Slovenská próza v rokoch 1945-1989

Charakter prozaickej tvorby v rokoch socializmu určovala aktuálna politická situácia a preto je najvhodnejšie ju deliť na tieto fázy:
roky 1945-1948roky 1948-1956roky 1956-1969roky 1969-1989
1.roky 1945 - 1948
Prozaici sa pokúšali nájsť najvhodnejší spôsob na vyjadrenie zložitej vojnovej i povojnovej skutočnosti. V týchto rokoch sa uplatňovali rôzne literárne smery - naturizmus, existencializmus, kritický realizmus, socialistický realizmus.

Svoje prvé romány vydali začínajúci autori
F. Hečko - Červené víno
D.Tatarka - Farská republika
V. Mináč - Smrť chodí po horách.

Umelecká rôznorodosť týchto diel odzrkadľuje pluralitný charakter v týchto dielach
Červené víno spája kritický realizmus a lyrizovanú prózu, Smrť chodí po horách vplyv Hemingwaya a Farská republika vplyv francúzskeho existencializmu.

2. roky 1948 - 1956
V roku 1948 sa začala éra komunistickej diktatúry a totality. Krajina sa dostala pod mocenský vplyv Stalina a Sovietskeho zväzu.

Literatúra sa stala nástrojom propagandy. Za jedinú správnu umeleckú metódu bol vyhlásený socialistický realizmus. Všetky moderné, avantgardné smery boli považované za buržoázne a úpadkové. Násilne bol prerušený kontakt so svetovou literatúrou.

Próza musela plniť ideologické ciele, ktoré jej určila komunistická strana: pomáhať pri združstevňovaní dediny, odhaľovať triedneho nepriateľa, viesť ideologický boj, vyvolávať v ľuďoch budovateľské nadšenie, bojovať proti imperializmu....

V románoch prevládali tri témy - oslava SNP, budovanie socializmu a združstevňovanie.

Budovateľské romány sa odohrávali v prostredí závodov a stavieb, opisovali budovanie závodov, mostov, stavieb socializmu /Trať mládeže, Priehrada mládeže/. Tieto diela zobrazovali život a charaktery literárnych postáv zjednodušene, nepresvedčivo a šablónovito /čierno-bielo/. Podávali deformovaný obraz skutočnosti, zamlčovali problémy a ťažkosti.

K prozaickým dielam obdobia schematizmu patrí:
F. Hečko - Drevená dedina /kolektivizácia/
D. Tatarka - Družné letá /budovateľské nadšenie/
V. Mináč - Modré vlny /zväzáci na stavbe Priehrady mládeže/.

3. roky 1956 - 1969

Po roku 1956 nastal proces postupného ideologického uvoľnenia. V literatúre prebehla zmena - už nemusela splňáť ideologické, propagandistické poslanie, spisovatelia sa mohli vyjadrovať voľnejšie, mali väčšiu slobodu.

Opäť sa nadviazali kontakty so svetovou literatúrou, prenikli k nám moderné umelecké a filozofické smery zo Západu - francúzsky existencializmus a nový román.

Rozprúdil sa literárny život - založili sa nové časopisy - Mladá tvorba, Kultúrny život, Romboid.

Do literatúry vstupuje mladá generácia prozaikov - Ján Johanides, Anton Hykisch, Jaroslava Blažková, Andrej Chudoba, Vincent Šikula, Rudolf Sloboda, Peter Jaroš a Ladislav Ballek.

Naplno sa rozvinula tvorba D. Tatarku, L. Mňačka, A. Bednára, R. Jašíka a L. Ťažkého.

Títo autori sa zamerali vo svojej tvorbe na pravdivé priblíženie 2. svetovej vojny, SNP, kolektivizácie.

Predstavitelia mladej generácie sa zamerali vo svojich dielach na súčasnosť, zaujímal ich hlavne jednotlivec, jeho súkromie, psychika, morálne a citové krízy, témy všedného dňa, ľúbostná tematika. Využívali postupy modernej prózy - ich diela sa zakladali hlavne na úvahách, reflexiách:


A. Hykisch - Naďa
J. Johanides - Súkromie /existencializmus - vnútro človeka/
R. Sloboda - Narcis
A. Chudoba - Kde pijú dúhy
V. Šikula - Možno si raz postavím bungalov.

4. roky 1969 - 1989
Po neúspechu "pražskej jari" a po oslobodení Československa vojskami Varšavskej zmluvy nasledovali roky tzv. normalizácie a konsolidácie /čistky, prepúšťanie, potláčanie slobôd /.

Mnohí spisovatelia boli vylúčení zo Zväzu slovenských spisovateľov a mali zákaz publikácie. Na čiernu listinu sa dostali autori, ktorí v roku 1968 emigrovali, ako napr. Mňačko, Blažková, a opoziční prozaici /žiadali demokratizáciu spoločnosti/, ako napr. Tatarka, Ťažký, Hykisch....

Slovenská literatúra , a teda aj próza, sa rozštiepila na tri prúdy:
A/ oficiálna literatúra
B/ samizdatová literatúra
C/ exilová literatúra.

A/ Oficiálna literatúra
Od spisovateľov sa vyžadovalo, aby tvorili v duchu socialistických ideálov a podľa princípov socialistického realizmu. Diela prechádzali zložitým schvaľovacím procesom.

Autori boli kategorizovaní podľa toho, či ich diela patrili k angažovaným, k menej angažovaným alebo k tzv. "podozrivým". Nekriticky nadhodnotené boli najmä diela tých autorov, ktorí podporovali stranícku ideológiu a komunistický režim. Tí autori, ktorí nepatrili k tejto skupine, sa pri vydávaní svojich diel stretávali s mnohými ťažkosťami /boli umlčiavaní, vytláčaní na perifériu alebo mohli publikovať iba s obmedzeniami, často museli prepracovať svoje diela/.

Mnohí autori obchádzali témy, o ktorých sa nesmelo písať, a preto sa venovali histórii alebo téme detstvo - Šikula, Hykisch.

Veľmi veľký ohlas vyvolali u čitateľov diela:
V. Šikula . Majstri, Muškát, Vilma /trilógia/,

L. Ballek - Pomocník, P. Jaroš - Tisícročná včeľa, M. Zimková - Pásla kone na betóne, P. Vilikovský - Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch.

B/ Samizdatová literatúra
Samizdat - diela, ktoré z cenzúrnych dôvodov nemohli vychádzať v oficiálnych vydavateľstvách, boli rozširované tajne v rukopisoch alebo strojopisne.

Najviac samizdatov vychádzalo v Čechách - edícia Petlice vedená českým spisovateľom Ludvikom Vaculíkom. Zo slovenských spisovateľov bol hlavným predstaviteľom samizdatovej lteratúry Dominik Tatarka, okrem neho ešte Pavel hrúz, Hana Ponická a Ivan Kadlečík.

Dominik Tatarka bol vedúcou osobnosťou slovenského disidentského hnutia /odporca oficiálnej mienky, oficiálneho smeru v politike/. Predstavitelia boli prenasledovaní, zastrašovaní a šikanovaní / sledovanie ŠTB, zatýkanie, odpočúvanie telefonátov....../

C/ Exilová literatúra
V zahraničí sa rozvíjala exilová literatúra. Zaraďujeme k nej autorov, ktorí emigrovali zo Slovenska a usadili sa v rôznych krajinách.

V zahraničí vzniklo niekoľko vydavateľstiev, ktoré vydávali diela exilových autorov, ale i diela spisovateľov, ktorí ostali v Československu, avšak ich knihy nemohli z rôznych príčin vychádzať.

Vydavateľstvá:
Kolín nad Rýnom -Index
Toronto - vydavateľstvo založené Jozefom Škvoreckým

Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda - Rím 1963 /pri príležitosti 1000. výročia príchodu Konštantína a Metoda, vydávali diela katolíckej moderny.

František H E Č K O
Tvorba:

romány
Červené víno
Drevená dedina
Svätá tma -prvá časť trilógie, ďalšie časti nedopísal, náhle zomrel
Č e r v e n é v í n o
Román vychádza v roku 1948, má autobiografické črty a autor doňho povkladal veľa osobných skúseností a poznatkov.

Dej situoval do rodného kraja /Suchá nad Parnou, osada Vlčia dolina/. Na osudoch troch generácií rodiny Habdžovcov ukazuje spoločenské premeny, ktorými prešiel slovenský vidiek od začiatku 20. storočia do prvých rokov buržoáznej republiky.

V úvode románu predstavuje dejisko príbehu Vlčindol, kde sa rozvinie jednoduchý, dojímavý príbeh mladých ľudí Urbana Habdžu a Kristíny Svätej /Hečkovi rodičia/.

Hečko dokázal svojím románom
slovenská rodina nie je jedna rodina
na dedine sú rozpory výraznejšie ako v meste
život, myslenie jednotlivcov, rodín je determinované spoločenskou situáciou

Autor správne vystihol, ako sa svet rozpadáva. Hrabivé zhromažďovanie majetku, ktoré zbavuje ľudí akéhokoľvek citu, sa nezastavuje ani pred trhaním rodinných zväzkov.

Mohutným dojmom pôsobí starostlivo vykreslené prostredie západoslovenskej dediny, nesmierne bohatej na folklórne prvky. Román je bohatý aj po stránke jazykovej.

Dominik T A T A R K A
Tvorba:

V úzkosti hľadania - zbierka noviel, odzrkadľujú vplyv existencializmu a surrealizmu. Autor kladie dôraz na psychol=giu, zobrazuje zhubnývplyv vojnových čias na psychiku človeka. Panna zázračnica - surrealistická novela, zachytáva atmosféru bohémskeho života mladých umelcov v medzivojnovom období. Prevládajú sny, alegórie, paradoxy.
Hlavný hrdina výtvarník peter, priateľmi prezývaný Tristan, objaví raz na stanici neznámu ženu Annabellu a zoznámi s ňou svojich priateľov. Anabella v nich vyvoláva nepokoj a vzbudzuje túžbu, no ona im stále uniká.

Farská republika - románDémon súhlasu - politický pamfletRozhovory bez konca - skladá sa z dvoch noviel: Kohútik v agónii a Ešte s vami pobudnúťPrútené kreslá - román, zachytáva svoje zážitky z čias, keď študoval v Paríži. Hlavnú postavu nazval Bartolomej Slzička. Základným motívom je vzťah hlavného hrdinu k ženám a jeho názory o láske. Bartolomej verí v lásku a považuje ju za základný princíp života. Už ako starší muž s nostalgiou spomína na krátke obdobie, ktoré prežil v Paríži, na penzión, kde sa ubytoval, na jeho obyvateľov a najmä na peknú vysokoškoláčku Danielu, do ktorej sa na prvý pohľad zamiloval. Hovorí o svojej nenaplnenej túžbe, pretože Daniela k nemu cíti skôr priateľskú lásku /jej zásadou bolo, že bližší vzťah si vytvorí až s tým, za koho sa aj vydá/.Písačky - kniha vyšla vo vydavateľstve Index a zaznamenal v nej svoje zážitky, pocity a úvahy z čias prenasledovania a šikanovania.
F a r s k á r e p u b l i k a
Román je odsúdením klérofašistickej Slovenskej republiky a obrazom toho, ako táto doba vplývala na ľudí. Jeho dej sa odohráva v prvých rokoch vojny /1939-1941/ v Žiline. Hlavnou postavou románu je Tomáš Menkina. Tomáš nie je hrdinom v pravom zmysle slova, stelesňuje zmýšľanie tej časti inteligencie, ktorá síce vojnu a fašizmus odsudzovala, ale zostala pasívna.

Tomáš pochádza z neďalekej dediny. Otca už nemal, zomrel, keď Tomáš bol ešte malý. Tomášovi platil štúdiá strýko, ktorý žil v Amerike. Po ukončení štúdií a po absolvovaní vojenskej služby začal učiť v Žiline na gymnáziu. Po vypuknutí vojny sa strýko John Menkina rozhodol opustiť Ameriku a usadiť sa natrvalo vo vlasti. V jeho novom dome, ktorý si dal postaviť v Žiline vtedy, keď bol naposledy doma, však už býval gardista. Gardisti vyvlastňovali majetky židovských obyvateľov, zastrašovali ľudí a podnecovali medzi nimi nenávisť. V škole, kde učil Tomáš, sa museli žiaci povinne vychovávať v duchu "národnom a kresťanskom", ktorý však mal málo spoločného so skutočnou kresťanskou morálkou. Hnusila sa mu táto falošná morálka, odišiel zo školy a začal pracovať ako robotník na stavbe.

Raz, keď cestoval vlakom za svojou milou k jej rodičom, žandári u neho našli kufre s letákmi. Kufre patrili komunistovi Lyčkovi, ktorý, keď videl na stanici žandárov, požiadal Tomáša, aby mu odniesol kufre. Lyčkovi sa podarilo ujsť a Tomáša zatkli /Lyčku neprezradil/. Rok bol vo väzení.

Tomáša sklamala aj matka, pretože bola veľmi pobožná a keď bol Tomáš vo väzení, vymohla si prijatie u hlavy štátu - J. Tisa. Tým mu len poškodila.

Doba zmenila aj Johna Menkina, prispôsobil sa morálke, vyvlastnil majetok židovského manželského páru - krčmu. Rýchlo bohatol, najmä zásluhou gardistov, ktorí sa u neho zabávali, hrali karty a míňali židovské peniaze. Tomáš sa ubytoval u strýka v hostinci, kde aj jeho matka pracovala ako kuchárka /na nátlak strýka predala dom a presťahovala sa k nemu/.

Tomáš sa tu cítil zle. O niekoľko týždňov Nemecko vyhlásilo Sovietskemu zväzu vojnu, Tomáš ako človek podozrivý zo sympatií ku komunistom dostal medzi prvými povolávací rozkaz. Odchodom Tomáša na front sa román končí.


D é m o n s ú h l a s u
V tomto satirickom pamflete odkrýva Tatarka deformácie, chyby a omyly obdobia kultu osobnosti /dielo má podtitul Fantastický traktát z konca jednej epochy/. Svoju satiru zameral najmä na činnosť zväzu spisovateľov a tých spisovateľov a kritikov, ktorí sa stali poslušnými sluhami režimu. Korene kultu osobnosti videl vo vytvorení "démona súhlasu", čiže v tom, že na verejnosti sa nikto neodvážil povedať pravdu, všetci so všetkým súhlasili, na všetko prikyvovali.

Dej pamfletu je groteskný, s prvkami čierneho humoru, satiry a irónie. Spisovateľ Bartolomej Boleráz a vedúci ideológ Valizlosť Mataj /za jeho postavou sa skrýva známy literárny kritik/ sa zúčastnia v Prahe na zjazde spisovateľov. Do Bratislavy sa vracajú helikoptérou. Ich lietadlo však havaruje a obidvaja zomrú. Nad ich pozostatkami reční "hlavný maršal" /čiže predseda zväzu spisovateľov/. Jeho lži sformulované do fráz prinútia Bartolomeja "vstať z mŕtvych" a porozprávať pravdu o sebe i o svojej dobe. Tak sa začína úprimná spoveď Bartolomeja o tom, prečo spočiatku slúžil režimu, o tom, ako prišiel na svoj omyl a o tom, ako sa napokon rozhodol, že už nebude podporovať klamstvo a konečne povie pravdu.

Boleráz spomína na to, ako sa cestou z Bratislavy do Prahy zveril Matajovi s tým, čo si v skutočnosti myslí o súčasnej schematickej literatúre. Vyložil mu aj svoj názor o tom, ako režim manipuluje s ľuďmi a robí si z nich poslušné figúrky. Mataj s ním vo všetkom súhlasil. Boleráz uvažuje o Matajovi, rozmýšľa nad tým, prečo je v súkromí celkom iný ako na verejnosti. Prichádza k záveru, že Mataja pokazilo to, že vďaka totalitnému režimu mal neobmedzenú moc nad osudmi spisovateľov. Po príchode do Prahy sa Boleráz zdôveril s týmito myšlienkami aj ostatným spisovateľom. Aj oni s ním súhlasili. Na druhý deň Boleráz vystúpil na zjazde a otvorene vyslovil svoj názor. Teraz sa však všetci postavili proti nemu a Mataj vo svojom prejave ostro odsúdil Bolerázove názory, s ktorými ešte včera súhlasil. Všetci prítomní jednohlasne súhlasili s Matajom a aj oni odsúdili Boleráza - súhlasili s pravým opakom toho, čo včera vraveli a čo si mysleli.

Zjazd vyhlásil Boleráza za zradcu, avšak na druhý deň, keď "hlavný maršal" predniesol prejav odhaľujúci chyby kultu osobnosti, ho tí istí ľudia už oslavovali ako smelého a charakterného človeka, ktorý sa ako jediný opovážil povedať pravdu. Zjazd potom jednohlasne odvolal všetky svoje včerajšie uznesenia a prijal nové, v ktorých zase jednohlasne odsúdili kult osobnosti.

Na záver knihy pripojil autor krátku satiru s názvom "O vládcovi Figurovi". Vládca Figura stelesňuje despotického, neomylného a genialneho vodcu z čias kultu osobnosti, ktorý chorobne túži po moci, a preto sa obklopí masami disciplinovaných a poslušných figúrok, pochlebovačov a funkcionárov.

V l a d i m í r M I N Á Č
Tvorba:

Smrť chodí po horách - román z obdobia SNPVčera a zajtra - romány, poznačené schematizmom
3. Modré vlny
4. Generácia - trilógia

G e n e r á c i a
Trilógia je vyvrcholením Mináčovej tvorby. V minulosti bola považovaná za základné

dielo socialistickorealistickej prózy. Jednotlivé časti majú názov:

Dlhý čas čakania
Živí a mŕtvi

Zvony zvonia na deň
Dej týchto románov sa odohráva od roku 1944 do roku 1948. Prvá časť opisuje obdobie pred vypuknutím SNP, rôzne reakcie ľudí na klérofašistický režim, 2. časť priebeh bojov SNP a 3. časť obdobie od roku 1945 po február 1948.

Živí a mŕtvi
Charakteristika románu:

Mináč kladie väčší dôraz na zobrazenie mravných, psychologických a ideologických otázok. Cieľom nebolo faktografické zobrazenie udalostí SNP, zameral sa na morálne a psychologické analýzy postáv a činov, na životné osudy ľudí. Mimoriadne expresívne zobrazil zverskosť a beštialitu nacistov a gardistov.Postavy tohto románu už nie sú celkom schematické. Mináč nezamlčuje ani to, že aj medzi povstalcami boli konflikty a nedorozumenia, že niekedy konali nerozvážne, oslepení hnevom, že občas podľahli i depresii a strachu. So sarkazmom a s iróniou hovorí aj o tých, ktorí sa k Povstaniu pridali z vypočítavosti a karierizmu.Postavy románu však celkove spĺňajú požiadavky socialistického realizmu, komunistov predstavuje ako "tvorcov dejín" ,ako ľudí, ktorí mali najväčšie zásluhy na v SNP, zápornými postavami sú najmä predstavitelia inteligencie a buržoázie.V románe sa striedaj opisy dramatických bojových scén s obrazmi beštiálneho vyčíňania nacistov a gardistov.Charakteristickou črtou Mináčovho štýlu je prelínanie autorskej reči s vnútornými monológmi, niekde i s dialógmi. V prvej časti predstavil autor hlavné i vedľajšie postavy a osudy týchto postáv sleduje aj v druhej a tretej časti. Postavy sa líšili svojím postojom a vzťahom k režimu. Jednu skupinu tvorilipresvedčení nacisti a národniari, ku ktorým sa pridávali i karieristi a vypočítaví ľudia.
Druhú skupinu tí, ktorí nechceli mať nič spoločné so špinavosťou režimu, dištancovali sa od neho, nevedeli však, čo by mali robiť, boli znechutení /Marek Uhrín, Labuda, Ema, Oľga/. Do tretej skupiny patrili tí, ktorí sa aktívne pripravovali na boj proti fašizmu /komunista Janko Krap a jeho otec/.

Alfonz B E D N Á R
Tvorba:

Sklený vrch - románHodiny a minúty - zbierka novielHromový zub - románBalkón bol privysoko romány, téma -súčasnosťBlok 4/b
S k l e n ý v r c h
Charakteristika románu:

Román už v ničom nepripomínal schematické dielo. Hrdinovia už neboli typizované, schematické postavy, ale ľudia s výraznými individuálnymi črtami, odlišné a zvláštne osobnosti. Román sa nezameriaval na opis vonkajších, objektívnych udalostí, ale na subjektívny svet postáv, na ich vnútro, myšlienky, pocity, ideály, konflikty, trápenia.Autor spracoval povstaleckú a budovateľskú tematiku inakšie ako jeho predchodcovia. Povstanie je tu prítomné iba v náznakoch, mýtoch, spomienkach a v úvahách o tom, či niektorí ľudia nezradili jeho idey v povojnovom období.Román má formu denníka,ktorý si píše hlavná postava Ema Klaasová-Solanová. Ona a jej manžel, inžinier Solan, pracujú na stavbe hydrocentrály. Ema utrpí nehodu a odvezú ju do nemocnice. Jej manžel nájde denník a začne ho čítať. Tieto denníkové záznamy tvoria jadro románu.Ema si píše denník, pretože sa snaží vyrovnať so svojou minulosťou, so všetkým, čo prežila. Má rada svojho manžela, ale jej minulosť a to, čo z nej zatajila, sa stále stavia medzi manželov.Denník si píše od decembra 1951 do apríla 1952, v spomienkach sa vracia do rokov vojny a do roku 1947. Tieto tri časové roviny sú v románe zložito pospájané. Sled udalostí sa nerozvíja chronologicky, čitateľ sa mnohé súvislosti dozvie až v závere románu - román je koncipovaný ako tzv. román s tajomstvom /tajomstvom zostávajú najmä okolnosti smrti Eminej prvej lásky/.
R u d o l f J A Š Í K
Tvorba:
1. Na brehu priezračnej rieky - román
2. Námestie svätej Alžbety - román
3. Mŕtvi nespievajú - román, nedokončený

Znaky tvorby:
Svojou tvorbou nadviazal na slovenskú lyrizovanú prózu /naturizmus/Charakteristickým znakom diel je lyrickosť a baladický tón. Z prvkov lyriky využíva najmä metafory, personifikáciu, prirovnania.Po období schematizmu priniesol do literatúry dôraz na psychológiu postáv.Vo svojej tvorbe sa venoval dvom témam - život ľudí na Kysuciach a obdobie druhej svetovej vojny.
Námestie svätej Alžbety
Charakteristika románu:

Protivojnový román, ktorý odsudzuje vojnu a jej zverstvá na tragickom príbehu lásky dvoch mladých ľudí.Autor si z histórie 2. svetovej vojny vyberá tému tzv. židovskej otázky a jej tragické riešenie vo vojnovej Slovenskej republike. Dej románu sa odohráva v Nitre v roku 1941, v čase, keď sa aj na Slovensku šíri fašizmus a rasová nenávisť.Autor ukazuje všetky sociálne vrstvy - bohatí židovskí majitelia obchodov a veľkoobchodov, ktorým majetky arizovali, drobní židovskí i nežidovskí živnostníci a remeselníci, chudoba, ktorá vyhľadáva príležitostné práce, malomestská spodina - prostitútky a ich pasáci, zlodeji a podvodníci.Román podáva postavy a postavičky gardistov a funkcionárov ľudovej strany.

Nájdeme uctievanie hodnostárov /napr. pána tajomníka, ktorý rieši židovské stránky osobne a pomaly bohatne/, funkcionára Hasa, ktorý sa sám bojí toho, čo hlása, zašpiní si ruky i česť natoľko, že po strieľaní do židov na stanici spácha samovraždu, nebezpečného Flórika, zlodejíčka z periférie Žltého Doda, ktorý za stovku udáva ľudí, ktorí na chvíľu nemajú pripnutú žltú hviezdu.Román je viac psychologický než spoločenský, má lyrizujúci charakter, v celom diele autor využíva výrazové prostriedky lyriky. Veľmi výrazným znakom románu je rozprávač, ktorý vstupuje do pásma postáv, prihovára sa svojej postave, radí jej, komentuje, čo sa stalo.Román sa volá podľa námestia, kde stojí Kostol svätej Alžbety, pod jeho vežou sa dvaja mladí ľudia stretávali.

Celým dielom sa nesie biblická symbolika, okrem iného i v názvoch niektorých kapitol, napr. Posledná večera, Božie oko, Milenec s tvárou satana a hlavne symbolika lásky medzi Igorom a Evou.Má niektoré znaky socialistického realizmu, napr. je tu zidealizovaná postava obuvníka - komunistu Maguša, ktorý je obľúbený na námestí, ktorý vie poradiť a vyriešiť všetko, s čím sa na neho spoluobčania obrátia, je zapojený do ilegálnej činnosti.Kompozícia románu - 15 kapitol so samostatným názvom, ktoré sú uvedené mottom:
" Láska je nesmrteľná. Neumiera. Len ide do hrobu."

Záver románu vyznieva symbolicky, metaforicky pomenúva dobu fašizmu, ktorú autor zobrazil: "Domy sú temné, okná temné, pozatvárané. Ľudia spia, lebo je noc. Je ešte noc. Noc..."


Charakteristika postáv:
Igor Hamar - 18-ročný chlapec, štíhly v drieku, plecnatý, tvár hranatá, výzor umocňovala dlhá jazva na sluchách. Žije na predmestí s matkou. Otec mu zomrel, keď bol prvák. Matka si priala, aby doštudoval, ale v 4. ročníku musel zo školy odísť a pomáhať matke zarábať na živobytie. Matka ochorie, má rakovinu, zabezpečenie domácnosti zostane len na Igorovi Jediným svetlým bodom v jeho živote je Eva, kamarátka z detstva. Postupne prerastie tento vzťah v lásku.

Neuvažuje o politike, nič o nej nevie. Nerád vidí uniformované skupiny v meste, uvedomuje si, že sú to tí, ktorí bránia Eve chodiť bez hviezdy.

Nikdy nerozdeľoval ľudí podľa viery, sám do kostola nechodil, hoci bol pokrstený.
Nechápe, prečo sa musia ľudia deliť na kresťanov a Židov.
Miluje život, nenávidí smrť a poníženie.

Eva Weimannová
dcéra židovského drobného živnostníka. Bola poslušná, dobrá dcéra, mala detskú lásku Igora. Je nežná, oddaná, znáša ticho osud, ktorý ju postihol. Nie je pesimistická, má strach, ale verí, že s Igorom odídu. Bojí sa žiť medzi židovskými rodinami, necíti sa byť hrdinkou ani bojovníčkou - chce len žiť.

L a d i s l a v M Ň A Č K O

Najvýraznejšia osobnosť slovenskej žurnalistiky a literatúry. V roku 1968 emigroval, žil do roku 1989 v Rakúsku, do vlasti sa vrátil až po páde komunistického režimu. Patril k zakázaným autorom, takmer 20 rokov sa nesmelo o ňom písať, jeho diela boli vyradené zo slovenského literárneho kontextu.

Tvorba:
Kde končia prašné cesty - obsahuje reportáže a krátke črty z jeho ciest po východnom Slovensku. Predstavuje v nich bez akéhokoľvek prikrášľovania život a zmýšľanie ľudí v tamojších odľahlých regiónoch.Oneskorené reportáže - kniha reportáží, podáva pravdivé svedectvo o politických procesoch v prvej polovici 50-tých rokov, o zničených osudoch nevinne odsúdených ľudí. V 11 umeleckých reportážach vykresľuje obdobia kultu osobnosti a stalinizmu, atmosféru strachu, neistoty a útlaku.Dlhá biela prerušovaná čiara - rozpráva o svojich cestách v západnom Nemecku, uvažuje o západnej civilizácii a porovnáva život na Slovensku a život na Západe.Agresori opísal odsúdil obsadenie Československa vojskami Varšavskej Siedma noc zmluvy, zbierky politických esejí
5. Smrť sa volá Engelchen
Ako chutí moc romány
Ako chutí moc

Fotografista Frank prichádza do smútočnej siene, kde sa bude konať dva dni trvajúca rozlúčka s jedným z najvyšších straníckych funkcionárov štátu. Frank je tu pracovne, má robiť fotografie pre tlač. Pri tejto príležitosti spomína na to, akým človekom býval mŕtvy, keď ešte bol jeho priateľom, a kým sa stal, keď postupoval do stále vyšších funkcií.

Frank ho spoznal počas Povstania ako veliteľa legendárnej partizánskej skupiny. Vtedy ešte bol odvážny a energický, mal veľkú autoritu. Frank sa s ním priatelil. Potom sa však bývalý priateľ začal meniť. Čím vyššie stúpal ako funkcionár, tým hlbšie klesal v očiach priateľov. Moc ho zmenila, zdeformovala jeho charakter. Považoval sa za neomylného. V mene triedneho boja zničil a odstránil mnohých ľudí vo svojom okolí. Napokon sa už každého bál, nikomu neveril, bál sa o svoje postavenie, žil v neustálom strachu. Postupne sa od neho odvrátili všetci bývalí priatelia. Rozviedol sa, zobral si za manželku mladú sekretárku, so synom z prvého manželstva mal zlý vzťah. Funkcionár okúsil ako chutí sláva, moc, peniaze, ale neprišiel na to, že v živote sú aj väčšie hodnoty. Napokon zomrel celkom opustený - nemal už skutočnú moc, pred definitívnym pádom ho zachránila iba choroba a smrť.

V románe poukázal autor aj na mnohé deformity socialistického totalitného režimu, napr. na často nezmyslený absurdný systém rozhodovania v oblasti politiky, ekonomiky, kultúry.

Smrť sa volá Engelchen
Charakteristika románu:

Román patrí medzi najlepšie diela slov. literatúry o 2. svetovej vojne. Je jedným z prvých diel, ktoré opísali Povstanie nekonvečne a objektívne. Mňačko ukazuje boj partizánov aj ich samotných bez idealizovania a schematizmu. Podáva neskreslený, otvorený a realistický obraz partizánskej vojny.Postavy románu sú psychologicky presvedčivé, hodnoverné, nie sú to "čítankoví hrdinovia", často prežívajú i pocity strachu, zúfalstva, bezmocnosti, dopúšťajú sa aj chýb a omylov. Mnohých z nich vojna psychicky zničila a poznačila na celý život.Skladá sa z 10 kapitol so samostatnými názvami, každá kapitola je uvedená mottom.

Dej sa odohráva v posledných mesiacoch 2. svetovej vojny ,resp. tesne po jej skončení v Zlíne a v okolitých horách na slovensko-moravských hraniciach. Román má autobiografický charakter. Vychádza z vlastných zážitkov. Spájajú sa v ňom prvky dokumentárnej a umeleckej prózy, uvádza i niektoré autentické udalosti a postavy - obec Ploština, ktorú skutočne vypálili Nemci, veliteľ oddielov SS Otto Skorzeny /Autor na Ploštine sám bol, popisované udalosti sám videl, počul a prežil/. Román je predovšetkým súd. Súdi tie spoločenské vrstvy, ktoré fašistickú vojnu umožnili a pripravili. Sila tohto súdu tkvie v tom, že je prevedená na umelecky pravdivom príbehu, že sa ako najdôležitejšie zobrazujú hrdinské činy prostých ľudí, ktorí vzali zbraň do rúk a bez kalkulovania zo zajtrajškom pomáhali, aby ako Mňačko píše: "skrátili o deň alebo aspoň o hodinu hrôzu vojny a utrpenie, ktoré spôsobil fašizmus."
Obsah:
Hlavnou postavou a zároveň aj rozprávačom románu je partizán Voloďa. Celý dej sa začína v nemocnici, kde leží kvôli zraneniu. Trafila ho guľka do chrbtice, je ochrnutý na obe nohy. Stará sa oňho sestrička Eliška. Medzi Voloďom a Eliškou sa postupne vytvoril dôverný vzťah.

Keďže je pripútaný na lôžko, má mnoho času a vracia sa k spomienkam a udalostiam, ktoré sa stali. Príbeh partizánskej skupiny, ktorej bol členom, rozpráva sestričke Eliške.

Voloďa sa pridal k partizánom preto, lebo chcel pomôcť tým, ktorí bojovali proti Nemcom. Veliteľom ich skupiny bol Rus Nikolaj, tvrdý a odvážny veliteľ. Jednotka mala viac než 100 členov. Skupine sa darilo spôsobovať Nemcom značné škody a straty. Pri jednej akcii zabili nemeckého generála a viacerý ch dôstojníkov a získali cenné dokumenty, ktoré odovzdali partizánskemu štábu.

Eliške rozprával o židovskom dievčati Marte, ktorá sa nepravidelne zjavovala na kopanici, prišla na hodinu, na deň a zmizla, nikto nevedel kedy a kam. Marta pracovala medzi Nemcami a nosila Nikolajovi správa o pohybe Nemcov. Voloďa sa zblížil s Martou a zamiloval sa do nej. Bál sa o ňu. Bol k nej nežný a pozorný, obohatila a naplnila jeho život. Po vojne si ju chcel vziať za ženu. /Ľudia Martu považovali za prostitútku nemeckých dôstojníkov/

Eliška bola vďačnou poslucháčkou a prosila ho, aby rozprával o Ploštine. Začal o tom, ako prišli dvaja neznámi muži, ktorí sa chceli pridať k partizánom. Vypočúval ich Voloďa a prichytil ich pri klamstve, neveril im a navrhol, aby ich zastrelili. Jeden bol však veľmi dobitý, akoby skutočne od gestapa, a preto rozhodol ,že ešte počkajú.

Partizáni ukoritili samopaly, zaujali aj Nikolaja. Pri neopatrnom manipulovaní však zbraň vybuchla a Nikolajovi odtrhla nohy. Mal ešte toľko síl, aby si sám vpálil guľku do hlavy. Pri voľbe nového veliteľa, zadržaní muži využili zmätok a ušli.

Partizáni sa rozhodli opustiť Ploštinu. Domnievali sa, že ak aj Nemci prídu, nenájdu stopy po partizánoch, a tak civilnému obyvateľstvu neublížia. Mýlili sa. Dvaja zradcovia im mali ukázať cestu, ale dosvedčiť aj to, kto s partizánmi spolupracoval. Marta sa dozvedela o akcii a spolu s Karolom bežali upozorniť obyvateľov. Bolo už neskoro. Nemci pod vedením Skorzenyho nahnali všetkých mužov a chlapcov /bolo ich 27/ do jedného domu a za živa ich upálili. Potom vypálili celú osadu.

Nemci vyvesili červené plagáty s oznámením, aký akt spravodlivosti vykonali nemeckí Ploštine a s vypísali odmenu 100000 korún za hlavu každého partizána

Nemecké komando im neustále v pätách. Pri jednej prestrelke sa partizánom podarilo zabiť niekoľko psov a Nemcov. Skupina sa rozdelila na 4 skupiny, skupina, v ktorej bol Voloďa, dostala za úlohu prinútiť Nemcov, aby sledovali ich stopu, a tak ich odlákať od ostatných, aby oni mohli obnoviť bojovú činnosť.

Voloďu v nemocnici trápia hrozné výčitky svedomia, prenasledujú ho nočné mory, stále vidí pred sebou horiace domy Ploštiny, vyčíta si, že on zostal nažive, kým nevinní ľudia zomreli. Podobné stavy prežíva aj Marta, po vojne ňou všetci pohŕdajú, aj ona sama sa cíti špinavá, potupená. Navštívi v nemocnici Voloďu, aby sa s ním rozlúčila- tvrdí, že odchádza za bratom do Ameriky. Obidvaja vedia, že ich vzťah už nemá budúcnosť, neboli by spolu šťastní, nevedeli by nikdy prekonať hrôzy, ktoré zažili. Prišla za Voloďom, aby mu povedala meno dôstojníka, ktorý dal rozkaz na vypálenie Ploštiny - bol to generál Engelchen. Vedela, že Voloďa sa postará o to, aby neušiel spravodlivému trestu. O pár týždňov navštívi Voloďu Martin brat a oznámi mu, že Marta zomrela, nechcela už ďalej žiť a vzala si morfium.

Prišiel do izby, plakal. Bolo mu dobre, že sa môže vyplakať, bol o ten plač bohatší a viac človekom a pochytil ho taký žiaľ za Martu, za jej brata, za všetkých z Ploštiny, za živých a mŕtvych chlapcov, ktorých mal rád, za všetkých ľudí tejto strašnej vojny.

Pomaly sa uzdravuje, vie už aj chodiť pomocou palice. Požiada doktora, aby ho pustil z nemocnice. Eliške sľúbi, že sa vráti, veď ju má rád, najskôr však musí nájsť Engelchena.

Ladislav Ť A Ž K Ý
Tvorba:
Dunajské hroby - novelaAmenmária. Samí dobrí vojaci - románKŕdeľ divých Adamov trojnovelaEvanjelium čatára Matúša - voľné pokračovanie románu Amenmária
Znaky tvorby:
Prvky existencializmu - záujem o človeka v hraničných situáciách, v ohrození života, stavy úzkostiLyrizáciaVyužívanie symbolovDôraz na psychiku človekaPrevaha vnútorných monológovZáujem o mravné, etické a filozofické otázkyPomaly plynúci dej, často baladický až mystický, rozložený na drobné epizódy.
Amenmária. Samí dobrí vojaci.
Román o vojne, láske a dospievaní. Opisuje osudy slovenských vojakov, ktorí ako príslušníci slovenskej armády museli bojovať po boku Nemcov. Dej románu sa odohráva na východnom fronte /Ukrajina/. Hlavnou postavou je mladý čatár Matúš Zraz, ktorý rozpráva celý príbeh v 1. osobe.

Román sa skladá z krátkych epizód, ktoré chronologicky opisujú zážitky Matúša od prvého dňa na fronte. Neskúsený, nevinný a naivný Matúš sa stáva dospelým mužom až pod vplyvom vojnových udalostí. Snaží sa zachovať si čestnú tvár, spoznáva nezmyselnú, grotesknú a absurdnú vojnovú mašinériu príkazov a zákazov. Matúš, tak ako mnohí iní slovenskí vojaci, nechce bojovať po boku Nemcov, nechce byť "dobrým slovenským vojakom". Túži iba po návrate domov, k svojej rodine a k práci. Neprebehne však na sovietsku stranu, i Keď o tom často uvažuje. Autor sa spytuje: "Bol za to vinný? Môže za svoju účasť na fronte? /Názov románu tvorí prezývka Matúšovho nadriadeného - stotníka Skaličana, ale dá sa chápať aj ako zvolanie hrôzy a vzývanie o pomoc v situácii, v ktorej sa ocitli slovenskí vojaci na východnom fronte: "Amenmária! Kde si? Je s nami naozaj amen?"/

Kŕdeľ divých Adamov
Trojnovela, ktorá obsahuje novely Dunajské hroby, Divý Adam a Hriešnica žaluje tmu.

Sú to náročné, poetické filozofické prózy odzrkadľujúce vplyv existencializmu. Všetky tri sa vyznačujú krajnou subjektivizáciou témy - 2. svetovú vojnu a jej udalosti zobrazujú výlučne cez vnútro hlavných postáv.

Divý Adam
Rozprávačmi príbehu sú manželia František a Mária Svitekovci a ich 18-ročný syn Ján /Franta, Honza/. Žili v Petržalke, ktorá bola počas vojny súčasťou tretej ríše. František bol Čech a jeho manželka Slovenka. Trápil sa kvôli synovi, ktorý sympatizoval s Nemcami, nosil čiernu košeľu, bol agresívny. Hanbil sa za svoj pôvod, svoje meno si písal Johann Switeck. Napokon vstúpil do SS a odišiel na výcvik do Brna. Páčila sa mu Nataša, ruské dievča, ona však chodila s desiatnikom Jozefom Zvalom. Písal jej listy z Brna, ona však na ne neodpovedala, a tak ju chcel získať násilím.

Otec, keď prvý raz uvidel syna v uniforme SS, udrel ho pred očami essesákov. Tí sa na neho vrhli, bili, kopali a hodili ho do Dunaja, aby sa utopil. Honzo skočil za otcom do vody a zachránil ho. František sa zriekol svojho syna a poslal ho preč.

/"SS je armáda divých Adamov..."/