Sloboda myslenia, svedomia, náboženstva
Úvod
Touto prácou by som sa chcel bližšie priblížiť k problematike slobody svedomia, myslenia, náboženstva a presvedčenia. Túto tému som si vybral, pretože je veľa počuť o rôznych sektách, ktoré su väčšinou brané dosť negativisticky a tiež o náboženstvách z ktorých ma u nás veľkú obľubu hlavne kresťanstvo. Zaujala ma a chcel som si aj sám zistiť či je u nás rímskokatolícka církev naozaj zvýhodnňovaná nad inými náboženstvami.
Ústavný zákon Slovenskej republiky, čl. 9. Sloboda myslenia, svedomia a náboženstva
1. Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania; toto právo zahŕňa slobodu zmeniť svoje náboženské vyznanie, alebo presvedčenie, ako aj slobodu prejavovať svoje náboženské vyznanie, alebo presvedčenie sám, alebo spoločne s inými, či už verejne alebo súkromne, bohoslužbou, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov a zachovávaním obradov.
2. Sloboda prejavovať náboženské vyznanie a presvedčenie môže podliehať len obmedzeniam, ktoré sú ustanovené zákonmi a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme verejnej bezpečnosti, ochrany verejného poriadku, zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.
Čl. 18 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach
1. Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva. Toto právo zahŕňa v sebe slobodu vyznávať alebo prijať náboženstvo alebo vieru podľa vlastnej voľby a slobodu prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru sám alebo spoločne s inými či už verejne alebo súkromne, vykonávaním náboženských úkonov, bohoslužbou, zachovávaním obradov a vyučovaním.
2. Nikto nesmie byť podrobený donucovaniu, ktoré by narušovalo jeho slobodu vyznávať alebo prijať náboženstvo alebo vieru podľa vlastnej voľby.
3. Sloboda prejavovať náboženstvo alebo vieru sa môže podrobiť len takým obmedzeniam, aké predpisuje zákon a ktoré sú nevyhnutné na ochranu verejnej bezpečnosti, poriadku, zdravia alebo morálky alebo základných práv a slobôd iných.
4. Štáty, zmluvné strany paktu, sa zaväzujú rešpektovať slobodu rodičov a tam, kde je to vhodné, poručníkov, zabezpečiť náboženskú morálnu výchovu svojich detí podľa vlastného presvedčenia rodičov alebo poručníkov.”
Charta základných práv Európskej únie: Článok 10 Sloboda myslenia, svedomia a náboženstva
1. Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva. Toto právo zahŕňa slobodu zmeny náboženstva alebo viery a slobodu prejaviť náboženstvo alebo vieru pri bohoslužbách, výučbe, praxi a obradoch a to buď samostatne alebo spolu s ostatnými, na verejnosti alebo v súkromí.
2. Uznáva sa právo na výhradu svedomia v súlade s národnými zákonmi, ktorými sa riadi výkon tohto práva.
Dohovor o právach dieťaťa
(Prijalo Valné zhromaždenie Spojených národov 20. novembra 1989)
SLOBODA SVEDOMIA, MYSLENIA A NÁBOŽENSTVA
1. Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto Dohovoru, musia uznávať právo dieťaťa na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva.
2. Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto Dohovoru, musia uznávať práva a povinnosti rodičov, v zodpovedajúcich prípadoch zákonných zástupcov, viesť dieťa pri výkone jeho práva spôsobom zodpovedajúcim rozvíjajúcim sa schopnostiam dieťaťa.
3. Sloboda prejavovať náboženstvo alebo vieru môže podliehať iba takým obmedzeniam, ktoré stanovuje zákon a ktoré sú nutné na ochranu verejnej bezpečnosti, poriadku, zdravia alebo morálky alebo základných práv a slobôd iných.
4. Štát musí rešpektovať právo dieťaťa na slobodu svedomia, myslenia a náboženstva, podliehajúce vhodnej orientácii zo strany rodičov.
Sloboda svedomia
Sloboda svedomia je podstatným základom ľudskej emancipácie a nemožno ju oddeliť od zápasu za demokratické slobody. Predovšetkým podstatou ľudského bytia je jeho povedomie a sloboda ho používať. Žiadne hospodárske, náboženské, kultúrne a iné obmedzenia nemajú legitímny základ zakazovať alebo obmedzovať ľudskú slobodu svedomia. Sloboda svedomia nemôže jestvovať ak náboženstvo ovláda spoločnosti. Sekularizmus je požiadavka pre rovnaké práva pre tých, ktorí sa hlásia k náboženstvu rovnako ako pre tých, ktorí sa k náboženstvu nehlásia. Humanisti vždy podporovali skutky smerujúce k vybudovaniu sekularizmu v spoločnosti a jej inštitúciách tým, že požadovali tento princíp rovnosti pre veriacich aj neveriacich rovnako.
Docielenie rovnakých práv pre všetkých je krokom smerujúcim k sekularizácii a k odluke náboženstva od štátu ako jej základného predpokladu. Sekulárne garancie nemôžu byť iba zákonom stanovené, ale musia byť ústavné. V Paríži sa v dňoch 5. až 7. júla konal šestnásty svetový kongres IHEU. Túto deklaráciu prijalo 300 účastníkov kongresu zo všetkých kontinetnov sveta.
Obmedzenie slobody svedomia
Slobodu svedomia možno obmedziť v zmysle čl. 24 ods. 4, ak ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd iných. Právom iných je aj právo na interrupciu. Sloboda svedomia preto nemôže byť nadradená nad právom na interrupciu. Lekár má právo vysloviť svoju výhradu svedomia k interrupcii, zdravotnícke zariadenie je však povinné toto právo pacientovi reálne zabezpečiť. Vzťah štátu k uspokojovaniu duchovných a kultúrnych potrieb občanov nenáboženskej životnej filozofie. Doterajší vývoj v oblasti slobody myslenia, svedomia a náboženského presvedčenia.
Slovensko sa svojou ústavou jednoznačne zaradilo medzi štáty, ktoré sa neviažu na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Základné práva a slobody sa zaručujú všetkým bez ohľadu na vieru náboženstvo, politické či iné zmýšľanie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať, alebo znevýhodňovať. Sloboda myslenia svedomia, náboženstva a viery, teda aj právo byť bez náboženského vyznania. Navyše medzinárodné zmluvy o ľudských právach, ktoré slovenská republika ratifikovala majú prednosť pred jej zákonmi. Všetky ustanovenia týkajúce sa slobody svedomia myslenia, náboženstva a presvedčenia sa rovnako vzťahujú na ateistov, agnostikov, skeptikov a nezaangažovaných.
Tento právny stav rešpektuje väčšina európskych štátov tým, že všade kde majú predstavitelia náboženských organizácií svoj poradný hlas, majú súčasne poradný hlas aj predstavitelia nenáboženských životných filozofií. V Belgicku je to na príklad „Ústredná rada nenáboženských filozofických spoločenstiev“. Na území našej republiky je registrovaných 15 cirkví a náboženských spoločnosti a okrem nich je tu komunita občanov s nenáboženskou životnou filozofiou (bezkonfesijných), ktorí tvoria až 30% obyvateľstva. Náboženské i nenáboženské spoločenstvá v zmysle medzinárodných noriem o základných ľudských právach sú postavené na roveň, teda sú vo vzťahu k štátu rovnakými partnermi. (v SR ide o zanedbanú oblasť, pretože nebola dosiaľ inštitucionalizovaná ako v iných členských štátoch EU a preto sa táto „rovnoprávna“ skupina občanov ignoruje akoby vôbec neexistovala.)
Rovnosť všetkých občanov pred zákonom má taký právny dopad, že štát musí zachovávať neutralitu a ak niekomu niečo osobitého vo forme výhod poskytuje, potom platí zásada: buď všetkým, alebo nikomu. Slovensko počnúc od svojho vzniku sa čoraz viac odchyľuje od neutrality štátu smerom k uprednostňovaniu dominantného postavenia rímskokatolíckej cirkvi v spoločnosti.
Uprednostňovanie rímskokatolíckej církvi v spoločnosti
1. Slovensko má v Európe najviac náboženských sviatkov, ktoré sú uzákonené ako štátne sviatky. Z hľadiska ľudských práv je to porušenie práv, pretože štát nemá právo nútiť nikoho ani k vonkajším prejavom takého zmýšľania, ktoré občan neuznáva. „Sloboda nemať žiadne náboženstvo, alebo presvedčenie znamená, že nikoho nemožno nútiť aby konal v súlade s akýmikoľvek prejavmi náboženstva, ktorého nie je stúpencom“
2. Kritiky občanov na jednostranné vysielanie masmédií ako verejnoprávnych inštitúcií sú prakticky ustavičné, avšak ostávajú nepovšimnuté. Týmto sa vytýka že krikľavo neúmerné množstvo vysielacieho času sa venuje propagácii náboženstva, zatiaľ čo nenáboženské životné filozofie a z nich vyplývajúce udalosti nemajú už dlhé roky vôbec žiadny priestor. Štát nemá právo prostredníctvom verejnoprávnych masmédií prepožičiavať vysielací priestor výlučne iba jednému presvedčeniu, ak nedáva úmerný priestor všetkým ostatným presvedčeniam (medzi inými aj nenáboženským životným filozofiám).
3. Najzávažnejšie však sú odlišné prístupy páchané na občanoch vo sfére financovania ich kultúrne duchovných potrieb. Veľké pravidelné subvencie z daní všetkých občanov sú presmerované na finančnú podporu aktivít organizovaného náboženstva, (Ročne sa už vyšplhali na sumu asi 3 miliardy SKK) zatiaľ čo občania nenáboženskej životnej filozofie nedostávajú nič na akékoľvek aktivity. (Nehovoriac o ďalších finančných podporách na výstavbu stoviek kostolov, alebo iných budov slúžiacich cirkvi, financovanie teologických fakúlt, platy duchovenstva a stupňujúce sa požiadavky zriadenia cirkevných škôl financovaných štátom, atď.)
Povinnosťou štátu vyplývajúcou z dokumentov o ľudských právach je, že štát ktorý poskytuje výhody a subvencie dominantnému náboženstvu, musí všetky ostatné na roveň postavené subjekty (vrátane bezkonfesijné občianske skupiny) rovnako podporovať.
Odlišné ponímanie náboženských slobôd v USA a v Európe
Prvý dodatok Ústavy Spojených štátov amerických
„Kongres nesmie vydávať zákony zavádzajúce nejaké náboženstvo alebo zákony, ktoré by zakazovali slobodné vyznávanie nejakého náboženstva; rovnako nesmie vydávať zákony obmedzujúce slobodu slova alebo tlače; alebo právo ľudu pokojne sa zhromažďovať a právo podávať štátnym orgánom žiadosti o nápravu krívd.“
Spojené štáty americké
Prvý dodatok bráni nielen tomu, aby sa vytvorilo akékoľvek oficiálne náboženstvo1, no federálnej vláde aj vládam jednotlivých štátov zároveň zakazuje, aby akýmkoľvek spôsobom uprednostňovali niektorú z existujúcich cirkví.2 Žiadna vláda preto nie je oprávnená prijať zákon, ktorý by uprednostňoval jedno náboženstvo na úkor druhého alebo ktorý by diskriminoval niektoré náboženstvo. Vláda nemôže žiadnu osobu ani nútiť, aby vstúpila alebo vystúpila z niektorej cirkvi. Zakázané sú aj daňové zákony, ktoré by podporovali akékoľvek náboženstvo, cirkevné aktivity alebo účasť štátnych orgánov na záležitostiach cirkevných organizácií. Túto deklaráciu napísal Thomas Jefferson (1786). Obhajuje v nej slobodu vierovyznania. Mnoho prisťahovalcov prišlo do Ameriky z dôvodu náboženského prenasledovania v ich materskej krajine. Jedna z prvých amerických osád bola založená skupinou prisťahovalcov, známych v amerických dejinách pod menom Pútnici, ktorí priplávali na lodi z Anglicka.
Spory týkajúce sa vyučovacieho procesu v štátnych školách
V prípade Engel vs. Vitale (1962) súd rozhodol, že učitelia nemôžu prikazovať študentom, aby opakovali štátom schválenú modlitbu, neskôr to bolo v procese Abingtownship vs. Schempp (1963) rozšírené zrušením pensylvánskeho zákona, podľa ktorého sa školské vyučovanie začínalo Otčenášom a čítaním z Biblie.
V súdnom procese Edwards vs. Aguillard (1987) súd vyhlásil nariadenie štátu Louisiana, ktoré zakazovalo vyučovanie evolučnej teórie vzniku sveta na štátnych školách a naopak podporovalo výučbu teórie stvorenia, za protiústavné.
Ďalšie relevantné spory a otázky týkajúce sa náboženského cítenia
People of Illinois vs. Labrenz (1952) - súd rozhodol, že rodičia nemajú právo z dôvodu viery ohrozovať život svojho dieťaťa. Prípad sa týkal sedemdňového dievčaťa, ktorého rodičia odmietli krvnú transfúziu. Náboženským presvedčením samozrejme nemožno ospravedlniť trestnú činnosť, príkladom môže byť polygamia, ktorú Kongres označil za trestný čin. Pred súdnymi orgánmi sa preto nemožno domáhať uznania práva na mnohoženstvo ani na základe slobody vyznávať určité náboženstvo. Ďalej je napríklad zakázané (rozhodnutie Najvyššieho súdu z roku 1990 v spore Employment Division vs. Smith ) používať drogu „ peyote“ pri náboženských úkonoch. Naopak v roku 1993 súd konštatoval, že náboženské skupiny majú ústavné právo vykonávať zvieracie obete, pokiaľ je to v súlade s ich náboženskými rituálmi. (Na rozdiel od Európy, kde štát môže obmedziť napríklad rituálnu porážku).
Európa
V podstate všetky spory v týchto bodoch vychádzajú z otázky, či zásahy konkrétneho štátu, sú „nevyhnutné v demokratickej spoločnosti“ a „stanovené zákonom“. Za povšimnutie stojí fakt, že zo všetkých článkov, ktoré majú rovnakú štruktúru, 9. článok neumožňuje dovolávať sa národnej bezpečnosti, ako dôvodu ospravedlňujúceho obmedzenie výkonu práv, ktoré chráni. Súd preskúmal niekoľko prípadov, v ktorých sťažovatelia namietali, že štát porušil ich právo na slobodu vierovyznania:
V prípade Kokkinakis vs. Grécko (1993) súd konštatoval porušenie článku 9, keď bol sťažovateľ uznaný za vinného za prozelytizmus7, keďže vláda nemohla dokázať, že pri rozširovaní svojho náboženského vyznania používal nevhodné metódy. Veľmi mnoho sporov ohľadom porušenia článku 9 bolo vedených proti gréckej vláde Svedkami Jehovovými, pred súdom však táto náboženská spoločnost vo väčšine prípadov neuspela, keďže ortodoxná cirkev je v Grécku prakticky cirkvou štátnou.8 Grécko je teda exaktným príkladom náboženskej neslobody v členskom štáte EÚ.
Komisia riešila viaceré kategórie problémov dovoľujúcich upresniť vzťahy, ktoré nie sú chránené článkom 9:
1. štát nie je povinný dovoliť náboženskej sekte, aby si zvolila formu svojho zadelenia do danej právnej štruktúry. Vo všeobecnosti je náboženská sloboda v Európe v komparácii s USA výrazne obmedzená, mnohé zoskupenia, ktoré sú povolené v Spojených štátoch, sú naopak v mnohých európskych štátoch zakázané (napr. Scientologická cirkev).
2. podľa Komisie sa jednotlivec nemôže dovolávať ustanovenia o slobode náboženstva s cieľom ospravedlniť čin, ktorý nie je v súlade s praktickými postupmi jeho vlastnej cirkvi.10 Jednotlivec tiež nemôže spochybňovať ani všeobecné politické postoje štátnej cirkvi, pretože má možnosť túto cirkev opustiť (sťažnosti týkajúce sa súhlasu cirkvi s umelým prerušením tehotenstva a sťažnosť týkajúca sa určitých praktík pri krste). Rovnako Komisia konštatovala, že článok neprikazuje štátom, aby akceptovali odmietnutie výkonu vojenskej služby z dôvodu svedomia.11 Slovenská legislatíva v uvedenom prípade povoľuje tzv. náhradnú civilnú službu z dôvodu výhrady svedomia. Známe sú však prípady, že viacerí príslušníci náboženskej spoločnosti Svedkovia Jehovovi volili radšej pobyt vo väzení, ako vzdanie sa svojich zásad.
Komparácia Spojených štátov amerických a Európy
Na prvý pohľad je zrejmé, že počet náboženských skupín, ktoré v Európe legálne pôsobia, je výrazne menší ako v USA12 Čiastočne to môže byť dané tým, že mnoho štátov uznáva z dôvodu priameho financovania iba niekoľko náboženských skupín. Tento argument však nie je jediný, keďže napríklad vo Francúzku existuje odluka cirkvi od štátu už sto rokov (od 22. 4. 1905). V tejto krajine sa však stavajú k náboženským spoločnostiam ako k potenciálnym nepriateľom a rozvracačom štátu, cirkvi sú tu dokonca obmedzované v podnikaní. V nedávnej dobe tiež vzbudil rozruch zákon, ktorý zakazuje nosiť náboženské symboly v štátnych školách. Tieto obmedzenia možno len ťažko odôvodniť bezpečnosťou štátu.
Vo všetkých štátoch Európy je striktné delenie na cirkvi a tzv. sekty, ktoré sú ponímané veľmi negativisticky. Napríklad Scientologická cirkev, ktorá má v USA viac ako 60 tisíc členov je v Nemecku úradne zakázaná. Určité obmedzovanie je pochopiteľné a viac menej nutné v prípade deštrukčných a apokalyptických skupín (ako Temple Solaire alebo Óm Šinrikjó), avšak je nelegitímne v prípade napríklad Svedkov Jehovových, ktorí sú v USA braní ako denominácia (aj keď výrazne nekonformná) kresťanstva. Na Slovensku je táto spoločnosť riadne zaregistrovaná, avšak v niektorých štátoch sú členovia tejto náboženskej skupiny neustále ostrakizovaní. (v Moskve bola dokonca táto spoločnosť na základe rozhodnutia mestského súdu zakázaná a rozpustená.) Toto obmedzovanie z dôvodu ortodoxnej kultúry je jednoznačne v rozpore s pravidlami náboženskej slobody.
Obmedzovanie slobôd občanov má v Európe dlhú tradíciu a z uvedeného vidno, že ani Európsky dohovor nebráni určitej tyranii štátu voči niektorým nekonformným a poburujúcim skupinám.
Zhrnutie
Ak to zhrniem, v USA sú zakázané iba praktiky, ktoré smerujú k porušovaniu zákona (ako polygamia, užívanie drog pri náboženskom obrade alebo ohrozovanie života zverenej a blízkej osoby), v Európe sú možnosti obmedzovania slobôd výrazne pestrejšie a výklad článku 9 dáva štátom a vládam voľné možnosti úvahy.
Vlastný názor
Myslím si, že každý by mal mať možnosť vybrať si či bude, alebo nebude uctievať náboženstvo a ak si vyberie tak by malo byť na ňom, ktoré náboženstvo chce uctievať. Na Slovensku by nemali dávať takú prednosť kresťanskej spoločnosti nad inými spoločnostiam. Kresťanstvo je podľa mňa na Slovensku oveľa viac zvýhodňované ako ostatné náboženstvá. Ak by niekto chcel zaregistrovať inú náboženskú spoločnosť ako kresťanskú určite by sa stretol s negatívnymi reakciami. Tieš si myslím, že náboženstvo nemôže ovládať spoločnosť. Mal by platiť princíp rovnosti pre veriacich aj neveriacich rovnako a mali by mať rovnaké práva.
Použitá literatúra:
Cameron, I.: Úvod do Európskeho dohovoru o ľudských právach. Nadácia Občan a demokracia, Bratislava 2000.
Cooke, E.J.: Ústava Spojených štátov amerických. Nadácia Občan a demokracia, Bratislava 1999.
Čapek, J.: Evropský soud a Evropská komise pro lidská práva. Linde, Praha 1995.
Chopko, M.E.: Struktury církve a jeji finančné vztahy ke státním orgánům v USA, In.: Revue pro církevní právo 3/00.
Listiny Slobody. Dejinné vyhlásenia o zásadách Spojených štátov. Samizdatové vydanie bez uvedenia autora, vydavateľstva a roku vydania.
Listl, J.: Základy současných vztahů mezi státem a církvi v moderních západních demokraciích, In: Revue pro církevní právo 2/96.
Minerath, R.: Církevní autonomie a náboženská svoboda, In: Revue pro církevní právo 3/99.
Purvis, T.L.: Encyklopedie dějin USA. Ivo Železný, Praha 2004.
Veryser, C.H.: Financováni činnosti církví ve Spojených státech amerických, In.: Revue pro církevní právo 5/96
SIM (= Holandský Inštitút Ľudských Práv ) čís 15 , str 107-108
SIM špec čís 21, str. 580 – 588
Internet:
http://www.radaeuropy.sk - Rada Európy
http://www.spcp.prf.cuni. cz -Společnost pro církevní právo, Právnická fakulta Karlovej univerzity v Prahe
http://www.duch.sk - Ústav pre vzťahy štátu a cirkví
http://www.apostolskacirk ev.cz – Apoštolská cirkev v ČR
Poznámky:
[1] Tzv. Establishment Clause, slovami T. Jeffersona účelom bolo vytvoriť akýsi múr medzi štátom a cirkvou.
[2] Federálna listina práv bola rozšírená na štáty a miestne samosprávne orgány až sporom Chicago, Burlington and Quincy Railroad v. Chicago ( 1897) ,do doby tej bola možnosť ustanoviť štátne náboženstvo
[3] Balanced Treatment for Creation-Science and Evolution-Science in Public School Instruction Act
[4] Súd sa opäť zaoberal náboženskou skupinou Svedkovia Jehovovi, keďže podľa ich viery majú prísny zákaz „ jesť“ krv (je to založené napríklad na citáte Leviticus 17,10), z toho dôvodu odmietajú krvnú transfúziu a v prípade ohrozenia života radšej volia dobrovoľnú smrť. Ďalšie spory ohľadom krvných transfúzií.
[5] Táto otázka sa týka hlavne Cirkvi Ježiša Krista svätých posledných dní ( založenej na Knihe Mormónovej opisujúcej exodus Židov do Ameriky), ich dlhý spor ohľadom polygamie skončil v roku 1879, keď sa Najvyšší súd postavil za protipolygamné zákony, následne Kongres odhlasoval Edmunds-Tuckerov zákon (1882), ktorý zbavoval mužov žijúcich v mnohoženstve volebného práva a voľby v Utahu (hlavné sídlo mormónov) podriadil federálnemu dozoru. V súčasnosti má táto náboženská skupina viac ako 4 milióny členov. (všetky údaje o počte členov náboženských skupín sú z roku 2001 podľa Amerického štatistického úradu).
[6] Táto droga s halucinogénnymi účinkami je používaná pri náboženských obradoch Cirkvi pôvodných Američanov ( Native Americans Church), je to v podstate kult narkotika s prvkami kresťanstva založený na celonočných rituáloch pod vplyvom drog. V súčasnosti sa k nim hlási asi 100 000 ľudí.
[7] Prozelytizmus predstavuje hlavne akýkoľvek priamy či nepriamy pokus narušiť náboženskú vieru osoby odlišného náboženského vyznania (eterodoxos) s cieľom podryť jej vieru, či už akýmkoľvek návodom alebo jeho sľubom, morálnou podporou, materiálnou pomocou, alebo podvodným spôsobom či využitím jej neskúsenosti, dôvery, potreby, nízkeho intelektu nebo naivity. ( definícia podľa gréckeho zákona 1672/1939). Prípad sa týkal člena Svedkov Jehovových.
[8] Napr. najnovšie spory Larissis v. Grécko (1998), Valsamis v. Grécko (1996), Manoussakis a spol. v. Grécko (1996), Thlimmenos v. Grécko (2000) a iné.
[9] Vzťahy štátov a siekt upravujú rôzne dokumenty ako napr. Rezolúcia Európskeho parlamentu o sektách v Európe prijatá 29.2.1996 alebo Odporúčanie č. 1412 z roku 1999 Parlamentného zhromaždenia Rady Európy.
[10] sťaž. č. 10180/82, kde sa ortodoxný žid bránil, že bol donútený buď sa podrobiť požiadavkám cirkevného zákona o rozvode, alebo platiť odškodné bývalej manželke.
[11] Komisia dokonca nevyslovila porušenie článku ani vtedy, keď sa muž, ktorý odmietol výkon vojenskej služby z dôvodu svedomia, sťažoval, že švédske právo dovoľuje oslobodenie tak od výkonu vojenskej služby, ako aj od civilnej služby, hoci len členom určitých náboženských spoločnosti ( v danom prípade Svedkov Jehovových).
[12] V prieskume The American Religions Identification Survey z roku 2001 je napríklad uvedených iba kresťanských denominácií 35.