Socha Slobody

Socha Slobody
Je symbolom slobody a demokracie. Pre milióny ludí, ktorí prišli do Ameriky s nádejou
na lepší život, je symbolom otvorenosti tejto krajiny. Pochoden, ktorú drží newyorská
dáma v ruke, bola prvou vecou, ktorú uvideli, ked sa blížili k brehom Ameriky. Tento
týžden ju po troch rokoch cakania po teroristických útokoch opät sprístupnili pre
verejnost. Socha slobody. 5. augusta 1884 - položili na Ostrove slobody (Liberty
Island) základný kamen mohutného podstavca, na ktorom stojí. Potom sa už len cakalo
na sochu, ktorú na znak priatelstva poslali lodou Francúzi.
Myšlienka postavit Sochu slobody má korene niekde v casoch americkej vojny za
nezávislost. Francúzi sa vtedy postavili na stranu Americanov a v boji proti britskej
korune ich podporovali. O sto rokov neskôr sa v Paríži zišlo niekolko intelektuálov.
Ospevovali slobodu a energiu, ktorá z Ameriky prichádzala.
Edoard Lefebre de Laboulaye, vtedy známy vodca francúzskych liberálov, prišiel s
nevšedným nápadom: "Nebolo by nádherné, keby lud Francúzska daroval ludu
Spojených štátov velký monument ako trvalý symbol oslavy myšlienky ludskej
slobody?"
Mladý sochár Frédéric Auguste Bartholdi sa toho chytil a zacal sa soche pre Americanov
naplno venovat. "Nemohol som spávat. Vedel som, že chcem navrhnút sochu, ale
spociatku som nevedel, akú by mala mat podobu. A potom ma oblial pot. Má íst o
sochu a socha musí mat predsa ženskú podobu."
Traduje sa, že modelkou na Sochu slobody bola Bartholdiho matka Charlotte, ktorá ho
po skorej smrti manžela sama vychovávala. Bartholdi sa potom spojil so známym
architektom a dizajnérom Gustavom Eifellom, ktorý navrhol skeletovú konštrukciu.
Americania mali postavit len podstavec.
Chýbali však peniaze.
A vtedy priskocil na pomoc budúci novinový magnát Joseph Pulitzer. Vo svojom
denníku uverejnil na prvej strane spolovice vymyslenú, ale o to viac burcujúcu správu.
"Celý svet je nadšený projektom Sochy slobody. My Americania však zaostávame. Ci
naozaj nie sme schopní vyzbierat potrebnú financnú sumu? Vo francúzskom prístave už
nakladajú sochu na lod." Správa zabrala. Hlásili sa mecenáši, ale peniaze posielali aj
obycajní ludia.
Medzitým vo Francúzsku dokoncili sochu. Museli ju však podelit na dielce, aby vydržala
dlhú plavbu lodou. Naložili ju na fregatu Isere a dopravili do New Yorku. Celé štyri
mesiace potom sochu dávali dokopy a stavali na podstavec, ktorý je tak pevne
ukotvený, že keby chcel vietor sochu prevrátit, musel by prevrátit celý ostrov.
Pri nohách sochy ležia pretrhané retaze otroctva. Kniha v lavej ruke s nápisom 4. júla
1776 pripomína deklaráciu nezávislosti Spojených štátov a jej heslo "všetci ludia boli
stvorení ako navzájom si rovní". Pochoden v pravej ruke sochy svieti na cestu slobode.
Sedem trnov v korune ukazuje na sedem morí.
Socha bola pôvodne hnedá. Za 20 rokov získala zelenú patinu. Takmer sto rokov stála
bez opráv. Prvú rekonštrukciu urobili až za prezidenta Ronalda Reagana.
Victor Hugo v case zrodu myšlienky postavit Americanom sochu, ospevoval, aký je to
fantastický nápad: "Pre sochára je forma všetko a nic. Je nic bez ducha. S myšlienkou
je všetkým." K pôvodnej myšlienke oslavy slobody a priatelstva medzi Americanmi a
Francúzmi sa rokmi pridala aj dalšia. Pre pristahovalcov, ktorí sa stavali pred
amerických úradníkov na vstupnom ostrove Ellis do New Yorku, bola Socha slobody
symbolom zaciatku nového života.
Socha prijímala nové deti tak, ako to napísala aj v básni vytesanej v podstavci sochy
americká poetka Emma Lazarusová. "Pošli mi svoje unavené, biedne, stiesnené masy
túžiace po volnom vydýchnutí. Úbohý odpad svojho zaludneného brehu. Pošli týchto
vyvrhnutých a búrkami zmietaných ku mne. Svojím svetlom im odokry zlatú bránu."