Slnečná sústava

Slnečná sústava je naša planetárna sústava. Skladá sa zo Slnka a všetkých telies, ktoré obiehajú okolo neho (planét, trpasličích planét, planétok, komét, mesiacov, meteoroidov), rovnako ako aj prostredia, v ktorom sa tento pohyb uskutočňuje. Zem je treťou planétou Slnečnej sústavy. Všetky telesá slnečnej sústavy sa pri svojom obehu okolo Slnka riadia Keplerovými zákonmi
Centrálnym telesom Slnečnej sústavy je Slnko, v blízkosti ktorého sa nachádza aj ťažisko sústavy. Po eliptických dráhach, blízkych kružniciam, obiehajú okolo Slnka planéty. K slnečnej sústave patria mesiace planét (napr. Mesiac), planétky, kométy, meteoroidy. Pohyb týchto telies sa riadi gravitačným zákonom a všetky tieto telesá priamo alebo nepriamo obiehajú okolo Slnka. Pri nepriamom obehu teleso obieha okolo telesa, ktoré obieha okolo Slnka. Len výnimočne, pri rôznych kolíziách alebo blízkych priblíženiach môže teleso nadobudnúť tretiu únikovú rýchlosť a opustiť slnečnú sústavu. Slnko obsahuje 99,866% hmoty Slnečnej sústavy. Na planéty pripadá 0,133% hmoty, na ich mesiace len 5,7.10-5 %, na planétky 1,5.10-7 % a na medziplanetárny prach a plyn iba 2.10-13.

Zloženie

Súčasťou Slnečnej sústavy je medziplanetárny prach a plyn, na ich pohyb má vplyv aj slnečné žiarenie a magnetické pole. Najväčšou planétou Slnečnej sústavy je Jupiter, ktorý má 0,1% hmotnosti Slnka. Vzdialenosť poslednej planéty Slnečnej sústavy, Neptúna, sa považuje za hranicu planetárnej časti Slnečnej sústavy. Hranica Slnečnej sústavy je daná dráhami dlhoperiodických komét, resp. oblasťou, v ktorej ešte prevláda gravitačné pôsobenie Slnka nad gravitačným pôsobením okolitých hviezd (priestor až do 200 000 AU), podľa niektorých zdrojov až 2 svetelné roky od Slnka. Za hranicu Slnečnej sústavy sa niekedy považuje hranica slnečnej atmosféry - heliopauza. Slnečná sústava sa nachádza v jednom zo špirálových ramien našej galaxie a zúčastňuje sa na jej pohybe. Okolo jadra Galaxie obieha rýchlosťou asi 250 km/s, doba jedného obehu trvá približne 250 miliónov rokov.

Telesá
Slnko

Ústredným a najdôležitejším telesom Slnečnej sústavy je Slnko. Slnko je obrovská guľa s priemerom 109-krát väčším ako Zem tvorené plazmou s povrchovou teplotou asi 5 700 Kelvinov. Jeho energia a jeho gravitácia riadi všetky procesy v Slnečnej sústave. Zdrojom jeho energie sú termojadrové reakcie, ktoré prebiehajú v jeho jadre. Slnko patrí medzi hviezdy hlavnej postupnosti. Hmotnosť Slnka (2×1030 kg) predstavuje 99,87% hmotnosti celej slnečnej sústavy. Na všetky telesá Slnečnej sústavy dopadá elektromagnetické žiarenie zo Slnka. Takmer všetky telesá Slnečnej sústavy sú priamymi alebo nepriamymi obežnicami Slnka. Všetky ostatné telesá v slnečnej sústave sú viditeľné len vďaka tomu, že odrážajú slnečné svetlo, alebo je ich žiarenie priamym dôsledkom slnečnej energie (napr. svetlo komét).

Planéty

Okolo Slnka obieha po eliptických dráhach osem takmer guľatých telies nazývaných planéty. Všetky obiehajú tým istým, prográdnym smerom. Všetky planéty rotujú okolo jednej osi, šesť z nich prográdnym smerom a dve retrográdnym. Za planétu sa považuje každé teleso, ktoré obieha okolo Slnka a neobieha pritom okolo iného telesa, ktoré je dostatočne hmotné na to, aby ho vlastná gravitácia sformovala do tvaru gule a ktoré vyčistilo okolie svojej obežnej dráhy. Telesá, ktoré nespĺňajú posledné kritérium sa radia medzi trpasličie planéty. Planéty môžu mať vlastné obežnice - mesiace. Fyzikálne vlastnosti ako teplota, hustota a hmotnosť sú rôzne. Závisia od typu planéty, jej veľkosti a vzdialenosti od Slnka. Osobitnou skupinou sú trpasličie planéty: telesá obiehajúce okolo Slnka dosť veľké na to, aby zaujali guľovitý tvar, ktoré ale zároveň nevyčistili okolie svojej dráhy od ostatných obiehajúcich malých telies.

Mesiace

Ďalším typom telies tvoriacich Slnečnú sústavu sú mesiace. Mesiacom sa nazýva každá prirodzená obežnica planéty, trpasličej planéty alebo planétky. Najväčšie mesiace majú guľatý tvar a môžu dosiahnuť až veľkosti malých planét (napríklad najväčší mesiac Slnečnej sústavy Ganymedes je väčší ako najmenšia planéta Slnečnej sústavy Merkúr). Mnohé mesiace sú však veľmi malé a dosahujú priemer iba niekoľko kilometrov. Mesiace bývajú spravidla veľmi chladné (výnimku tvorí Io) a posiate krátermi. Len málo z nich má atmosféru. Mesiace mávajú len planéty ležiace od Zeme ďalej (čiže Zem, Mars, Jupiter, atď…). Veľké vonkajšie planéty mávajú desiatky mesiacov. Väčšina mesiacov obieha svoje planéty prográdnym smerom, ale existujú aj výnimky. Súčasný počet mesiacov v slnečnej sústave sa blíži k 140, neustále sa však objavujú nové.

Malé telesá

Všetky obežnice Slnka menšie ako planéty sa radia medzi malé telesá. Sú to planétky, kométy, meteoroidy, prach a plyn. Planétky (alebo tiež asteroidy) sú telesá obiehajúce Slnko, ktoré nemajú guľatý tvar. Ich povrch je kamenný, s väčšími, či menšími prímesami kovu a nemajú atmosféru. Vyskytujú sa všade v Slnečnej sústave, ale niekde je ich koncentrácia vyššia - vtedy hovoríme o skupinách asteroidov alebo rodinách asteroidov. Obežné dráhy mávajú často len malý sklon k ekliptike. Kométy sú ľadovo-prachové telesá obiehajúce po výstredných dráhach niekedy s veľkými sklonmi k ekliptike. Keď sa priblížia k Slnku, zahrievaním a odparovaním ich povrchu sa utvorí prechodná atmosféra - koma, ktorú pri väčšej blízkosti Slnka slnečný vietor vyformuje do dlhého chvosta. Keď sa kométa na svojej obežnej dráhe opäť vzdiali od Slnka, chvost zase zmizne a neskôr sa stráca aj koma. Meteoroidy sú malé telieska podobného zloženia ako planéty, ale miniatúrnych rozmerov. Vznikajú pri vzájomných zrážkach planétok, a niektoré obiehajú Slnko už od vzniku Slnečnej sústavy. Pozostatkom po protoplanetárnom disku je aj medziplanetárny prach a plyn. Medziplanetárny prach a plyn možno v noci pozorovať, ako tzv. zodiakálne svetlo, slabý svetelný pás pozdĺž ekliptiky. Tieto najmenšie častice slnečnej sústavy preto môžeme považovať za veľmi riedku reflexnú hmlovinu.