V medzivojnových rokoch 1918 až 1945 začína nové formovanie našej literatúry. Je to obdobie, kedy vedľa seba začínajú existovať viaceré umelecké smery a označujeme ho pojmom diferenciácia literatúry. Autori sa pod vplyvom priaznivého kultúrneho a spoločenského rozmachu orientujú do rôznych oblastí. Veľa čerpajú zo svetovej literatúry a z moderných umeleckých smerov, najmä z expresionizmu, dôsledkom čoho začínajú experimentovať a zobrazovať nielen dedinského človeka v dedinskom prostredí, ale aj mestského človeka v mestskom prostredí.
20-te roky sú charakteristické vznikom nových podôb realizmu. Zo začiatku ešte pretrváva opisný realizmus, ktorého predstaviteľom je v danom období Martin Kukučín a kritický realizmus, (?) reprezentovaný Jozefom Gregorom Tajovským a Boženou Slančínkovou Timravou. Nastáva však aj priame rozvíjanie realistickej tradície autormi 3. vlny realizmu, medzi ktorých patrí napríklad Ladislav Nádaši-Jégé, Janko Jesenský a Hana Gregorová. Aj táto vývinový fáza sa nazýva kritický realizmus. Autori, ako Milo Urban a Jozef Cíger Hronský, sa snažia o prienik do psychiky človeka a tým vzniká sociálno – psychologický realizmus. V duchu komunistických myšlienok zobrazujú sociálne problémy najmä autori ako Peter Jilemnický, Fraňo Kráľ a Ján Poničan, ktorí sa týmto prikláňajú k socialistickému realizmu.
Tvorcom novodobej historickej prózy sa stal rodák z Dolného Kubína, Ladislav Nádaši-Jégé a jeho historický román Adam Šangala, ktorý má kriticko – realistický charakter. Je z obdobia začínajúcej sa protireformácie v Uhorsku, keď Turci obsadili polovicu krajiny a druhú ohrozovali. Súčastne tu prebiehali aj prudké mocenské a náboženské boje. V týchto neistých a nebezpečných pomeroch autor zobrazil nového hrdinu, a to človeka živelnej vzbury. Hlavným hrdinom sa stáva dedinský mládenec Adam Šangala, živelne sa búriaci proti nespravodlivosti, krivde a sociálnemu útlaku, pretože na svojej ceste zakúsi bezprávie, zlobu, ľudskú nestálosť, chamtivosť, zradu, nevďačnosť a podlosť, zároveň však ako vzácnosť spoznáva aj ušľachtilý ľudský charakter. Autor v tomto diele zobrazuje silnú kritiku panstva a poukazuje hlavne na jeho povýšenectvo: „...že sú podaní predsa nie ozajstní ľudia, len takú podobu majú...“ a surovosť : „Oboch vás dám do temnice, nikdy svetla božieho neuvidíte! Ty pes sedliacky, ja ťa naučím...“ Avšak nielen panstvo je zo strany autora kritizované, ale nachádzame tu aj kritiku obyčajných a ľahostajných ľudí: „...No druhý raz sa do takých vecí nebudem miešať...“
Pravým opakom Adama Šangalu je postava Jozefa Maka, ktorú nachádzame v sociálno – psychologickom románe s rovnomerným názvom Jozef Mak,(?) od Jozefa Cígera Hronského, ktorý námety pre svoju tvorbu čerpal z dedinského prostredia. V jeho dielach dochádza k prelínaniu vonkajšieho deja s vnútorným a vnútorné pocity sú častokrát dôležitejšie ako zobrazovanie vonkajšieho života. Hrdinami sú ľudia z najbiednejších spoločenských vrstiev, ktorí sa nebúria proti osudu. Jozef Mak sa stal symbolom slovenskej biedy a utrpenia. Je akoby jedno zrniečko maku a takých ako on sú milióny. Autor v ňom vykreslil človeka večnej pokory, ale aj istej nezničiteľnosti. Je to človek odovzdaný svojmu osudu, k životu sa stavia pasívne a svoj trpký osud prijíma ako nevyhnutnosť. Zvláštnosťou tohto diela je autorova charakteristika postáv pomocou spojovníkov za menom, ako napríklad človek – milión, Maruša – tieň, príroda – panna. Popri autorskej reči a reči postáv tu nachádzame tu aj vnútorný monológ. Je to nevyslovená reč, ktorá odráža psychické stavy hrdinu a jeho myšlienkové procesy. S jej pomocou sa dozvedáme o zákutiach Jozefovej duše, pretože je to človek plný citu, ktorý však nedokáže vyjadriť: „Trp, Jozef Mak. Človek – milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmoc-nejšia je oceľ, ale pravda je, že najviac na svete vydrží obyčajnejší Jozef Mak.“ V porovnaní s dielom Adam Šangala, v ktorom sa nachádzajú výrazné naturalistické prvky, môžeme v diele Jozef Mak zas nájsť veľké množstvo kontrastov, ktoré sa týkajú hlavne dvoch žien, sprevádzajúcich život Jozefa Maka. Jedna z nich, Maruša Melošová, bola v mladosti síce pekná a hrdá, ale neskôr pod vplyvom zákerného moru sa jej krása stráca a zostáva jej len nešťastie a zatrpknutosť. Jej životný príbeh je teda kontrastom života July Petriskovej, ktorá bola zo začiatku neoplývala krásou, ale neskôr prostredníctvom lásky k mužovi a k dieťaťu opeknela.
Podobne ako Jozef Cíger Hronský, tak aj Milo Urban sa vo svojich dielach snaží o prienik do psychiky postáv. Ich pohľad na riešenie problémov zo strany hlavných hrdinov je však rozličný. Milo Urban to dokazuje svojím sociálno – psychologickým románom s expresívnymi prvkami, trilógiou, ktorej prvá časť má názov Živý bič, na ňu naväzujúce Hmly na úsvite a posledná časť V osídlach. Aj Živý bič sa ešte rozdeľuje na dve časti, (?) a to Stratené ruky a Adam Hlavaj. Autor námety pre svoju tvorbu čerpal najmä z prostredia Hornej Oravy. Zaujímal sa o ľudí s nezvyčajnými osudmi. V diele Živý bič chcel hlavne poukázať na hrôzy 1. svetovej vojny a na ťažký život ľudí, ktorí žijú síce ďaleko od frontu v zázemí, v hornooravskej dedinke Ráztoky, ale s vojnou sú prepojení cez svojich blízkych. Ústrednou postavou je Adam Hlavaj, ktorý sa stal symbolom vzbury človeka proti vojne a útlaku. V tomto prípade však nešlo o vzburu individuálnu, ako u Adama Šangalu, ale o kolektívnu, pretože k vzbure vyburcoval celú dedinu, ktorá je vojnou ešte viac zjednotená a ľud Ráztok vystupuje a koná ako jedna bytosť, jeden človek. Takýto román sa nazýva unanimistický. Okrem Adama Hlavaja v diele vystupuje veľké množstvo postáv, ktoré autor dáva do protikladu, ako dedinský ľud verzus vládnuca vrstva a jej prisluhovači. K dedinskému ľudu sa radí Adamova manželka Eva Hlavajová, ktorá sa stáva tragickou postavou časti Stratené ruky, ďalej Ilčička, Ondrej Koreň a množstvo ďalších. Protest a hnev všetkých týchto ľudí sa mení na výbuch pomsty a zúčtovania so zlom, ktoré predstavuje notár Okolický, krčmár Áron a Jano Kurňava. Ľudia boli zo začiatku síce pokorné, ale neskôr sa stávajú „živým bičom“ a mstia sa všetkým tým, ktorí im spôsobovali utrpenie: „...Ale Hlavajova tvár bola jasná, istá a chrbát pevný. Jeho oči viseli nad Okolickým ako dve smelé, slobodné slnká...“
Rozdiely v konaní Adama Hlavaja a Jozefa Maka sú teda veľmi zjavné. Kým Jozef Mak je veľmi pasívny, nevšímajúci si dianie okolo seba, tak Adam Hlavaj je typom človeka, ktorý nenechá krivdu bez potrestania a stavia sa jej čelom. To čo sa deje okolo neho ho síce trápi, ale robí všetko preto, aby ľuďom pomohol.
Obdobie medzivojnových rokov prinieslo množstvo problémov, ktoré sa preniesli aj do literatúri. Autori uvedeného obdobia opisovali skutočnosť pravdivo, bez prikrášľovania, dané javy konštatovali, ale aj kritizovali, analyzovali a poukazovali na nedostatky. Do popredia sa dostávajú hlavne sociálne problémy, bieda, zaostalosť, hlad a jednotlivec so svojím psychickým životom.