socialna psychologia

Predmet sociálnej psychológie a jej vzťah k sociológii.
Sociálna psychológia je veda o správaní, prežívaní a skúsenostiach jednotlivca v spoločnosti. Študuje rast jedinca v spoločnosti, vzťahy a interakcie osobnosti a skupiny, utváranie rolí a pozícií jedinca vo skupinách. Pojem sociálny je odvodený od latinského výrazu socius, čo znamená druh, spoločník, niekto kto je s niekým a nejako v kontakte.


Na rozdiel od sociológie, t.j. vedy o spoločnosti študujúcej zákonitosti vývoja a fungovania sociálnych systémov, neštuduje sociálna psychológia predovšetkým sociálne systémy, javy a skupiny ale študuje jednotlivé osobnosti ľudí v sociálnych situáciách a vzťahoch. Predmetom skúmania sociálnej psychológie je teda konkrétna osoba žijúca v konkrétnych spoločenských podmienkach, hlavne v podmienkach života malých skupín. Sociálna psychológia nieje psychológiou sociálnych javov, ale psychológiou osôb v sociálnych situáciách. Nie je možná napr. psychológia nezamestnanosti ale psychológia nezamestnaného áno. Existuje sociológia rodiny na jednej strane a sociálna psychológia vzťahov medzi rodičmi a deťmi na strane druhej. Aj napriek tomu hranice medzi sociológiou a sociálnou psychológiou sú dosť neurčité. Spoločenská povaha človeka je jeho bytostným rysom. Človek je človekom iba vo vzájomnom vzťahu s druhým človekom. Indivíduum je vo svojej podstate sociálny. Pojem sociálna psychológia po prvý krát použil J. M. Baldwin (1877), avšak až v roku 1908 vychádzajú súčasne dve prvé publikácie o sociálnej psychológii, od W. McDougalla a E. A. Rossa. Zaoberajú sa závislosťou psychiky na faktoroch spoločenského života. Rok 1908 je označovaný ako rok sociálnej psychológie.


Sociálna psychológia skúma priebeh duševného života človeka vo spoločnosti. Skúma skúsenosti a chovanie jedincov v situáciách, ktoré na nich pôsobia ako sociálne podnety. Sociálnymi podnetmi môžu byť, iný ľudia, kultúrne produkty hmotné aj nehmotné atď. Spoločnosť chápeme ako organizované zoskupenie ľudí, ktorí sú v určitom vzájomnom vzťahu, a ich činnosti sa sústreďujú na súbor spoločných cieľov a ktorý majú tendenciu zdieľať spoločné pohľady, postoje a spôsoby chovania. Sociológiu primárne zaujíma členenie spoločnosti (sociálna stratifikácia, napr. podľa pohlavia, vlastníctva, príjmov, obydlia, veku, národnosti, povolania atď.), spoločenská činnosť a prostredie. Spoločenská činnosť smeruje k modifikácií, k vyvolaniu zmien v postojoch a vzťahoch, myslení a snahách jedincov alebo skupín, a to buď formou negatívneho prinútenia alebo pozitívneho získania. Výsledkom spoločenskej činnosti je adaptívne chovanie, kompromis alebo opozícia, resp. hostilita a to od formy neporozumenia až po formu boja. Každá spoločenská činnosť je systémom, v ktorom sa dá odlíšiť, pôsobiacu osobu, predmet činnosti, prostriedky a nástroje činnosti, metódy a reakcie osôb, skupín, na ktoré sa pôsobí. Spoločenské prostredie vykonáva u človeka tieto funkcie: reštriktívnu, direktívnu, protekčnú a predikačnú.
Socializácia osobnosti
Človek prichádza na svet ako biologický tvor, sociálnym sa stáva v priebehu svojho života. Na to aby biologicky prežil a stal sa sociálnym tvorom potrebuje ľudí. Človek je od narodenia v úplnej závislosti od ľudí, či už pre zabezpečenie základných ľudských potrieb alebo sociálnych potrieb ako je kontakt s ľuďmi, láskavosť, úsmev, pohladenie. Toto pôsobenie
1

sociálneho systému sa začína narodením človeka a jeho začlenením do konkrétnych skupín, najčastejšie do rodiny. Začína sa tým celoživotný proces označovaný ako socializácia. Je to proces sociálneho učenia, prostredníctvom ktorého si dieťa osvojuje sociálne normy, hodnoty,

postoje, formy sociálneho správania, čiže stáva sa tvorom spoločenským. Prostredníctvom socializácie je asimilovaný do spoločnosti, stáva sa jej súčasťou i nositeľom, dodržiavateľom i kontrolórom sociálnych princípov a zásad. Pretože medzi rôznymi sociálnymi systémami sú rozdiely, tak sú rozdiely aj v používaní socializačných techník a postupov, ako i konkrétnych cieľov, ktorých socializáciu je potrebné dosiahnuť. Tým je aj spôsobený rozdiel medzi príslušníkmi rôznych spoločenstiev, pretože ich členovia sú podrobený odlišným vplyvom. Prejaví sa to v typických a očakávaných formách správania členov rôznych sociálnych systémov. Členovia toho istého systému sú vystavený rovnakým socializačným technikám, čo zaručuje ich unifikáciu, avšak iba v tej všeobecnej rovine, ktorá sa týka sociálneho systému ako celku. Rozdiely medzi ľuďmi nám však napovedajú, že aj v rámci jedného systému, vplyvy na ľudí sú iné. Príkladom môžu byť aj dvojčatá vyrastajúce v rovnakom časovom úseku, v rovnakých prírodných i sociálnych podmienkach, avšak nimi osvojené sociálne normy môžu byť veľmi rozdielne i v takých zásadných veciach ako je vzťah k práci, ľuďom či alkoholu.

Socializácia je proces celoživotný. Vychádza sa najmä z neustáleho determinačného vplyvu sociálneho prostredia, ako i z podstaty človeka, ktorý tým že sa dostáva do nových a nových sociálnych situácií, nadobúda skúsenosti a poznatky, ktoré obohacujú jeho arzenál spôsobov správania a ktoré sú v ňom latentne zakotvené. Pre každého z nás situácia nie je ukončená jej vyriešením, ale zanecháva stopu, ktorú v obdobnej situácii môžeme znovu využiť. Takto nadobudnuté skúsenosti majú pre nás regulačnú, sebavýchovnú i sebaformulujúcu funkciu. Môže však ísť aj o zámerné osvojovanie si foriem sociálneho správania, v rámci ktorého sa človek učí sociálnym technikám, životu s druhými ľuďmi, schopnosti riešiť sociálne situácie, na čo sa v psychológii využívajú princípy aktívneho sociálneho učenia.


Socializácia osobnosti sa uskutočňuje rámcovo dvoma cestami: spontánne a prostredníctvom inštitúcií, alebo inštitucionalizovanými formami. Tieto sa navzájom dopĺňajú, hoci nie vo všetkých spoločenstvách sa možno stretnúť s ich kombináciou. Poukazujú na to výskumy kultúrnych antropológov napr. v Tichomorí, kde celkový systém socializácie a výchovy mladej generácie je zabezpečovaný spontánnymi cestami t.j. priamo každodenným životom. Deti sa učia tým, že sa zúčastňujú všetkých činností dospelých a spontánne ich napodobňujú. Týka sa to tak foriem správania, ako i rôznych pracovných činností. Spoločným prvkom obidvoch foriem socializácie je učenie sa na základe vlastnej skúsenosti. Tá je dôležitá nielen v detstve, ale i v dospelosti, kedy vlastnou aktivitou zvyšujeme svoju sociálnu kompetenciu, schopnosť efektívne sa adaptovať na sociálne prostredie. Spontánne mechanizmy socializácie spočívajú na vplyve aktuálneho sociálneho prostredia na svojich členov, najmä systémom nápodoby. Dieťa spontánne alebo i vedome napodobňuje správanie, myslenie, postoje, názory, výzor a pod. určitého modelu:

fyzicky prítomné, s ktorými je dieťa v priamom kontakte, napr.: otec, matka, učiteľ,
pôsobiace sprostredkovane, najmä prostriedkami masovej komunikácie – herci, speváci, športovci,
exemplárne modely, ktoré spoločnosť predkladá svojím členom formou povestí, bájok.

Každá spoločnosť si teda vytvára určité modely – vzory, ktoré sú potom predkladané v systéme výchovy svojim členom, alebo sú samostatne vyberané jednotlivcami. Nemusí a ani sa vždy nedosiahne zhoda medzi oficiálne predkladanými modelmi a modelmi, ktoré si mladí
2
vyberajú. Ba dokonca si vyberú modely, ktoré im nikto nepredkladal, alebo sú v spoločnosti negatívne hodnotené. Takto vlastne vznikajú rôzne skupiny mladých, ktoré špecificky a svojsky chcú vyjadrovať svoj nesúhlas so spoločnosťou, alebo chcú pôsobiť asociálne. Na objasnenie mechanizmov napodobnenia N. E. Miller a J. Dollard predložili v roku 1941 svoju teóriu, kde napodobnenie nechápu ako inštinkt, ale ako proces sociálneho učenia, najmä na báze správania druhých. Tvrdia, že ak ľudia poznajú správanie iných, ktoré vedie k odmene, budú prejavovať tendencie zvoliť také isté správanie. Dokumentujú to príkladom: dvaja bratia sa hrajú a čakajú na návrat otca domov. Otec zvyčajne prichádza s cukríkmi. Starší počuje zvuk krokov pri vchode. Pre neho je to signálom návratu otca. Reaguje na to a beží ku dverám. Pre mladšieho ešte zvuk krokov ešte nie je signálom a preto ku dverám nebeží. Hrá sa ďalej aj keď starší brat beží k otcovi. Neskôr mladší brat beží za starším a obaja dostanú od otca cukrík. V nasledujúcich situáciách bude mladší brat častejšie bežať, ak uvidí utekajúceho brata. Získaním cukríkov sa postupne stabilizuje správanie mladšieho a ten bude utekať vždy k dverám, ak tak urobí starší brat, hoci miesto a čas sa budú meniť. Takým spôsobom sa mladší naučil napodobňovať staršieho, ale kroky otca ešte nenadobudli pre neho charakter signálu.
Súčasná sociálna psychológia
Ak sa hovorí o súčasnej sociálnej psychológii, myslí sa takmer 50-ročný časový úsek, t.j. od skončenia 2. svetovej vojny. Počas neho samotná sociálna psychológia zaznamenala určité zmeny súvisiace s teoreticko-metodologickými i praktickými otázkami. Je zrejmé, že i v rámci tohto úseku možno hovoriť o niektorých etapách. S. Moscovici už pred dvadsiatimi rokmi vyznačuje tri takéto etapy: taxonomickú, diferenciálnu a systémovú.


Taxonomická sociálna psychológia (40.-50. roky), sa sústreďuje na opis premenných, ktoré ovplyvňujú reakcie jednotlivcov. Základným pojmom je objekt, ktorý môže byť sociálny a nesociálny. Zaujíma ju najmä vplyv sociálnych stimulov na myslenie i na celú osobnosť. Diferenciálna sociálna psychológia (50.-60. roky), vychádza z existencie diferencie rôznych kritérií, ktoré ovplyvňujú reakcie človeka vzhľadom na iného človeka. V systémovej sociálnej psychológii pristupuje vo vzťahu subjekt-objekt ešte faktor činnosti, čím vzniká trojuholník, kde jednotlivé komponenty sú navzájom podmienené. Podľa neho sa sociálna psychológia má rozvíjať v zmysle systémovej sociálnej psychológie t.j. takej, ktorá by nevidela na jednej strane objekt a na druhej subjekt, bez rešpektovania mnohých vstupných premenných. Rozvoj sociálnej psychológie nemožno predpovedať bez vzťahu k spoločenskej situácii a bez zmien, ktorých sme svedkami. Tie prinášajú nové sociálnopsychologické javy, často protirečivého charakteru. Na jednej strane je silná tendencia utvorenia veľkých spoločenských útvarov, na druhej strane sa však objavujú hnutia a tendencie presadzovania záujmov menších skupín – národov a národností, etnických skupín a pod. Tieto zmeny nemôžu obísť jednotlivca, rôzne skupiny i veľké spoločenstvá. Najmä v krajinách, kde došlo k zmene spoločenského systému, sa mení postavenie jednotlivca, jeho pole pôsobnosti, vznikajú nové vzťahy a väzby, samotné vzťahy jednotlivec – spoločnosť naberajú inú formu a úroveň. Zmeny spoločenských systémov, rozširovanie demokracie, tendencia celosvetovej otvorenosti prinášajú nové situácie, výmeny názorov, častejšie kontakty príslušníkov iných kultúr, ale aj zástancov odlišných názorov, postojov a životného štýlu.


Sociálna psychológia je vedou 20. storočia a v priebehu svojej histórie presvedčila o svojej opodstatnenosti. Hoci v určitých sférach ju charakterizuje nejednotnosť názorov. Je však predpoklad, že prevládnu integrujúce tendencie, ktoré by v najbližšom období viedli k naplneniu prognóz S. Moscovicica – aby psychológia bola viac sociálnou.
3
Empirická časť

V empirickej časti som sa zameral na problematiku chudoby na Slovensku, na postavenie chudobných a postoje ostatných občanov voči nim. Môj výskum len potvrdil to čo už dávno všetci vieme, a teda, že ľudia majú slabé sociálne cítenie a veľmi negatívne vnímajú chudobných, pretože “nepridávajú na kráse krajiny“, ale prekvapujúco im nikto z tejto situácie nechce pomôcť. Takže kritizovať áno ale pomôcť nie. Na Slovensku začína, a to nie je pochvala, americký spôsob života a ten je založený na vete – Každý sa stará sám o seba.


K tejto problematike som zostavil dotazník zo siedmymi otázkami aby som zistil postoje ľudí k chudobným.

Na otázku „Čo si myslíte, koľko domácností na Slovensku je v chudobe?“, mi len 40% správne odpovedalo, že je ich 20%.

Myslíte si že soc. dávky postačujú ľuďom v núdzi a nezamestnaným? – 78% odpovedalo NIE.

Súhlasili by ste zo zvýšením soc. dávok pre ľudí v núdzi? – 65% odpovedalo NIE.

Myslíte si, že vláda robí dosť aby odstránila chudobu? – 85% odpovedalo NIE.

Myslíte si, že na Slovensku je dosť príležitostí na zamestnanie? – 95% odpovedalo NIE.

Prispeli ste niekedy chudobným? – 90% odpovedalo NIE.

Myslíte si, že chudobní môžu za svoju situáciu sami? – 83% odpovedalo ÁNO.

Dotazovaní boli vo veku od 18 do 80 rokov. Čiže všetko dospelí ľudia, stredne bohatí, neboli a nie sú v núdzi. Na dotazník odpovedalo 40 respondentov.


Mojim výskumom som zistil, že dotazovaní sú málo informovaní o situácii ľudí v núdzi, nevedia ako žijú, vlastne ich to ani nezaujíma, pokiaľ sa to netýka ich samých. Zároveň je vidieť negatívne postoje k chudobným, ktoré sú viac menej nemenné. Ľudia zastávajú názor, že sú to príživníci ktorí žijú z ich daní a nemajú záujem o prácu. Z tohto vyplýva, že sociálne cítenie ľudí zostalo asi niekde v stredoveku, na čo mohla mať vplyv výchova v detstve, alebo ich moderný život naučil byť “chladnými.“