Sociálna patológia a sociálna deviácia

Sociálna patológia a sociálna deviácia
Pre spolocnost je želatelné, aby sa jedinec správal v spolocnosti tak, aby jeho
správanie viedlo k relatívnej stabilite spolocenských javov. Ak jedinec nie je ochotný
prebrat spolocenské normy, hovoríme o disociacnom procese. Ako základ fungovania
spolocnosti sa javia práve spolocenské normy, ktoré môžme chápat v trojakých
významoch ako to, co je v spolocnosti:
1.obvyklé a osvedcené
2.prípustné
3.správne a želatelné
Sociálna patológia je súhrnný pojem pre oznacenie chorých,nenormálnych, všeobecne
nežiadúcich spolocenských javov.
Pojem zacal používat významný anglický filozof a sociológ H. Spencer (jeden zo
zakladatelov pozitivizmu v spolocenských vedách), ktorý hladal paralelu(podobnost)
medzi sociálnou a biologickou patológiou. Bol presvedcený o jednote spolocenských a
prírodných zákonov. Práve tento biologizmus sa stal prícinou neskoršieho zamietania
tohoto pojmu a jeho nahrádzania pojmom sociálna deviácia.
Jeden z najvýznamnejších predstavitelov sociológie (Francúz) E. Durkheim považoval
sociálnu patológiu za vedu o chorobách a nepriaznivých skutocnostiach,cinoch a
správaní, ktoré sa odchylujú od stanovených noriem, ale súcasne sú komponentom
života sociálnych celkov. Podla Durkheima nie je možné stavat chorobu- sociálnu
chorobu proti zdraviu, lebo sú to vzájomne sa vysvetlujúce prejavy biologického i
sociálneho života.
Obtiažnost vymedzit presne co je patologické vyplýva z toho, že nevieme dobre
definovat normalitu. To co považujeme za normálne však nemožno stotožnovat s tým,
co v spolocnosti pokladáme za štandardné. Vysvetlit pojem normality môžme
prostredníctvom spolocenských vztahov, prevládajúcich spolocenských postojov,
vzorcov správania, prípadne kultúry. Preto je nevyhnutné upozornit aj na
socio-kultúrnu urcenost sociálnopatologických javov a ich premenlivost v závislosti na
case a území, regióne.
Všeobecne môžme povedat, že za normálne je zmysluplné pokladat sociálne javy a
procesy, ktoré sú výsledkom konsensu a nepotrebujú vždy znova a znova osobitnú
argumentáciu pre vlastné zdôvodnovanie. Normalita má preto i svoju subjektívnu,
štatistickú, antropologickú a socio-kultúrnu dimenziu.
Na prelome 20.storocia boli považované za sociálne patologické javy: samovražda,
alkoholizmus, homosexualita, prostitúcia, rozvodovost, nezamestnanost a vojna.
Neskôr sa k nim pridali i narkománia, drogové zavislosti, násilie a agresivita, pricom
tieto predstavujú velké nebezpecenstvo, nakolko hrozí rezignácia ludí na ich
odstranovanie, prípadne presvedcenie, že sú v našej spolocnosti nevyhnutné. Ak sa
dokonca stanú súcastou našej kultúry hrozí že si agresivitu i konzumáciu drog zacnú
osvojovat mladí ludia od útleho detstva.
Sociálnopatologické teórie najcastejšie vychádzajú z predpokladu, že v spolocnosti
jestvujú dlhodobe štrukturálne nedostatky, ktoré clenov spolocnosti postihujú rôzne,
nie rovnorode. Najefektívnejším spôsobom boja proti týmto sociálnopatologickým
javom je prevencia a odstránenie spolocenského zla, akým sú nezamestnanost,
chudoba, konflikty v spolocnosti apod., teda odstránenie toho, co v sociálnej práci
nazývame sociálnou patológiou.
Sociálnej patológii sa casto vytýka, že je popisná, že je vlastne iba zbierkou sociálnych
problémov. Poznáme rôzne prístupy k vysvetlovaniu sociálnopatologických javov.
Známe sú prístupy biologické(dedicnost), rasistické, psychoanalytické, sociologické,
mnohofaktorové a iné.
Podla Lameka je analógiou patologizácie i medicinalizácia-vychádza zo zásady, že kým
napr. deviant(páchatel trestného cinu) je zodpovedný najcastejšie v celom rozsahu za
svoj cin, pri iných cinoch býva páchatel oznacený ako chorý(napr. drogove závislý). A
kedže nemocného nemôžme volat k zodpovednosti za jeho ciny, je na mieste ho liecit.
Tým zbavujeme subjekt viny i zodpovednosti.
Dalej Lamek uvádza že pojem patologizácie sa casto používa vo význame patologizácie
sociálnych javov. O patologizácii hovoríme, ked istému deviantnému správaniu alebo
niektorým znakom takéhoto správania budeme pripisovat charakter chorobnej poruchy.
K pozoruhodnému procesu patologizácie dochádza casto v kriminalite- ked niektoré
kriminálne javy zacínajú byt oznacované ako choré, patologické. Naopak, ak spolocnost
rozhodne o ich dekriminalizácii, dochádza súcastne aj k ich odpatologizovaniu.
S termínom sociálna patológia v osobitnom význame sa stretávame od cias E. Froma a
tzv. Frankfurtskej školy(kritická teória, neomarxizmus), kde sociálna patológia
predstavuje nielen problém duševného zdravia jednotlivca uprostred spolocnosti, ktorej
sa nevie prispôsobit, ale aj patologický stav celej spolocnosti.
Všeobecne platí, že v zásade výstižnejšia kategória ako soc. patológia je deviácia v
dôsledku neadekvátnej analógii spolocnosti s biologickým organizmom. Pojem soc. pat.
je však už zaužívaný a zástancovia tejto kategórie zdôraznujú jeho negatívny
axiologický náboj t. j. spolocenskú neželatelnost, ktrorú údajne termín soc. deviácia
neobsahuje v dostatocnej intenzite. Najracionálnejším riešením by bola asi zmena
významu pojmu soc.pat. i za cenu, že sa názov nebude celkom kryt so svojím
obsahom.
Osobitný problém predstavujú tzv. poruchy správania, ktoré nepatria do oblasti soc.
patológie respektíve soc. deviácie, lebo sú súcastou individuálnej invalidity, abnormality
v psychologickej alebo anatomickej štruktúre ci funkcii cloveka- sem patrí:
disaptibilita(obmedzenie alebo nedostatok schopnosti vykonávat cinnost, ktorá je
považovaná za normálnu, ktoré je spôsobené poruchou)
a handicap(súhrnné oznacenie nepriaznivej situácie cloveka, v ktorej sa ocitol v
dôsledku príslušnej poruchy).
Tieto sú predmetom pozornosti predovšetkým liecebnej pedagogiky, príp. psychiatrie.
Do pozornosti sociálnej práce patria ich následky v spolocnosti, nie však ich
individuálna terapia, ktorá patrí do rúk liecebných pedagógov, príp. psychiatrov.
V súvislosti so správaním hovoríme najcastejšie nie o poruchách správania, ale o
správaní aberantnom(odlišujúcom sa od kultúrne predpísaných a prípustných vzorcov
správania), deviantnom, delikventnom, rebelantskom a heretickom. Dnes všeobecne
chápeme pod sociálnou patológiou ako vednou disciplínou odvetvovú sociologickú
disciplínu, ktorá skúma negatívne javy, vyskytujúce sa v spolocnosti.
V súvislosti s problematikou sociálnej patológie je nevyhnutné sa zmienit ešte o istej
analógii s pojmom sociálny problém. Podla niektorých je soc. pat. iba druhým názvom
pre sociálny problém, dezorganizáciu, deviáciu a konflikt hodnôt.
Coraz castejšie sa stretávame so snahou o skúmanie výlucne subjektívnej stránky
sociálnej patológie. Podla uvedenej paradigmi sú problémy soc. patológie konštruované
spolocnostou, preto treba skúmat nie objektívne podmienky vzniku a definovania soc.
patológie, ale procesy individuálneho prežívania a chápania sociálnopatologických
javov. Pri tomto skúmaní majú mat miesto predovšetkým kvalitatívne metódy, osobitne
metódy chápania, empatia.
V prospech tohoto názoru prispieva aj vystúpenie A. Touraina na svetovom
sociologiskom kongrese, ktorý sa nacrtol otázku, ci dnešná sociológia termín spolocnost
vôbec potrebuje , i ked bol jej vznik úzko spojený s týmto pojmom. Pozdvihnutie
jednotlivca na referencný bod sociologického myslenia znamená subjektivizáciu
sociológie. To by znamenalo zaradit do predmetu pozornosti soc. patológie i poruchy
správania jednotlivca, úzkostné stavy, ataky paniky a ostatné prejavy, vrátane svojich
skupinových prejavov.
Sociálo-patologické javy majú všetky znaky sociálnych javov, vrátane
nadindividuálnosti. Znamená to, že jestvujú nezávisle od toho, ci si ich subjekt,
jednotlivec uvedomuje alebo nie a že ich charakter predstavuje objektívnymi
podmienkami vymedzený rámec možností na individuálnu sebarealizáciu jednotlivca.
Sociálna skutocnost je súcasne ovela zložitejšia než by sa jej plnost dala pojat.
Kvalitatívne metódy sú sice významné nie však samostatné metódy sociologického a
sociálnopedagogického bádania v oblasi sociálnej patológie.
Osobitný prístup k problematike sociálnej patológie získame, ak na súcasnú sociálnu
situáciu nazeráme z hladiska superzápasu, ktorý úzko súvisí s utváraním tzv. novej
civilizácie Alvina a Heidi Toflerovcov. Koncept zrážky civilizácií znamená vznik resp.
rozoj nových konfliktov, akými sú predovšetkým klasická priemyselná velkovýroba a
presun tažiska z oblasti výroby do oblasti sociálnych služieb, ultranacionalizmus a zánik
klasických národných štátov, masovost výroby a spolocnosti a súcasne ich
demasifikácia, tradicionalizmus a zrýchlovanie tempa vývoja, vzdelanost verzus
nevzdelanost, univerzálnost verzus špecializácia a pod.
// prvá sociálna vlna- agrárna revolúcia, druhá vlna- industrializácia, tretia vlna- nástup
informacných technológií//
Podla Toflerovcov je najdôležitejším momentom v politickom vývoji našej doby vznik
dvoch základných táborov. Jeden je oddaný civilizácii Druhej vlny, pevne odhodlaný
zachovat klúcové inštitúcie masovej priemyselnej spolocnosti(to je nukleárnu rodinu,
masový vzdelávací systém, gigantické korporácie,masové odbory…), druhý tábor je
oddaný civilizácii Tretej vlny, uvedomujúc si že najnaliehavejšie problémy dneška
(pocínajúc energiou, cez vojny a chudobu až po ekologickú krízu a rozpad rodinných
vztahov) sa nemôžu riešit v rámci priemyselnej civilizácie. Iba rozvojom poznania,
akceptovaním plurality hodnôt, zmien klasickej nukleánej rodiny Druhej vlny a
prisúdením adekvátneho významu sociálnym službám, vrátane sociálnej práce je
možné hladat a nachádzat riešenie problémov sociálnej patológie.