1. Umelecký obraz človeka a poetika jeho zobrazenia od najstarších čias po súčasnosť
1a) Porovnajte chápanie človeka v jednotlivých epochách a naznačte demokratizačné tendencie v rozvoji literatúry. Svetonázorové zmeny v myslení človeka, jeho vzťah k svetu, k ľuďom.
ANTICKÁ LITERATÚRA: (9. st. pnl - 5. st. nl)
- hrdina je spätý s prírodou, má pre neho význam pozemský život
- úlohu zohrávajú bohovia, kt. majú ľudské vlastnosti a človek
je voči ním bezmocný
GRÉCKA: Homér, Sofokles (Platón, Sokrates, Ezop...)
HOMÉR - Ilias, Odysea -hrdinské eposy, v kt. hl. témou je Trójska vojna
- hrdinský epos- oslavná epická báseň
- veršovaný epický žáner veľkého rozsahu
- jedna hl. postava, veľkú úlohu hrajú bohovia
- hl. postava sa vyznačuje mimoriadnymi vlastnosťami, na ktoré pôsobia bohovia, ktorí zasahujú do deja
- autori opisujú prostredie, bitky /odbočenie od deja/
- význam- zárodky dobrodružného románu
- prameň poznania starovekej gréckej spoločnosti
- Odysea - zobrazuje posledné dni 10ročného putovania itackého kráľa
pri návrate z trójskej vojny
- jeho návrat je predlhá, ťažká a úmorná cesta plná nečakaných zvratov a nebezpečenstiev - je to cesta v znamení priazne i nepriazne bohov
- Odyseus je hrdina, kt. sa vyznamenal už pod hradbami Tróje, keď dal postaviť „Trójskeho koňa" je silný, víťazí nad bohmi, pretvára prírodu, oslava šikovnosti hrdinu
SOFOKLES - Antigona - tragédia, v kt. hl. hrdinka i napriek zákazu kráľa pochová sv. otca, za čo je zatvorená do skalnej hrobky
- je odvážna, hrdá, spravodlivá, za česť otca je ochotná dať svoj život - obesí sa
RÍMSKA: Ovídius, Horatius, Vergilius
OVÍDIUS - Metamorfózy (premeny) -spracované grécke a rímske báje a povesti s motívom premeny
- mnohé básne symbolizujú ľud. túžby a vášne (Daidalos a Ikaros)
- hrdina túži po slobode, vlasti
HORATIUS - Ódy - básnická zbierka, kde sa básnik zamýšľa nad ľud. šťastím a zmyslom života
- báseň - Ak chceš priateľ, múdro žiť - básnik vyjadruje svoj ideál
- život v ústraní, tichý, skromný = zlatá stredná cesta
VERGILIUS -Bucolica, Georgica -pastierske idyly, kde opisuje pastiersky život
STREDOVEKÁ LITERATÚRA: (5. - 15. stor. nl)
NÁBOŽENSKÁ: zdôrazňovala kresťanské cnosti
- príbehy zo života, s dôrazom na zázraky /legendy/,piesne, kázne..
- hl. hrdina je svätec
Legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi (napísal biskup Maurus)
- oslavuje Svoradov a Benediktov pustovnícky život na Skalke pri Trenčíne. Zázrakmi a idealizáciou je opradená najmä Svoradova osoba. Maurus zachytil veľa z ľudového podania (epizódy o Svoradovej pracovitosti a o sympatiách k zbojníkom - utečencom pred feudálnou svojvôľou)
SVETSKÁ: hrdina je zidealizovaný bojovník, šľachtic, rytier, kt. je odvážny, oddaný pánovi a ochranca ženy
- hrdinský + rytiersky epos - Pieseň o Rolandovi + O kráľovi Artušovi
HUMANIZMUS A RENESANCIA: (14. - 17. stor.)
- obroda, znovuzrodenie antiky - zdôrazňuje zmyslové poznanie (nie je cit)
- význam jednotlivca, demokratizačné tendencie, racionalizmus, senzualizmus, individualizmus
- právo človeka na plné prežitie života
SHAKESPEARE - Hamlet - tragický príbeh kráľovskej rodiny
- chce pomstiť smrť otca, kt. zavraždil vl. brat
- popri vinníkoch zomierajú aj nevinní
- renesančný hrdina, kt. chce spravodlivosť, verí vo veľké myšlienky, čisté ľudské vzťahy, ale styk s drsnou skutočnosťou v ňom vyvoláva sklamanie, pesimizmus
- človek s ideálmi, za kt. bojuje - pomsta
- zamýšľa sa nad zmyslom života Byť, či nebyť - to je otázka"
- pomstí sa pomocou divadla - zahrajú smrť Hamletovho otca
Rómeo a Júlia (čiták)
MIGUEL DE CERVANTES SAAVEDRA - Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha
- satira na rytierske romány
- tragikomický rozpor skutočnosť - ideály (kritický obraz spoloč.)
- hrdina je starnúci rytier, kt. paroduje rytierske cnosti, chce sa podobať rytierom z kníh, jeho túžby sú komické
DANTE ALIGIERI -Božská komédia- epická báseň s 3 časťami -Peklo, Očistec, Raj
- Peklom ho sprev. Vergílius, stretáva sa so známymi ľuďmi, s kt. vedie dialóg
- Rajom ho sprevádza milá Beatrice, opisuje alegorickú príťaž jednotlivca - sveta k Bohu
GIOVANI BOCCACCIO - Dekameron - 100 poviedok, kt. rozpráva 10 ľudí 10 dní
- vyjadruje úsilie človeka uchopiť osud do vl. rúk a sám si ho usporiadať
- poviedky sú zábavné, ironické, nemravné
MARTIN RAKOVSKÝ - O spol. vrstvách v štáte - príčiny prevratov v štátoch
O svetskej vrchnosti - pôvod vrchnosti, humanistický ideál spravodlivého panovníka
BAROK (2. polovica 16. stor.)
- protireformačné boje, sociálny útlak beznádej, bezmocnosť, zúfalstvo, pesimizmus, viera v nadpozemský život, kontrasty
- emocionálnosť, patetickosť, pesimizmus, beznádej, zúfalstvo
- viera v nadpozemský svet
JOHN MILTON - Stratený raj, Raj znovu nájdený - biblické eposy
TORQUATO TASSO - Oslobodený Jeruzalem- epos o prvej križiackej výprave
HUGOLÍN GAVLOVIČ - Valašská škola mravúv stodola - životné múdrosti, skúsenosti pastierov (Valašská škola), mravné ponaučenia, rady do života (Mravúv stodola), odsudzuje vlastizradu („Velmi je hlúpý, kdo vlast svú tupí“), opilstvo („Hle, človek opilý - žádnému nemilý“), vojnu („Voják dvúm bohúm na obet se krmí“)
- láska k chudobnému ľudu, antipatia voči boháčom
KLASICIZMUS (17.- 18. storočie)
- kríza feudalizmu
- vychádza z racionalizmu, viera v rozum, ľud. myslenie, túžba po poznaní
- iba rozumom môže človek poznať svet „Myslím, teda som" (Descartes)
- druhý návrat k antike, pravidlá ako písať, nezaujíma ich aký je človek, ale aký by mal byť
- ideálom jasné a presné myslenie
J.B.P.MOLIERE - Lakomec - komický príbeh lakomca, kt. za peniaze vymení čokoľvek na svete, peniaze sú mu prednejšie ako rodina, šťastie rodiny
- majetok je božstvom, pre kt. je meštiak tyranom sv. okolia (čiták)
PIERRE CORNEILLE - Cid -konflikt drámy (tragédie) je založený na rozpore, konflikte cit - povinnosť = víťazí povinnosť
- Cid zabije otca svojej milej, pre ukážku sv. otca
- dielo bolo zakázané pre nedostatočné uplatnenie klasicistických pravidiel (napr. zmierlivé zakončenie)
ANTON BERNOLÁK - Slovár..., Gramatica Slavica
JOZEF IGNÁC BAJZA - René mládenca príhody a skúsenosti
JURAJ FÁNDLY - Dúverná zmluva medzi mňíchom a diáblom
KOLLÁR, ŠAFÁRIK, HOLLÝ
ROMANTIZMUS: (koniec 18. stor. - začiatok 19. stor.)
-pocit samoty, pesimizmu - rozpor hrdina - spoločnosť = individualizmus
- rozpor sen - skutočnosť, protiklady v harmónii
- hl. postavy- ľudia z najnižších vrstiev (zbojník, žobrák, väzeň)
- čl. nemôže uskutočniť sv. sny, prítomnosť je neriešiteľná - zobrazujú
minulosť, víziu budúcnosti
- hoci je to človek túžiaci po živote a láske, často v zápase o uskut. zahynie
G.G.BYRON - Childe Heroldova púť -obraz hrdinu, kt. pohŕda veľkomestskou spoločnosťou a sympatizuje s bojom národov za slobodu, odchádza z domu putovať po Európe, vidí ľudské utrpenie, pustošenie vojny, vyjadruje túžbu po slobode
VICTOR HUGO - Chrám Matky božej v Paríži - epický, dramatický, lyrický román
- Quasimodo - mrzák, škaredý zvonár, milý, mal dobré srdce, zaľúbil sa do krásnej cigánky Esmeraldy
- harmónia konfliktov - krása - škaredosť
A. S. PUŠKIN - Eugen Onegin - mladý statkár, je unavený životom, zomiera mu strýko, po kt. dedí - odchádza na vidiek
- poukázanie na bezcieľny život mladých ľudí "zbytoční ľudia", nepriazeň doby ničí najkrajší ľud. cit - lásku
REALIZMUS (pol. 19.stor.- zač. 20.stor.)
- zobrazuje postavy zo vš. spoloč. vrstiev, všedný život na základe vl. skúseností, autori zostávajú v prítomnosti, vplyv prostredia
- snažai sa zobraziť v konfliktoch
- zákon moci peňazí je zdrojom konfliktov, ľudia sú produktom prírody
HONORÉ DE BALZAC - Otec Goriot - obraz chorobnej rodičovskej lásky a
cynickej nevďačnosti detí voči rodičom, vykreslenie skutoč. sveta, vzťahov spol.- otec -dcéry - vzťah je určený peniazmi
- Goriot- starček skromnej povahy, nezhovorčivý, obetavý, miluje svoje deti, kt. však idú i po peniazoch
F. M. DOSTOJEVSKIJ - Zločin a trest - psychologický román
- hl. postava je študent, kt. je chudobný a preto prerušuje štúdium, utiahne sa do samoty, je zničený, chorý, potuluje sa
- zabil starenu a jej sestru "Nezabil som čl., ale princíp"
- nepriznáva sa, ale jeho milá ho k tomu donúti - ide do vyhnanstva, s milou sa nerozchádza, majú sa radi
CHARLES DICKENS - Kronika klubu Pickwickovcov
LITERÁRNA MODERNA (1890 - 1918)
- rozvoj poézie, hl. postava je samotárska, je v konflikte so spol., jeho pocity sú zobrazené cez symboly /rozvoj modern. smerov/ - lyrický hrdina
- pocit bezmocnosti, pesimizmus, mihilizmus /nedôvera/, individualizmus
- CHARLES BAUDELAIRE - Kvety zla - zbierka, báseň Človek a more -porovnáva- nie cez symboly more a človek, morský živel a psychika, problémy človeka, majú spoločné: tajomnosť, nepoznateľnosť
majú radi smrť, vedú medzi sebou boj
- J. A. RIMBAUD - Pobyt v pekle - túžba po nepoznanom, plod fantázie
-báseň Opitý koráb - symbol - koráb, kt. je obrazom samotného básnika, snaží sa uniknúť os skutok., hľadá slobodu, dochádza k záveru, že život nemožno zmeniť
MEDZIVOJNOVÁ LITERATÚRA (1918 - 1945)
- vznik avantgardných smerov (dadaizmus, surrealizmus...)
- Stratená generácia - strácajú ilúzie vo vojne, nežijú vo vlasti, aktívne sa zúčastňujú bojov, dezilúzia, sklamanie, užívajú život naplno, individualizmus
HEMINGWAY - Komu zvonia do hrobu, Starec a more - postavy si uvedomujú nevyhnutnosť discipolíny a podriadenia sa vyššiemu cielu. Nevyhrávajú, ani nie sú porazení.
1b) W. Shakespeare: Hamlet
- úvaha - subjektizovaný variant výkladového slohového postupu, kde autor zaujíma postoj k závažnejším spoločenským, fyziologickým problémom
- prevažuje hodnotenie, presviedčanie, subjektívny postoj, voľná citácia, hybridizácia útvarov, všeobecná argumentácia, voľnejšia štylizácia, expresívne výrazové prostriedky, rečnícke otázky, prirovnania, kontrasty, gradácia, poetizmy.
- jazykové prostriedky úvahy - reč. otázka - expresívne výrazy
- prirovnanie - kontrasty
- stupňovanie
- úvaha v umeleckom diele - poézia - reflexívna lyrika
- próza - vnútorný monológ
- dráma - reč rozprávača, reč postavy
- úvaha v odbornom (náučnom) štýle - literárna kritika
- recenzia
- esej
- úvaha v publicistickom štýle - úvodník
- komentár
1c) - množné číslo sa pri abstraktných pod. menách nepoužíva
- namiesto neho sa používa GENITÍV jednotného čísla
- pr.- nominatív j.č - šťastie
nominatív m.č - šťastia
genitív j.č - veľa šťastia
(abstraktné podstatné mená: p. m, ktoré nepoznáme priamo zmyslami, ale odvodzujeme ich rozumom (stovky hrôz, more bied))
2. Literárna tvorba autorov, ktorí žili a tvorili na území dnešného okresu Považská Bystrica
JOZEF IGNÁC BAJZA
- (Predmier)- predstaviteľ prózy osvietenstva
- 1. neúspešný pokus o spisovný jazyk = nebol natoľko vzdelaný, aby jeho gramatika obstála na verejnosti
- začal písať podľa vlastných pravopisných pravidiel
- zakladateľ novodobej slovenskej krásnej prózy
- 1. slovenský román - René mláďenca príhodi a skúsenosťi -
- satirický obraz spoločenských pomerov z konca 18. stor.
- I. časť - podáva dobrodružstvá Reného z Benátok do Tripolisu
- hľadá svoju sestru - dobrodružná časť
- II. časť - so sprievodom sa vyberie spoznávať cudzie krajiny, aj Slovensko
- podáva pravdivé stanovisko - zameriava sa na život na dedine - kritizuje poverčivosť, žobráctvo, alkoholizmus, bitky, žobr. mníchov, márnotratnosť šľachty
- spoznáva despotizmus
- Slovenské dvojnásobné epigramata - epigram na "slovenskú reč"
- vyjadruje odpor proti Bernolákovej slovenčine
VLADIMÍR ROY
- (evanjelický farár v Púchove) - predstaviteľ lit. moderny
- vplyv symbolizmu, impresionizmu
- bás. zbierky - Keď miznú hmly - báseň - Loď moja - spoveď lyrického subjektu, osobné pocity autora
- vyjadruje sv. skľúčenosť, beznádej, bol nespokojný so svojim životom, so svojim postavením
- revol. báseň - Carmaagnolet mocnému streštencovi -burcuje ľud do vzbury, v predvojnovom období vidí krach bohatých, kt. si to neuvedomujú, vyčíta im, že si užívajú na úkor chudoby, verí v lepšiu budúcnosť, v slobodu
- Rosou a tŕním - motív neplnosti života, odsudzuje spoločnosť
- život a smrť - dva póly, medzi kt. kolíše životný pocit básnika
- vytvára víziu lepšej budúcnosti, verí , že príde zmena
DOMINIK TATARKA (1913 Plevník - 1989 BA)
- študoval v NT, TN/ Prahe, Paríži
- redaktor v Pravde, NO, scenárista, SS profesor
- Charta 77
novela Panna zázračnica - prvky nadrealizmu, alegorické odsúdenie režimu SR, bohémske prostredie BA
- hlavná postava Anabella - múza umelcov
Prútené kreslá - autobiografické črty
- Bartolomej Slzička prišiel študovať do Paríža, sprevádza ho Daniela, nakoniec mu vyzná lásku
- láska k žene
Farská republika (1948)- kritika pomerov SR
Démon súhlasu (čiták)
- Bartolomej Boleráz - rozum a názory verzus súhlas, pokrytectvo
PETER JILEMNICKÝ
- (Kostolec) - socialistický realizmus
- krátke prózy - vplyv expresionizmu, poetizmu
- román - Víťazný pád - črty psychologického románu
- dej na Kysuciach, Maťo Horoň sa vracia z vojny, zabije svoju milú, kt. mu bola neverná, zomiera mu otec, záplava mu berie dom, ale Maťo sa nevzdáva
- zbierka noviel - Kompas v nás - 6 relatívne samostatných próz
- O dvoch bratoch, z ktorých jeden druhého vôbec nepoznal - myšlienka ľudského šťastia a podmienky tohto šťastia:
- oslobodenie od majetku, sloboda ľudských citov, soc. oslobodenie domova, porovnáva mentalitu, životný štýl
- špina, zlá hygiena, zastaralý spôsob hospodár., alkoholizmus
- Prípad Evy Burdovej, ktorej chceli zahatiť cestu k láske
- Ukrajina, Evu chcú vydať za starého bohatého muža, kt. neznášala
- uteká z domova, u stýka sa zaľúbi, čaká dieťa, ale potratí
- i napriek tomu žijú spolu, majú sa radi, nemôžu mať deti
JOZEF GREGOR - TAJOVSKÝ
- predstaviteľ kritického realizmu
- téma - dedinský život, prehlbuje sa tu soc. kritika, vysťahovalectvo
- starootcovský cyklus poviedok -Do konca
- Omrvinky - sociálne problémy dedinského človeka
- zbierka poviedok - Besednice - problémy života na dedine, alkohol, zaostalosť, konzervatívnosť, poverčivosť
- poviedka MACO MLIEČ- slúži iba za stravu, oblečenie
- zbierky - Spod kosy - Mamka Pôstková, Tŕpky, Zbohom
- drámy - Ženská zákon - majetkové záujmy zasahujú do ľúbostných vzťahov Aničky a Miška, lásku narúšajú vonkajšie vplyvy (odchod Miška na vojnu, klebety)
- Statky zmätky - statky - majetky spôsobujú zmätky
- Hriech - Eve odchádza muž do USA a ona čaká so sluhom dieťa- hriech
2b)
HUGOLÍN GAVLOVIČ (Pruské)
- didakticko-reflexívna veršovaná skladba /uvažuje tu o rozmanitých spol. a životných javoch/ - Valaská škola mravúv stodola
- Cieľom bolo dať čitateľovi bohatstvo mravných ponaučení a praktických rád o najrozmanitejších veciach a životných otázkach na základe náboženských a najmä občianskych morálnych zásad.
- Valaská škola - životná múdrosť, skúsenosť pastierov
- Mravúv stodola - skladba dáva čit. mravné ponaučenia, prakt. rady do života
- odsudzuje tu vlastizradu, opilstvo, vojnu
- dielo je napísané bohemizovanou slovenčinou = opiera sa o ľud., hovor. jazyk
- láska k chudobnému ľudu, antipatia k pánom
JÁN BALTAZÁR MAGIN (Dubnica)
- predbernolákovské obdobie
- Ostne ...alebo obrana - odpovedá na útoky Michala Bencsika z Trenčína, ktorý znevažujúco píše o Trenčanoch, Slovanoch, Slovákoch
- vyzdvihuje Cyrilometodejskú tradíciu, občiansku slobody Trenčanov, hovorí o rovnoprávnosti Trenčanov, Slovákov, Slovanov
DANIEL KRMAN
- prívrženec Františka Rákóczyho II.
- písal cestopisnú prózu - Itinerarium (cestovný denník)- písaný po latinsky
- prešiel POL, Prusko, Litvu, BLR, UA, Moldavu
- dramatické rozprávanie
- zaujímal sa o zemepisné, sociálne, politické, národnostné, národopisné,
náboženské a kultúrne pomery
Básnická oslava slovenčiny ako matky ostatných slovanských jazykov
ŠTEFAN PILÁRIK
- báseň s epickým dejom - Osud Pilárikovský - píše o svojom zajatí a vyslobodení z rúk Turkov
- sústreďuje sa na verné epické zobrazenie skutočnosti, najmä svojich osobných zážitkov
- rušné, dramaticky vyrozprávané príbehy
- slovakizovaná čeština, osemslabičný verš
ŽIVOTOPIS - opisný slohový útvar
- stručný prehľad o živote osoby, uvádzajú sa dôležité fakty (dátum a miesto narodenia, mená rodičov, bydlisko a iné, záujmy, záľuby, osobitné schopnosti)
- nie je správna ani prílišná skromnosť, ani prehnané vychvaľovanie
ŽIADOSŤ - opisný slohový útvar, ktorý má rovnakú formu ako úr. list
- vecnú kompozičnú a jazykovú stránku dopĺňa okrem informácie aj odôvodnenie - prečo sa žiada
- píše sa v úradnej reči, stručne, jasne, výstižne
OSNOVA ŽIVOTOPISU
1. Dátum a miesto narodenia, ostatné miesta stáleho pobytu 2. Meno a povolanie otca, matky, súrodencov 3 Priebeh vzdelania (roky) 4. Schopnosti, záujmy, záľuby (jazykové, umelecké) 5. Zdravotný stav 6. Cieľ, ktorý chcem dosiahnuť, 7. Dátum, miesto a vlastnoručný podpis
2. Staroslovienska literatúra a jej ohlas v slovenskej národnej kultúre
Veľkomoravskú ríšu založil knieža Mojmír I. (830 - 846) a zveľadil knieža Rastislav (846 - 870). Veľkomoravské kniežatá museli bojovať proti vplyvu Východofranskej ríše, ktorý upevňovali šírením kresťanstva franskí kňazi. Preto Rastislav požiadal r. 862 byzantského cisára Michala III. (838 - 867) o vyslanie vierozvestov Konštantína (827 - 869) a Metoda (813 - 885). Konštantín a Metod po príchode r. 863 hlásali u nás kresťanstvo slovanským nárečím z okolia Solúna. Franskí kňazi obžalovali vierozvestov na pápežskom dvore. Konštantín a Metod museli prísť obrániť svoje učenie do Ríma. Pápež Hadrián II.(867 - 887) potvrdil slovanskú bohoslužbu a vymenoval Metoda za arcibiskupa.
Konštantín vstúpil v Ríme do kláštora, prijal meno Cyril a čoskoro zomrel. Za Rastislavovho nástupcu Svätopluka (871 - 894) Metod dosiahol v Ríme u pápeža Jána VIII. (872 - 882) nové schválenie slovanskej bohoslužby (880) ale po Metodovej smrti slovanská bohoslužba zanikla a jeho žiaci museli opustiť krajinu.
Významným kultúrnym činom Konštantína a Metoda bolo zostavenie prvého slovanského písma - HLAHOLIKY, založenie 1. slovanského liter. jazyka - Staroslovien-činy, a vytvorenie 1. slovanskej prekladovej a pôvodnej literatúry. (Cyrilika vznikla až na zač. 10. st. na bulharskom území. Starosloviensky jazyk bol macedónskym nárečím z okolia Solúna.)
písmo: HLAHOLIKA (vychádzala z malej gréckej abecedy)
jazyk: STAROSLOVIENSKY
Stredoveká literatúra vyrastala na základe feudálneho spoločenského poriadku a kresťanského náboženstva. Spočíva vo viere v božský, nadpozemský svet. Ľudský, pozemský svet je podľa nej iba jeho odrazom a symbolom.
V cirkevnom prostredí vznikala feudálna náboženská literatúra. Hl. hrdina: svätec. Literárne žánre: piesne, kázne, legendy, exemplá a dráma.
Vo feudálnej svetskej literatúre bola ústredným hrdinom zidealizovaná postava bojovníka, šľachtica a rytiera. Hrdina sa vyznačoval statočnosťou, oddanosťou feudálnemu pánovi.
Začiatky slovenskej literatúry siahajú do stredoveku. Slovenská stred. lit. sa delí na dve vývinové obdobia.
1. Literatúra písaná po starosloviensky (863-1000)
2. Literatúra písaná po latinsky (1000-1500) a po česky or slovakizovanou češtinou (od druhej polovice 14. stor.)
a) PREKLADOVÁ LITERATÚRA - bola určená na náboženské potreby, Konštantín a Metod preložili sv. Písmo, kázne, modlitby. Pôvodné preklady sa nezachovali, zachovali sa len odpisy ich žiakov z 10. a 11. storočia.
b) PÔVODNÁ LITERATÚRA - PROGLAS - napísal Konštantín
- veršovaný predhovor k prekladu evanjelia od Konštantína
- je to 1. slovanská báseň, oslava staroslovienskeho jazyka a prekladu evanj.
Medzi najvýznamnejšie Veľkomoravské pamiatky patria:
MORAVSKO - PANÓNSKE LEGENDY (koniec 9. stor.)
- zaoberajú sa Konštantínovým a Metodovým životom.
ŽIVOT KONŠTANTÍNA, ŽIVOT METODA
(legenda - liter. druh obľúbený hlavne v stredoveku, opisujú sa v nich životy svätých, ich mučeníctvo a zázraky. Cenné sú tým, že sa v nich zachovali skromné zmienky o živote ľudí.)
- pripisujú sa Konštantínovmu a Metodovmu žiakovi Klimentovi. Po smrti Konštantína a Metoda, žijú ich žiaci na území Bulharska, Čiech, Ruska.
ŽIVOT KONŠTANTÍNA - štýl diela je vznešený, prebrané sú doň citáty zo starého a nového zákona. Autor sa sústreďuje na vykreslenie Konštantínovho detstva, štúdia a činnosti. Vyzdvihuje jeho nadanie, súcit s trpiacimi a neochvejnosť pri obhajovaní pravdy (obhajoba staroslovienskej vzdelanosti a bohoslužobného jazyka proti trojjazyčníkom /zástancom hebrejčiny, gréčtiny a latinčiny/.
Vrcholí zápalistou obranou staroslovienskeho jazyka a slovanskej bohoslužby. „Či neprichádza dážď od Boha na všetkých rovnako? Alebo či slnce tak isto nesvieti na všetkých? Či nedýchame na vzduchu rovnako všetci? A tak vy nehanbíte sa, tri jazyky len uznávajúc a prikazujúc, aby všetky ostatné národy a plemená boli slepé a hluché?"
Legenda ŽIVOT METODA - sa zaoberá najpodrobnejšie Metodovou činnosťou vo Veľkomoravskej ríši. Je kratšia a vecnejšia, má menej legendových čŕt. Ukazuje väčší zmysel pre vykreslenie veľkomoravského spoločenského ovzdušia.
Zo základov staroslovienskej vzdelanosti a literatúry vyrastali slovanské národné literatúry, najmä v krajinách, kam sa uchýlila časť Metodových žiakov (Čechy, Bulharsko).
Na území Bulharska vznikli 2 diela:
ŽIVOT NAUMOV - hovorí o pôsobení Metodových žiakov na iných územiach ako Veľká Morava.
O PÍSMENÁCH - (prip. sa kňazovi Chrabrovi), rozpráva o vzniku hlaholiky, a cyriliky.
CYRILIKA - zjednodušená hlaholika, založená na veľkých písmenách gréckej abecedy. (Metodovi žiaci)
Veľkomoravská a cyrilometodská tradícia sa na Slovensku pestovala najmä po 17. storočí. Prebúdzala záujem o dávnu históriu (Ján Baltazár Magin, Juraj Fándly) a o domáci jazyk (Daniel Sinapius-Horčička st., Anton Bernolák). Od čias národného obrodenia sa uplatňovala aj v umeleckej literatúre (Ján Hollý, Ján Kollár, Ľ. Štúr, J.M. Hurban,).
INDOEURÓPSKE JAZYKY. VZNIK A VÝVIN SLOVANSKÝCH JAZYKOV
Pre jednotlivé skupiny príbuzných jazykov existuje predpokladaný pôvodný jazyk, nazývaný PRAJAZYK. Pre také jazyky, ako slovenčina, ruština, nemčina, francúzština, angličtina ale aj latinčina a gréčtina, bol prajazykom
INDOEURÓPSKY PRAJAZYK (praindoeurópčina). Písomné pamiatky v najstarších indoeurópskych jazykoch pochádzajú z 3. tisícročia p. n. l. Jazykové spoločenstvo, v ktorom sa používal indoeurópsky prajazyk, obývalo pravdepodobne súvisiace oblasti v Malej Ázii, a na Blízkom východe. V súčasnosti sa jazyky, ktoré vznikli z indoeurópskeho prajazyka, používajú v Indii a celej Európe. Preto sa tieto jazyky, označujú ako indoeurópske jazyky, a tvoria indoeurópsku jazykovú skupinu.
Slovanské jazyky
Predchodcom slovanských jazykov bola PRASLOVANČINA. Z pôvodného indoeurópskeho prajazyka sa vyčlenila niekoľkými charakteristickými zmenami v hláskovej stavbe. Napr. spoluhlásky k g ch -pôvodného prajazyka sa v praslovančine zmenili na č ž š pred samohláskami b,i,e,ě. Z predpokldaných praslovanských slov *kelo, *giv, *legeti tak vznikli slovenské slová čelo, živý, ležať. Takáto zmena sa označuje ako PRVÁ PALATALIZÁCIA. (prvé zmäkčovanie)
Je známa aj: DRUHÁ PALATALIZÁCIA a TRETIA PALATALIZÁCIA.
Ak porovnáme dnešné slovanské jazyky, zistíme, že sú neobyčajne blízke. Z toho možno vyvodiť záver, že praslovančina sa pomerne dlho rozvíjala, ako jednotný dialekt indoeurópskeho prajazyka, a to v období, keď Praslovania žili v spoločnej pravlasti. Keď sa však z tejto pravlasti rozišli, začal sa aj ich prajazyk rozpadať na jednotlivé dialekty. Tieto dialekty sa rozlišovali najmä svojou hláskovou stavbou. V historickom vývine sa niektoré z týchto dialektov stali základom spisovného jazyka. Napr. stredoslovenský dialekt sa stal základom spisovnej slovenčiny, orlovský dialekt základom spisovnej ruštiny.
Rozdelenie slovanských jazykov:
Západoslovanské - slovenčina, čeština, dol. lužičtina, hor. lužičtina, poľština
Východoslovanské - bieloruština, ruština, ukrajinčina
Južnoslovanské - bulharčina, macedónčina, srbčina, chorvátčina, slovinčina
VÝVIN SLOVENČINY OD ZÁNIKU VM PO 1. KODIFIKÁCIU
Slovenčina ako národný jazyk Slovákov má svoj pôvod v spoločnom jazyku všetkých slovanských kmeňov - v praslovančine. Slovanskou rečou prví začali písať učení bratia Konštantín a Metod. Preložili náboženské a bohoslužobné knihy z gréčtiny do tzv. staroslovienskeho jazyka. Prvé slovanské písmo hlaholiku neskôr nahradila cyrilika, ktorú používajú východní a niektorí južní Slovania doteraz. V období feudalizmu sa uplatňuje ako úradný jazyk latinčina. V období keď sa latinčina uplatňovala ako úradný a kultúrny jazyk, utvárali sa tri hlavné skupiny slovenských nárečí: západoslovenské, stredoslovenské a východoslovenské. Vplyvom pražskej Karlovej univerzity a neskoršie aj vplyvom husitských výprav na Slovensko sa začína u nás postupne uplatňovať čeština ako písaný jazyk zrozumiteľný širším vrstvám obyvateľov. Na Slovensku sa síce písalo po latinsky, po česky a kultúrnou predspisovnou slovenčinou, ale široké ľudové masy sa medzi sebou dorozumievali v nárečiach.
„Slováckym" jazykom píše Jozef Ignác Bajza svoje Epigramy a prvý slovenský román (René mládenca príhodi a skúsenosťi - 1783). Bajzova slovenčina bola zmes viacerých jazykov - český, moravský, poľský, horvátsky, rusnácky. Používal g namiesto j, a w namiesto v.
Skutočným uzákoniteľom (autorom 1. kodifikácie) sa stal až Anton Bernolák
-Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách
- Slovenská gramatika
- Slovár Slowenskí, Česko - Latinsko - Nemecko - Uherskí
Bernolákov pravopis má tieto znaky:
- odmietol etymologický pravopis a zaviedol fonetický pravopis
- píše sa iba i / každé podstatné meno sa píše s veľkým písmenom / ď, ť, ň, ľ sa pred e, i označujú mäkčeňom: Kňižki, rozľičních ... / g sa číta ako j : gazik, dvojité w ako v - označuje sa ľ: veľmi piľnem ... / neexistujú dvojhlásky : posilagú, Rečám
- z hľadiska vetnej stavby - dlhé súvetia
- Bernolákov spisovný jazyk šíril svojimi populárno - vedeckými spismi
Juraj Fándly: Dúverná Zmlúva mezi Mňíchom a Diáblom, ...
Ján Hollý: svojimi mohutnými eposmi z dejín Slovákov.
Bernolákovčina sa síce nestala spisovným jazykom všetkých Slovákov (slovenskí evanjelici sa naďalej pridržiavali bibličtiny - t. j. češtiny, jazyka Kralickej biblie), ale používala sa až do r. 1843, teda vyše 50 rokov.
- 1943 Uzákonenie spisovného jazyka na základe stredoslovenského nárečia - Štúr, Hurban, Hodža (fara v Hlbokom). (Nárečia slovenskuo alebo potreba písania v tomto nárečí, Náuka reči slovenskej)
Štúrova slovenčina:
Pravopis: píše sa iba „i“ / rozdiel medzi zvukmi „d, t, n“ a „ď, ť, ň“ sa všade graficky vyznačuje / dvojhláska „ô“ sa rozpisuje ako „uo“ / dvojhlásky „ia, ie“ sa píšu „ja, je“ / v tvare genitívu mn. čísla, inštrumentálu j. čísla a osobných zámen sa zvuk „v“ píše ako „u“ („králou, sluhou, kostolou, hroznou, víchricou, svojou formou“) V iných prípadoch sa píše všade „v“ - aj tam, kde sa vyslovuje ako „u“ („prauda, dáuno, rouní“)
Hláskoslovie: / nemá „ľ“ (iba „l“) / namiesto „ä“ má „a“ alebo „e“ / namiesto „iu“ má len „ú“ (božú, znameňú) / namiesto „é“ má „je“ (dobrjeho, dobrje; výnimka céra) / rytmický zákon sa uplatňuje dôsledne (oňi slúža, hlása, vába, spálac, kvjeťim) / particípiá minulé majú podobu „mau, volau, robiu“
Tvaroslovie: Prídavné mená odvodená od vlastných mien sa píšu veľkými písmenami (Francúski, Tatránski, Europejskí)
- 1852 Hatala - Krátka mluvnica slovenská („y“, ď ť ň ľ, dvojhlásky, ô)
- 1863 založená Matica slovenská
- Samo Czambel vydal v r. 1902 Rukoväť spisovnej slovenskej reči
- 1931 Pravidlá slovenského pravopisu
- 1953 (min. čas mn. čísla „i“, predložky), 1991 (veľké písmená, krátenie)
3. Osvietenské myslenie a jeho odraz v slovenskej klasicistickej literatúre, idea slovanskej vzájomnosti v diele Jána Kollára a Jána Hollého
Je to proticirkevné a protifeudálne myslenie. chce dosiahnuť, aby bol človek na úrovni vzdelania. Literatúra tohto obdobia sa zapája do zápasu o spoločenský pokrok. Osvietenci vystupujú neohrozene za právo človeka a slobodný život. Moc feudálneho zriadenia začala upadať na konci 18. stor. aj v Uhorsku. Nové myšlienkové prúdy sa šírili medzi ľudom prostredníctvom kníh, novín a časopisov. Osvetová činnosť slov. vzdelancov sa sústreďovala v Slovenskom učenom tovarišstve založenom v Trnave. Vzniklo z iniciatívy mladých kňazov - chceli povzniesť úradný jazyk a vychovávať ľud v duchu osv. ideí. Významná úloha pri osvete pripadala novinám a časopisom.
Niektorí vzdelanci pochopili, že čeština ako literárny jazyk neumožňuje národ zjednotiť. Prvý pokus o utvorenie jednotného spisovného jazyka urobil J. I. Bajza, ale neuspel. Uzákonenie spisovnej slovenčiny sa podarilo A. Bernolákovi v r. 1787.
Otázku slovanskej vzájomnosti, ako prehlbovanie ľudskosti medzi národmi vyjadrili vo svojich dielach J. Kollár a J. Hollý. Kollár nikde nepoužíva slovo Slovák ale Sláv. Hollý hovorí o slovanskej národnej jednote - treba dvíhať národné povedomie.
Slovenská klasicistická literatúra (1780 - 1830)
V druhej polovici 18. st. bol feudalizmus v rozklade aj v hospodársky zaostalom Uhorsku. Postupným zavádzaním manufaktúr ako nového stupňa v rozvoji výrobných síl sa feudálne výrobné vzťahy menili na kapitalistické. Jozef II. svojimi zásahmi do hosp., polit., kultúry sledoval upevnenie svojej moci. Niektoré jeho opatrenia boli relat. pokrokové. Zrušenie jezuitského rádu otupilo reakčnú moc cirkvi. Tolerančný patent (1781) zrovnoprávnil protestantské cirkvi a prestalo prenasledovanie nekatolíkov. Odstránenie nevoľníctva (1785) umožnilo voľný pohyb obyvateľstva.
Inteligencia podporovala vznikajúce reformné úsilie. Šírením osvietenstva sa dostali do popredia otázky vzdelania a kultúry ľudových vrstiev. V ľudovýchovnej činnosti videla inteligencia prostriedok zmeny ľudského myslenia i spôsobu života a národného uvedomenia.
OSVIETENSTVO - je protifeudálne a protiklerikálne myslenie na sklonku 17. a zač. 18. st. Pramení z racionalizmu.
Francúzsko - zakladateľ racionalizmu: R.Descartes: „MYSLÍM, TEDA SOM"
(Úpadok feudalizmu a rozvoj buržoázie sa prejavuje prekonávaním mysticizmu vo filozofii. Myslenie ovláda túžba po poznaní a hľadaní pravdy. Do popredia sa dostáva ľudský rozum. Myslenie sa oslobodzuje od cirkevného vplyvu) = RACIONALIZMUS
Osvietenci boli zástancami postupných premien spoločnosti a štátneho zriadenia v záujme buržoázie.
KLASICIZMUS - v literatúre sa vyvinul smer klasicizmus. Vychádzal
z antiky (antické formy). V dielach je na poprednom mieste ľudský rozum. V klasicistických hrách sú často v protiklade láska a povinnosť.
- vysoké žánre: tragédia, óda, elégia
- nízke žánre: komédia, bájka, satira
Proces formovania národ. uvedomenia bol pre národy Uhorska, ale osobitne pre Slovákov veľmi zložitý. Nebolo vlastných kultúrnych zariadení, ale ani vlastné jazykové a literár. tradície. Šľachta sa vzdala svojej slovenskej národnosti a zostal tu jedine ľud a z neho vyšlá inteligencia, ktorá sa stala oporou vznikajúceho národného života.
Šíreniu osvietenských ideí napomáhali učené spoločnosti. Osvetová činnosť sloven. katolíckych vzdelancov sa sústreďovala prevažne v Slovenskom učenom tovarišstve (1792) so sídlom v Trnave. Úsilie Tovarišstva bolo povzniesť národný jazyk a šíriť osvietenské idey medzi ľudom.
predstav. : Anton Bernolák, Juraj Palkovič
Ústupom revolučného nadšenia po francúz. buržoázne revolúcii, boli osvieten. idey zatlačované, a tým upadal aj počet členov a podporovateľov
slovenskej literatúry. Tovarišstvo zaniklo zač. 19. stor.
S národnobuditeľským zámerom bola založená Učená spoločnosť banského okolia v Banskej Štiavnici. (Slovenskí evanjelici)
Významná úloha pri rozvíjaní osvety pripadla novinám a časopisom:
- Prešpurské noviny
- Staré noviny literního umění
Potreba úspešne plniť ľudovýchovné zámery si nevyhnutne vyžadovala vyriešiť otázku národného spisovného jazyka. Používanie dvoch spisovných jazykov - českého (evanjelici) a slovenského (katolíci) nepodporovalo úsilie národných buditeľov.
Niektorí vzdelanci pochopili, že čeština ako literárny jazyk slovenských evanjelikov neumožňuje národ zjednotiť. Úspešnejší ako J. I. Bajza bol pri utváraní spisovného jazyka Anton Bernolák
Pod vplyvom osvietenských snáh v ňom dozrelo presvedčenie, že predpokladom pre slovenskú literatúru je ustálená spisovná reč s gramatickou a pravopisnou sústavou. Za základ jazykovej normy si vybral západoslovenský kultúrny jazyk. Jeho rozhodnutie úzko súviselo s politickým, kultúrnym a hospodárskym postavením západného Slovenska.
Svoj návrh na uzákonenie slovenského spisovného jazyka odôvodnil v 2 prácach:
JAZYKOVEDNO-KRITICKÁ ROZPRAVA O SLOVENSKÝCH PÍSMENÁCH
SLOVENSKÁ GRAMATIKA
Zaviedol fonetický pravopis (ako protiklad etymologického), v ktorom každá hláska mala svoj znak. Mäkkosť a dĺžku bolo treba v písme vždy označiť.
(Jazyk má čo najdôslednejšie vychádzať z jazyku národa a výslovnosti.)
(píše sa iba i, detenele, ditinili s mäkčeňom, veľké písmená podstat. mien, j sa píše ako g, neexistujú dvojhlásky)
IDEA SLOVANSTVA
Po víťazstve nad Napoleonom sa vo víťazných štátoch (Rakúsko, Prusko, Rusko) moc feudalizmu ešte viac upevnila. Napriek vláde tuhého centralizmu v rakúskej ríši už nebolo možné zastaviť rozvoj národných hnutí. Silnel najmä odpor proti nemčine. Maďarská šľachta sa usilovala uviesť maďarčinu do úradov a škôl a to aj na úkor nemaďarských národností. Slovenské národ. hnutie narážalo aj na vlastné vnútor. slabosti. Chýbalo užšie spojenie s ľudovými masami. Východisko sa hľadalo preto v opore u ostatných Slovanov, najmä u Rusov (lebo Rusi vyhrali nad Napoleonom).
Vieru sloven. vzdelancov v Rusko upevňovali aj názory nemeckého filozofa Johanna Herdera. Herder predstavil slovanské národy ako osobitný kultúrny celok s veľkou budúcnosťou. Na slovenskú inteligenciu silne zapôsobila Herderova myšlienka ľudskosti. Podľa Herdera iba Slovania majú predpoklady uskutočňovať humanitu (neviedli výbojné vojny ako Nemci, boli pohostinní, protivilo sa im lúpenie a násilie, a i.). Tak sa zrodila idea slovanskej vzájomnosti, ktorou sa malo čeliť útlaku rakúskeho centralizmu a náporom maďarizácie. Je to obdobie slovanského vlastenectva.
Z hľadiska uplatňovania liter. metódy ide o klasicizmus. Literatúra vyjadruje potreby národného hnutia a stáva sa politickou. Prehlbuje sa ďalej svetskosť literatúry pod vplyvom racionalizmu.
JÁN KOLLÁR (1793 Mošovce - 1852)
- Bol veľkým básnikom slovenského národného obrodenia. V jeho diele vyvrcholila myšlienka slovanskej vzájomnosti
- študoval v Jene, kde poznal nacionálne zmýšľanie nemeckej mládeže, zároveň pozoroval tienisté stránky nemeckého nacionalizmu: rozpínavosť, povýšenectvo a podceňovanie iných národov, najmä slovanských
- výstrahou pre budúcnosť Slovanov mu boli osudy zaniknutých slovanských kmeňov na nemeckom území
- Kollár v Jene študoval aj slovanské jazyky a dejiny slovanských národov - dozvedel sa o slávnej minulosti Slovanov, ale videl neradostnú prítomnosť
- slovakizovaná čeština
Pre Kollárov život a jeho básnickú tvorbu bolo vzpruhou zoznámenie sa s dcérou evanjelického pastora Friderikou Schmidtovou. S Mínou, ako ju nazýval, podnikal vychádzky do okolia Jeny. Matka bránila dcére, aby sa vydala za Kollára a až roku 1835, teda po 16 rokoch ich známosti, si ju básnik mohol odviesť do Pešti ako svoju manželku.
prvá Kollárova bás. zb.: BÁSNĚ JÁNA KOLLÁRA
- obsahuje znelky (sonety), v ktorých Mínu ospevuje ako symbol krásy, alebo vyslovuje vlastenecké myšlienky
- NIE je tu zaradená báseň Vlastenec (kvôli cenzúre; jej hlavným motívom je myšlienka spravodlivosti a národnej slobody)
BÁSNĚ JÁNA KOLLÁRA - sa stali základom rozsiahlej skladby: SLÁVY DCERA
V konečnej podobe vyšla r. 1832 a obsahovala PŘEDZPĚV a 5 spevov:
I. ZÁLA - básnik spomína na krásne časy lásky v Jene a lúči sa s Mínou
II.LABE, RÉN, VLTAVA putuje po slovanských krajoch vyznačených riekami
III. DUNAJ opisuje svoje dojmy z polabských, pobaltských a našich krajín, vkladajúc medzi ne rozmanité historické reflexie, úvahy
IV. LÉTHÉ - prechádza s Mínou po slovanskom nebi, aby oslávil všetkých vynikajúcich slovanských dejateľov.
V. ACHERON - dostáva sa do pekla a zatracuje všetkých nežičlivcov Slovanov a odrodilcov
V tomto vydaní mala 645 vlasteneckých, ľúbostných a náučných zneliek.
Najsilnejším miestom Slávy dcery je PŘEDZPĚV. Je napísaný časomerným elegickým distichom (elegické distichon = gréc. dvojveršie zložené z daktylského hexametra a pentametra s neúplnou 3. a 6. stopou)
Předzpěv predstavuje mimoriadne pôsobivú elégiu (žalospev) nad slovanskou minulosťou, v ktorej víťazilo násilie nad spravodlivosťou. Napriek tomu, že si básnik uvedomuje, koľko príkoria vytrpeli Slovania od svojich nepriateľov, neprejavuje nenávisť k inému národu, ale obracia ju na zotročovateľov. Je presvedčeným humanistom, ktorý má na zreteli predovšetkým človeka a jeho slobodu:
„Sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážiti každou,
ten, kdo do pout jímá otroky, sám je otrok."
Jednoduchá dejová osnova Slávy dcery má približne takúto podobu: Bohyňa Sláva, predstavujúca slovanstvo, sa sťažuje v rade bohov, aké krivdy museli Slovania v minulosti pretrpieť. Bohovia rozhodnú, aby Milek, syn bohyne Lady, stvoril dcéru Slávy ako ideálny symbol slovanskej budúcnosti, ktorá by Slovanom odčinila predchádzajúce utrpenie a postavila ich medzi popredné národy sveta. V obraze Míny Kollár vytvoril ideál slovanskej devy, ktorá ho sprevádza na ceste po slovanských krajoch.
Pre Kollára je príznačné spojenie ľúbostného citu s citom vlasteneckým. Kým zo začiatku rozdeľuje svoje srdce medzi Mínu a vlasť, neskôr mu obidva city splývajú:
„Láska je všech velkých skutků zárod,
a kdo nemiloval, nemůže
ani znáti, co je vlast a národ."
Program, ktorý Kollár básnicky vyjadril v Slávy dcere, teoreticky vysvetlil v rozprave O LITERÁRNÍ VZÁJEMNOSTI MEZI KMENY A NÁŘEČÍMI SLÁVSKÝMI (1836).
Podal v nej program a plán na kultúrne zblíženie Slovanov; o politické zjednotenie sa neusiloval. Tým, že vo svojej koncepcii slovanskej vzájomnosti uznával len 4 hlavné nárečia - spisovné jazyky (ruský, poľský, československý, srbochorvátsky), dostal sa do rozporu s niektorými slovanskými národnosťami, ktoré sa v tomto období usilovali o národnú svojbytnosť (napr. Slovinci), ale aj s mladšou generáciou slovens. národa, usilujúcou sa vytvoriť vlastný spisovný jazyk. K vzniku samostatnej slovenskej literatúry však prispel aj Kollár zbieraním a vydávaním ľudových piesní, ktoré v rokoch 1834 - 1835 vyšli pod názvom NÁRODNIE ZPIEVANKY.
Po uzákonení spisovnej slovenčiny došlo k sporom: Kollár verný svojim náhľadom, o "československom kmeni", ostro vystúpil v zborníku HLASOVÉ O POTŘEBĚ JEDNOTY SPISOVNÉHO JAZYKA PRO ČECHY, MORAVANY A SLOVÁKY.
Štúrovci polemizovali s Hlasmi, vyvracali najmä Kollárove názory v otázke spisovnej slovenčiny.
JÁN HOLLÝ (1785 Borský Mikuláš- 1849)
- gymnázium študoval v Skalici a Bratislave, teológiu v Trnave
- pôsobil ako farár na slovenskom vidieku (Hlohovec, Madunice)
- písaval v prírode, v blízkom hájiku "Mlíči" pod storočným dubom
- zomrel na Dobrej vode pri Piešťanoch
Keď sa Anton Bernolák rozhodol vytvoriť slovenský spisovný jazyk
na základe západoslovenského nárečia, Ján Hollý sa pripojil k jeho úsiliam, tým, že schopnosti a predpoklady nového jazyka vyskúšal v praktickej básnickej tvorbe. Najprv prekladal antických klasikov: Homéra, Ovídia, Vergília. (ROZLIČNÉ BÁSNE HRDINSKÉ, ELEGIACKÉ A LYRICKÉ)
Charakteristika Hollého básnickej tvorby:(z jeho epitafu na pomníku
v Dobrej Vode, ktorý napísal Ľudovít Štúr)
" Prospevoval veľké a žalostné som dni Slovákov.
Ospevoval vábné jich nivy, lúky, pole."
EPOSY z dejín Veľkomoravskej ríše: SVATOPLUK
CYRILO-METODIÁDA
SLÁV
Prvým veľkým eposom z dejín Veľkej Moravy je Svatopluk. Skladá sa
z 12 spevov. Jeho podklad tvoria tieto historické fakty z 9. storočia:
veľkomoravský panovník Rastislav úspešne čelí náporu Východofranskej ríše, ktorá si chce podmaniť slovanské kmene na Morave a na Slovensku. Čo sa nepodarilo vojakom, podarí sa podlou zradou Rastislavovho synovca Svätopluka. Rastislava vydáva Nemcom. Tí ho oslepia a zatvoria do kláštora. Franskej vierolomnosti padne za obeť aj sám Svätopluk, ktorý má za Nemcov vyjednávať. Epos sa končí Svätoplukovým víťazstvom na devínskom bojisku, jeho prechodom do slovanského tábora a prijatím kráľovskej koruny. Epos Svatopluk je zaľudnený veľkým počtom postáv. Okrem historických mien Svätopluka, Slavimíra, Cyrila, Karolmana a ďalších, v ňom vystupuje veľa vymyslených hrdinov, vrátane mytologických (napr. pohanský boh Černobog).
Svätopluk má svoj vlastný svet, rozhoduje sa podľa vlastného svedomia a vedomia. Epos je pevne spojený s hlavnými myšlienkovými prúdmi slovenského národného obrodenia.
Hollý charakterizuje Slovanov ako národ pracovitý, mierumilovný a
pohostinný, ktorý po cudzom nebaží, svoje si však nedá a radšej volí
„smrť slavnú a hrdinský ...úmor" ako život v otroctve.
Vplyvy antiky sa prejavili v kompozícii eposu (začína sa propozíciou
- naznačenie predmetu, invokáciou - vzývanie múzy), v epickej šírke a názornosti pri zobrazovaní príbehov a scén.
VERŠ Svatopluka je HEXAMETER.
epos: CYRILO-METODIÁDA - skladá sa zo 6 spevov
- opisuje príchod Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu, ich život a účinkovanie
- podobne ako Svatopluk, aj Cyrilo-Metodiáda sa končí víťazstvom ducha,
víťazstvom Metoda nad intrigami nemeckých biskupov
epos SLÁV - skladá sa zo 6 spevov
- opisuje tu boje pokojamilovných Tatrancov, čiže Slovákov, s lúpeživými Čudmi, ktorí sa na čele s kráľom Bondorom rozhodnú pomstiť svoj nevydarený
nájazd do "Tatranska". O víťazstvo nad Čudmi sa zaslúži Sláv, hlavná postava eposu.
Hollý nazýva svoje eposy víťazskými básňami, to znamená bohatierskymi eposmi. Vzorom kompozície, formy i jednotlivých epizód boli básnikovi Homérove a Vergíliove eposy. Začínajú sa propozíciou (naznačením predmetu, obsahu) a invokáciou (vzývaním vyššej moci, múzy). Rozčleňujú sa na spevy. Obsah podáva sám autor na začiatku každého spevu. Verš je vo všetkých eposoch rovnaký:
HEXAMETER.
Bezprostrednosť slovenského ľudového života predstavil Hollý v SELANKÁCH.
(skladajú sa z 21 básní, selanka = idylická báseň)
Ospieval v nich slovenskú prírodu v najkrajších obdobiach roka - jari a lete a dedinského človeka v jeho tvorivej práci. Básnik vyjadruje protiklad medzi mestom a dedinou. Opisuje idylický život pastierov, roľníkov.
Hollého dielom vyvrcholil slovenský klasicizmus, ktorý podporil vznik
a rozvoj národného povedomia a prehĺbil ideu Slovanstva v obrodeneckom hnutí. Umeleckým spracovaním tém z minulosti podnietil Hollý záujem o národné dejiny.
REČNÍCKY ŠTÝL
- kratší, koncentrovanejší, prehľadnejšia kompozícia a štylizácia, mimojazykové prostriedky
- agitačná reč (politická), náučná reč (prednáška, referát), príležitostná (slávnostná, smútočná)
- funkcia - zapôsobiť a presvedčiť, zaktivizovať k činnosti, pobaviť
- jazykové prostriedky - oslovenie, rečnícka otázka, zvolacie vety, opakovanie, vytýčený vetný člen, stupňovanie, synonymá, 2 zápory
e)
„Milí Slovania, sami vidíte, že sa Vám neprihovárame prvý raz. Dovoľte mi, aby som vám znovu pripomenul, že je najvyšší čas zjednotiť sa, musíme spolupracovať, spojiť sa a ísť za svojím cieľom. Dávno máme povesť holubičieho národa. Uvedomme si, že sme celok. Slovanská vetva predsa nemôže zahynúť.“
5. Človek v boji za slobodu a humanizmus a jeho revolta proti spoločnosti vo svetovej romantickej literatúre.
Romantizmus /90. roky 18. stor. - 30. roky 19. stor./
- Veľká francúzska revolúcia, Angl. burž. rev. - pád feudalizmu
- hospod. oblasť - kapitalistické výrobné vzťahy, založené na moci peňazí /ovláda celý osobný i spoločenský život jednotlivca/, nemožnosť osobného rozvinutia, rúcanie predstáv o ideálnej spoločnosti. Buržoázia odmieta klasického hrdinu, usiluje sa o nový spoloč. ideál. Konflikt jednotlivca so spoločnosťou, neistota, spôsobená voľnou kap., konkurenciou, odcudzenosť k svetu, opustenosť, zbytočnosť, nespokojnosť - revolta - nový vzťah človeka k životu, svetu a spoločnosti.
Dve významné udalosti na prelome 18. a 19. st. ovplyvnili svetový hospodársky a politický vývin: priemyselná revolúcia v Anglicku a buržoázna revolúcia vo Francúzsku. Znamenali úplný rozpad feudalizmu.
Prevládajú kapitalistické výrobné vzťahy. Nesplnili sa však predstavy o slobode a rovnosti. Svet ovládla moc peňazí. Peniaze ovplyvnili základné ľudské hodnoty (láska, priateľstvo, rodina). Človek, ktorý nedokázal realizovať svoje predstavy, sa cíti zbytočný a opustený. Táto situácia vyvolávala odpor voči klasicistickej harmónii. romantizmus - protiklad k osvieteneckému racionalizmu - obmedzenie rozum. poznania, zdôrazňovanie subjektu a uprednostňovanie citu a obrazotvornosti. Romantik /autor/ nevie pochopiť nepriaznivé zriadenie kap. proti človeku, pocit samoty a pesimizmu.
preromantizmus - obrat od rozumu k citu
Romantická literatúra
- prekonávanie lit. klasicizmu, často i osvietenectva. Nový hrdina je v rozpore so spoločnosťou /vládnucou triedou/, osamotenosť /krajný individualizmus/, niekedy aktívne zapojenie do spoloč. činnosti. Výsledok rom. revolty - životné tragédie /rom. pesimizmus/. Význ. črta - túžba po ideále /láska, sloboda/, častá autoštylizácia autora do hrdinu ovládaného vášňami - pútnik, zbojník - výnimočná postava vo výnim. situáciach.
Konflikt - rozpor medzi snom, túžbou, ideálom a skutočnosťou kap. vzťahov. Sny - doplňovanie utrpenia a biedy v skutočnosti, výraz bezmocnosti a biedy.
Témy - nejestvuje privileg. téma - spracovanie života, riešenie stavovských priehrad, používanie prvkov hovorovej reči, noví hrdinovia z rôznych spoloč. vrstiev, aj spoločensky zaznávaní. Prebúdzanie nár. vedomia - návrat do minulosti /historizmus/, obrat k ľud. slovesnosti, nástup harmónie kontrastov /napr. ošklivosť - krása/.
ZNAKY ROMANTIZMU:
Postavy romantických liter. diel sa búria proti spoločenských konvenciám, nechcú sa podriaďovať zákonom, nenachádzajú pochopenie, ani u svojich najbližších. Stávajú sa preto spoločenskými vydedencami, zbojníkmi, väzňami, žobrákmi, tulákmi, pútnikmi, vyhnancami z vlasti a pod. - zobrazovanie kontrastov života, najmä kontrast medzi túžbou, snom človeka a drsnou skutočnosťou
Romantický hrdinovia bývajú výnimočnými ľuďmi. Sú to silní jednotlivci
vyznačujúci sa prehnanou citovosťou, ktorá prechádza do vášní. Často prejavujú znaky výlučného individualizmu. Ak ich individualizmus prerastá do odmietania akejkoľvek svetskej či božskej autority - hovoríme o titanizme.
KAREL HYNEK MÁCHA
lyrickoepická skladba: Máj (skladba má 4 spevy a 2 intermezzá. Zbojník Vilém zabije zvodcu svojej milej Jarmily, pričom netuší, že zvodcom je jeho vlastný otec. Odsúdenca popravia a Jarmila sa zo zúfalstva utopí. Mácha v osude Viléma nastolil otázku vzťahu jedinca a spoločnosti a rieši ju ako revolučný romantik v prospech jednotlivca. Dielo sa vyznačuje prekrásnymi opismi prírody, ktorú stavia do protikladu s osudmi hlavných hrdinov Viléma a Jarmily.)
GEORGE GORDON BYRON
- túžba po slobodnom vývoji človeka, túžba utiecť a zároveň aj odhodlanie zúčastniť sa národnooslobod. bojov. Charakteristického pre neho je búrliváctvo, krajný individualizmus, boj za slobodu národov, titanizmus /hrdina sa cíti silný niesť zodpovednosť za premenu spoločnosti/. Ovplyvnil J. Kráľa a J. Bottu.
- romantický hrdina je pre autora prostriedkom na vyjadrenie vlastných názorov a pocitov. Autor sa so svojím hrdinom otvorene stotožňuje. Dielo sa tak stáva romantickou sebavýpoveďou spisovateľa. Je to prejav autorského subjektivizmu (protiklad klasicistickej objektivity). Aj pri zobrazovaní hrdinov sa spisovatelia zameriavajú na vykresľovanie ich duševných stavov. Dochádza k synkretizácii žánrov (epika sa silno lyrizuje, vzniká nový žáner - lyricko-epická básnická poviedka)
Jazyk literárneho diela obsahuje prvky hovorovej reči, lebo do literatúry sú uvádzané postavy z nižších spoločenských vrstiev. Autori sa pokúšajú prebudiť národné povedomie, preto často vychádzajú z minulosti národa=historizmus. Bohatý prameň podnetov našli romantici v ľudovej slovesnosti. Nastupuje harmónia kontrastov (krása- škaredosť,...).
Byron je tvorcom básnickej poviedky, ktorá okrem fabuly (deja) obsahuje vlastné úvahy a básnikove city. Jej vplyv sa prejavil v slovanskej literatúre (u nás: Kráľ, Botto).
Forma liter. diel: Lyrika, Epika, Lyricko-epické útvary, Básnická poviedka, balada
- lyricko-epická skladba: CHILDE HAROLDOVA PÚŤ
- autobiografické dielo v kt. opisuje svoje dojmy z ciest po Európe.
Spomína na pustošivé vojny a ľudské utrpenie. Opisuje krajiny, túži po ich oslobodení. Byron rozvíjal zásadu, že pri pretváraní skutočnosti je rozhodujúca účasť indivídua. Hrdina sa cíti dosť silným niesť zodpovednosť za jej premenu (titanizmus).
- hrdina opúšťa svoju spoloč. vrstvu, vlasť, cestuje po Európe - osamotenosť, obdiv prírody, spomienky na slávnu minulosť v protiklade so súč. tyranstvom a porobou, zúčastňuje sa národno-oslobodzovacích bojov.
V NEMECKU v tomto období vzniklo hnutie mladých protifeudálne zmýšľajúcich autorov - Sturm und Drang. Zmyslom hnutia je sloboda vyjadrovania myšlienok a citov. Mnoho literár. podnetov načerpali z ľudovej poézie a ľudovej reči. Vodcom hnutia bol J. Herder. Ústrednou myšlienkou bola myšlienka humanity.
Medzi najvýznamnejších predstaviteľov tohto obdobia patrí
JOHANN WOLFGANG GOETHE
- (preromantista) - túžba zabezpečiť slobodný rozvoj človeka - báseň Prometeus - nespokojnosť so spoločnosťou, vzbura proti nej, hrdina - obrana ľudskosti proti bohom.
Utrpenie mladého Werthera
- na pozadí nešťastnej lásky konflikt medzi formujúcim sa meštiactvom a vládnou triedou, aj negat. stránky buržoázie. Werther uteká z tohto sveta falše do prírody a k ľudu. Hlboko citlivý a humanisticky založený sa ocitá v rozpore medzi túžbou a jej neuskutočniteľnosťou /zaľúbený do ženy, ktorá je manželkou jeho priateľa/ - nevie prekonať spoloč. protirečenia a svoju vášeň - končí samovraždou.
- dvojdielny milostný román v listoch, rozprávanie v 1. osobe, kombinácia denníka a listov, listy píše Werther svojmu priateľovi Wilhemovi. Autor zobrazuje osobné pocity a zážitky, rozpor medzi skutočnosťou, túžbou po slobode a nemožnosťou uskutočniť svoje plány vo feudálnom svete. Werther je mladý citlivý nadaný muž, ktorý stroskotal v láske k Lotte a neskôr v láske k žene jeho priateľa, neúspech v práci.
Mladík Werther zo zámožnej rodiny sa pri svojom pobyte v istej dedinke zamiluje do Lotty, dcéry tunajšieho úradského. Vie však, že krásna Lotta sa nemôže stať jeho ženou, pretože je zasnúbená s mládencom Albertom. Lotta a Albert sa však stanú jeho priateľmi. Po ich svadbe hrdina už nevie vydržať vnútorné napätie a preto odíde.
Usiluje sa rozptýliť prácou, zábavou v spoločnosti, no nejde mu to. Túžba ho ťahá späť k Lotte. Vráti sa. Jeho duša je však plná bôľu a smútku. Prestáva ho zaujímať život, príroda, v ktorej krásach sa kedysi kochal a ktorú miloval. Spaľuje ho vnútorná vášeň, túžba po zbožňovanej Lette. Keď jej však nechce ublížiť a pokaziť jej rodinné šťastie, nachádza len jedno východisko - smrť. Smrť pre lásku. Povybavujúc všetky záležitosti a napíšuc list priateľovi, jednej noci sa strelí Albertovou pištoľou do hlavy. Po výstrele žil ešte pol dňa v bezvedomí a v bolestiach, obklopený smútiacimi priateľmi a dokonal.
Faust - veršovaná dráma. - základom je stredoveká legenda o učencovi Faustovi (stelesňuje túžbu po poznaní). Faust v túžbe za poznaním predal dušu Mefistofelovi, ktorý mu vrátil mladosť. Na konci života prichádza Faust k záveru: „Zaslúži ten len slobodu si žitím, kto denne o ňu bojuje"
dráma Egmont
FRIEDRICH SCHILLER
V dráme: ZBOJNÍCI - vyjadril konflikt medzi šľachtou a meštianstvom. Hrdinom drámy je Karl Moor, ktorého brat Franz nízkym osočovaním pred otcom pripraví o dôveru, snúbenicu a dedičské právo. Karl sa vzbúri proti otcovi a celej feudálnej spoločnosti a stáva sa vodcom zbojníkov. Bojuje proti absolutistickému štátu a cirkvi, ale proti bohu vládnúcich stavia svojho boha lásky a spravodlivosti. Hrdina zomiera, pretože nezvládol rozpor medzi svojím ideálom
a skutočnosťou.
HEINRICH HEINE
Zb. básní: KNIHA PIESNÍ - ho preslávila na celom svete. Veľkú účinnosť dosiahol hlbokým vyjadrením osobných, všeľudských a prírodných zážitkov. Využil v plnej miere ľudovú slovesnosť, najmä jej jazyk. Jeho poézia vyjadruje odpor proti sociálnym krivdám, čo cítiť najmä zo satirickej skladby:
NEMECKO-ZIMNÁ ROZPRÁVKA
Medzi významné politické a sociálne najsmelšie básne patria:
SLIEZSKI TKÁČI
ALEXANDER SERGEJEVIČ PUŠKIN
- láska k človeku, nenávisť k nepriaznivej dobe.
- začiatky tvorby sú poznamenané romantizmom - rom. lyr. básne
Eugen Onegin - dráma. Má rom. dej s realistickými črtami /verný obraz skutočnosti / - typ zbytočného človeka. mladý aristokrat prežíva tragické životné pocity, ktoré vyplývajú z jeho pocitu zbytočnosti
Kapitánova dcéra - povstanie Pugačeva. Je to historický román.
Boris Godunov - dráma na motívy ruských bylín, vyzdvihuje úlohy ľudí.
ADAM MICKIEWICZ
- oduševnenie za ideály lásky a priateľstva.
- básn. skladba je poznačená mesianizmom - presvedčenie, že Poliaci sú vyvoleným národom, ktorého utrpenie je obeťou pre blaho ľudstva.
Óda na mladosť - revolučná báseň, ideový a morálny program romantickej mládeže, oduševnenie za ideály lásky, priateľstva.
Konrád Wallenrod - mladý aristokrat prežíva tragické životné pocity, ktoré vyplývajú z jeho pocitu zbytočnosti
Pán Tadeáš - obe diela sú eposy
SÁNDOR PETÖFI
- najvýznamnejší maď. básnik. Jeden z revolucionárov, vodcov rev. v r. 1848, vychádzal z ľudu a jeho slovesnosti, z krajiny Dolná zem, program - sloboda, rovnosť, bratstvo.
Verše - zbierka. Burcovanie más do boja proti šľachte. Sú to vlastenecké, ľúbostné a revolučné básne.
Apoštol - epická báseň, autobiografické črty, ľud nepochopil jeho myšlienky. Nenávisť voči tyranii, sklamanie z ľudu, ktorý ho nechápe. Ovplyvnil P.O. Hviezdoslava.
Obeste kráľov - rev. báseň, hrdinom je ľud, burc. do boja. Báseň pripomína báseň V. Huga Kráľom. Je to revolučná báseň vyzýva ľud, aby povstal proti kráľom, šľachte.
Koncom septembra - ľúb. báseň, ktorá je poznamenaná smútkom, a tento smútok je posilňovaný predstavou záhrobia, kde všetko končí avšak on sa však nevzdáva.
VICTOR MARIA HUGO (1802 - 1885)
Debutoval b. zb.: ÓDY A ROZLIČNÉ BÁSNE (v tejto zb. je jeho zmýšľanie
ešte monarchistické)
V dráme CROMWELL sa prihlásil k romantizmu.
Najvýznamnejšie sa jeho zmýšľanie (romantické) prejavilo v hre:
HERNANI. Základný konflikt v nej tvorí túžba po slobode a spravodlivosti a odpor proti násiliu panovníka a šľachty. Autor sa angažuje politicky, orientuje sa ľavicovo, bol odporcom Napoleona III. Z tohto dôvodu prežil 18 rokov v exile. Po 18 rokoch sa vrátil do svojej vlasti a až do svojej smrti presadzoval myšlienky humanizmu a demokracie.
- zložitá cesta umeleckého a svetonázorového vývinu, zo zástancu monarchie - aktívny bojovník proti nej.
Legenda vekov
- 3-dielny cyklus ep. básní. Poukazuje na rozmach človeka z temnôt k svetlu a ideálom, viera v krajšiu budúcnosť človeka, optimizmu.
Próza - zákl. konflikt - túžba po slobode a spravodlivosti, odpor oproti násilu panovníka a šľachty.
Romány - bohatý rom. opis, široké filozof úvahy, citovosť, rušný a napínavý dej, uviedol ľudí, cudzích pre klas. lit., opovrhnutých spoločnosťou: Bedári, Robotníci mora, Muž, ktorý sa smeje.
Chrám matky božej v Paríži
- vykreslenie kontrastov spol. - biedny ľud., jeho hrdinstvo i sebectvo a zákernosť aristokracie a cirk. hodnostárov. Rom. harmónia kontrastov - škaredý zvonár Quasimodo - krásna cigánka Esmeralda. Kontrasty sú i v samotných postavách:
Quasimodo - typ rom. hrdinu, osamelý pre svoj zovňajšok, trpiaci ovládaný vášňami /láska k Esmeralde/, je schopný silného citu. Zaľúbi sa do E., ktorá ľúbi iného. Kvôli jej láske sa vzbúri proti svojmu pánovi, ktorého zabije a po smrti E. dobrovoľne zomrie.
Hl. postavy: zvonár Quasimodo, arcidiakon Frollo, Esmeralda.
Vedľ. postavy: básnik Pierro Gringoire, Johan Frollo, kapitán Phoebus
Neúspešný mladý dramatik Pierre sa pri predstavení svojej mravoučnej hry stane svedkom voľby pápeža bláznov. Týmto je zvolený škaredý a hrbatý zvonár Q.. Vyzerá ako "rozbitý a zle pozliepaný obor". Je mohutný, svalnatý, lenže na chrbte má hrb. Jednu nohu má kratšiu a má len jedno oko. A na dôvažok je hluchý od zvonenia na zvonoch. Nik nevie, odkiaľ pochádza. Vychoval ho arcidiakon, ktorý ho vzal z dosky nalezencov.
Všetky tri osoby sa stretli v noci po voľbe na námestí de Gréve, kde tancuje mladá, pekná cigánka Esmeralda. Rozhnevaný kňaz zosadí Q. z piedestálu a spolu odídu. Pierre bez jediného groša vo vrecku po vystúpení sleduje E. po tmavých uliciach. E. sa ktosi spolu s Q. pokúsi uniesť, ale sa im to nepodarí, pričinením kapitána lukostrelcov Phoeba.
Pierre sa dostane na námestie Divov, zhromaždisko parížskej spodiny. Stáva sa tulákom, ale pretože nezloží skúšku, chcú ho obesiť. Zachráni ho E., ktorá si ho formálne vezme za muža. E. pomocou amuletu hľadá svoju matku, ktorú stratila v detstve. Q. je pre útok na pobehlicu a množstvo ďalších obvinení odsúdený hluchým sudcom na pranier.
Medzitým sa čitateľ dozvedá o kajúcnici, zamurovanej na rohu domu na námestí de Gráve. Tu oplakáva svoju dcéru, ktorú jej ukradli cigáni a podstrčili jej netvora s veľkou hlavou, hrbatého s nerovnakými nohami. Po dcére jej zostala iba maličká črievička. Kňaz Claude Frollo je čoraz čudnejší, podráždenejší. Keď sa dozvie, že kapitán sa má stretnúť s E., ide na schôdzku s ním. Keď si obaja roztúžení milenci vyznávajú lásku, kňaz vyskočí zo svojho úkrytu a zraní Phoeba. Potom utečie.
Phoebo nezomrie, ale E. súdia pre vraždu, čarodejníctvo a bosoráctvo. Rozsudok znie - smrť obesením. Vo väzení navštívi E. Arcidiakon vyzná jej lásku a priznáva sa k útoku na Phoeba. Tvrdí, že kapitán zomrel a prosí, aby E. bola jeho. Tá však odmietne a kňaz odíde. Zvonár q. sa tiež zmenil. Predtým mal radosť z každého zvonenia, a teraz zvoní len keď musí. Stal sa ešte zamĺknutejším než dovtedy. Než sa má E. pred smrťou kajať na námestí, Q. ju unesie spomedzi niekoľkých strážcov a uchýli sa s ňou do azylu chrámu. Súd však po niekoľkých dňoch rozhodne o porušení azylu.
Pierre vyvolá vzburu tulákov, ktorej cieľom je odviesť E. do bezpečia a vyrabovať chrám. Nič netušiaci Q. bráni chrám a zabije arcbiskupovho brata Johna. V priebehu boja vniknú Pierro a Frollo tajným vchodom do chrámu a odídu s E. Vzbura bola potlačená. Keď kňaz s E. osameli, žiadal ju aby sa mu oddala. Ona odmietla a tak ju zveril do stráže pustovnice na námestí a odišiel po vojakov, aby ju obesili.
Pomocou črievičky sa obe spoznajú ako matka s dcérou. Pustovnica ju chce zachrániť a ukryje ju. E. sa však prezradí a postavia ju na šibenicu. Matka žiaľom zomrie. Na túto scénu sa pozerajú z veže Q. a kňaz, ktorý o zvonárovej prítomnosti nevie. Keď E. obesia, kňaz sa rozosmeje. Rozhnevaný Q. ho zhodí dolu. Potom zmizne a ľudia ho viac nevideli.
Asi o dva roky našli na mieste, kde hádzali popravených dve kostry, ktoré boli v objatí. Jedna z nich bol Q., ktorý sem prišiel zomrieť pre tú, ktorú miloval - pre Esmeraldu.
Bedári
- 5-dielny román, zápas s nespravodlivosťou spol. zákonov. Skutky hl. hrdinu sú prejavom toho, aká by spol mala byť. Hl. postavy sú galejník Jean Valjean, Cesetta, Marius. Hl. témou je boj proti kráľovi. Nachádzame tu romantický opis, filozofické úvahy, rušný a napínavý dej, citovosť. Postavy, ktoré vystupujú v jeho dielach sú opovrhované v spoločnosti.
JEAN JACQUES ROUSSEAU (FR)
Za najzávažnejšie spoločenské zlo, ktoré splodilo nerovnosť medzi ľuďmi, pokladal súkromné vlastníctvo (ROZPRAVA O PÔVODE NEROVNOSTI MEDZI ĽUĎMI).
Nápravu chýb v spoločnosti chcel dosiahnuť prevýchovou ľudí (pedagogický román: EMIL)
Svojou tvorbou sa usiluje odkryť novú krásu života. Vidí ju v rodinnom, prírodnom, prostom dedinskom živote.
Rousseauovo dielo je výrazom hľadania odpovede na zložité problémy spoločenského života, v ktorom videl veľa nespravodlivosti. Je podnetný tým, že nebol ľahostajný k utrpeniu nižších spoločenských vrstiev a odhaľoval pôvodcov ich biedy.
ZÁKLADNÉ ČINITELE SLOVOSLEDU SLOVENSKEJ VETY
Základným slovosledovým princípom v slovenčine je významová výstavba výpovede, čiže aktuálne členenie vety.
1. Významová výstavba vety - podľa toho sa vo vetách ukladajú (zaradujú):
VÝCHODISKO VÝPOVEDE (známa časť)
JADRO VÝPOVEDE (niečo nové)
oznamovacie vety:
(pokojná výpoveď) - objektívne poradie (1.východisko, 2. jadro)
(vzrušená výpoveď) - subjektívne poradie (1. jadro, 2. východisko)
opytovacie vety: - subjektívne poradie - opytovacie zámeno alebo príslovka ako jadro výpovede je na začiatku. V zisťovacích otázkach je na prvom mieste slovesný prísudok, alebo častica.
rozkazovacie vety: - subjekt. poradie - prísudkové sloveso je na zač.
2. Gramatický činiteľ
[ako usporiadať slová vo vete (najmä prístavok a prívlastok )]
Podľa neho nemožno oddeliť prívlastok od podstatného mena, na ktoré sa vzťahuje.
PRÍVLASTOK: - zhodný stojí pred podst. menom (napr. krásna kytica)
- výnimkou sú odborné názvy (napr. kyselina sírová)
umelec. reč (mesiaca svit)
PRÍSTAVOK: napr. Bratislava, hlavné mesto SR, je význam. kultúrnym centrom.
3. Rytmický činiteľ
- v slovenčine sa uplatňuje pri určovaní polohy predkloniek a príkloniek
Medzi príklonky patria jednoslabičné slová: byť, som, si, je, sme, ste, sú (t.j. tvary pomoc. slovesa byť), zámená mi, ti, si, mu, jej, ma, ťa, sa, ho, ju, vám, im, nás, vás, ich ...
Medzi predklonky patria jednoslab. spojky a častice: a, i, aj, že, až, keď, len
Rytmický činiteľ sa uplatňuje v polohe príkloniek a predkloniek, tak, že sa prikláňajú k prvému prízvukovanému slovu vo vete alebo vo vetnom úseku, do ktorého patria a vyslovujú sa s ním ako jeden celok. Sú neprízvučné.
c) Hej, cítim sa oddaný tomu zmyslu. Toto je záver múdrosti. Slobodu s žitím si zaslúži len ten, kto o ňu denne bojuje
Prevysokých - (príd. m.) utvorené predponou pre
Predtucha - koreň zo slova tušiť
4. Ľudová slovesnosť, jej vplyv na umelú li