Slovenské národné povstanie

Slovenské národné povstanie alebo Povstanie roku 1944 bolo ozbrojené povstanie slovenských povstaleckých jednotiek proti nemeckému Wehrmachtu na konci 2. svetovej vojny. Povstanie bolo útokom proti nemeckým okupačným jednotkám, proti autoritatívnej vláde na čele s Jozefom Tisom, ako aj snahou byť na strane víťazných mocností 2. svetovej vojny. Centrom povstania bola Banská Bystrica.

Cesta k vojne
Po rozbití Česko-Slovenska v marci 1939 zostalo Slovensko na rozdiel od Protektorátu Čechy a Morava aspoň čiastočne suverénnym štátom. Zmluva o ochrannom zväzku [1] medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom však jasne naznačovala, že táto suverenita je iba hračkou v Hitlerových rukách a Slovensko je iba nemeckým satelitom existujúcim iba pre Hitlerov rozmar.

Nacistické Nemecko sa rozhodlo Slovákov použiť pre svoje vojenské zámery. Išlo najmä o vojenský priemysel, ktorý sa počas druhej svetovej vojny v krajine rozvíjal za prispenia nemeckého kapitálu. Vyrábali sa tu napríklad lafety pre nemecké kanóny, ale aj súčiastky pre iné zbrane. Dubnická zbrojovka napríklad ku koncu vojny pripravovala výrobu raketových motorov pre rakety V2.

Druhou časťou podielu na nemeckom vojnovom úsilí bolo nasadenie slovenských jednotiek pri útoku na Poľsko a neskôr bojoch proti ZSSR. Generál Ferdinand Čatloš nariadil 22. júna 1941 vytvorenie takzvanej Rýchlej skupiny, ktorá bola čoskoro nasadená do bojov proti „židoboľševickému“ ZSSR a neskôr preorganizovaná na Rýchlu brigádu a ešte neskôr Rýchlu divíziu. Prvé intenzívnejšie boje s Červenou armádou prebehli pri osade Lipovec. Neskôr sa podieľala na nemeckom postupe južnou Ukrajinou. Vyše pol roka potom držala obranné postavenia pri Azovskom mori, Taganrogu a rieke Mius. V júni 1942 jednotka, vďaka svojej motorizácii veľmi rýchlo postupovala a 22. júna dosiahla Rostov na Done. Bola prvou jednotkou vojsk Osi, ktorá si vybudovala predmostie na východnom brehu Donu. Odtiaľ postupovala do novembra 1942 na Kaukaz. V dôsledku sovietskeho protiútoku však bola postupne sťahovaná a skončila na Kryme. V tej dobe však bola morálka slovenských vojakov celkom iná ako na začiatku vojny, mnohí už neboli ochotní bojovať proti Sovietskemu zväzu a chápali, že stoja na nesprávnej strane. 30. októbra 1943 prebehlo pri Melitopole k Červenej armáde 2000 slovenských vojakov. Tí neskôr tvorili základ 2. československej paradesantnej brigády. Rýchlu divíziu už viac nemecké velenie nenasadzovalo na fronte a marci 1945 ju zajali Sovietske jednotky na maďarskom území.

Podobne sa správali aj vojaci Zaisťovacej divízie, ktorá bola nasadená na Ukrajine proti partizánom, s ktorými však veľká časť mužstva čoskoro začala sympatizovať a dokonca spolupracovať. Časť jednotky neskôr obvinili z bratrenia sa s obyvateľstvom, nedostatku bojového ducha, dezercií a nepriateľských vzťahov k 102. pluku tejto jednotky, ktorého veliteľ jednal s partizánmi obzvlášť tvrdo. Zaisťovaciu divíziu Nemci nakoniec odzbrojili a poslali do Talianska, kde až do konca vojny stavala opevnenia. Príslušníkom 101. pluku Zaisťovacej divízie bol aj známy kapitán Ján Nálepka, ktorý v máji roku 1943 prešiel k sovietskym partizánom.

Demobilizovaní vojaci, ktorí sa vrátili z bojov na východnom fronte domov, už dobre poznali vojenskú situáciu a vedeli, že fašistické Nemecko skôr či neskôr vojnu prehrá. Väčšinu z nich zaskočilo správanie nemeckých jednotiek a najmä SS voči civilnému obyvateľstvu a partizánom. Videli, že vojna do ktorej ich slovenská ľudácka vláda zatiahla, nie je vôbec v prospech Slovenska.

Predohra a prípravy na povstanie
Boje na východnom fronte v lete 1943 a následný postup Červenej armády na západ boli neklamným znakom toho že Nemecko nie je schopné Sovietsky zväz poraziť, ba dostáva sa do čoraz väčšej defenzívy. Chápali to aj mnohí Slováci. Jedni na to pozerali so strachom, pretože nevedili čo môžu očakávať od postupujúcich červenoarmejcov, ktorých štátna propaganda zobrazovala ako boľševické bandy vrahov a lúpežníkov, ktorí nebudú váhať znásilniť každú ženu, čo stretnú. Druhí však sovietskych vojakov túžobne očakávali ako osloboditeľov. Napriek tomu, že situácia na Slovensku po rozpade Česko-Slovenska nebola nijak dramatická, zlepšovala sa životná úroveň, nebol zavedený prídelový systém a ani vojna sa krajiny zatiaľ vážne nedotkla, zostalo ešte veľa občanov oddaných Česko-Slovensku, bolo tu veľa antifašistov, demokratov i komunistov. Boli tu i tajné organizácie podporované exilovou vládou v Londýne. Slovenskú katolícku vládu neprehltlo ani mnoho protestantov, podstatná časť inteligencie a väčšina z tých ktorých sa dotýkala nemecká nadvláda, Schutzzona či okupácia časti krajiny Maďarskom. Najmä antifašisti v armáde dúfali, že pomôžu Červenej armáde pri prechode územím Slovenska a ochránia tak krajinu pred dlhodobými frontovými bojmi a z toho vyplývajúcou skazou. Tieto sprvu roztrieštené sily sa začali v období začínajúcich úspechov Červenej armády pomaly pripravovať na boj proti Nemecku a nezvratné zvrhnutie ľudáckej vlády v Bratislave.

Činnosť partizánov pred vypuknutím povstania
Partizánske oddiely vnikali na Slovensku už roku 1942. Tieto prvé skupiny si hovorili Bojové Jánošíkovské družiny, v roku 1944 už väčšina z nich de facto neexistovala, alebo iba sústredila zbrane a výstroj v horách, či vydávala agitačné letáky.

V horských oblastiach Slovenska začali spontánne vznikať za podpory antifašistov aj ďalšie skupiny, zväčša tvorené sovietskymi vojakmi, ktorí utiekli z koncentračných a zajateckých táborov. Ich činnosť sa však zatiaľ bez zbraní sústredila skôr na prežívanie a vyhýbanie sa zatknutiu, ako skutočnému boju proti fašizmu. Od roku 1943 sa vyprofilovali tri partizánske jednotky: Uhrova skupina na západnom Slovensku, Žingorova skupina na Martinských holiach a od zimy 1943/1944 aj jednotka pod vedením Ľ. Kukorelliho na východe.

Časť odporcov vtedajšieho režimu bola reprezentovaná komunistickou stranou. Títo sa sústredili na ozbrojený boj a pomoc postupujúcej Červenej armáde tak ako im to diktovali ich vodcovia z Moskvy a partizánskeho ústredia z Kyjeva. Komunisti sa najväčšou mierou podieľali na vytvorení partizánskeho hnutia, ktoré viedlo bojovú činnosť aj po porážke povstania.

Zmluva o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi ČSR a ZSSR z 12. decembra 1943 okrem iného prerokúvala aj otázky súvisiace s prípravou a výcvikom partizánskych organizátorských skupín a ich presun na Slovensko. Ich výcik prebehol v lete 1944 v Obarove pri Rovne a v Sviatošine v Sovietskom zväze. V noci z 25. na 26. júla 1944 bola v priestore Liptovskej Osady pri Ružomberku vysadená prvá partizánska organizátorská skupina, ktorej velil nadporučík P. Veličko. Skupina mala 11 členov, z toho dvaja boli Slováci. 6. augusta pristála na Prašivej druhá a ďalšie skupiny nasledovali čoskoro na to. Dovtedy sa rozvíjal partizánsky boj na Slovensku iba spontánne a zväčša nebol dobre organizovaný. Príchodom sovietskych odborníkov, ktorých podporovalo obrovské zázemie, ale čoskoro začal nadobúdať adekvátnu vážnosť. Od 26. júla 1944 do konca vojny vysadil Hlavný štáb partizánskeho hnutia v Kyjeve na území Slovenska 53 organizátorských skupín s asi 1 200 osobami. Začiatkom augusta 1944 sa začala stupňovať aktivita partizánskych skupín v Nízkych Tatrách a priľahlých podhorských oblastich. V polovici roku 1944 začali svoju činnosť jednotky Čapajev a Pugačov. Slovenská armáda preto proti stúpajúcej aktivite partizánov dostala rozkaz 9. augusta 1944 zakročiť. Ten bol vyplnený 10. augusta 1944, kedy sa začala rozsiahla protipartizánska akcia v Nízkych Tatrách, ktorú riadil generál Jozef Turanec. Akcia mala negatívny výsledok. Partizáni boli včas upozornení, aby sa z týchto priestorov stiahli. Prípadné stretnutia vojakov s partizánmi bolo priateľské, vojaci sa pridávali k partizánom, alebo predstierali bezvýsledné prehľadávanie terénu. O ďeň neskôr ľudácka vláda vyhlásila na území Slovenska s platnosťou od 12. augusta stanné právo, ktoré malo zamedziť ďalším akciam partizánov a ostatných antifašistov. Jeho realizáciu však nemal kto zabezpečiť, pretože nižšie články štátneho aparátu boli už rozložené. Ani hrozba trestu smrti podľa stanného práva vyhláseného 11. augusta 1944 neodradila antifašistov spomedzi vojakov, žandárov ako aj bežného ľudu od pomoci partizánom.

12. augusta prešla z Liptovskej Lužnej do Kantorskej doliny v Turci skupina P. Velička a vytvorila tu partizánsku brigádu, ktorej súčasťou sa stal aj francúzsky oddiel G. de Lannuriena. 21. augusta títo partizáni obsadili Sklabiňu a podnikali odtiaľ v nasledujúcich dňoch útočné akcie s cieľom vytvoriť v Turci partizánsku oblasť. Z 23. na 24. augusta zatarasili tunely pri Strečne a Kraľovanoch, 24. augusta tunel na železničnej trati Horná Štubňa - Handlová a na ďalší deň Horná Štubňa - Kremnica. Súčasne 24. augusta prepadli pílu v Turanoch; 25. augusta rozdávali v Martine na námestí zbrane.

17. augusta 1944 A. S. Jegorov a A. P. Ržeckij osobne zabezpečili prevoz rozličných druhov potravín z nemeckého skladu vo Svätom Ondreji (dnes súčasť Brusna) do Bukoveckej doliny. Pri tejto akcii značnou mierou pomohli civilní zamestnanci skladu. Partizáni do Bukoveckej doliny odviezli asi 9 ton potravín.

Od polovice augusta partizáni intenzívne hromadili a vozili zbrane do hôr, čo bol jasný náznak toho, že čoskoro zintenzívnia svoju aktivitu.

Konšpiračná činnosť povstalcov
V roku 1943 Eduard Beneš, vodca česko-slovenskej exilovej vlády v Londýne, inicioval prípravy na možnú vzburu, keď kontaktoval základy odboja. V decembri 1943 sa odbojové prúdy, česko-slovenskí demokrati, komunisti a Slovenská armáda sformovali do ilegálnej Slovenskej národnej rady a prijali Vianočnú dohodu. Rada bola zodpovedná za predbežnú prípravu povstania.

V marci 1944, podplukovník Ján Golian prevzal velenie nad prípravami. Konšpiranti nazhromaždili zásoby a peniaze v základniach na strednom a východnom Slovensku. Prevoz štátneho pokladu z Bratislavy do Kremnice napríklad odôvodňovali nebezpečenstvom náletov na hlavné mesto. V tej dobe už približne 3200 slovenských vojakov dezertovalo a vstúpilo do partizánskych skupín alebo sovietskej Červenej armády. V apríli 1944 uniklo niekoľko slovenských Židov z koncentračného táboru v Osvienčime a svedčilo o zverstvách v „Nemeckých táboroch smrti“. V krajine sa stupňoval odpor k Nemcom a druhotne i k Tisovej vláde, tá však stále nachádzala veľa priaznivcov medzi obyčajným ľudom a najmä katolíkmi.

V júli jednotky Červenej armády v Sovietskom zväze a Poľsku začali postupovať smerom na Slovensko. V auguste 1944 dosiahla Červená armáda Krosno vzdialené iba 40 kilometrov od severo-východnej hranice Slovenska.

20. júla 1944 sa Žarnovickej doline neďaleko Čremošného, v poľovníckej chate bratov Ursínyovcov, konala porada ilegálnej SNR so zástupcami Vojenského ústredia. Bola posúdená politická situácia a stav vojenských príprav povstania, riešila sa aj otázka spolupráce armády a partizánov. Vojenskí predstavitelia sa snažili presadiť podriadenie partizánskeho hnutia jednotnému vojenskému veleniu, čo predstavitelia KSS odmietli.

Dve silne ozbrojené divízie Slovenskej armády spoločne so Slovenskými vzdušnými silami sa presunuli do Prešova, aby uskutočnili jeden z plánovaných krokov na začatie povstania.

20. augusta 1944 britské a americké lietadlá 15. vzdušnej armády zo základne v južnom Taliansku bombardovali rafinériu v Dubovej. Zničili pri tom sklady pohonných hmôt, s ktorými sa počítalo pre povstanie. Bombardovanie bolo uskutočnené i napriek tomu, že Ján Golian zaslal depešu do Londýna, v ktorej žiadal, aby Dubová a Podbrezová neboli bombardované.

Slovenská armáda zatiaľ stupňovala svoju „aktivitu proti partizánom“. Táto činnosť naďalej zlyhávala, pretože prakticky o všetkých protipartizánskych akciách pred vypuknutím povstania boli partizáni vopred informovaní.

Plánované kroky
Dve divízie, ktoré sa začali na východné Slovensko presúvať v máji 1944, mali začať povstanie obsadením Duklianskeho priesmyku (spájajúceho Poľsko a severovýchodné Slovensko cez Karpaty) v koordinácii s prichádzajúcou Červenou armádou (1. Ukrajinský front pod velením maršala Ivana Koneva) alebo
Reagovať podľa príkazov povstaleckého ppkl. Jána Goliana okamžitou konfrontáciou s akoukoľvek inváziou nemeckých síl a udržaním karpatských priesmykov až do príchodu Červenej armády. Tento plán počítal s obranou strategického trojuholníka Banská Bystrica - Brezno - Zvolen na strednom Slovensku do príchodu sovietskych vojsk.
Pplk. J. Golian, plk. V. Talský, mjr. J. Nosko a J. Ševčík sa 24. augusta 1944 zišli na Veliteľstve pozemného vojska v Banskej Bystrici a na základe Talského správ o sústredení nemeckých divízií na južnej Morave prišli k záveru, že slovenská armáda vystúpi na odpor, ak nemecké okupačné jednotky prekročia na západe rieku Váh po Žilinu, na severe Váh po Štrbu a na juhu štátne hranice. Ján Golian predpokladal, že okupácia sa začne z 26. augusta na 27. august alebo v noci na 28. august, čo bolo pravdepodobnejšie, protože Nemci mali tendenciu začínať svoje akcie v nedeľu. Preto jednotky armády určené pre obranu taktického trojuholníka zaujali na základe tajných inštrukcií Goliana obranné priestory a boli vybavené ostrým strelivom. K večeru začali budovať opevnenie. Neobsadený zostal iba smer Žiar nad Hronom, pretože jednotku, ktorá bola na tento smer určená, držal na Pohroní gen. Jozef Turanec v akcii proti partizánom. K zásahu nemeckých jednotiek nedošlo, preto boli jednotky stiahnuté do kasární. Vojenské ústredie síce sprvu váhalo, no neskôr došlo k rozhodnutiu, že Nemcom sa bude potrebné postaviť pri akomkoľvek náznaku prekročenia západných hraníc krajiny.

27. augusta 1944 v Martine skupina komunistických partizánov 1. partizánskej brigády M. R. Štefánika v spolupráci s železničiarmi a antifašistami z vojenskej posádky pri pokuse o odzbrojenie zabila v Martinských kasárňach väčšinu členov nemeckej vojenskej misie plukovníka Otta, ktorá prichádzala z Rumunska. Nie je jasné, či medzi zabitými boli aj ženy a deti. V mnohých obciach partizáni vyhlásili obnovenie ČSR, 27. augusta dokonca partizáni obsadili Ružomberok. Nemecká odveta na seba nenechala dlho čakať. Ich jednotky hneď nasledujúci deň začali okupáciu Slovenska, aby potlačili vzburu. A pomohli fašistickému režimu v boji proti partizánom.

29. augusta 1944 o 19:00 slovenský minister obrany generál Ferdinand Čatloš vyhlásil v štátnom rozhlase, že Nemecko začalo okupáciu Slovenska. O 20:00 poslal Golian všetkým jednotkám kódovaný pokyn na začatie povstania. Dohodnuté heslo znelo: „Začnite s vysťahovaním“. Na druhý deň bol rozkaz potvrdený písomne. Začalo Slovenské národné povstanie. Čatlošov prejav však u väčšiny veliteľov posádok na západnom Slovensku spôsobil zaváhanie, ktoré využili Nemci ktorý ich rýchlo odzborjili. Dôvodom bolo i to, že na západnom Slovensku povstalecké ústredie nemalo taký vplyv ako v oblasti Banskej Bystrice, kde mal Ján Golian do značnej miery voľnú ruku pri jednaní, poprípade mohol veľkú časť príprav dobre skryť.

30. augusta plk. Viliam Talský namiesto dohodnutého plánu zhromaždil všetky slovenské letecké sily na východe a zanechajúc dve armádne divízie v chaose, smeroval na predom pripravenú pristávaciu plochu v Poľsku, aby sa pripojil k maršalovi Konevovi a k Červenej armáde. Svoj odchod odôvodňoval potrebou prerokovať súčinnosť východoslovenských divízií s Červenou armádou. Dve opustené divízie sa bez velenia podarilo rýchlo odzbrojiť už na poludnie bez jediného výstrelu. Iba asi štvrtina tohto vojska sa vyhla internovaniu a zasiahla na frontoch SNP, či ako partizáni ďalej bojovali proti nemeckým vojskám na východnom Slovensku.

Dôsledkom nemeckej intervencie bolo, že povstanie vypuklo predčasne a už dopredu stratilo klúčovú zložku pripravovaných plánov bez dvoch najlepšie vyzbrojených armádnych divízií, ktoré by dokázali odolávať Nemcom. 1. ukrajinský front v tej dobe už síce prekročil Vislu a nachádzal sa v predhorí Karpát, ale až 30 či 40 km od postavenia východoslovenských divízii. Pričom medzi nimi a Červenou armádou sa nachádzali dve pásma nemeckej obrany, z ktorých jedno už bolo plne obsadené.