Sociálna interakcia

Úvod
Chápanie sociálnej interakcie sa v mnohorakom vetvení prístupov sociálnych vied uberá rôznymi smermi. Coser s Rosenbergom približujú historické kontinuum teórie zameranej na sociálnu interakciu, pri čom ich výber textov nezahŕňa len sociologické prístupy. Sociálna interakcia je rôznymi myšlienkovými prúdmi interpretovaná síce rôzne, ale v predpoklade, že vzájomné pôsobenie ľudí tvorí jadro sociálneho života a ľudského správania, sa tieto pohľady účelne stretávajú (parafráza; Coser, Rosenberg, 57). Tento fakt je zvlášť dôležitý pre skúmanie sociálneho správania, keďže, ako tvrdí Coser, „správanie ľudských bytostí v prítomnosti tých druhých nemôže byť v plnej miere pochopené bez toho, aby sme si nevšimli, že každé sociálne konanie jednotlivca je nasmerované na iné ľudské bytosti“(Coser, Rosenberg, 57).

Iné odlíšenie, ktoré Coser spomína, osvetľuje povahu ľudskej interakcie v spoločnosti druhých ľudí v kontexte univerzálne chápanej interakcie. To, čo odlišuje sociálnu interakciu napr. od interakcie planét v solárnom systéme je, že ide o proces, ktorý vyžaduje normy, sociálne statusy a vzájomné záväzky, ktoré vstupujú na javisko vždy, keď dvaja alebo viacerí konajúci prichádzajú do vzájomného vzťahu (Coser, Rosenberg, 57). Ak by sme teda v sociológii našli málo priamych odkazov na tému interakcie, treba si uvedomiť, že rôzne podoby vzájomného pôsobenia môžeme nájsť vo všetkých vetách o sociálnej štruktúre, ktorá výrazne ovplyvňuje ráz foriem sociálnej interakcie.


Vývin pojmu sociálnej interakcie v sociologickej teórii
V súčasnej sociológii sa spolužitie ľudí v spoločnosti nedá predstaviť bez pozadia troch javov: spoluprítomnosti, sociálneho vzťahu a sociálnej interakcie. (Košta; s.28) Odhliadnuc od dôležitosti ďalších dvoch pojmov znamenalo objavenie sa pojmu sociálnej interakcie v teoretickej výbave spoločenských vied významný predel (Mikl-Horke; s.14) Do určitého času sa termín interakcie vysvetľoval v intenciách prírodných vied, či ako súčasť sociálno-filozofického smeru, napr. Locke, Hume, Smith, Bentham, J. S. Mill. Interakcionizmus sa ako „smer vysvetľujúci spoločenské dianie zo vzájomného ovplyvňovania aktivít jedincov a v ich sociálnom styku“ presadil v sociológii najskôr v diele E. Durkheima, ktorý začal skúmať pôsobenie sociálnej kontroly na interagujúcu pluralitu jednotlivých jednajúcich. (Miltová; s. 70)


V teórii Georga Simmela sa sociálna interakcia stáva ústredným pojmom. Simmel dokonca sociológiu definuje ako vedu o sociálnej interakcii, čo však vzhľadom na nejednoznačné vymedzenie tejto kategórie a presun dôrazu na tento jav do sociálnej psychológie znamená len špecifický postoj k definícii sociológie. (Petrusek; s.39,40)

Simmel ako predstaviteľ fenomenologickej školy venoval pozornosť hlavne formám objektivizovaných vzťahov, ktoré sa vytvárajú bezprostredne počas interaktívneho procesu a ktoré opätovne určujú úmysel jednania každého jeho účastníka. Tvrdil, že veda je schopná odhaliť množstvo relatívne stálych foriem interakcie. Je podľa neho možné prostredníctvom interakcie definovať skupiny v časopriestore, čo opiera o svoje presvedčenie interakcionistu, že vzájomné ovplyvňovanie sa podieľa na konštituovaní spoločenských javov. Za priekopníka v oblasti sociálnej interakcie sa považuje kvôli tomu, že ako prvý položil otázku, či je interakcia spoločensky možná. (Miltová; 70, 74)

Max Weber sociálnu interakciu nepomenoval priamo. Vyvodzoval ju zo sociálneho jednania ako zvláštnej podoby ľudského správania, ktorému jednajúci prikladá subjektívny zmysel. Nutnou podmienkou je, aby sa toto správanie obracalo na očakávané jednanie ostatných ľudí. (Mikl-Horke; 8)

Weber podobne ako Simmel našiel v sociálnom jednaní definičný základ pre iné sociálne javy. Bol presvedčený, že kolektívne subjekty, napr. aj skupiny, pozostávajú výlučne zo sociálneho jednania jednotlivcov. Jednotlivci sa pritom do týchto subjektov spájajú prostredníctvom významovej súvislosti ich vzájomne na seba orientovaných jednaní. Dolovanie významu alebo zmyslu ako cieľa sociálneho jednania je osobitosťou Weberovej sociológie, ktorá sa opiera skôr o pochopenie spoločenských javov než o popis ich príčin. (Miltová; 53)

Metodologickým nástrojom je potom konštrukcia tzv. ideálnych typov spoločenského jednania, ktoré umožňujú porovnať reálne jednanie s ideálnym typom a zistiť mieru jeho iracionality, efektívnosti atď. Metóda ideálnych typov sa pokladá za plodnú súčasť koncepcie M. Webera a i dnes sa používa ako jedna z techník modelovania sociálnych procesov. Naproti tomu je metóda porozumenia všeobecne odmietaná ako subjektivistická. (Petrusek; 37)

Ďalším výrazným a podstatným pohľadom sociológie na sociálnu interakciu je teória sociálnej výmeny. Vychádza z predpokladu, že každé sociálne jednanie možno vysvetliť ako sociálnu výmenu. Podľa českého sociológa M. Petruska „je zo všetkých súdobých paradigiem najvýraznejšie scientistická a krajne redukcionistická, súčasne ale aj najsystematickejšia, s výrazným sklonom k formalizácii a maximálne jednoznačnému vyjadrovaniu.“ (Miltová; 89)

Teória sociálnej výmeny čerpá hlavne z troch zdrojov: utilitarizmu klasických ekonómov , klasickej sociálnej antropológie (inšpiratívnu rolu tu zohrala aj psychologická teória výmeny B. Malinowského, teória daru M. Maussa a štrukturalistická teória sociálnej výmeny C. Lévi-Straussa) a zo psychologického behaviorizmu. Je postavená na dvoch všeobecných teoretických východiskách:

1. V ľudskom správaní prevláda racionálny prvok, keďže je zamerané na dosiahnutie určitej odmeny, zisku, výhody.

2. Proces sociálnej interakcie je trvalou výmenou odmien a trestov medzi indivíduami.

Pojem výmeny, ako ho vysvetľuje zakladateľ tejto koncepcie George C. Homans, je definované ako situácia, v ktorej jednanie osoby A prináša odmeny alebo tresty osobe B v závislosti na spôsobe reakcie osoby B na jednanie osoby A. (Miltová; 90)

Homans zaujal dôležité miesto v teórii sociálnej interakcie. Jeho teória je pomerne jednoduchá a spočíva na piatich všeobecných hypotézach: 1. „podnetovej“ (odmenenie činnosti v určitej minulej situácii navodzuje rovnaké správanie v rovnakej situácii v budúcnosti) 2. „o úspechu“ (čím častejšie je správanie odmenené, tým častejšie bude neskôr volené) 3. „hodnotovej“ (čím je určitá jednotka správania druhého pre ego cennejšia, tým častejšie sa ego bude správať spôsobom, ktorý je odmeňovaný touto činnosťou druhého) 4. „nasýtená“ (čím viac odmien, tým menšia hodnota každej ďalšej odmeny) 5. „spravodlivosti“ (o citovej reakcii ega pri nerovnakom zisku z interakcie). (Miltová; 72)

Pojem interakcie sa v Homansovej teórii o sociálnej interakcii postupne menil. Najskôr interakciu v spoločnosti vysvetľoval cez súvislosť pojmov činnosti a interakcie, ktoré považoval za úzko prepojené, analyticky však odlišné. Interakcia podľa neho prebieha v situácii, keď určitá jednotka činnosti jednej osoby je podmienená nejakou jednotkou činnosti druhej osoby. Neskôr autor prešiel na definíciu odkazujúcu na odmeňovanie činnosti. (Miltová; 74, 90)

Homansova teória je kritizovaná pre jej ľahostajnosť ku kritériám, podľa ktorých ľudia pokladajú určité správanie za žiadúce alebo nežiadúce (hodnotový aspekt interakcie). Ďalším nedostatkom je psychologizmus (silný Skinnerov vplyv), ktorý upieral výkladovú hodnotu tvrdeniam odlišným od behaviorálnych. (Miltová; 73, 90)

Peter Blau posunul teóriu sociálnej výmeny o podstatný kus ďalej. Poopravil príliš zjednodušujúce východiská konceptu homo oeconomicus na túto podobu:

a) Ľudia obyčajne nedosahujú ciele pri vylúčení všetkých ostatných. b) Ľudia sú vo svojich preferenciách nekonzistentní. c) Nikdy nemajú úplné informácie o možnostiach. d) Nikdy nie sú oslobodení od sociálnych záväzkov, ktoré ich obmedzujú pri dosahovaní alternatív.

Blau sa pokúsil vysvetliť hlavne jav moci na základe porušenia princípu reciprocity a rovnováhy pri výmene medzi nadriadenými a podriadenými. Narába aj s pojmami solidarita, opozícia, konflikt atď. (Miltová; 90, 91)

Talcott Parsons, ktorý najdôslednejšie rozpracoval interakcionistický prístup ku spoločenskej skutočnosti, oblasť sociálnej interakcie rozlíšil na jednotky interakcie, štruktúru jednotiek i systém, proces a prostredie interakcie. (Miltová; 71) Za interakčnú jednotku nepovažuje jedinca ako jeho predchodcovia, ale jednanie, ktoré je súčasťou systému jednaní a objavuje sa v systémových súvislostiach s jednajúcim, situáciou a orientáciou jednajúceho na túto situáciu. „Navonok jednanie ako celok vstupuje do výmeny so svojím okolím („otvorený systém“) a prostredníctvom neho je aj menené („dynamický systém“); týmto ovplyvňovaním človek preniká ale hranicami k svojmu úsiliu o udržanie si identity („zachovanie systému“).“ (Mikl-Horke; 11)

Východiskovým modelom interakcie je pre Parsonsa styk dvoch jednajúcich jedincov. Kľúčovú úlohu v interakčnom systéme zohráva súlad činností ega s očakávaním alter. Každý jedinec je tak súčasne subjektom činnosti i objektom orientácie pre ostatných aj pre seba samého. Výsledkom interakcie je na úrovni jedinca rozhodnutie, na úrovni medziľudských vzťahov komunikácia. (Miltová; 71, 72)

Prostriedky dosahovania cieľov (uspokojenie svojich potrieb a záujmov) nie sú volené len na základe racionality, ktorú tak zdôrazňuje teória sociálnej výmeny, ale aj na základe normatívne hodnotovej orientácie. Táto orientácia je hlavnou podmienkou trvania interakcie. Hodnoty, tvoriace kultúrny systém spoločnosti, podľa Parsonsa vyjadrujú a usporadúvajú orientácie interagujúcich a súčasne vyvolávajú proces ich sociálnej kontroly. (Miltová; 71)

Parsonsovmu poňatiu interakcie sa vytýka, že interakcia v jeho modeli kultúru nevytvára, len ju predpokladá. Interakcia v diáde tak prebieha v akomsi sociálnom vákuu. (Miltová; 72)

Na interakcionizmus v oblasti skúmania sociálnej interakcie nadviazal symbolický interakcionizmus, ktorý zdôrazňuje hlavne symbolické sprostredkovanie interakcie. Zakladateľ tejto školy George H. Mead považuje za najdôležitejší mechanizmus tohoto sprostredkovania reč (vrátane neverbálnych prejavov), založenú na jestvovaní spoločného systému symbolov. Komunikácia je chápaná ako výmena symbolov, pričom ju podnecuje úmysel jedného z interagujúcich, načo je následne vyvolaná adekvátna reakcia u druhého účastníka interakcie. (Miltová; 160)

Symbolický interakcionizmus je označovaný aj ako teória intrapersonálnej komunikácie. Jej autor totiž predpokladá, že interakcia nezahŕňa len očividné obvyklé správanie, ale aj vnútornú výmenu názorov medzi „I“ (ego) a „Me“ (generalizované ego – „I“ z pohľadu ostatných), ktorá určuje jednanie a význam jednania. (Mikl-Horke; 25,26)

Tomuto smeru „je vytýkané nedoceňovanie materiálnej stránky interakcie.“ (Miltová; 161)

Na predošlý smer nadväzuje teória sociálnej interakcie dramaturgickej sociológie Ervinga Goffmana. Goffmanova teória je v skúmaní medziosobnej interakcie určitým protikladom k Homansovej koncepcii. Interakčná množina tu má tieto základné jednotky: osoby, kontakty, stretnutia, predstavenia na scéne a slávnostná príležitosť. Cieľom analýzy je ukázať, ktoré podstatné aspekty proces interakcie ukrýva, aká je úloha jednajúceho, a to všetko na základe analógie medzi spoločenskou činnosťou a divadlom. (Miltová; 185)

Východiskom skúmania je sociálna interakcia na úrovni face-to-face kontaktu, ktorá je chápaná ako súbor mikrodrám. Hercami sú interagujúce osoby, ktoré dbajú o svoj obraz, o uchovanie si tváre a o rešpektovanie tváre svojich partnerov, čo má za cieľ ovplyvňovať a kontrolovať „dojmy“, ktoré si účastníci interakcie a publikum o hercovi, aktérovi vytvárajú. Prítomnosť ľudí teda mení každú ľudskú aktivitu na výstup, výkon roli, počas ktorej sa aktér usiluje vyvolať dobrý dojem a uchovať si pritom vlastnú identitu. (Miltová; 184,185,186)

V Goffmanovom ponímaní sociálnej interakcie ako scény je dôležité odlíšenie toho, čo sa deje navonok („front stage“) a čo sa odohráva za scénou. Pod pojmom rámec sa skrýva neviditeľná množina pravidiel, ktorými sa naša interakcia a konverzácia riadi bez toho, aby sme si toho boli vedomí. Keďže ťažiskom rozboru je interakcia zoči-voči, rozhodujúcu úlohu hrá skúmanie konverzácie a jej rituálov. (Miltová; 184)

Teória sociálnej interakcie z dramaturgickej sociológie je hodnotená pomerne vysoko. Oceňuje sa jej obraznosť, ktorá nebola Goffmanom nikdy precenená a ktorá prináša pohľady na interakciu, neobjavujúce sa v tradičnej sociológii. Proti námietke, že sociológia je tu redukovaná na psychológiu, Goffman zdôrazňuje, že predmetom analýzy interakcie v dramaturgickej sociológii nie je jej makroštrukturálny priestor. (Miltová; 185, 187)

Antológia textov o sociálnej interakcii
Diáda a triáda (Georg Simmel)

Najjednoduchší sociologický útvar diáda obsahuje zárodok, materiál neporovnateľne komplexnejších foriem. Jej dôležitosť pre sociológiu v žiadnom prípade nespočíva len na jej rozšírení a násobení. Sama o sebe je socialitou, spoločenskosťou. Veľkým prínosom nie je len to, že sa v nej uskutočňujú všeobecné podoby sociality veľmi čistým a charakteristickým spôsobom, ale najmä to, že v nej pôsobí súbor pravidiel, obmedzenie voči dvom členom, ktoré je podmienkou, pod ktorou pôsobí samotne niekoľko foriem vzťahu. Ich typicky sociologickú povahu naznačujú dva fakty. Prvý predstavuje poznatok, že ani najväčšia obmena individualít či zjednotenie motívov nemení identitu týchto foriem. Druhý poukazuje na to, že príležitostne sa tieto formy prejavujú ako medzi dvomi skupinami –rodinami, štátmi a organizáciami rôznych druhov- tak aj medzi dvomi ľuďmi.

Každodenná skúsenosť odkazuje na špecifický charakter, ktorý vzťah dosahuje tým, že sa na ňom podieľajú dva elementy. Rozdiel medzi diádou a väčšími skupinami spočíva v tom, že diáda má odlišný vzťah ku každému zo svojich dvoch súčastí, než aký majú väčšie skupiny k svojim členom. Obidvaja členovia diády sa cítia byť postavení len voči tomu druhému, nečelia kolektivite stojacej nad nimi. Sociálna štruktúra sa tu opiera o obidvoch a odtrhnutie sa jedného by rozbilo celok. Z tohto dôvodu diáda nedokáže dosiahnuť to, aby superosobný život, ktorý jedinec pociťuje, bol od neho nezávislý. Ak teda uvažujeme o družnosti troch osôb, skupina pretrváva aj v prípade odchodu jedného jej člena.

Táto závislosť diády na svojich dvoch individuálnych členoch spôsobuje, že fakt jej existencie je naviazaný na fakt jej zániku oveľa silnejšie, než je to u inej skupiny, v ktorej každý člen vie, že po jeho odchode do dôchodku či smrti skupina má schopnosť existovať ďalej. V ideálnom prípade je akákoľvek veľká skupina nesmrteľná. Táto skutočnosť dáva všetkým jej členom, bez ohľadu na ich osobnú reakciu na smrť, veľmi špecifický sociologický pocit. Diáda závisí zvlášť na každom zo svojich dvoch súčastí –pri svojom zániku, i keď nie pri svojej existencii: pre svoje zachovanie potrebuje obe, ale pre svoj zánik stačí len jedna. Tento fakt je pod vplyvom vnútorného postoja jedinca k diáde, i keď nie vždy vedome. To z diády robí skupinu, ktorá sa cíti byť zo strany svojich elementov ohrozená a nenahraditeľná, a preto sa stáva nielen centrom pravej sociologickej tragédie, ale aj centrom sentimentálnosti a elegických problémov.

1. Sociologická dôležitosť tretieho elementu
Diáda predstavuje ako prvú sociálnu syntézu (zlúčenie) a unifikáciu (zjednotenie), tak aj prvú separáciu (oddelenie) a antitézu (odlúčenie). Objavenie sa tretej strany naznačuje prechod, zmierenie a zrieknutie sa absolútneho kontrastu (hoci príležitostne rozpor predstavuje). Triáda sa podľa mňa končí v troch druhoch typických skupinových formácií. Každá z nich je nemožná pokiaľ sa na nej nezúčastňujú aspoň dva elementy; na druhej strane, ak ich je viac ako tri, sú buď rovnako nemožné, alebo sa len rozširujú čo do počtu, ale nemenia svoj formálny druh.


2. Non-prívrženec a sprostredkovateľ
Sociologicky veľmi dôležitý je poznatok, že izolované elementy sú zjednotené svojím obvyklým vzťahom voči javu, ktorý leží mimo nich. Toto sa týka aliancie štátov, ktoré sa spojili za účelom obrany pred nepriateľom.

V monogamnom manželstve, v najdôležitejšej diáde spomedzi všetkých diád, dieťa alebo deti, ako tretí prvok, často zastávajú funkciu udržiavania celku pokope. Skutočný výsledok pôsobenia tretieho prvku, dieťaťa môže byť ten, že uzatvára kruh vzájomným spútaním rodičov. To sa môže diať vo dvoch podobách. Existencia tretieho prvku môže priamo odštartovať alebo posilniť zväzok dvoch ľudí, keď napríklad narodenie dieťaťa posilní vzájomnú manželskú lásku, alebo prinajmenšom lásku manžela k svojej polovičke. Alebo vzťah každého z manželov k dieťaťu môže vytvoriť nové a sprostredkované puto medzi nimi. Vo všeobecnosti, bežné zaujatie manželského páru dieťaťom odhaľuje skutočnosť, že ich zväzok prechádza štádiom starostlivosti o dieťa; zväzok sa často skladá zo sympatií, ktoré by nejestvovali bez takéhoto sprostredkovania.

Keď tretí prvok zastáva funkciu non-prívrženca, ide o odlišný druh mediácie. Non-prívrženec sa buď podieľa na súlade dvoch odporujúcich si strán, prostredníctvom ktorého ustúpi hneď po tom, ako sa pokúsi vytvoriť priamy kontakt medzi prvkami v spore či bez vzájomného spojenia; alebo preberá funkciu arbitra, ktorý uvádza do rovnováhy ich protichodné požiadavky voči sebe navzájom a eliminuje všetko, čo je v nich nezlučiteľné. Mediátor môže dosiahnuť opätovné zmierenie len vtedy, keď každá strana verí, že časťou dôvodov hostílnosti objektívna situácia odôvodňuje opätovné zmierenie a robí prímerie výhodným. Veľká príležitosť na to, aby sprostredkovanie non-prívrženca viedlo k tejto viere, nespočíva len v zjavnom odstránení nedorozumení či vo výzvach po dobrej vôli atď. Non-prívrženec každej strane vyjaví požiadavky a argumenty tej druhej; preto sa stráca tón subjektívnej vášne, ktorá podnecuje rovnaký tón na nepriateľskej strane. Odporúčanie a dokazovanie, ktoré musí vykonať niekoľko vyjednávajúcich osôb pred dosiahnutím rozhodnutia jedinca, sú často neúčinné, lebo hoci sa pôvodný psychologický obsah jedinca mení na druhý a často ide o stav postrádania afektívnej nevypočítateľnosti, táto premena nie je dostatočne doplnená o objektívne vymedzenia.

Väzba na non-prívrženca, ktorá sa požaduje kvôli mediácii, spĺňa jeden z dvoch predpokladov. Tretí prvok je non-prívržencom, buď ak stojí nad rozpornými záujmami a názormi a v skutočnosti sa nimi nezaoberá, alebo ak ho oba znepokojujú rovnako. Napríklad v konflikte medzi anglickými robotníkmi a podnikateľmi by non-prívrženec nemohol byť ani robotník ani podnikateľ. Nemôže podliehať objektívnym zreteľom pozície žiadnej strany skrz svoj osobný záujem. Napriek tomu sa mediátor musí subjektívne zaujímať o osoby a skupiny, ktoré dokladujú obsah svojho sporu , ktorý je pre neho len teoretický. Je to preto, aby osobný záujem rozbehol čisto neosobný mechanizmus. Je to spojenie subjektívnej vzdialenosti od objektívneho významu, ktorý je charakteristický pre postavenie non-prívrženca. Toto postavenie je o to lepšie, o čo vzdialenejšie sa oba elementy od seba dostávajú a o čo harmonickejšie pri svojej veľkej rozdielnosti navzájom spolupracujú.

Situácia sa komplikuje, keď non-prívrženec zastáva svoju pozíciu nie vzhľadom na svoju neutralitu ale pre svoju rovnakú účasť na záujmoch v spore. Zložitosť tohto postavenia sa obyčajne odvodzuje od faktu, že jeho rovnaký záujem o obe strany nemôže byť úplne určený a v skutočnosti je často spochybňovaný oboma stranami.

Často nastáva tragická situácia, keď je tretí naviazaný na obe strany, a to nie zvláštnym záujmom, ale úplne osobne; táto situácia je extrémna, keď celý priebeh, záležitosti sporu nemôžu byť objektivizované a ich objektívny aspekt je len zámienkou alebo príležitosťou na prehĺbenie osobnej nezmieriteľnosti. Tu môže byť tretí, ktorého láska alebo záväzok, osud alebo zvyk robí rovnako dôverným voči obom, postihnutý konfliktom – oveľa väčšmi než by bol naklonený jednej strane. Nebezpečie sa zvyšuje, pretože rovnováha jeho záujmov, ktoré sa nenahýnajú v oboch smeroch, obyčajne nevedú k úspešnému sprostredkovaniu, až kým zlyhá, nenastane redukcia na niekoľko objektívnych protikladov. Deje sa to pri mnohých veľkých rodinných sporoch. Rovnaká vzdialenosť mediátora od oboch sporných strán, čo znamená jeho nestrannosť, môže vypomôcť obom pri relatívnej uvoľnenosti. Naproti tomu osoba, ktorá je nestranná pretože je rovnako blízko k obom môže už spomenutú uvoľnenosť dosiahnuť pomerne ťažko a osobne to preňho môže byť kvôli dualizmu pocitov veľmi bolestivé. Kde mediátor vyberaný, zvažuje sa jeho obojstranná nezaujatosť, aby mohol zaujať rovnaký postoj. Príkladom je pozývanie sudcov za obdobia stredovekých talianskych miest z iných miest.

Druhá podoba urovnania pomocou nestranného tretieho prvku je arbitráž, alebo inak zmierenie prostredníctvom tretej osoby. Pri mediácii konečné rozhodnutie leží v rukách oboch strán. Pri zvolení arbitra sa obe strany vzdávajú tohto konečného rozhodnutia. Zmier je zosobnený v arbitrovi, preto sa mu obe strany podriaďujú od začiatku. Jeho výber predpokladá väčšiu subjektívnu dôveru v jeho objektivitu, nech urobí akékoľvek rozhodnutie. Arbitráž končí výsledkom, len ak obe strany majú dôveru v nestrannosť sudcu. Dokonca i v štátnom tribunáli sa konanie žalobcu podriaďuje dôvere v rozhodnutie, pokiaľ sa toto rozhodnutie v danej situácii zdá pre žalobcu výhodné. Na druhej strane má obžalovaný v prípade nedôvery možnosť odvolania sa voči verdiktu. Rozdiel medzi princípom mediácie a arbitráže je teda zjavný: obojstranná dôvera v arbitra.

Bežný život, v ktorom typická triáda umiestňuje človeka do jasnej či skrytej, úplnej či čiastočnej odlišnosti od druhých dvoch, ponúka množstvo odtieňov sprostredkovania medzi spomenutými dvomi formami. Pochopenie skutočnej siete ľudskej spoločnosti v jej plnosti a dynamike vedie cez zameranie sa na počiatky a prechody, na formy vzťahov, na ich zárodočné a čiastkové členenie. Názorné príklady, ktoré dokladujú pravosť akéhokoľvek chápania týchto foriem, sú podstatnými nástrojmi sociológie.

Po tom všetkom, čo tu bolo povedané, môžeme tvrdiť, že existencia tretieho prvku umožňuje udržanie skupiny. Ako predstaviteľ intelektu konfrontuje dve strany konfliktu, ktoré sú proti sebe vedené skôr vôľou a citmi. Dopĺňa ich pri utváraní psychologickej jednoty v skupinovom živote. Na druhej strane tlmí vášne tých druhých. Po ďalšie je nositeľom smerovania celej skupiny, ak antagonizmus dvoch odlišných tendencií paralyzuje jej sily. Najčastejšie sa sklon k nestrannosti objavuje u ľudí, ktorý sú intelektuálne najschopnejšími: skutočný intelekt nachádza svetlá a tiene v každej oblasti; jeho objektívna súdnosť neprináša výhodu ani jednej strane. Toto je dôvod, prečo niekedy najinteligentnejší jedinci nemajú veľký vplyv na rozhodnutia v sporoch, hoci by to bolo vhodné. Ak teda nestrannosť neponúka mediáciu priamo, vo svojej kombinácii s intelektom zabezpečí, aby sa na vynesenie rozhodnutia neprenechal priestor pre hlúpejšie alebo škodlivejšie skupinové sily. Zo sociálneho pohľadu je zamietnutie nestrannosti niekedy veľmi zdravé: je založené na oveľa hlbšom inštinkte pre blaho celku než na samotnom podozrení zo zbabelosti ako útoku, ktorý je často zahájený voči nestrannosti, aj keď často neodpustiteľne.

Sociálne konanie a sociálna interakcia (Max Weber)
1. Sociálne konanie, ktoré zahŕňa nedostatok jednania a pasívne podvolenie sa, môže byť orientované na minulé, prítomné alebo očakávané budúce správanie iných. Tak je možno motivované odplatou za predošlý útok, obranou pred prítomnou, alebo opatreniami obrany pred budúcou agresiou. Tí druhí môžu vystupovať ako individuálne osoby, teda môžu byť vykonávateľovi určitého skutku známi, alebo môžu vytvárať nejasnú pluralitu a môžu byť ako jedinci úplne neznámi. Preto sú „peniaze“ prostriedkami výmeny, ktoré konajúci akceptuje pri platbe, pretože svoje jednanie orientuje na očakávanie, že veľké, ale neznáme, množstvo ľudí ich bude niekedy v budúcnosti pri výmene akceptovať.

2. Nie každý druh konania (nech je i zjavný) je sociálny. Prejavené konanie je nesociálne, ak je nasmerované výhrade na správanie neživých objektov. Subjektívne postoje tvoria sociálne jednanie len do takej miery, do ktorej sú zamerané na správanie tých druhých. Napríklad správanie náboženskej povahy nie je sociálne, ak je to len udalosť rozjímania alebo udalosť týkajúca sa len osamoteného prosebníka.

3. Nie každý druh kontaktu ľudských bytostí má sociálny charakter; toto je vymedzené prípadmi, v ktorých je správanie jednajúceho zmysluplne zamerané na správanie tých druhých. Napríklad samotná zrážka dvoch cyklistov môže byť prirovnaná k prírodnej udalosti. Na druhej strane ich pokus vyhnúť sa vzájomnej zrážke, alebo akýmkoľvek urážkam, úderom alebo priateľskému rozhovoru, ktoré by mohli nasledovať po kolízii, by tvorili „sociálne konanie“.

4. Sociálne konanie nie je identické ani s podobnými konaniami mnohých osôb alebo s konaním ovplyvneným inými osobami. Preto ak sa spustí dážď a množstvo ľudí na ulici roztvorí dáždniky v rovnakej chvíli, nemusí ísť hneď o prípad konania viazaného na seba navzájom, ale ide skôr o rovnakú reakciu spôsobenú potrebou chrániť sa pred dažďom. Je dobre známe, že činy jedinca sú silne ovplyvnené faktom, že je členom davu ohraničeného v rámci obmedzeného priestoru. Z tohto dôvodu subjektívna otázka štúdií „davovej psychológie“, ako napr. u Le Bona, sú nazývané „konaním podmieneným davmi“. Jednoducho niektoré druhy reakcie sa uskutočňujú len samotným faktom, že človek koná ako časť davu. Preto je možné, že konkrétny výsledok alebo spôsob ľudského správania vzbudzuje najrôznejšie druhy pocitov –veselosti, zlosti, entuziazmu, zúfalstva a vášní rôznej povahy- v davových situáciách, ktoré by sa nevyskytli, keby bol jedinec sám. Práve preto, že sa niečo také udeje, nemusí ešte existovať zmysluplný vzťah medzi správaním jedinca a tým, že je členom davu. Nakoniec ani nemožno predpokladať, že ide o sociálne konanie, keď predstavuje len výsledok účinku účasti jedinca v dave a konanie nie je zamerané na úroveň zmyslu, významu. Zároveň hranica je prirodzene veľmi nejasná.

Okrem toho, samotné napodobnenie konania iných (to zdôrazňuje právom Tarde), neberie do úvahy prípad zvláštneho sociálneho konania, ak je vyslovene reaktívne, takže nejestvuje žiadne zmysluplné zameranie sa na napodobňovaného konajúceho. Hranica je tak nezreteľná, že je často ťažké rozlišovať. Osoba konajúca podľa všetkého osvedčeným postupom, ktorý prebrala od niekoho, ešte nekoná sociálne, teda v tu predloženom význame. Jednanie ako toto nie je zamerané na jednanie druhej osoby, ale jednajúci bol prostredníctvom pozorovania toho druhého oboznámený s určitými objektívnymi faktami; a práve na tie je jeho jednanie zamerané. Jeho jednanie je potom príčinne determinované jednaním tých druhých, ale nie zmysluplne. Na druhej strane však ak je jeho jednanie ostatných napodobňované, pretože je „módne“, tradičné alebo ukážkové, tak je zmysluplne orientované buď na správanie zdroja imitácie alebo tretej osoby alebo na správanie oboch. Obidva horeuvedené prípady, správanie davov a imitácia, majú nejasne vymedzené hranice sociálneho konania. Príčina tejto neurčitosti sa skrýva v tom, že v oboch prípadoch nie sú orientácia na správanie tých druhých a zmysel, ktorý môže jednajúci vložiť do svojho konania, v žiadnom prípade vždy spôsobilé presného určenia a sú len zriedka plne vedomé.

Pojem „sociálny vzťah“ sa zakladá výhradne na existencii pravdepodobnosti, že sa v ňom odohráva sociálne konanie.
1. Podstatným je preto fakt, aby tu bola prítomná aspoň najmenšia možná miera vzájomnej orientácie konania na konanie tých druhých. Obsah sociálneho vzťahu môže byť rôznej povahy; konflikt, hostílnosť, sexuálna príťažlivosť, priateľstvo alebo ekonomická výmena. Môže vyvolať splnenie alebo vypovedanie podmienok dohody; ekonomickú, erotickú alebo nejakú inú podobu súťaže, konkurencie; bežné členstvo v národných alebo triednych skupinách alebo zdieľanie obvyklej tradície statusu. Táto definícia nestanovuje presne, kedy je vzťah jednajúcich solidárny alebo konkurenčný.

2. „Význam“ dôležitý v tejto súvislosti je vždy prípadom významu, ktorý sa prisudzuje stranám v danom prípade, vo všeobecnosti alebo v teoreticky formulovanom čistom type –nikdy nie je normatívne „správnym“ alebo metafyzicky „pravdivým“ významom. Dokonca v takých podobách sociálnej organizácie ako sú štát, cirkev alebo manželstvo sa sociálny vzťah zakladá výhradne na skutočnosti, že tu existovala, existuje alebo bude existovať pravdepodobnosť jednania niektorým spôsobom patričným tomuto významu. Napríklad štát prestane existovať v sociologicky opodstatnenom zmysle vtedy, keď prestane jestvovať pravdepodobnosť, že sa určité druhy zmysluplne zameraného sociálneho konania budú prebiehať.

3. Subjektívny význam nemusí byť nutne rovnaký pre všetky strany, ktoré sú na seba vzájomne zamerané v danom sociálnom vzťahu; nie je tu potrebná „reciprocita“. Priateľstvo, láska, oddanosť, patriotizmus na jednej strane môže byť stvárnený úplne iným postojom na strane druhej. Napriek tomu, že každá strana vzťahu pridružuje svojim činom rôzne významy, môže dôjsť ku vzájomnej orientácii do takej miery, že napriek čiastočnej alebo celkovej nepresnosti jedna strana môže predpokladať konkrétny postoj druhej strany voči sebe a svoje konanie orientuje na toto očakávanie. Môže to a obyčajne to má následky pre priebeh konania a pre podobu vzťahu. Sociálny vzťah, v ktorom sa postoje úplne prekrývajú, je v skutočnosti krajný prípad. Absencia reciprocity však súvisí so zamietnutím jestvovania sociálneho vzťahu len vtedy, ak to vyústi do absencie vzájomnej orientácie v konaní oboch strán.

4. Sociálny vzťah môže byť dočasného charakteru alebo môže existovať ako rozličné stupne stálosti. To znamená, že môže byť takého druhu, že existuje pravdepodobnosť opakovaného výskytu správania, ktoré je v zhode so svojím subjektívnym významom, správania, ktoré je pochopiteľným následkom tohoto významu, a preto je očakávané. Aby sme sa vyhli klamnému úsudku, treba ešte raz zdôrazniť, že je to existencia pravdepodobnosti priebehu určitého typu konania, ktorá sa podieľa na „existencii“ sociálneho vzťahu.

5. Subjektívny význam sociálneho vzťahu sa môže meniť, preto politický vzťah, kedysi založený na súdržnosti, sa môže vyvinúť do konfliktu záujmov. O kontinuite tejto zmeny môžeme povedať, že začal existovať nový vzťah, alebo že ten starý pretrváva, ale vynútil si nový význam.

6. Zmysluplný obsah, ktorý zostáva v sociálnom vzťahu relatívne stály, je možné formulovať v pojmoch mravných zásad, ktoré sa oboch strán týkajú a pri ktorých obe strany očakávajú, že ich tá druhá bude dodržiavať, v priemere a približne. Racionálnejšie vo vzťahu k hodnotám alebo k daným cieľom je konanie, ktoré sa blíži k tomuto prípadu. Oveľa menšia pravdepodobnosť racionálnej formulácie subjektívneho významu jestvuje v prípade vzťahu erotickej príťažlivosti alebo osobnej oddanosti alebo akéhokoľvek iného afektívneho typu než je napríklad obchodná dohoda.

7. Význam sociálneho vzťahu môže byť výsledkom vzájomnej dohody. To má za následok, že sa strany zaväzujú vo svojom budúcom konaní či už k sebe navzájom alebo k tretej osobe.


Princíp vzájomných ústupkov (Bronislaw Malinowski)
Najskôr uvažujme o ekonomických transakciách: výmenný obchod tovarov a služieb väčšinou prebieha v rámci osvedčeného partnerstva, alebo je spojený s určitými sociálnymi väzbami, alebo sa viaže na vzájomnosť v neekonomických záležitostiach. O väčšine, ak nie o všetkých ekonomických skutkoch, možno povedať, že patria do sledu vzájomných darov a proti-darov, ktoré dlhodobo vytvárajú rovnováhu, odmeňujúcu obe strany rovnako.


V „The Primitive Economics of Trobriand Islanders“ (1921) a v „Argonauts of the Western Pacific“ (1923) som opísal kategóriu ponúk ako „čisté dary“ a pod týmto titulom som spomenul dary manžela svojej žene a dary otca svojim deťom, čím som sa dopustil chyby. Skutočne správne vymenovanie podmienok –správne zo zákonného a ekonomického pohľadu- by malo zahŕňať celý systém darov, povinností a vzájomnej podpory, ktoré kolujú medzi manželom na jednej a manželkou, deťmi a švagrom na druhej strane. Tak by bol medzi myšlienkami domorodcov odhalený fakt, že systém je založený na veľmi zložitom dosahovaní kompromisov, a že sa v ňom dlhodobo presadzuje rovnováha medzi vzájomnými službami.

Skutočný dôvod, prečo sú všetky tieto ekonomické záväzky obyčajne udržované, a udržované veľmi svedomito, je to, že po nezdare pri vyhovení nejakej požiadavky sa človek ocitne v neznesiteľnej pozícii. Človek, ktorý by neustále porušoval uznesenia zákona vo svojom ekonomickom konaní, by sa čoskoro našiel mimo sociálneho a ekonomického systému, čoho si je plne vedomý. Automaticky by sa stal vyvržencom a príživníkom na niektorom bielom človeku alebo jednoducho na tých ostatných.

Ctihodný občan je viazaný na plnenie svojich povinností, i keď jeho podrobenie sa nie je spôsobené žiadnym inštinktom, alebo intuitívnym podnetom, či záhadným „skupinovým cítením“, ale detailným a premysleným fungovaním systému, v ktorom má každý čin svoje miesto a musí byť vykonaný bezchybne.

V magických a náboženských slávnostiach je takmer každý čin odmenený ako záväzok medzi skupinou a jedincami, a aj tu skôr či neskôr prichádza k vyrovnaniu alebo protislužbe, vyhradenej zákazníkom. Povinnosť čarodejníka je predvádzať svoje čary, aby bolo udržané tabu a rovnako, aby bolo pod kontrolou počínanie jedincov. To sa mu vráti v podobe drobných ponúk, ihneď uskutočnených, a často včlenených do priebehu rituálu. Naozajstná odmena však spočíva v prestíži, moci a privilégiách, ktoré mu jeho postavenie prináša. Človek sa pri tom môže svojho postavenia zriecť a predať ho ďalšiemu za sebou, ale ak ho raz akceptuje, musí pokračovať v odpovedajúcom poslaní a spoločenstvo mu musí vynahradiť každý jeho príspevok.

Každý skutok náboženskej povahy sa chápe ako morálny záväzok voči objektu, duchovi, duši alebo uctievanej sile; rovnako je uspokojená aj túžba účinkujúceho; ale okrem toho všetkého má svoje miesto v niektorej sociálnej schéme, je odmenený nejakou treťou osobou alebo osobami ako obeta pre nich, a potom, keď k nemu vzhliadnu, odplatia sa podobným spôsobom.
Princíp reciprocity (Claude Lévi-Strauss)


V záveroch slávnej „Essay on the Gift“ sa jej autor snažil preukázať fakt, že v primitívnych spoločnostiach sa výmena zakladá na ekonomických transakciách zriedkavejšie ako na obojstranných daroch; recipročné dary plnia v týchto spoločnostiach oveľa dôležitejšiu funkciu než v našich; táto primitívna forma výmeny je „absolútnym sociálnym faktom“, tzn. udalosťou, ktorá nesie súčasne sociálny a náboženský, magický a ekonomický, utilitárny a sentimentálny, zákonný amorálny význam.


Je známe, že v mnohých primitívnych spoločnostiach sú všetky slávnosti usporiadané pri dôležitých príležitostiach sprevádzané rozdeľovaním vzácnych predmetov -darov. Takéto dary sa buď okamžite vymenia za ekvivalentné dary, alebo sú obdržané pod podmienkou, že pri nasledujúcej príležitosti bude toto gesto splatené inými darmi, ktorých hodnota často presahuje hodnotu tých splácaných. Najcharakteristickejšou takouto inštitúciou je potlač u Indiánov na Aljaške a v regióne Vancouvru. Tieto ceremónie zohrávajú trojakú úlohu: vrátiť prijaté dary darmi, o ktoré je záujem; upevniť právo rodiny alebo sociálnej skupiny na titul alebo prestíž, alebo na potvrdenie zmeny statusu; predbehnúť súpera v štedrosti, čo ho odstaví od účasti na budúcich povinnostiach, odoberúc mu tak privilégiá, tituly, hodnosť, autoritu a prestíž. Výmena tovaru a potlač je univerzálnym kultúrnym módom, ktorý sa vyskytuje v primitívnych spoločnostiach od severozápadného tichomorského pobrežia až po Novú Guineu, hoci nie na rovnakom vývinovom stupni.


Treba povedať, že primitívna podoba výmeny tovaru nie je vyjadrená len v dobre definovaných a lokalizovaných inštitúciách. Sú v nej zastúpené všetky transakcie, rituálne alebo svetské, v priebehu ktorých sú premety odovzdávané a prijímané.


Výmena so sebou neprináša hmatateľné výsledky ako je to v prípade komerčných výmen v našej spoločnosti. Predmety nie sú v primitívnych kultúrach len ekonomickými komoditami, ale dopravné prostriedky a nástroje sú pokladané za skutočnosti inej oblasti: vplyvu, moci, sympatie, statusu, emócií. Píšuc o andamanských ostrovanoch, Radcliffe-Brown tvrdí: „Účel výmeny je morálnej podstaty; tzn. navodiť niečo ako priateľské pocity medzi dvomi osobami.“ Dôkazom toho je fakt, že v potlachu sa nikto neváha zbaviť svojho značného majetku jeho hodením do mora, a že väčšiu prestíž možno získať zničením bohatstva ako jeho rozdelením.


V modernej spoločnosti existuje určitý druh vecí, ktoré sú zvlášť vhodné ako dary kvôli ich neužitočnosti. Bežne prijímame myšlienku, že istý tovar nepodstatnej spotrebnej hodnoty, ale ktorému priraďujeme veľký psychologický estetický a zmyslový význam, ako sú napr. kvety, cukríky a luxusné predmety, je vhodnejšie opatriť v podobe vzájomných darov než vo forme kúpy či osobnej spotreby.


Určité oslavy a festivaly v našej spoločnosti takisto regulujú pravidelné odplácanie a tradičný spôsob procesu výmeny. Výmena darčekov v čase Vianoc, ku ktorým sa obracajú s posvätnou úctou všetky sociálne vrstvy, nie je ničím iným ako obrovským potlachom, zahŕňajúcim milióny ľudí. Vytríbenosť výberu darčekov, ich cena a množstvo podáva obraz o sociálnych putách obdarovaného a o miere jeho prestíže. Prostredníctvom márnivosti darčekov, ich častého zdvojenia, vyplývajúceho z obmedzeného výberu, moderné podoby výmeny preberajú formu rozsiahlej a kolektívnej deštrukcie bohatstva.


Vo významnej sfére ponúkania jedla samotná reč, napr. „podávať jedlo“, dokazuje, že ako na Aljaške či v Oceánii tak i u nás „dostať znamená dať“. Na večeru si predsa pozývame osobu, ktorej sa chceme odmeniť alebo jej chceme vrátiť „láskavosť“. Čím väčšmi prevláda sociálny aspekt nad čisto stravovacím, tým väčší dôraz sa kladie ako na druh jedla tak aj na spôsob, ktorým je podávané: jemný porcelán, strieborný príbor, výnimočné prestieranie stola, ktoré je obyčajne starostlivo odložené v rodinných komódach, sú pozoruhodným náprotivkom slávnostných fliaš a lyžíc na Aljaške, ktoré sa vyberajú pri podobných príležitostiach z maľovaných a zdobených truhlíc.


Iný príklad ponúkajú polynézske slávnostné výmeny, v ktorých ide o výmenu tovaru už nielen v rámci vlastnej skupiny, ale jedlo musí doputovať do iných dedín. Zlyhanie v tejto povinnosti sa nazýva „sori tana“ – „jedenie z vlastného košíka“. Konanie osoby, ktorá by tajne zjedla slávnostné jedlo bez toho, aby ho ponúkla, by vyvolala vo vzťahu k sebe postoje, ktoré by začínali pri irónii a podvádzaní a končili by zhnusením a dokonca zúrivosťou.


Rituál výmeny sa však neodohráva len pri ceremoniálnom jedle. Keď človek núka soľ, maslo, chlieb „zdvorilosť vyžaduje, aby krajcom obdaril najskôr svojho suseda, a až potom ho dal sebe.


Všeobecný jav výmeny je predovšetkým absolútnou výmenou zahŕňajúc jedlo, vyrobené predmety ako aj najvzácnejší prvok: ženy. Zákaz incestu je pravidlom reciprocity. To znamená: prestanem sa stýkať so svojou dcérou, alebo sestrou, ak sa aj sused prestane stýkať s tými svojimi. Skutočnosť, že môžem získať manželku, je dôsledkom faktu, že brat a otec sa zriekli jednej ženy.


V Polynézii Tvith rozoznáva 3 oblasti výmeny vzhľadom na relatívnu mobilitu predmetov. Prvá oblasť sa týka jedla v rozmanitej podobe; druhá, lano a látky vyrobené z kôry; tretia, háky, laná a kanoá. Dodáva: „Oddelene od týchto troch oblastí výmeny sa spomína štvrtá, ktorá môže byť rozoznaná v prípadoch, keď je odovzdaný tovar rovnakej kvality. Taký je napríklad prevod ženy mužom, ktorý by inak nemohol zaplatiť za svoje kanoe.“


Treba však predpokladať námietku, že sme dali do vzťahu dva fenomény, ktoré nie sú rovnakého druhu. Nie je možné povedať, že incestuálny zákaz, ktorý je rovnako dôležitý v našej vlastnej spoločnosti ako v akejkoľvek inej, je odvodený od druhu javu dnes už abnormálnej a čisto anekdotickej povahy.

Na túto námietku možno odpovedať rozlíšením dvoch interpretácií pojmu „archaický“. Pretrvanie zvyku alebo viery sa dá vysvetliť rôzne: zvyk alebo viera môže byť stopou po historickom zostatku, ktorý sa náhodou uchoval; môže však aj pretrvať storočia, aby nadobudla zvláštnu funkciu, ktorá sa podstatne nelíši od tej pôvodnej. Inštitúcia môže byť archaickou, lebo už stratila dôvod pre svoju existenciu alebo naproti tomu, lebo tento dôvod je tak základný, že jeho premena už nie je možná, ani nutná.

Taký je prípad výmeny. Jej úloha v primitívnej spoločnosti je podstatná, pretože naraz zahŕňa materiálne predmety, sociálne hodnoty a ženy, zatiaľ čo v našej kultúre pôvodná funkcia výmeny tovaru stratila na svojej dôležitosti, keď sa rozvinuli prostriedky nadobúdania; reciprocita ako podstata získania manželky, nech je ako chce, podporuje jej základnú funkciu; a to pre jednu vec, pretože ženy nestoja na prvom mieste symbolov sociálnej hodnoty, ale sú prirodzeným stimulujúcim prostriedkom; a iba stimulantom inštinktu, ktorého uspokojenie môže byť odložené, pričom v akte výmeny a skrz vedomie reciprocity, sa môže udiať premena stimulanta na symbol, čím sa znemožní premena na inštitúciu; toto je základný proces prechodu z prírodných podmienok ku kultúrnemu životu.

Nie tak dávno sa v našej spoločnosti pestoval zvyk, kedy sa mladé dievča „ žiadalo“ o manželstvo; otec snúbenice prepustil svoju dcéru manželovi. Arabské slovo, sadaga, označuje nevestinu cenu, právo a daň. Význam tohto slova môže byť vysvetlený obyčajou kúpy manželky. Manželstvo je v skutočnosti však iba obmenou systému, ktorý načrtol Mauss, kde zákony, predmety a ľudia obiehajú v rámci skupiny s ohľadom na nepretržitý mechanizmus služieb a protislužieb.

Malé kočovné kmene Nambikwacov v západnej časti Brazílie majú zo seba navzájom strach a vyhýbajú sa sebe; súčasne však túžia po kontakte, lebo je to jediný spôsob, ako môže dôjsť k výmene, a tým k získaniu lákavých vecí. Rozvíja sa tu väzba medzi hostílnymi vzťahmi a obstarávaním recipročnej povahy: výmeny sú pokojne rozhodnuté boje, boje sú výsledkom neúspešných transakcií.


Základná štruktúra interaktívneho vzťahu (Talcott Parsons a Edhard A. Shils)
Interakcia ega a alter ega je najzákladnejšou formou sociálneho systému. Jej črty sa objavujú v zložitejšej podobe vo všetkých sociálnych systémoch.


V interakcii ega a alter je každý objekt zameraný na ten druhý. Základné rozdiely orientácií od nonsociálnych objektov sú dva. Prvý: vtedy, keď výsledok konania ega (napr. úspech pri dosahovaní cieľa) je podmienený reakciou alter na to, čo robí ego, ego sa zameriava nielen na pravdepodobné vonkajšie správanie alter, ale aj na to, čo ego označí za očakávania alter voči správaniu ega, ak ego predpokladá, že očakávania alter ovplyvnia správanie alter. Druhý: v integrovanom systéme je táto orientácia na očakávania tých druhých obojstranná alebo komplementárna.

Komunikácia prostredníctvom obvyklého systému symbolov je predpokladom tejto obojstrannosti či komplementarity očakávaní. Možnosti, ktoré sú otvorené pred alter, musia vykazovať určitú mieru stability z dvoch pohľadov: po prvé, ako realistické alternatívy pre alter, a po druhé v ich význame pre ego. Táto stabilita vopred predpokladá zovšeobecnenie partikularity daných situácií ega a alter, ktoré sa pri oboch neustále menia a v žiadnych dvoch momentoch nie sú konkrétne identické. Keď takáto generalizácia nastane, pričom skutky, gestá alebo symboly nadobúdajú pre ego aj alter viac-menej rovnaké významy, môžeme hovoriť o spoločnej kultúre jestvujúcej medzi nimi, pomocou ktorej je sprostredkovaná ich interakcia.

Okrem toho je táto spoločná kultúra alebo systém symbolov nevyhnutne nositeľom normatívneho významu pre jednajúcich. Stáva sa médiom, v ktorom sa spodobňuje konštelácia podmienených konaní oboch strán tým spôsobom, že zároveň vychádza na povrch definícia rozsahu vhodných reakcií na strane alter voči každej oblasti možných skutkov ega a naopak.

Sklon k dôslednej primeranosti reakcie je tiež sklonom ku konformite s normatívnymi vzormi. Kultúra nie je len súborom symbolov komunikácie, ale súborom noriem pre konanie.

Motivácia ega a alter sa dostáva do spojenia s normatívnymi vzormi skrz interakciu. Polarita gratifikácie a deprivácie je tu rozhodujúca. Ak sa ego riadi normou, uspokojenie je v jednom aspekte odmenou za konformitu; opak platí pre prípad deprivácie a deviácie. Reakcie alter na súlad alebo odklon ega od normatívnych vzorov sa takto stávajú sankciami voči egu, čím sa motivácia ega a alter dodržiavať normy vzájomne zosilňuje.

Interaktívny systém rovnako vyžaduje proces generalizácie nielen v spoločnej kultúre, ktorou ego a alter komunikujú, ale vo vklade samostatných skutkov alter zoči-voči egu vystupujúc ako vyjadrenia zámerov alter. Keď sa kultúra a postoje alter egu internalizujú do sklonov ega k určitým potrebám, ego sa stáva citlivé nielen na prejavené činy alter, ale aj na jeho postoje. Nadobúda tak potrebu nielen získavať určité odmeny a vyhýbať sa určitým trestom, ale mať potešenie z priaznivých postojov a vystríhať sa tých nepriaznivých. Malo by byť jasné, že ako ideálny typ táto paradigma interakcie podmieňuje vzájomnosť gratifikácie.

V zhrnutí môžeme povedať, že toto je základná paradigma pre štruktúru ojedinelého interaktívneho vzťahu. Zahŕňa všetky základné prvky štruktúry roly v sociálnom systéme a systéme osobnostnej príslušnosti a bezpečnosti. Tým je kultúra zaplatená do oboch jej funkcií: komunikatívnej a hodnotovo orientačnej.


Sociálne správanie ako výmena (George C. Homans)
Interakcia medzi osobami je výmenou tovaru, hmotných a nehmotných vecí. Toto je jedna z najstarších teórií sociálneho správania a jedna z tých, ktoré každodenne používame na výklad svojho vlastného správania.
Vedľajšia prednosť teórie výmeny spočíva v tom, že by mohla priblížiť sociológiu k ekonomike – k tej vede, ktorá je najviac zdokonalená, najviac schopná aplikácie a intelektuálne najviac izolovaná. V nasledovnom texte naznačím niektoré dôvody, pre ktoré je teória sociálneho správania ako výmena užitočná, a spomeniem aj povahu predpokladov, na ktorých môže byť takáto teória postavená.

Paradigma výmeny
Začnem väzbou na behaviorálnu psychológiu a prípadom, ktorý zaznamenáva správanie experimentálneho zvieraťa – holuba. Keď holub skúma v laboratóriu svoju klietku, a stane sa, že ďobne do terča , psychológovia ho nakŕmia zrnom. Holub do terča ďobe opakovane, čo je dôkazom, že sa naučil určitému správaniu, alebo, ako hovorí môj priateľ Skinner, jeho správanie bolo posilnené, a holub sa podrobil operatívnemu podmieňovaniu.

Na holuba sa síce môžeme pozerať ako na objekt zamestnaný výmenou –ďobanie za zrno-, ale jeho správanie asi ťažko určuje správanie psychológa. Obráťme sa na situáciu, v ktorej je výmena skutočná, tzn., v ktorej je determinácia vzájomná. Predpokladajme, že sa zaoberáme dvomi ľuďmi. Každý emituje správanie, ktoré je posilnené na určitú úroveň správaním toho druhého. Podnety –ekvivalent zrna holuba- označujem ako hodnoty.

Zdá sa mi, že toto tvorí paradigmu základného sociálneho správania. Problémom však nie je, ako sa to často tvrdí, definícia ľudských hodnôt, ale otázka, aké množstvo hocakej jednej hodnoty človeku jeho správanie prináša. Čím viac dostáva, tým menej hodnotnou je mu akákoľvek ďalšia čiastka tejto hodnoty, a tým zriekavejšie bude emitovať správanie, ktoré je ňou vyvolané.

Proces ovplyvňovania
Myslím si, že nemáme druh štúdií interakcie dvoch ľudí, ktoré by tieto predpoklady potvrdili, alebo vyvrátili. Máme však množstvo štúdií, ktoré naznačujú svoju použiteľnosť. Spomeňme aspoň štúdie Festingera, Schlachtera, Becka a ich spolupracovníkov pri skúmaní dynamiky ovplyvňovania.

Jednu z premenných, s ktorými narábajú, nazývajú kohézia, definovanú ako čokoľvek, čo priťahuje ľudí podieľať sa na živote skupiny. Ide o nestálu premennú. Ich ďalšia premenná sa volá komunikácia, ktorú iní označujú ako interakcia. Je stálou premennou, predstavuje mieru stálosti vykonávania hodnotného verbálneho správania. Vo všeobecnosti je jeden druh premennej funkciou druhej.

Festinger a jeho kolegovia preukázali fakt, že čím je skupina súdržnejšia, tzn., čím hodnotnejšie city a činnosti si jej členovia navzájom vymieňajú, tým väčšia je priemerná stálosť ich interakcií. Okrem toho prišli na to, že k čím hodnotnejším aktivitám majú príslušníci skupiny prístup, tým hodnotnejšie aktivity vykonávajú. Ak osoba emituje správanie a druhí ľudia ho nepovažujú aspoň za čiastočne hodnotné, sami začnú trpieť tým, že sú zdrojmi citov a činností. Osoba ich city a činnosti však môže pokladať za hodnotné, a ak si ich chce získať musí pre nich svoje správanie spraviť hodnotnejším.

Schachter študoval správanie členov skupiny voči dvom typom iných členov, voči „konformistom“ a „deviantom“. Mám za to, že konformní ľudia sú tí, ktorých aktivity si ostatní členovia vážia. Súčasne správanie devianta ostatní nepokladajú za hodnotné. Schachter zistil, že keď príslušníci skupiny označia iného človeka za devianta, ich interakcia s ním rastie tým rýchlejšie, čím kohéznejšia je skupina. Nepotrebujú sa totiž rozprávať s ostatnými konformnými členmi v takej miere; sú relatívne spokojní s konformným správaním. Ale ak deviant zlyhá pri ich posilnení, začnú odmietať jeho sociálnu náklonnosť.

Výmena sociálnych odmien (Peter M. Blau)
Najhumánnejšie potešenia majú korene v spoločenskom živote. Keď máme na mysli lásku alebo moc, profesionálne poznanie alebo priateľstvo, uspokojenie, ktoré ľudia prežívajú, je podmienené jednaním tých druhých. Dokonca aj náboženská skúsenosť je oveľa bohatšia pri spoločnom uctievaní.


Veľa ľudského trápenia ako aj šťastia pramení z konania iných ľudských bytostí. Rovnaké skutky ľudí, ktoré spôsobujú potešenie na jednej strane, môžu znepríjemniť život na strane druhej. Človek, ktorý pociťuje zadosťučinenie pri ovládaní iných ľudí, týchto ľudí vystavuje bytostnej deprivácii. Možno povedať, že človek sa dáva dokopy s tým druhým, lebo obaja z tohto spojenectva niečo vyťažia. Ich zisk však nemusí byť vždy rovnaký.

Niektorí sociálni partneri sú pre seba skutočnou odmenou. Priatelia nachádzajú potešenie v priateľstve a radosť zo všetkého, čo robia spolu, sa umocňuje uspokojením, ktoré tkvie v samotnom priateľstve. Vzájomné city medzi milencami alebo rodinnými príslušníkmi majú za následok to isté. V týchto prípadoch všetci partneri získavajú výhody zo svojej sociálnej interakcie a ich jedinou obetou je strata alternatívnych príležitostí, ktoré by sa im ponúkali, keby svoj čas nevenovali spoločníkovi.

Sociálni partneri môžu byť odmenou aj pre odlišný dôvod. Osoby často zo sociálnych vyvodzujú zvláštne výhody, lebo ich partneri podstupujú určitým ťažkostiam, keď ich zvýhodňujú. Povedzme, takým je aj prípad vodiča, ktorý zastaví na znamenie poruchy u iného motoristu. Láskavosť nás robí vďačnými a vďačnosť je sociálnou odmenou, ktorá poteší.

Napriek povahe tejto odmeny si dobrý skutok jedného človeka vynucuje iný, rovnako dobrý od toho druhého. Osoba, ktorá zlyhá pri vrátení láskavosti, je obvinená z nevďaku. Samotné obvinenie stačí na to, aby sa odplata očakávala, čo podmieňuje sociálnu sankciu, ktorá odrádza osoby od zabúdania na svoje záväzky. I keď jestvujú ľudia, ktorí sami od seba pracujú pre ostatných bez očakávania odmeny a dokonca i bez očakávania vďaky, ide však o svätcov a tí sú vzácni. Zvyšok ľudí niekedy tiež urobí niečo obetavo, ale potrebujeme k tomu určitý popud.

Domnelý „altruizmus“ zasahuje do sociálneho života; ľudia dychtia po tom, aby si získali jeden druhého a aby sa zavďačili za obdržané výhody. Snaha pomáhať iným je však často motivovaná očakávaním, že takéto konanie prináša sociálne odmeny.


Celistvý pohľad na sociálnu interakciu
Definícia
Vo všeobecnosti, tzn. v zhode so všetkými teoretickými prístupmi, je sociálna interakcia definovaná ako „procesy (činnosti), ktoré sú svojou intenciou orientované na partnerov týchto činností (osoby ako prvky celku, alebo sociálne celky –útvary).“ (Geist; 138)

V Petruskovej učebnici sociológie môžeme nájsť tri základné poňatia sociálnej interakcie: úzke, široké a špecifické. (Petrusek; 39,40)

Úzke poňatie sociálnej interakcie
„Sociálna interakcia je redukovaná na interpersonálnu interakciu , t.j. na vzájomné pôsobenie medzi dvomi alebo viacerými osobami.“ (Petrusek; 39)

Vychádzajúc z tejto definície, interakcia v sociálnom prostredí v sebe obsahuje štyri základné zložky (Petrusek; 39):

1. komunikačnú –sprostredkovanie významov
2. fyzickú –vzájomné pôsobenie prostredníctvom činností
3. emocionálnu –citová motivácia a citové prežívanie interakcie
4. ekologickú –prostredie, v ktorom interakcia prebieha

Komunikácia
Za základ sociálnej interakcie sa pokladá komunikácia, pod ktorou „sa rozumie proces prenosu informácii, t.j. určitých správ, významov v priamom alebo nepriamom sociálnom kontakte.“ (Košta; 30)

Jej predpokladom je rovnaká či približná interpretácia jednotlivých javov a prejavov. Košta hovorí o existencii tzv. „spoločnej základne“, ktorú tvorí séria znakov. Tieto znaky sa delia na prirodzené a konvenčné (symboly). Zatiaľ čo prirodzené znaky vznikli prirodzeným spojením javu a prostriedku vyjadrenia tohoto javu (napr. dym môže vyjadrovať oheň), tak symboly vznikli po vzájomnej dohode ľudí. Symboly nemusia byť len slová, u ľudí najčastejšie používaný druh symbolov, ale aj predmety (napr. kríž), či pohyby (napr. prežehnanie sa). (Košta; 30,31,32)

Okrem toho sociálna interakcia nadobúda tri základné formy (Petrusek; 39):
1. opozícia (súťaž, konflikt)
2. kooperácia (spolupráca, vzájomné prispôsobenie)
3. sociálna izolácia.

Opozícia
Sociológ Petrusek rozoznáva dve opozičné podoby sociálnej interakcie a to súťaženie a konflikt. (Petrusek; 39)

Súťaženie je „taký druh sociálnej interakcie, pri ktorej chcú zúčastnené strany dosiahnuť rovnaký cieľ, avšak jeho dosiahnutie jednou stranou vylučuje jeho dosiahnutie inými stranami.“ (Košta; 36)
Konflikt prebieha, keď zúčastnené strany smerujú k rôznym cieľom, ale dosiahnutie cieľa jednou stranou zabraňuje iným stranám dosiahnuť svoj cieľ. (Košta; 37)


Kooperácia
Aj tu dochádza ku členeniu na spoluprácu a vzájomné prispôsobenie. (Petrusek; 39)
Spolupráca sa týka sociálnej interakcie, pri ktorej interagujúci dosahujú spoločný cieľ pri vzájomnej súčinnosti. Spolupráca najčastejšie vyplýva z presvedčenia oboch strán, že ich šance dosiahnuť svoj zámer sa týmto krokom zvýšia. Táto podoba spoločenskej interakcie okrem iného poskytuje aj zvláštny druh odmeny v podobe vzájomného záujmu partnera či partnerov. (Košta; 36)
Vzájomné prispôsobenie alebo approach znamená na všeobecnej úrovni priblíženie, zblíženie. Ide o „anglický termín pre označenie druhu a spôsobu zbližovania v medziľudských vzťahoch.“ (Geist; 32)

Sociálna izolácia
Jedná sa o nulovú úroveň interakcie, pri ktorej prebieha „odlúčenie jedinca alebo skupín od druhých jedincov alebo skupín rovnakého druhu.“ (Geist; 144) Dochádza k nej, keď je človek (časť skupiny) skupinou odvrhnutý (ostrakizmus), keď sa sám vydeľuje (napr. delenie skupín), alebo keď izolácia pomáha pri prispôsobení sa novému prostrediu (napr. novici v kláštoroch), či keď sa človek (skupina) nedostatočne zúčastňuje na záležitostiach celku. (Geist; 144)

Možno hovoriť aj o základných typoch sociálnej interakcie, ktoré sa dajú členiť rôznym spôsobom. Učebnicovo najčastejšie sa vyskytujú nasledujúce dve delenia :


a) Podľa úlohy endogénnych faktorov, javov, vznikajúcich výlučne na báze vzájomnej súčinnosti správania. (Mikl-Horke; 16,17)
1. Pseudointerakcia –účastníci interakcie nepodliehajú skutočnej orientácii na seba; sú im známe jedine „pravidlá hry“. Napr. rituálna konverzácia na večierku. 2. Asymetrická interakcia –jedna osoba plánovito vystupuje v roli pozorovateľa; ostatní len reagujú. Napr. skúšanie, interview.
3. Reaktívna interakcia –každý aktér sa zameriava len na reakcie tých druhých. Napr. tenisový zápas, hra medzi deťmi.


4. Úplná interakcia –reakcie jedincov vychádzajú z vlastných zámerov a z predpokladaného jednania partnera, čím sa zámery a jednanie vzájomne ovplyvňujú. Napr. politické rokovanie.

b) Podľa úmyslu dosiahnutia cieľa. Autorom je E. Goffman.(Košta; 34,35)
1. Nezámerná sociálna interakcia –akonáhle ľudia dajú najavo, že berú na vedomie svoju prítomnosť. Napr. spoločenský večierok, v kine.
2. Zámerná sociálna interakcia –ľudia vzájomne venujú pozornosť svojim prejavom.

Úzke poňatie sociálnej interakcie podľa Petruska zvádza sociológiu na skúmanie psychosociálnych aspektov, čím sa strácajú hranice medzi sociológiou a sociálnou psychológiou.
Preto je potrebné vymedziť termín spoločenskej interakcie v širšom zmysle. (Petrusek; 40)

Široké poňatie sociálnej interakcie
V definícii sociálnej interakcie dochádza k zámene pojmu osoby či skupiny za pojem entita. Entita je v podstate filozofický termín, ktorý sa používa „k označeniu bližšie neurčeného útvaru, pričom nie je podstatné, či ide o útvar skutočný alebo len domnelý.“ (Petrusek; 40)

Interakcia potom predstavuje proces, v ktorom pôsobenie jednej entity vyvoláva pôsobenie inej entity alebo nejakú jej zmenu. Spoločenská realita sa takto ukazuje ako reťaz účinkov spojených s pôsobením všetkých jej zložiek na seba navzájom. (Petrusek; 40)

Špecifické poňatie
Petrusek tu parafrázuje Homansovu teóriu sociálnej interakcie. (Petrusek; 41)