Sloboda myslenia, náboženstva

Je to stav bytosti, ktorá koná len zo svojej vôle a nezávisle od akéhokoľvek vonkajšieho donútenia. Schopnosť a možnosť človeka byť samostatnou, tvorivou, iniciatívnou osobnosťou. Schopnosť byť plne zodpovedným za svoje skutky. Slobodne súdi a koná osoba, ktorá vedome, podľa požiadaviek zhody s pravdou či rozumom realizuje to, čo považuje za zodpovedajúce svojej vlastnej prirodzenosti. Jedinec musí objavovať svoje vlastné hodnoty. V politickom chápaní sa rozlišujú slobody ako sloboda pohybu, sloboda prejavu, svedomia, myslenia, náboženstva, zhromažďovania sa a pod. Sloboda náboženského vyznania a svedomia je právo vyznávať náboženstvo, meniť ho alebo byť bez vyznania. Je to právo prejavovať vieru, združovať sa a z dôvodu náboženstva odmietnuť vojenskú službu. Mať možnosť z pozície vlastného svedomia hodnotiť, správať sa a konať.


Sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery sa zaručujú. Toto právo zahŕňa aj možnosť zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru. Každý má právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie. Článok 24 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje každému slobodu myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery. Sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery zahŕňa i právo zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru, prípadne byť bez náboženského vyznania. Tieto práva majú absolútny charakter v tom smere, že nikto nemôže byť podrobený takému opatreniu, cieľom ktorého je zmena procesu a spôsobu myslenia, ďalej že nikoho nemožno nútiť, aby zmenil svoje myslenie, náboženské vyznanie alebo vieru. Pri ich ochrane ide o rešpektovanie “vnútorného”, “interného” rozmeru týchto práv (forum internum), ktorý vylučuje akýkoľvek nátlak alebo ovplyvňovanie myslenia, svedomia, náboženského vyznania alebo viery.




Obsahom práva na slobodu myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery je aj právo “zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru”. Toto právo v podobe “forum internum” má “absolútny charakter” (povahu), pretože nikoho nemožno nútiť, aby zmenil svoje náboženské vyznanie alebo vieru, prípadne aby mal určité náboženské vyznanie alebo vieru. Takáto povinnosť nevyplýva ani zo štátnoobčianskeho zväzku občana k Slovenskej republike (čl. 1 ústavy uvádza, že “Slovenská republika sa neviaže na nijakú ideológiu alebo náboženstvo”) a ani žiadny iný právny predpis Slovenskej republiky neukladá jej občanom, aby mali (vyznávali) určité náboženské presvedčenie alebo vieru, alebo aby svoje náboženské vyznanie alebo vieru zmenili.




Takto vymedzený “absolútny” charakter práv uvedených v čl. 24 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je v súlade i s čl. 9 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý neumožňuje, aby jeho zmluvné štáty zákonom obmedzili právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania, ako i právo zmeniť svoje náboženské vyznanie alebo vieru v podobe “forum internum”.




Na Slovensku sa teda riadime článkom 24 Ústavy, ktorý vychádza z článku 9 Európskeho dohovoru.




Ústavný zákon Slovenskej republiky



čl. 9. Sloboda myslenia, svedomia a náboženstva

1. Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania; toto právo zahŕňa slobodu zmeniť svoje náboženské vyznanie, alebo presvedčenie, ako aj slobodu prejavovať svoje náboženské vyznanie, alebo presvedčenie sám, alebo spoločne s inými, či už verejne alebo súkromne, bohoslužbou, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov a zachovávaním obradov .




2. Sloboda prejavovať náboženské vyznanie a presvedčenie môže podliehať len obmedzeniam, ktoré sú ustanovené zákonmi a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme verejnej bezpečnosti, ochrany verejného poriadku, zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.




Európa



9. článok neumožňuje dovolávať sa národnej bezpečnosti, ako dôvodu ospravedlňujúceho obmedzenie výkonu práv, ktoré chráni. Komisia riešila viaceré kategórie problémov dovoľujúcich upresniť vzťahy, ktoré nie sú chránené článkom 9. : 1. Štát nie je povinný dovoliť náboženskej sekte, aby si zvolila formu svojho zadelenia do danej právnej štruktúry. Vo všeobecnosti je náboženská sloboda v Európe v komparácii s USA výrazne obmedzená, mnohé zoskupenia, ktoré sú povolené v Spojených štátoch, sú naopak v mnohých európskych štátoch zakázané (napr. Scientologická cirkev).



2. Podľa Komisie sa jednotlivec nemôže dovolávať ustanovenia o slobode náboženstva s cieľom ospravedlniť čin, ktorý nie je v súlade s praktickými postupmi jeho vlastnej cirkvi. Jednotlivec tiež nemôže spochybňovať ani všeobecné politické postoje štátnej cirkvi, pretože má možnosť túto cirkev opustiť (sťažnosti týkajúce sa súhlasu cirkvi s umelým prerušením tehotenstva a sťažnosť týkajúca sa určitých praktík pri krste). -Rovnako Komisia konštatovala, že článok neprikazuje štátom, aby akceptovali odmietnutie výkonu vojenskej služby z dôvodu svedomia. Slovenská legislatíva v uvedenom prípade povoľuje tzv. náhradnú civilnú službu z dôvodu výhrady svedomia.




Komparácia Spojených štátov amerických a Európy



Obmedzovanie slobôd občanov má v Európe dlhú tradíciu a ani Európsky dohovor nebráni určitej tyranii štátu voči niektorým nekonformným a poburujúcim skupinám. V USA sú zakázané iba praktiky, ktoré smerujú k porušovaniu zákona (ako polygamia, užívanie drog pri náboženskom obrade alebo ohrozovanie života zverenej a blízkej osoby), v Európe sú možnosti obmedzovania slobôd výrazne pestrejšie a výklad článku 9 dáva štátom a vládam voľné možnosti úvahy.




čl. 18 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach:




1. Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva. Toto právo zahŕňa v sebe slobodu vyznávať alebo prijať náboženstvo alebo vieru podľa vlastnej voľby a slobodu prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru sám alebo spoločne s inými či už verejne alebo súkromne, vykonávaním náboženských úkonov, bohoslužbou, zachovávaním obradov a vyučovaním.




2. Nikto nesmie byť podrobený donucovaniu, ktoré by narušovalo jeho slobodu vyznávať alebo prijať náboženstvo alebo vieru podľa vlastnej voľby.




3. Sloboda prejavovať náboženstvo alebo vieru sa môže podrobiť len takým obmedzeniam, aké predpisuje zákon a ktoré sú nevyhnutné na ochranu verejnej bezpečnosti, poriadku, zdravia alebo morálky alebo základných práv a slobôd iných.




4. Štáty, zmluvné strany paktu, sa zaväzujú rešpektovať slobodu rodičov a tam, kde je to vhodné, poručníkov, zabezpečiť náboženskú morálnu výchovu svojich detí podľa vlastného presvedčenia rodičov alebo poručníkov.”




Charta základných práv Európskej únie



Článok 10 Sloboda myslenia, svedomia a náboženstva




1. Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva. Toto právo zahŕňa slobodu zmeny náboženstva alebo viery a slobodu prejaviť náboženstvo alebo vieru pri bohoslužbách, výučbe, praxi a obradoch a to buď samostatne alebo spolu s ostatnými, na verejnosti alebo v súkromí.




2. Uznáva sa právo na výhradu svedomia v súlade s národnými zákonmi, ktorými sa riadi výkon tohto práva.




Obsahom práva na slobodu myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery je aj právo “zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru “. Toto právo v podobe “forum internum” má “absolútny charakter” (povahu), pretože nikoho nemožno nútiť, aby zmenil svoje náboženské vyznanie alebo vieru, prípadne aby mal určité náboženské vyznanie alebo vieru. Takáto povinnosť nevyplýva ani zo štátnoobčianskeho zväzku občana k Slovenskej republike (čl. 1 ústavy uvádza, že “Slovenská republika sa neviaže na nijakú ideológiu alebo náboženstvo”) a ani žiadny iný právny predpis Slovenskej republiky neukladá jej občanom, aby mali (vyznávali) určité náboženské presvedčenie alebo vieru, alebo aby svoje náboženské vyznanie alebo vieru zmenili.




Článok 24 ústavy vo svojom odseku 2 však špecifikuje vonkajšie prejavy náboženského vyznania alebo viery formou “bohoslužby, náboženského úkonu zachovaním obradov alebo účasťou na vyučovaní náboženstva”. Podobne ako v prípadoch slobody myslenia, svedomia, náboženského vyznania alebo viery ani k verejným prejavom svojho zmýšľania v označenom význame nesmie byť nikto nútený.




Verejné prejavy myslenia, svedomia, náboženského vyznania alebo viery (forum externum) však podľa Ústavy Slovenskej republiky ( a na rozdiel od ich podoby “forum internum”) nepoužívajú absolútnu voľnosť svojho prejavu ich nositeľov.




Dohovor o právach dieťaťa



(Prijalo Valné zhromaždenie Spojených národov 20. novembra 1989)
1. Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto Dohovoru, musia uznávať právo dieťaťa na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva.




2. Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto Dohovoru, musia uznávať práva a povinnosti rodičov, v zodpovedajúcich prípadoch zákonných zástupcov, viesť dieťa pri výkone jeho práva spôsobom zodpovedajúcim rozvíjajúcim sa schopnostiam dieťaťa.




3. Sloboda prejavovať náboženstvo alebo vieru môže podliehať iba takým obmedzeniam, ktoré stanovuje zákon a ktoré sú nutné na ochranu verejnej bezpečnosti, poriadku, zdravia alebo morálky alebo základných práv a slobôd iných.




4. Štát musí rešpektovať právo dieťaťa na slobodu svedomia, myslenia a náboženstva, podliehajúce vhodnej orientácii zo strany rodičov.




Parížska deklarácia IHEU

(5.- 7. júl 2005)



Šestnásty svetový kongres IHEU sa konal v Paríži v dňoch 5. až 7. júla. Túto deklaráciu prijalo 300 účastníkov kongresu zo všetkých kontinetnov sveta. Všade na všetkých kontinentoch a po celé storočia humanisti pracovali a pracujú v záujme víťazstva slobody svedomia. Sloboda svedomia je podstatným základom ľudskej emancipácie a nemožno ju oddeliť od zápasu za demokratické slobody. Predovšetkým podstatou ľudského bytia je jeho povedomie a sloboda ho používať. Žiadne hospodárske, náboženské, kultúrne a iné obmedzenia nemajú legitímny základ zakazovať alebo obmedzovať ľudskú slobodu svedomia.




Sloboda svedomia nemôže jestvovať ak náboženstvo ovláda spoločnosti. Sekularizmus je požiadavka pre rovnaké práva pre tých, ktorí sa hlásia k náboženstvu rovnako ako pre tých, ktorí sa k náboženstvu nehlásia. Humanisti vždy podporovali skutky smerujúce k vybudovaniu sekularizmu v spoločnosti a jej inštitúciách tým, že požadovali tento princíp rovnosti pre veriacich aj neveriacich rovnako. Pre IHEU a jej členské organizácie musí byť štát sekulárny, teda ani náboženský ani ateistický. Docielenie rovnakých práv pre všetkých je krokom smerujúcim k sekularizácii a k odluke náboženstva od štátu ako jej základného predpokladu. Sekulárne garancie nemôžu byť iba zákonom stanovené, ale musia byť ústavné. Toto je dôvod prečo IHEU žiada, aby sa všade vo svete uskutočnila odluka náboženstva od štátu.




Obmedzenie slobody svedomia



Slobodu svedomia možno obmedziť v zmysle čl. 24 ods. 4, ak ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd iných. Právom iných je aj právo na interrupciu. Sloboda svedomia preto nemôže byť nadradená nad právom na interrupciu. Lekár má právo vysloviť svoju výhradu svedomia k interrupcii, zdravotnícke zariadenie je však povinné toto právo pacientovi reálne zabezpečiť.