Slovenské národné obrodenie
Slovenské Národné Obrodenie (1780 – 1848) Situácia Slovákov v 18. stor. V 18 stor. Boli Slováci typickým roľníckym národom. Živili sa poľnohospodárstvom a pastierstvom. Napriek tomu bola na Slovensku väčšina uhorských miest. Preto jestvovalo pomerne silné slovenské meštianstvo. Vznikali manufaktúry, rozvíjal sa obchod (podnikalo sa najmä s výrobkami domácich remesiel – drevo, čipky, kov…). Produktívne bolo stále aj slovenské baníctvo (meď, zlato, striebro) Slováci prejavovali aj značnú podnikavosť a preto ich zakladateľ uhorskej etnografie Ján Čaplovič označil na začiatku 19. storočia za „Angličanov Uhorska“.
V mestách na Slovensku prebiehala počas 18. stor. Slovakizácia meštianstva. Od konca 18. stor. Sa objavujú tendencie maďarizácie. Slovenské zemianstvo, nižšia šľachta sa na začiatku národného obrodenia ešte stále hlásilo k slovenskej národnosti. Viac ako ¼ národovcov SNO boli pôvodom zemania. Avšak už od protihabsburgských stavovských povstaní prebiehala medzi šľachtou na Slovensku tzv. „hungarizácia“. Išlo predovšetkým o: 1. uvedomenie si príslušnosti k „natio hungarica“ 2. pomaďarčovanie priezvísk (napr. Svätojánsky - Sentiváni, Kubínsky - Kubíni, Smrečiansky - Smrečáni)
V roku 1722 vydal istý právnik Benčík hanlivý spis, ktorým urážal trenčianske zemianstvo pre jeho slovenský pôvod. Tvrdil, že Slováci sú naveky podriadený Maďarom. (pretože boli podmanení, vznikla tzv., „podmaniteľská teória“ . Vypracovaním odpovede na Benčíkov spis bol poverený Ján Baltazár Magin katolícky kňaz. Odpoveďou je jeho dielo „ Murices … sive Apologia“ , teda „ Ostne alebo obrana“. V tomto období Slováci rozvinuli tzv. „pohostinskú teóriu“ (Slováci prijali Maďarov pohostinne) Slovenský vzdelanci prejavovali tiež tzv. „barokový slavizmus“ – človek sa cíti byť súčasťou obrovského slovanského národa.
Najvýznamnejší predstavitelia:
Ján Baltazár Magin, Samuel Timon, Matej Markovic, Matej Bell Prvé prejavy maďarizácie sa prejavili až v 90. rokoch 18. stor., po smrti Jozefa 2., v súvislosti s prijatými zákonmi. Podľa nich sa musela povinne vyučovať na školách maďarčina a jej znalosť bola podmienkou prijatia do úradu. Uhorsko bolo mnohonárodnostnou krajinou a Maďari tvorili len 30%. - ostatné národnosti: Slováci, Chorváti, Rusíni, Nemci, Srbi, Rómovia, Rumuni, Ukrajinci, Židia 1. fáza SNO (1780 – 1820) Začiatky národného obrodenia sú spojené s účinkovaním „krúžku vlasteneckých filológov na generálnom seminári na Bratislavskom hrade.
Zaoberali sa Slovenčinou. Vedúcou postavou medzi nimi sa stal oravský zeman Anton Bernolák – podľa neho bolo nazvané hnutie „bernolákovci“. V roku 1787 kodifikoval tzv. bernolákovčinu za spisovný jazyk Slovákov. Bernolákovčina vychádzala z kultúrnej Západoslovenčiny (bola používaná najmä z náboženských alebo vzdelaneckých dôvodov na Trnavskej univerzite). Jazyk kodifikoval svojím dielom „Jazykovedno – kritická rozprava o slovenských písmenách“, neskôr nasledovali ďalšie knihy – „Gramatica Slavica“ a šesťväzbový päťjazyčný slovník. Bernolákovci si stanovili dva základné ciele: 1. kodifikovať jazyk 2. povzniesť ľud prostredníctvom osvety a vzdelania
V roku 1792
si bernolákovci založili spolok, ktorý mal napomôcť presadiť ich ciele – Slovenské učené tovarišstvo. Spolok vydával knihy v bernolákovčine. Ktoré mali buď vzdelanecké alebo ľudovýchovné zameranie. Väčšinou boli príslušníkmi spolku katolícky kňazi, v menšej miere učitelia, úradníci a niektorí vzdelaní roľníci. Spolok mal sídlo v Trnave – kde pôsobilo najviac bernolákovcov. Spolok mal aj rôzne pobočné stánky v mestách. Kde žili Slováci: B. Bystrica, Veľké Rovné pri Bytči, v Solivare pri Prešove, Nitre, Ostrihome, Egeri. Predsedom spolku bol Anton Bernolák a podpredsedom bol Juraj Fándly (Pilný, domajší a poľný hospodár, Slovenský včelár, Ovčár, Zelinkár) Činnosť bernolákovcov sa stala menej aktívnou po roku 1810, keď už hlavný predstavitelia zomreli.
Bernolákovčinu ako spisovný jazyk však neprijali evanjelici, ktorí zotrvali pri biblickej češtine. Presadzovali myšlienku jednotnosti Česko- slovenského kmeňa- Preto sa nezapojili do činnosti bernolákovcov a snažili sa presadiť vlastné plány. Založili niekoľko učených spoločností (Učená spoločnosť banského okolia – zo sídlom v Banskej Štiavnici) Zo začiatku plánovali založenie Česko. Slovanského ústavu z veľkou knižnicou a zbierkami, ale z nedostatku finančných prostriedkov tieto plány stroskotali.
Podarilo sa im však založiť Katedru Slovanskej reči a literatúry na Bratislavskom lýceu. Vyučoval tam profesor Jiří Palkovič. Slovenskí evanjelický vzdelanci vydávali tiež niekoľko novín, napr.: Štefan Leška – Prešpúrske noviny Jiří Palkovič – týždenník Týdeník Ondrej Plachý – Staré noviny literního umĕní (v B. Bystrici) Medzi popredných evanjelických vzdelancov patril aj Bohuslav Tablic – bol organizátorom vedeckého a literárneho života na USBO. 2. fáza SNO (1820 – 1835) Po smrti Bernoláka a Fándlyho sa načas utlmila činnosť bernolákovcov. Znovu ju oživila mladšia generácia v 20- tych a 30- tych rokoch.
V tomto čase v Pešti žilo mnoho slovanských vzdelancov, zväčša to boli štátni úradníci. Medzi nimi vynikol Martin Hamuljak – stal sa organizátorom 2. generácie bernolákovcov – mladobernolákovcov, ktorý sa v prvom rade usilovali o prekonanie rozdielov medzi katolíkmi a evanjelikmi v rámci národného hnutia. Mladobernolákovci vyvíjali značnú publikačnú aktivitu, vydávali knižky, mali aj významných mecénov: najmä vysokí hodnostári cirkvi, napr. Alexander Rudnay (uhorský prímas, ostrihomský arcibiskup a kardinál), Juraj Palkovič (ostrihomský panovník).
S ich podporou boli vydávané diela Janka Holého, ktorý dokázal, že bernolákovčina vie vyjadriť aj tie najzložitejšie idey v duchu klasických kánonov umenia. Najmä v eposoch poukázal na slávnu minulosť Slovákov. V roku 1826 založili mladobernolákovci v Pešti Slovenský Čitateľský Spolok. Medzi evanjelickými vzdelancami vynikal Ján Kollár a Pavel Jozef Šafárik. Spíjala ich Idea slovanskej vzájomnosti. Šafárik ju rozpracoval vo svojich vedeckých prácach a stal sa tak zakladateľom slavistiky. (Slovenské starožitnosti, Slovenský národopis) Kollár bol vinikajúci básnik a spolu so Šafárikom sa považujú aj za piliere ČNO.
Kollár delil Slovanov na 4 vetvy:
1. Česko- slovenská
2. poľská 3. ruská
4. srbo- chorvátska (ilirská) Ján Kollár pôsobil takmer 30 rokov v Pešti ako kňaz.
V roku 1834 vznikol v Pešti Spolok Predsedom tohto spolku sa stal Ján Kollár a podpredsedom Martin Hamuljak. Väčšinu spolku tvorili mladobernolákovci. Spolok vydával almanach ZORA, v ktorom vychádzali príspevky v oboch jazykoch. V tomto spolku sa slovenským národovcom po prvý krát podarilo prekonať konfesionálne rozdiely. 3. fáza SNO (1835 – 1848) - bola charakteristická nástupom novej generácie – štúrovcov: Ľudovít Štúr, Hurban, Hodža, Francisci, Vrchovský, Škultéty Títo predstavitelia sa snažili podporovať Kollárovu ideu vzájomnosti, ktorú štúrovci chápali ako zblíženie bernolákovcov a štúrovcov.
V roku 1835
sa na čelo Spoločnosti Česko- slovanskej postavil Ľ. Štúr. Po jeho odchode na štúdiá sa na čelo postavil Vrchovský, ktorý založil svoj vlastný spolok VZÁJOMNOSŤ. V roku 1837 bol zostrený policajný režim a tak spolok Vzájomnosť vznikol tajne. Štúrovci sa stretli na Devíne, kde si dali slovanské mená. Začiatkom 40- tych rokov sa rozšíril a zväčšil maďarský národný radikalizmus. Na jeho čele bol Lajos Kossuth. Presadzoval maďarizáciu Uhorska, teda zaviedol maďarský jazyk do úradov i do života.
Slovenský národovci na to okamžite reagovali predložením PRESTOLNÉHO PROSBOPISU v roku 1842 panovníkovi Ferdinandovi 5. Ferdinand 5. na tieto požiadavky nereagoval. Po stretnutí a odobrení myšlienky uzákonenia spisovného jazyka na Holého fare v Dobrej Vode bol v roku 1843 uzákonený spisovný jazyk na základe stredoslovenského nárečia. Táto kodifikácia sa opierala o Štúrove dielo „Nárečia slovenskuo, alebo potreba písania v tomto nárečí“ V roku 1844 vzniká spolok TATRÍN v Liptovskom sv. Mikuláši .
Dochádza k odchodu 18 študentov z Bratislavského lýcea do Levoče – bolo to vyjadrenie protestu obmedzenia pôsobenia Ľ. Štúra na lýceu. V roku 1845 začali vychádzať NÁRODNIE NIVINY. Vychádzala k nim dvojtýždňová príloha OROL TATRANSKÝ. Štúrovci podporovali myšlienky národného sebavedomia, súdržnosti ; podporovali boj proti alkoholizmu, zakladali spolky miernosti, nedeľné školy, čitárne. V roku 1847 sa stretli v Čachticiach predstavitelia obidvoch táborov (bernolákovci a štúrovci) a po vzájomnej dohode sa zjednotili.
Revolučný rok 1848 príčiny revolúcie:
1. rozdrobenosť a nejednotnosť niektorých národov (Nemecko, Taliansko), snaha o zjednotenie
2. nespokojnosť s národným útlakom (napr. V Habsburgskej monarchii- maďarizácia)
3. snaha o odstránenie sociálneho útlaku (zrušenie poddanstva)
4. snaha buržoázie o získanie časti moci šľachty
5. zlá hospodárska situácia (2 roky pred tým slabá úroda zemiakov = v niektorých oblastiach hladomor)
6. rozšírenie nezamestnanosti a priemyselnej krízy z Anglicka Revolučná vlna v roku1848 vznikla vo Francúzsku, v tom čase bola aj tu ťažká hospodárska situácia, skomplikovaná politickou situáciou väčšina ľudí žiadala širšie volebné právo.
Kráľ zakázal politické zhromaždenia a preto sa konali tzv. „bankety“. Vo februáry bol jeden z týchto banketov zakázaný a spontánne vypukla revolúcia. Počas pouličných bojov kráľovská armáda zlyhala a kráľ Ľudovít Filip Orleánsky musel abdikovať. Francúzsko sa stalo republikov. Nepokoje prebiehali aj v Nemecku a Taliansku. V týchto krajinách išlo aj o otázku zjednotenia. Vo Frankfurte nad Mohanom sa zišiel celonemecký snem, ktorý ponúkol cisársku korunu pruskému kráľovi. Ten však odmietol s odvôvodnením, že z rúk revolucionárov žiadnu korunu neprijme. V Nemecku a Taliansku boli revolucionári porazení.
Po správach o Francúzskych udalostiach prepukla 12. marca revolúcia aj vo Viedni. V Rakúsku vystúpili do popredia 3 problémy:
1. feudalizmus
2. absolutizmus
3. národnostná otázka Viedenská revolúcia zmietla symbol absolutizmu kancelára Metternicha, ktorý musel odstúpiť. Tieto udalosti mali odozvu aj v Uhorsku.
15. Marca
demonštrovala mládež v Pešti na čele so Sándorom Petöfim. Na druhý deň zasadal v Bratislave snem, ktorý v ďalších dňoch prijal nový rad zákonov. Tieto tzv. „Marcové zákony“ priniesli dovtedy nevýdané slobody: sloboda tlače, sloboda zhromažďovania. Zrušili poddanské povinosti u urbárskych roľníkov. Rozšírili volebné právo na gramotných a ovládajúcich maďarčinu. Cisár Ferdinand 5. (prezývali ho dobrotivý – stále sa usmieval)musel súhlasiť s tým, že Uhorsako bude mať vlastnú vládu.
Na čelo vlády sa dostal jako ministerský predseda gróf Baťáň. Najvplyvnejším mužom bol minister financií Lajosh Kossuth. Vláda pevne stála na stanovisku, ktoré Kossuth uverejnil už v Pisti Hírlap (jeho vlastný časopis) – v Uhorsku jestvuje len jeden jediný národ – Maďari. Slováci v revolučných rokoch 1848 – 1849 Hneď po vyhlásení marcových zákonov vznikli nepokoje v mnohých častiach Slovenska. Bolo to najmä preto, že zákony neoslobodzovali všetkých roľníkov. V Honte stáli na čele vzbúrených roľníkovJanko Kráľ a Ján Rotarides.
Ničili urbáre a dereše a strieľali na panské sídla. Napokon boli uveznení. Nepokoje boli aj v Banskej Štiavnici, baníci sa búrili. Slovenský národovci v tom čase koncipovali svoje programi a organizovali národné zhromaždenia. Ľ. Štúr uverejnil v Slovenských národných novinách najdemokratickejší program, aký bol v Uhorsku navrhnutý. Požadoval: - zrušiť poddanstvo u všetkých roľníkov - žiadal zrušiť šľachtické privilégiá - žiadal jazykové národnostné práva pre všetky národy Napokon 3. Mája 1848 sa v Liptovskom sv. Mikuláši zišlo národné zhromaždenie, na ktorom Slováci predostreli svoje požiadavky.
Požiadavky mali 14 bodov. Národné, sociálne, demokratizačné a žiadali prepustenie Kráľ a Rotaridesa z väzenia. Národné:- požadovali používanie slovenčiny v školách, úradoch, na súdoch - požadovali slovenské školy, žiadali aby aspoň na Univerzite v Pešti bola katedra slovenskej literatúry - isté národné gardy, národné symboli - požadovali snem Sociálne: zrušenie poddanstva Demokratizačné: rozšíriť volebné právo (všeobecné, rovné, tajné) Mikulášske žiadosti boli podstúpené uhorskej vláde, ktorá na ne reagovala vyhlásením výnimočného stavu (štatária) a vydaním zatykača na Štúra, Hurban a Hodžu.
Preto slovenský vodcovia museli utiecť do Čiech a tam v júni sa zúčastnili Slovanského zjazdu v Prahe. Štúr a Hurban tu predniesli aj požiadavku, v prípade nevyhnutnosti oddeliť Slovensko od monarchie. Zjazd bol náhle ukončený prepuknutím revolúcie v Prahe. Pražská revolúcia bola potlačená vojskom generála Windischgrätza. Hurban a Štúr odišli do Viedne a odtiaľ k južným Slovanom (do Chorvátska). Štúr a Hurban získali tiež oporu pre svoje zámery od Chorvátov a Srbov. Slováci tiež dostali značnú finančnú pomoc.
V septembri 1848
bola vo Viedni založená SNR, ktorá mala reprezentovať Slovákov navonok (vo vzťaju k iným) a mala zorganizovať odboj voči Uhorsku. Predsedom SNR sa stal Jozef Miloslav Hurban. Súčasťou SNR bolo aj vojenské velenie, pre ktoré štúrovci získali rakúskych dôstojníkov českého pôvodu ( Janeček, Bloudek, Zach). SNR zorganizovala 1. dobrovoľnícku výpravu 1. dobrovoľnícka výprava - jesenná do Uhorska v koordinácii s Chorvátmi a Srbmi. Hranice z Moravy na Slovensko prekročilo asi 500 mužov, medzi nimi boli aj Česi a Nemci.
V Myjave vyhlásila SNR nezávislosť Slovákov na uhorskej vláde. Slovenský dobrovoľnícky zbor sa rozšíril na 600 mužov. Došlo k bojom s maďarskými gardami, ale aj s cisárskymi vojskami, ktoré napokon vytlačili zbor späť na Moravu, kde boli odzbrojení. 1. výprava skončila neúspešne. Už začiatkom októbra došlo k zhoršeniu vzťahou medzi uhorskou vládou a cisárskym dvorom. Konflikt vyvrcholil, keď veliteľa cisárskych vojsk grófa Lamberga rozvášnený dav na reťazovom moste medzi Budínom a Pešťou zlinčovali. Minister vojny, gróf Latour vydal vo Viedni rozkaz, aby cisárske oddiely zasiahli v Uhorsku.
Avšak v tom čase (6. októbra) prepukla vo Viedni ďalšia revolúcia. Dav ovládol město, Latoura vyviedli z úradu a obesili na pouličnej lampe. Cisársky dvor preto ušiel do Olomouca. V tejto situácii začali Slováci pripravovať ďalšiu výpravu, ktorú podporil aj nový vrchný veliteľ cisárskych vojsk, chorvátsky bán Jelačič. 2. dobrovoľnícka výprava – zimná (1848-1849) Slovenský dobrovoľníci vstúpili do Uhorska v dvoch prúdoch, prvý postupoval od Moravských hraníc cez Stredné Slovensko až do Košíc. Slováco sa snažili v obsadených mestách a dedinách zabezpečiť Úrady pre národovcov.
Hoci tentoraz postupovali spolu s rakúskou armádou, rakúski dôstojníci sa im snažili robiť prekážky. 1. prúd – Štúr, Hurban ; 2. prúd – operoval na Juhozápadnom Slovensku a zúčastnil sa obliehania Komárna (veliteľ Klapka). Vojenským veliteľom bol Ján Francisci. Politické velenie mal v rukách Hodža. Slovenské dobrovoľnícke vojsko bolo úspešnéa cisársky velitelia mu prejavili uznanie. Koncom zimy 1849 navštívila cisársky dvor v Olomouci delegácia slovenských národovcov.
Na jej čele bol katolícky kňaz Jozef Kozáče. Vtedy po prvý krát Slováci žiadali vyčleniť Slovensko z Uhorska jako zvláštnu kounnú krajinu. Cisárom od decembra bol vtedy 18- ročný Frentišek Jozef 1. Cisár prejavil uznanie Slovákom, ale prisľúbil len niektoré kultúrne vymoženosti. Cisársky dvor vtedy zriadil 2 vládnych dôverníkov, ale stali sa nimi kollárovci (odporcovia štúrovcov).
Napokon v lete bola zorganizovaná letná výprava. 3. dobrovoľnícka výprava – letná – veliteľ bol cisársky dôstojník, major Lewartowski. Slovenský dobrovoľníci sa zúčastnili vyčistenia Slovenska od maďarských Gerilových (partizánskych) skupín. V tom čase už cisárske armády v spolupráci s ruskou armádou porazili maďarské Kossuthovské vojská, ktoré definitívne kapitulovali 13. augusta 1849 při Világoši.
Kossuth a príslušníci jeho vlády ušli do zahraničia. Slovenský dobrovoľnícky zbor bol rozpustený na jeseň toho roku. Význam revolúcie pre Slovákov: hoci Slováci nedosiahli svoje ciele stanovené v Žiadostiach, alebo při audiencii cisára a boli sklamaní s celko