Slovenské novinárstvo v čase štúrovskej generácie (cca. 1835 - 1848)

Slovenské národné hnutie v prvej polovici minulého storočia je nerozlučne spojené s veľkou osobnosťou Ľudovíta Štúra a s účinkovaním jeho prívržencov. K ich mnohostrannej činnosti národno-buditeľskej, vedeckej i umeleckej, ktorou tak prevratne pôsobili na náš národný život, dôstojne sa radí aj ich práca politická a publicistická, Práve publicistická práca hovorí o ich bezprostrednom spojení so životom našich dedín a miest. Nebolo medzi nimi jediného, ktorý by sa nebol zúčastňoval zápasu za odstránenie ťažkého poddanského údelu slovenských roľníkov, ktorý by sa nezapojil do boja za národnú rovnoprávnosť v Uhorsku a nesnažil sa upevňovať slovenské nacionálne hnutie a slovanskú vzájomnosť. Pôsobenie štúrovcov je osobitne významné v dobe dozrievania revolučnej situácie v mnohých európskych krajinách (1838–1848), kedy aj vzrástol živelný odpor slovenského ľudu proti feudálnemu spoločenskému poriadku.
Spoločenská a národná situácia
Štyridsiate roky XIX. storočia, doba zápasu štúrovcov za vydobytie a udržanie politických novín, bola v živote Slovenska veľmi búrlivá. Kapitalistické podnikanie, v porovnaní s okolitými európskymi krajinami, postupovalo u nás len veľmi pomaly. Jednou z príčin tohto oneskorenia bola aj politika viedenského cisárskeho dvora, ktorý sa snažil udržiavať Uhorsko ako výhodný trh pre priemyselné výrobky i ako tradičnú surovinovú základňu. Okrem toho hospodárstvo Uhorska brzdil a ochromoval nedostatok domáceho investičného kapitálu a nevýhodný colný systém.

Maďarskí podnikatelia i stredná šľachta síce oprávnene bojovala proti rakúskej vládnucej triede, ako najväčšej prekážke hospodárskej prosperity Uhorska, rozvoja industrializácie a obchodu v Uhorsku, no na druhej strane neuznávali právo ostatných národov v Uhorsku na sebaurčenie, na samostatný, slobodný národný život. Jedným z prostriedkov jej boja za ovládnutie mnohonárodnostného Uhorska bolo zavádzanie maďarského jazyka do všetkých oblastí verejného života, ako aj násilné pomaďarčovanie národnostných menšín. Politika nacionálneho útlaku sa dostala do rozporu so životnými záujmami potláčaného slovenského národa. S rozvojom slovenského národného života dochádza súčasne i ku konfliktom národného hnutia s expanzívnou politikou viedenského cisárskeho dvora a s útlakom maďarskej vládnucej triedy.

Naše národné hnutie bolo v tejto dobe ešte pomerne slabé. Šľachta sa z triednych záujmov veľmi rýchlo pomaďarčila, drobné zemianstvo bolo kolísavé, potom národne ľahostajné a postupne sa tiež odnárodňovalo. Slovenská buržoázia bola vtedy ešte veľmi slabá a nepočetná a tak úlohu hegemóna nášho národného hnutia preberá na seba maloburžoázna inteligencia, ku ktorej v prevažnej miere patrili aj štúrovci.

Rozvoju slovenského národného hnutia sa stavali vtedy do cesty mnohé prekážky: zaostalosť a značná negramotnosť ľudových vrstiev, nedostatočné politické i nacionálne povedomie slovenských obyvateľov miest a mestečiek i stupňujúci sa útlak maďarskej vládnucej triedy. Štúrovci sa preto snažili pre svoje sociálno-ekonomické a národnopolitické požiadavky získať široké masy slovenského ľudu.

Okolnosti, v akých začínali svoje verejné účinkovanie boli veľmi nepriaznivé. Ich snahám o zjednotenie národa prekážala okrem iného aj náboženská a rečová roztrieštenosť slovenskej spoločnosti, nedostatok národného školstva, kultúrnych vedeckých i ľudovýchovných ustanovizní národného strediska, ale aj vlastnej politickej strany. Preto aj Štúr a jeho stúpenci venovali toľko pozornosti národno-organizačnej a zjednocovacej práci. Neustále sa snažili priťahovať do národného hnutia ľudové masy, aby takto hnutie dostalo široký základ a celonárodný charakter.

Organizácia činnosti štúrovcov
Organizačným strediskom mladých štúrovcov - väčšinou poslucháčov ev. lýcea v Bratislave, sa stala Společnosť česko-slovanská, ktorá ako samovzdelávajúci krúžok študentov sa od školského roku 1829/30 riadila aj vlastnými stanovami, zvanými inak aj zákonmi. Mala riadnych i vidieckych členov, a ktorými pravidelne korešpondovala. Takýmto spôsobom sa udržiavalo spojenie bratislavského strediska národného hnutia a s dedinskou inteligenciou pôsobiacou vo všetkých slovenských krajoch. Tieto početné a obsahom bohaté listy, ktoré kolovali, plnili do istej miery aj funkciu slovenského kultúrneho časopisu a politických novín. Odtiaľ už nebolo ďaleko k myšlienke založenia politických novín i k vytváraniu literárnych, hospodárskych a vedeckých časopisov.

K myšlienke založenia slovenských novín prispeli aj zahraničné podnety. Štúrovské spolky mládeže v Bratislave, v Levoči, v Banskej Štiavnici, v Modre i v Prešove udržiavali so Slovanmi v zahraničí čulé osobné i písomné styky. Pozorne tiež sledovali vývoj novín a časopisov slovanských národov bývajúcich v rakúskej monarchii i mimo nej, takže sa mohli sami presvedčiť, aký veľký význam majú noviny a novinárstvo pre verejný život v krajine.

Spočiatku - roku 1836 - pomýšľali na vydávanie trojjazyčného informatívneho časopisu v Bratislave zostaveného aj zo správ uverejnených už predtým v novinách a časopisoch mnohonárodnostného Rakúska, ale aj v zahraničných tlačových orgánoch. Tento úmysel však nakoniec nerealizovali.

Společnosť česko-slovanská, ktorá sa snažila udržiavať styky aj so svojimi bývalými členmi pôsobiacimi na Slovensku i na Dolnej zemi sa pripravovala v máji roku 1837 z podnetu Daniela Krnúcha vydávať rukopisný časopis Zvěstovatel měsiční, ktorý mal okrem správ o činnosti Spoločnosti i o slovenskom národnom hnutí, obsahovať aj významnejšie literárne práce členov tejto organizácie. Vzorom im bol litografovaný časopis Lajosa Kossutha Snemové správy /Országgyülési Tudósitások/ z roku 1832-1836 a od roku 1836 Municipiálne zprávy /Törvény hatosági Tudósitások/. Pre úradné rozpustenie spoločnosti v apríli roku 1837 a pre stupňujúci sa vládny teror sa tento Krnúchov návrh nepodarilo uskutočniť. Tak zapadla aj myšlienka A. Vrchovského, ktorý chcel roku 1838 vytvoriť osobitný slovenský časopis, ako aj túžba M. M. Hodžu roku 1837 vydávať a redigovať slovenský časopis pre evanjelické duchovenstvo.

Úspešnejší bol už pokus o tzv. „vzájomnostné dopisovanie“ dopisovateľského krúžku mladých štúrovcov, ktorý chcel takto nahrádzať nedostatok slovenských novín a časopisov. O tejto vzájomnej korešpondencii sa jeden zo štúrovcov - Pravoslav Červenák - takto vyslovil: „Ona je šnôra, ktorá nás spája a vzájomne v dôvere upevňuje“. Členovia krúžku boli povinní aspoň raz za dva mesiace podávať správy ústrednému korešpondentovi v Bratislave. Ten ich dával odpisovať a rozosielal ich členom krúžku, aby ich rozširovali vo svojom okolí.

Diskusie o potrebe založenia slovenského národného periodika
Už v týchto vzájomnostných listoch sa začalo hovoriť o potrebe založenia slovenského národného časopisu, alebo novín. Jednou z vedúcich osobností, ktorá organizovala vzájomné dopisovanie bol v Pešti Alexander Vrchovský. Z konceptu jeho listu zo 6. X. 1837 sa dozvedáme, že boli u neho na návšteve dvaja poľskí revolucionári Nikodém Betkowskí a Joachim Midowicz, ktorí odporúčali Slovákom písať knihy pre ľud a pre mládež. Ba aj to, aby si Slováci založili politické noviny. Volanie po slovenských novinách a časopisoch sa stávalo čoraz častejším. V korešpondencii štúrovcov sa vtedy rozprúdila zaujímavá polemika o tom, ako majú vyzerať tieto noviny, alebo či treba radšej zakladať slovenské časopisy.

Záujem o založenie slovenského tlačového orgánu mali aj členovia mimobratislavských spolkov slovenskej mládeže, ktorí si pre nedostatok finančných prostriedkov mohli dovoliť vydávať len akési rukopisné časopisy a zábavníky. Takým bol napr. časopis slovenských študentov v Šoprone - Veniec - z ktorého vyšlo okolo tridsať čísel redigovaných Jozefom Boorom, Národní zábavník redigovaný K. J. Zorkócim a najmladším Ľudovítovým bratom Jankom Štúrom. Aj srbská mládež v Bratislave, stojaca pod vplyvom Štúra a štúrovcov vydávala vtedy rukopisný týždenník Sokol a literárny almanach Slavjanku.

Názory štúrovcov na charakter nádejných slovenských novín boli rozdielne. Pravoslav Červenák radil napred vystúpiť s literárnym časopisom zvaným Krasomil. Iní si želali vydávanie slovenského vedeckého časopisu pod názvom Wědomil tatranský a to podľa vzoru Preslovho vedeckého časopisu Krok. Samo Chalupka radil odložiť myšlienku na vydávanie slovenského vedeckého časopisu na príhodnejšiu dobu a dovolával sa prednostného vytvorenia populárneho ľudového časopisu. Mal podľa neho byť zaplnený historickými rozpravami, etnografickými úvahami, správami o priemysle a vynálezoch, literárnymi recenziami, ale aj politickými informáciami. Odmietal pritom navrhovaný názov časopisu Samolet, ako nezrozumiteľný pospolitému slovenskému ľudu a neodporúčal z tých istých dôvodov ani názov Phoenix. Prihováral sa za to, aby sa v čo najkratšom čase založil slovenský ľudový časopis pod domácim názvom Dennica, Včela alebo Jitřenka. Keď sa roku 1840 začali v maďarskej periodickej tlači ostré útoky proti slovenskému národnému hnutiu S. Chalupka urgoval založenie slovenských politických novín. Podobné stanovisko mali vtedy aj P. V. Ollík, M. M. Hodža, P. J. Šafárik a iní.

Zakladanie slovenských národných novín a časopisov nebolo v tejto dobe stupňujúcej sa maďarizácie ľahké. Veď už vydanie malého literárneho študentského almanachu Jitřenka v Levoči roku 1840 vzbudilo v peštianskej tlači veľkú búrku odporu a označovalo sa prehnane za prejav politického „panslavizmu“. Preto sa aj štúrovci spočiatku obmedzovali len na vydávanie literárnych „zábavníkov“ a netrúfali si na samostatné vystúpenie s novinami.

Rukopisné noviny
Príslušníci slovenskej národnouvedomelej inteligencie a nedostatku vlastných politických novín museli hľadať iné prostriedky šírenia informácií. Naliehavo potrebovali súvislé informácie o našom národnom živote, dožadovali sa takej tlače, ktorá by bola organizátorom a propagátorom ich politického a kultúrneho úsilia. Preto sa nakoniec rozhodli pre internú potrebu vydávať rukopisné noviny rozmnožované tajne len zasvätenými príslušníkmi štúrovskej mládeže v Bratislave - a to v malom množstve v päťdesiatich exemplároch.

Vychádzali v rokoch 1836-1839 a poskytovali významné služby Štúrovi a jeho spolupracovníkom. Boli to ilegálne, teda necenzurované rukopisné noviny, ktoré preto mohli prinášať aj články ostro útočiace proti feudálnemu spoločenskému poriadku a jeho zlopovestným sociálnym účinkom. Ich redaktori, medzi ktorých patril Pravoslav Červenák a Jozef M. Hurban, získali materiál pre ne hlavne z listov dopisovateľov - inteligentov zo všetkých slovenských krajov. Pretože pošta v tejto dobe pracovala ešte dosť pomaly a redakčné spracovanie materiálu sa preťahovalo, spravodajstvo rukopisných novín bývalo zastarané a spoločenský účinok novín aj pre ich malý náklad (hoci jeden ich exemplár čítalo viacej záujemcov ), bol slabý. Rukopisné noviny teda nemohli nahradiť politický tlačový orgán.