Slovenská stredoveká literatúra

Slovenská stredoveká literatúra

Rozdeľuje sa na dve obdobia:
1. Veľkomoravské obdobie
2. Literatúra písaná po latinsky, česky a slovakizovanou češtinou

Veľkomoroavské obdobie – politický vývoj a začiatky literatúry na Veľkej Morave. Veľká Morava vznikla v roku 833 spojením nitrianskeho a moravského kniežactva. Založil ju knieža Mojmír, zveľadil Rastislav a najväčší územný rozmach dosiahla za vlády Svätopluka. Začiatky literatúry u nás súvisia so šírením kresťanstva. Kresťanstvo šírili franský kňazi zo susednej východofranskej ríše. Jazykom pri bohoslužbách bola najprv latinčina. Knieža Rastislav sa chcel vymaniť spod franského vplyvu a tak roku 862 poslal posolstvo k byzantskému cisárovi Michalovi III. so žiadosťou o vierozvestov. Tí mali šíriť kresťanstvo v jazyku zrozumiteľnom na Veľkej Morave. V roku 863 prišli na Veľkú Moravu bratia Konštantín a Metod, ktorí pochádzali zo Solúna. Obaja bratia poznali bulharsko-macedónske nárečie z okolia Solúna a ešte pred príchodom na Veľkú Moravu vytvorili prvé písmo hlaholiku, z malých písmen gréckej abecedy a prvý slovanský jazyk staroslovienčinu podľa spomínaného nárečia. Franskí kňazi obvinili Konštantína a Metoda z bohorúbačstva, pretože podľa nich sa v kostoloch môže kázať len latinčinou, hebrejčinou a gréčtinou. Preto sa v roku 867 vybrali Konštantín a Metod na cestu do Ríma. Pápež Hadrián II. posvätil bohoslužobné knihy a schválil staroslovienčinu ako liturgický jazyk. Chorľavý Konštantín tu vstúpil do gréckeho kláštora. Prijal rehoľné meno Cyril a tu aj zomrel. Metod sa vrátil na Veľkú Moravu ale politická situácia sa už tu zmenila. Panovníkom sa stal Svätopluk.
Svätopluk podporoval franských kňazov a na ich podnet dal Metoda zavrieť do väzenia. Po dvoch rokoch Metoda vypustili z väznice na príkaz pápeža Jána VIII. Metod musel znovu obhajovať v Ríme starosloviensku službu a pápež ho vymenoval za panónskeho arcibiskupa. Staroslovienčina sa ako bohoslužobný jazyk používala na Veľkej Morave do roku 885, to je do Metodovej smrti. Po nástupe pápeža Štefana V. bola staroslovienčina zakázaná a znovu sa začala používať latinčina. Väčšina staroslovienskych kňazov a žiakov Konštantína a Metoda museli opustiť Veľkú Moravu. Uchýlili sa najmä v Bulharsku a v Rusku. V Bulharsku z veľkých písmen gréckej abecedy zostavili nové písmo cyriliku.

Literárne pamiatky Veľkej Moravy
Rozdeľujú sa na:
1. prekladovú literatúru
2. pôvodnú literatúru

Prekladová literatúra – vznikla na území Veľkej Moravy a tvorili ju najmä preklady bohoslužobných kníh, ale aj preklady svetskej literatúry. Konštantín a Metod preložili do staroslovienčiny Bibliu, okrem kníh Makabejských. Preložili aj modlitebnú knihu pre kňazov, omšovú knihu, knihu Žalmov, spevník, a rôzne omšové formulky. Zo svetskej literatúry preložili do staroslovienčiny súdny zákonník pre svetských ľudí.
Pôvodná literatúra- patria sem tieto pamiatky: Proglas, Moravsko – panónske legendy, Pochvaly.
Proglas je veršovaný predslov k prekladu svätého evanjelia.
Moravsko – panónske legendy – legenda je stredoveký básnický alebo prozaický útvar, ktorý zobrazuje život svätých. Na rozdiel od stredovekej legendy, moravsko – panónske legendy obsahujú viac životopisných faktov a neidealizujú Konštantína a Metoda ako svätcov. Skladajú sa z dvoch častí:
1. Život svätého Konštantína
2. Život svätého Metoda
Odlišujú sa jazykovým štýlom a preto sa predpokladá že prvú časť napísal Konštantínov a Metodov žiak Kliment, a druhú časť napísal Ghorast.
Život svätého Konštantína – hovorí predovšetkým o jeho detstve, štúdiách, misijnej činnosti, o jeho láske k múdrosti, a tiež aj o obhajovaní staroslovienčiny.
Život svätého Metoda – je rozsahovo kratší, ale obsahovo bohatší. V úvode sa spomína Metodova misijná činnosť spolu s bratom Konštantínom. Najväčšia časť legendy opisuje jeho činnosť na Veľkej Morave. V závere rozpráva o Metodovej smrti a o jeho pohrebe.

Pochvaly – autorom je Konštantínov a Metodov žiak Kliment, ktorý musel opustiť Veľkú Moravu a odísť do Macedónie. Z Pochvál sa zachovali tieto pamiatky:
1. Pochvala Cyrilovi filozofovi
2. Pochvalné slovo na Cyrila a Metoda
3. Život Konštantínov

Literatúra písaná po latinsky, česky a slovakizovanou češtinou
Veľká Morava zanikla v 10. storočí. Slovensko sa postupne stalo súčasťou feudálneho uhorského štátu. Uhorský štát založili maďarské kočovné kmene, ktoré sa usídlili v Zadunajsku. Uhorsko sa zameriavalo na západoeurópsku latinskú kultúru, ktorá slúžila cirkevným a svetským feudálom. Strediskami vzdelania boli kláštory a cirkevné školy. Za vyšším vzdelaním museli študenti odchádzať na zahraničné univerzity, najmä do Prahy, Krakova a Viedne. U nás okrem cirkevných škôl boli aj mestské školy, ale vyššie školy, univerzity zanikli čoskoro po ich vzniku napríklad Akadémia Istropolitana vznikla v roku 1465 ale v roku 1491 už zanikla. Administratívnym, náboženským a literárnym jazykom bola najprv latinčina, od 15. storočia sa začala používať čeština a slovakizovaná čeština. Z literatúry písanej po latinsky sa zachovali:
1. Exemplán – krátke príbehy, ktoré používali kňazi v kostoloch na spestrenie kázní. Vyplývalo z nich nejaké ponaučenie.
2. Kroniky – zobrazovali historické udalosti a spájali ich s fantastickými bájami a povesťami.
3. Legendy – patrili medzi obľúbené žánre. Z tohto obdobia sa zachovali tieto legendy:
A. Legenda o svätom Svoradovi a Benediktovi
Napísal ju biskup Maurus. V legende rozpráva najprv o svätom Svoradovi, ktorý za vlády Štefana I. prišiel z Poľska do kláštora na Zobore pri Nitre. Neskôr odišiel do pustovne na Skalku pri Trenčíne, kde viedol pustovnícky život spolu so svojim žiakom Benediktom. Žil asketickým životom. Dodržiaval pôst, trýznil sa a pracoval na klčovaní lesa. Po smrti Svorada, Benedikta napadli zbojníci, zabili ho a hodili do Váhu. Oboch pochovali v nitrianskej bazilike. Čoskoro po smrti sa stali slávnymi, pretože ľudia hovorili, že aj po smrti pomáhajú a robia rôzne zázraky, preto ich vyhlásili za svätých.
B. Legendy o svätom Štefanovi
Tri legendy o svätom Štefanovi podávajú historické informácie o upevňovaní uhorského štátu a o šírení kresťanstva. Latinskú literatúru svetského charakteru šírili aj študenti európskych univerzít. Boli to najmä zábavné žartovné piesne. Z trinásteho storočia pochádzajú aj verše študentskej hymny Gaudeámus Igitur.




Humanizmus a renesancia
Humanizmus – z latinčiny znamená ľudský
Renesancia – z francúzštiny znamená zrodenie, obnovu
Hlavné znaky humanizmu a renesancie:
1. odklon od nadpozemského sveta k svetu pozemskému
2. úcta k rozumu – racionalizmus
3. zdôrazňovanie významu jednotlivca k spoločnosti –
4. význam zmyslového poznania skutočnosti –
5. právo človeka na pokojné a šťastné prežívanie pozemského života

Cieľom humanizmu a renesancie bolo obrodenie človeka v duchu antických ideálov a predstáv. Literárny humanizmus napodobňoval antické vzory aj tým že používal len latinčinu a znovu vydával diela gréckych a rímskych autorov. Literárna renesancia mala ľudovejší charakter, zobrazovala každodenný život a autori používali aj národný jazyk.

Talianska literatúra
Najvýznamnejším básnikom bol Dante Alighieri. Preslávil sa dielom Božská komédia. Je to epická báseň a skladá sa z troch častí:
1. peklo
2. očistec
3. raj
Básnikova duša zablúdi v tmavom lese, odkiaľ ju vyvedie rímsky básnik Vergílius a putuje s Dantem záhrobím cez peklo a očistec. V raji sprevádza básnika jeho milá Beatrice. Jej venoval aj túto skladbu.
Danteho duša je symbolom celého ľudstva.
Vergílius je symbolom rozumu.
Beatrice je symbolom náboženstva a nadpozemskej krásy a dokonalosti.
Najvýznamnejším prozaikom talianskej renesancie bol Giovanni Boccaccio. Napísal zbierku Dekameron.
V Taskánsku žil jeden rytier, možno najudatnejší zo všetkých rytierov, menom Ruggieri. Bol bohatý a veľkodušný. Rozhodol sa, že na istý čas pôjde na dvor kráľa Alfonza. Rytier sa vybral s koňmi a s družinou do Španielska a kráľ ho tam milo prijal. Pokladali ho za udatného rytiera. Keď tam pobudol istý čas, tak sa dozvedel, že kráľ niekedy niekomu niečo dá. Rytier bol presvedčený, že keď mu kráľ nič nedal, tak to ublíži jeho povesti a tak sa rozhodol odísť. Kráľ mu dal najkrajšiu mulicu. Ešte predtým ako rytier odišiel, požiadal kráľ svojho sluhu aby ho sledoval. Blížila sa deviata hodina a rytier povedal, aby sa zvieratá vymočili. Všetky zvieratá sa vymočili okrem mulice. Keď došli k akémusi jazeru tam sa mulica vymočila a rytier povedal: ,, Aby ťa porantalo, ty potvora, si práve taká ako pán, čo mi ťa daroval.“ Kráľ dal zavolať rytiera a spýtal sa ho prečo ho prirovnáva k mulici. Rytier povedal: ,,Dávate tam, kde nemáte, a tam kde máte, nedávate, práve tak ako táto mulica močila tam, kde nemala. Kráľ odviedol rytiera do veľkej siene, kde boli dve pokladnice. V jednej boli šperky a v druhej hlina. Povedal rytierovi nech si jednu vyberie, aj sa tak stalo a keď ju otvorili tak v nej bola hlina. A kráľ povedal rytierovi, že to nie je preto, lebo on mu nedopraje, ale preto že mu osud nie je naklonený. Dal mu pokladnicu so šperkami, a on si ju odniesol do svojich končín. Vrátil sa do Toskánska.
Významným talianskym básnikom bol aj Franccesko Petrarca, ktorý napísal zbierku ľúbostných básní Spevník a venoval ich svojej milej Laure.

Francúzska literatúra
François Villon (fransua vijon) žil búrlivým životom a svoji priateľom venoval satirický Malý testament, ktorým sa s nimi rozlúčil pri odchode z Paríža. Veľký testament je spomienkou na mladosť, lásku, študentskú veselosť.
François Rabelais bol významným renesančným prozaikom. Bol mimoriadne vzdelaným človekom. Vo svojom románe Gargantua a Pantragruel útočil na sorbonských teológov a sudcov. Vyjadroval túžbu po poznaní a preto ho Sorbona odsudzovala. Kritika je paródiou na rytierske romány a stredoveké eposy.

Španielska literatúra
K najpopulárnejším žánrom patrila komédia, ktorej zakladateľom bol Lope de Vega . Vrchol španielskej literatúry predstavuje básnik, prozaik a dramatik Miguel de Cervantes Saavedra. Zámerom jeho vrcholného románu Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha bolo zosmiešniť populárne rytierske romány.
Hrdina románu Quijote bol naivný a smiešny rojko. Pomiatol sa z čítanie rytierskych románov a rozhodol sa obnoviť rytiersku slávu. Putoval na nevládnom koni so vznešeným menom Rocimante a zo zbrojnošom, prostým a prefíkaným sedliakom Sanchom, ktorý ho sprevádza na oslovi. Hrdina chce pomáhať biednym a naprávať krivdy. Jeho dobrodružstvá sa končia zosmiešnením alebo bitkou. (boj s veternými mlynmi ktoré považuje za obrov, zápas s kŕdľom oviec, ktoré sa mu v predstavách menia na nepriateľské vojsko). Nakoniec sa vracia domov, ochorie a pred smrťou sa vzdáva svojho poblúznenia.
Cervantes stavia do konfliktu dva svety:
- svet ideálov
- svet skutočnosti
Autor tu využíval satiru a humor.

Anglická literatúra
Najvýznamnejším autorom je William Shakespeare. Je najvýznamnejším dramatikom anglickej humanistickej a renesančnej literatúry. Bol nielen autorom, ale aj hercom a spolumajiteľom divadelnej spoločnosti Glóbus v Londýne. Napísal rôzne žánre:
1. komédie – Skrotenie zlej ženy, Mnoho kriku pre nič, Sen noci svätojánskej, Veselé panie z Wincoru
2. tragédie – Rómeo a Júlia, Hamlet, Otelo, Mackbat, Kráľ Lear
3. historické hry – Richard III., Henrich VI.

Hamlet
Hamlet je renesančný hrdina, je študentom Witembergskej univerzity. Po pohrebe svojho otca sa mu zjaví jeho duch, ktorý mu prezradí, že nezomrel prirodzenou smrťou, ale že bol zavraždený. Vrahom bol jeho vlastný brat Klaudius, ktorý sa teraz stal kráľom a oženil sa s Hamletovou matkou. Žiada Hamleta aby pomstil jeho smrť. Hamlet sa rozhodne po dlhom uvažovaní. Typický je preňho monológ o zmysle života: ,,Byť, či nebyť? To je otázka.“ Hamlet začne predstierať pomätenosť. Na kráľovský dvor prichádzajú kočovní herci, ktorí na žiadosť Hamleta zahrajú scénku o to ako zomrel Hamletov otec. Kráľ sa rozhodne poslať Hamleta do Anglicka. Počas rozhovoru s matkou Hamlet zbadá, že niekto stojí za závesom a zabije ho. Bol to Polónius. Ofélia sa z toho pomätie a utopí sa. Jej brat vyzve Hamleta na súboj. Meč potrie jedom, zraní Hamleta, ale pri zámene mečov ho Hamlet smrteľne zraní. Kráľovná pripíja na Hamletov úspech otráveným vínom a zomiera. Ranený Hamlet zabije Klaudia – kráľa.

Othello
V tejto tragédii víťazí podlosť a intrigy nad čistým ľudským citom. Čierny vojvodca benátskeho vojska Othello v žiarlivosti podľahne intrigám karieristu Jaga a zavraždí svoju nevinnú manželku. Keď zistí, že sa dal oklamať, spácha samovraždu.

Mackbeth
Námet čerpá zo škótskeho prostredia. Ctižiadostivý vojvodca Mackbeth, ktorému čarodejnice predpovedajú slávu, zavraždí pomocou lady Mackbeth škótskeho kráľa Duncana, ktorý je hosťom na jeho hrade. zmocní sa trónu a stáva sa z neho krutý tyran a vrah. Neskôr ho prenasledujú vidiny, je nešťastný, pretože lady Mackbeth sa pomätie a zomiera. Presvedčí sa o nezmyselnosti svojho konania, ale už je neskoro. Synovia zavraždených sa mu pomstia a zabijú ho. Spravodlivým škótskym pomocníkom sa stáva syn zavraždeného kráľa Duncana. Víťazí pravda nad ľudskou podlosťou.

Kráľ Lear
Starý kráľ chce rozdeliť ríšu svojim trom dcéram. Staršie dcéry sa otcovi neúprimne líškajú a tak získavajú dedičstvo. Najmladšia dcéra Kordélia je úprimná k otcovi, preto na ňu zanevrie pyšný kráľ. Vydá ju za francúzskeho kráľa a sám žije u svojich starších dcér. Pretože im prekáža, vyženú ho. Staršie sestry sa navzájom nenávidia a keď Goneril otrávi sestru Regan a sama spácha samovraždu, najmladšia dcéra prichádza s francúzskym vojskom chudobnému otcovi na pomoc. Po vylodení na anglických brehoch padne do zajatia a vo väzení ju zavraždia. Samoľúby panovník vidí, že sa vo svojich dcérach zmýlil a pri pohľade na mŕtvu Kordéliu mu pukne srdce.