2. nerovnost jedincov, ktorí sa v sociálnej štruktúre pohybujú (to, ako sú jedinci
zaradovaní do systému sociálnej stratifikácie vo vztahu k ostatným jedincom a v
spolocnosti ako celku), a nerovnost celých sociálnych kategórií a skupín (tried, vrstiev,
sociálnych skupín!.
Z pohladu funkcionalistov je nerovnost nevyhnutná pre naplnenie rôznych sociálnych
pozícií (nerovnost je tu primárne spojovaná s delbou práce – je daná postavením
pozície ci jedinca v systéme delby práce). U Parsonsa sú sociálne rozdiely a nerovnosti
chápané ako dôsledok spolocnostou zdielaného hodnotenia prínosu pozícií a sociálnych
rolí (a spôsobu ich výkonu) pre fungovanie spolocenského systému. Nie všetky sociálne
pozície sú rovnako dôležité, nie všetky sociálne role sú príjemné. Viac-menej všetky
pozície musia byt obsadené a všetky role vykonávané. Cielom nerovnosti týchto pozícií
je preto motivovat prospechom, ktorý prinášajú:
1. schopnejší clenovia spolocnosti, aby zastávali dôležitejšie a obtiažnejšie pozície,
2. dežitelia sociálnych rolí k ich výkonu, bez ohladu na význam a obtiažnost týchto rolí.
Pritom nerovnost založená v stratifikácii vedie v najširšom ponatí k trojitému úspechu:
1. privilégiu (v zmysle prístupu k materiálnym hodnotám a službám),
2. moci (t.j. podla Maxa Webera šancu dosiahnut svoje aj napriek odporu druhých),
3.
prestíži (v obvyklom zmysle slova).
Ked v ponatí funkcionalistov je nerovnost nevyhnutnou podmienkou stability ci dokonca
existencie spolocnosti (je prirodzeným dôsledkom hodnotového konsenzu spolocnosti
na jednej strane a rozdielov medzi jedincami na strane druhej), pre paradigmu
považujúcu za konštitutívny proces spolocnosti sociálny konflikt je nerovnost
podmienkou zmien vo vnútri spolocnosti aj spolocnosti samej. Je dôsledkom boja medzi
jedincami, skupinami a triedami vo vnútri spolocnosti o statky, privilégiá, odmeny,
ktoré sú nedostatkové (prirodzeným dôsledkom donútenia porazených vítazmi). Podla
Dahrendorfa, môžeme v každej situácii odlíšit dve triedy. Tých, ktorí majú len obecné
(obcianske) základné práva, a tých, ktorí nad nimi dominujú (majú nad nimi moc).
Systém nerovností, ktorý je nazývaný sociálnou stratifikáciou, je len sekundárnym
dôsledkom sociálnej štruktúry moci.