Smrť Stalina alebo Koniec diktátora

Obávaného tyrana sa báli ešte aj vo chvíli, keď bol už jednou nohou v hrobe

Lekári boli na smrť vydesení. Pozerali sa na bezvládneho pacienta a celí sa chveli. Keď mu jeden z nich vyberal zubnú protézu, ruky sa mu tak roztriasli, že mu vypadla. Tak opisuje posledné chvíle jedného z najobludnejších diktátorov sveta, J. V. Stalina, jeden z jeho ochrankárov P. Lozgačov. Bol to on, kto našiel v noci 1. marca 1953 tyrana ležiaceho na podlahe v kaluži vlastného moču. A nijako netajil, že sa tiež bál. Stalin celý deň nikoho nezavolal, a rušiť ho len tak mohlo znamenať stratu miesta a zmiznutie kdesi v kobkách väzníc štátnej bezpečnosti. Na druhej strane, vždy mohol prísť argument, že sa mali objaviť už dávno.

Šéf ochranky M. Starostin váhal ešte aj o desiatej hodine večer, hoci Stalin sa neozval od rána, nežiadal si ani jedlo a nikam netelefonoval. Stále mal na pamäti jeho prísny zákaz vkročiť do miestností, keď sa tam nič nehýbe. Napokon sa rozhodli, že pôjde dnu Lozgačov – s poštou. „No čo sa dá robiť, hovorím, pôjdem tam, keby niečo, tak na mňa, chlapci, spomínajte v dobrom,“ spomína na okamihy spred päťdesiatich rokov Lozgačov v knihe Stalin. Jej autor Edvard Radzinskij zatiaľ najpodrobnejšie a pravdepodobne aj najpresnejšie opísal posledné chvíle diktátora. Vďaka tomu, že mal prístup do ruských tajných archívov, podarilo sa mu odhaliť viacero mýtov, ktoré obostierali život „červeného cára“ a vyvrátiť aj mnohé nepresnosti i lži, ktorých sa – či už vedome alebo nevedome – dopustili predchádzajúci životopisci jedného z najväčších zlosynov v dejinách ľudstva.

Bezmocný: Lozgačov zazrel Stalina, keď nazrel otvorenými dverami do malej jedálne. Muž, pred ktorým sa triasli milióny, ležal bezmocne na zemi a len slabo kývol na prichádzajúceho rukou. „Zostal som stáť ako soľný stĺp, ruky aj nohy mi vypovedali službu,“ spomínal Lozgačov. Stalin mu chcel niečo povedať, no zmohol sa iba na bezmocné zachrčanie. Lozgačov zavolal svojho šéfa a spolu položili bezvládne telo na pohovku. Potom išiel Starostin telefonovať, aby oznámil „hore“, čo sa stalo. Nebolo to však jednoduché, pretože každý mal strach. Nik nechcel takú správu počuť, hoci mnohí si ju v duchu už dlho želali. Vedeli, že Stalin, ako bolo z času na čas jeho zvykom, opäť prepadol obavám zo sprisahania a chystal čistky vo svojom najbližšom okolí. Neklamným znamením bol pripravovaný proces s lekármi, ktorí sa oňho starali.

„Jedného z najmocnejších ľudí sveta v kritických chvíľach oddeľovala od elementárnej lekárskej pomoci kolová ohrada byrokratických príkazov a zákazov,“ napísal v knihe Triumf a tragédia Dmitrij Volkogonov. Stalin sa stal rukojemníkom vlastného systému. Bez povolenia šéfa obávanej štátnej bezpečnosti, podpredsedu Rady ministrov a korunného princa S. L. Beriju, bolo zakázané volať k vodcovi lekárov. Porušiť to si dokonca nedovolil ani neskorší Stalinov nástupca na poste predsedu Rady ministrov G. M. Malenkov, ktorému sa Starostin dovolal ako prvému. A tak kým diktátor zomieral, zháňali Beriju, aby mohli k pacientovi vôbec zavolať pomoc. Podľa Volkogonova ho našli až po čase riadne pripitého s milenkou v ktorejsi vládnej vile. Keď dorazil okolo tretej nadránom s Malenkovom k Stalinovi, v alkoholickom opojení považoval predsmrtný chripot za chrápanie, a namiesto aby zavolal lekárov, zvozil personál, že panikári a zbytočne ruší spánok súdruha Stalina. Potom aj s Malenkovom, ktorý prišiel k posteli umierajúceho s topánkami pod pazuchou, aby náhodou nevŕzgali, vyhnali ochrankárov aj služobníctvo, zakázali im kamkoľvek telefonovať a odišli. No len čo Berija trochu vytriezvel a pochopil, čo sa vlastne deje, vrátil sa aj s ďalšími členmi politbyra a lekármi do vily. Stalinova dcéra Svetlana na to spomínala: „Vo veľkej sále, kde ležal otec, sa zhromaždilo množstvo ľudí. Neznámi lekári, ktorí ho videli prvý raz – otcov dlhoročný lekár akademik V. N. Vinogradov bol vo väzení –, vystrašene pobehovali. Na zátylok a krk mu dávali pijavice, robili kardiogramy a röntgenovali pľúca, zdravotná sestra mu stále dávala nejaké injekcie a jeden lekár zapisoval do denníka priebeh choroby. Všetko sa robilo ako treba. Všetci pobehovali, aby zachránili život, ktorý sa už nedal zachrániť.“

V atmosfére strachu: Berija, považovaný za korunného princa, tušil, že prichádza jeho chvíľa. Vyhrážal sa lekárom, že ručia za Stalinov život, hoci dobre vedel, že jeho stranícky šéf je už „na druhej strane“. Keď všetkých okolo dostatočne vystrašil, odišiel do Kremľa. Podľa Volkogonova nechal politické vedenie krajiny stáť nad smrteľnou posteľou a sám išiel prezrieť dokumenty v Stalinových trezoroch, ktoré sa mohli týkať aj jeho. Radzinskij však zistil niečo iné. Do Kremľa odišli všetci okrem maršala Bulganina. Začal sa boj o prerozdelenie moci, hoci Stalinova pracovňa navonok fungovala aj v ďalších dňoch, návštevníci sa dokonca ďalej zapisovali do návštevnej knihy. Radzinskij o tom píše: „Podľa týchto zápisov sa tam 2. marca o 10.40 zišla ‚trojka‘, ktorá prišla z vily – Berija, Malenkov a Chruščov. K nim sa pridali odstavení politici Molotov, Mikojan, Vorošilov, Kaganovič a ostatní členovia predsedníctva ÚV, a zrejme sa tu, v jeho pracovni, začali deliť o jeho moc... Počas tohto rokovania sa Berija a Malenkov a s nimi aj Vorošilov a Mikojan vrátili do vily k umierajúcemu. Podľa návštevnej knihy sa však o pol deviatej večer všetci zišli v Stalinovej pracovni a pokračovali v delení moci.“

Takto odskakovali z boja o moc niekoľko dní. Skontrolovať, či ich obávaný šéf ešte žije, pretože „toho bezmocného, napoly mŕtveho človeka, ktorý už sotva dýchal, stále ešte potrebovali“. Jeden z expertov, profesor Mjasnikov, spomínal, že Malenkov lekárom naznačil, že dúfa, že dokážu pacientov život ešte dostatočne dlho predĺžiť. „Všetci sme to pochopili tak, že potreboval určitý čas na zostavenie novej vlády a na prípravu verejnej mienky.“

Divadlo pri umierajúcom pokračovalo. Berija z času na čas pristupoval k jeho lôžku a hoci vedel, že odpovede sa už nedočká, dookola nahlas opakoval tie isté slová: „Súdruh Stalin, sú tu všetci členovia politického byra, nepovieš nám niečo?“ Keď sa na okamih zdalo, že sa Stalin ako-tak na chvíľu spamätal, spustil Vorošilov: „Súdruh Stalin, my sme tvoji verní priatelia a spolupracovníci. Ako sa cítiš, drahý?“ Ich drahý síce už nijako nereagoval, no strach z jeho okolia napriek tomu nevymizol. Nižší stranícki funkcionári si ani potom nedovolili vkročiť do bossovej miestnosti, iba do nej nakukovali pootvorenými dverami. Ako píše Radzinskij, „aj Chruščov sa držal iba pri dverách. Hierarchia sa prísne dodržiavala: vpredu stáli Malenkov s Berijom, za nimi Vorošilov, Kaganovič, Bulganin a Mikojan“. Molotov, ktorý bol práve chorý, sa tam objavil len na chvíľu. S odstupom rokov na to spomínal: „Zavolali ma do vily... Oči mal zatvorené, a kedykoľvek ich otvoril a pokúšal sa prehovoriť, priskočil k nemu Berija a bozkával mu ruku.“

Koniec: Prišiel piateho marca. Svet vtedy ešte netušil, akej obludy sa zbavil. Jeho najbližší áno. Stalinova dcéra Svetlana Alilujevová neskôr v knihe Len jeden rok o otcovi napísala: „Mnohým sa zdá pravdepodobnejšie predstavovať si ho ako fyzicky odporné monštrum, ale on bol monštrum duchovné, mravné, čo je oveľa strašnejšie...“ Pokiaľ ide o jeho smrť, ktorej prihliadala zblízka, povedala, že umieral veľmi ťažko: „Jeho tvár mala úplne inú, tmavú farbu... aj črty jeho tváre boli na nepoznanie zmenené. Agónia bola hrozná, dusil sa priamo pred našimi očami... Až v poslednej minúte naraz otvoril oči. Bol to strašný pohľad – spolovice šialený, spolovice nahnevaný a plný hrôzy zo smrti. A vtom... naraz zdvihol ľavú ruku, akoby niekam ukazoval alebo nám chcel hroziť... Ale v ďalšom okamihu jeho duša po tomto poslednom vypätí opustila telo.“

Posledné gesto diktátora si však každý vykladal po svojom. Resuscitátorke G. Česnokovovej sa zdalo, že naposledy zdraví ľudí okolo svojej smrteľnej postele: „... dych sa prudko zhoršil, ľavá ruka sa impulzívne zdvihla ako na pozdrav, a zasa klesla. To už bola agónia. A potom už sa dych zastavil úplne.“ Už spomínaný ochrankár P. Lozgačov sa domnieval, že Stalin o niečo prosil: „Keď umieral, zdvihol vraj ruku tak ako predtým pri stole na podlahe – ako keď prosí o pomoc. Ale kto už mohol pomôcť?“

Z mauzólea do hrobu: Pohrebná komisia rozhodla, že druhého boľševického boha treba zachovať takisto ako prvého. Stalina preto prikázali nabalzamovať a uložiť do Mauzólea V. I. Lenina na Červenom námestí v Moskve. A aby im nebolo tesno, prípadne aby mohli dostať ďalšiu spoločnosť, uvažovalo sa o výstavbe panteónu. Pre červených bohov. Tým ďalším sa však už tak nedarilo. Postupne padol Berija, Malenkov, Molotov, Kaganovič a napokon aj sám Chruščov, ktorý protistalinskú lavínu spustil. Najskôr popravili korunného princa Beriju. Dostal guľku do čela, ale predtým mu museli zapchať ústa, lebo stále chcel niečo hovoriť. Nepodarilo sa mu zaujať Stalinovo miesto, do čela mocného straníckeho aparátu totiž zvolili N. S. Chruščova. A ten sa s Berijom, ktorý ho ohrozoval, porátal. A vybavil si to aj s nebožtíkom. Aj keď to nešlo rýchlo. Srdnatý marxista a obdivovateľ Lenina bol totiž presvedčený, že Stalin Lenina zradil. Všetko vyvrcholilo Chruščovovou tajnou správou na XX. zjazde strany vo februári 1956, v ktorej odhalil Stalinov kult osobnosti a to, čo ho predchádzalo, aj čo ho sprevádzalo. Niektorých delegátov museli po jeho prejave vyniesť z rokovacej siene na nosidlách. V mauzóleu sa však „červeného cára“ báli dotknúť ešte aj potom. Vedľa Lenina zostal ležať ďalších päť rokov. Pochovali ho až 31. októbra 1961. Takmer v tajnosti. Policajné oddiely predtým vyprázdnili Červené námestie a uzatvorili všetky vjazdy. Pod rúškom tmy potom vykopali hrob pri kremeľskom múre. Prv než Stalinove pozostatky uložili do truhly, vymenili zlaté gombíky na jeho rovnošate za obyčajné mosadzné a rovnako zlaté výložky. Zamestnancom mauzólea pritom vraj tiekli slzy. Za úplnej tmy, o desiatej večer, prišla pohrebná komisia, truhlu uložili do jamy a hrob zasypali. Bol to definitívny koniec Stalina. No nie stalinizmu. Jeho pohrobkovia mátajú podnes.