slnečná sústava

Slnečnú sústavu tvorí centrálna hviezda (Slnko) a telesá, ktoré obiehajú okolo nej. Je to deväť planét a ich 61 doteraz známych mesiacov, ďalej asteroidy, kométy a meteoroidy. Slnečná sústava obsahuje aj medziplanetárny plyn a prach. Planéty (okrem Pluta) patria do dvoch skupín: prvú tvoria štyri malé skalnaté planéty blízko Slnka (Merkúr, Venuša, Zem a Mars). Druhú skupinu tvoria štyri planéty nachádzajúce sa ďalej od Slnka. Sú to plynní obri (Jupiter, Saturn, Urán a Neptún). Pluto nepatrí do týchto skupín. Je to veľmi malá, pevná a ľadová planéta.


Okrem krátkeho časového úseku, keď sa pohybuje vo vnútri dráhy Neptúna, je najvzdialenejšou planétou slnečnej sústavy. Medzi kamennými planétami a plynnými obrami je pásmo asteroidov, ktoré tvoria tisíce kusov skál obiehajúcich okolo Slnka. Väčšina telies sa pohybuje okolo Slnka po eliptických dráhach v úzkom disku okolo roviny rovníka Slnka.

Všetky planéty obiehajú okolo Slnka v tom istom smere (pri pohľade zhora je to proti smeru hodinových ručičiek) a všetky, okrem Venuše, Uránu a Pluta, sa otáčajú okolo vlastnej osi týmto smerom. Mesiace sa pri obehu okolo svojich planét otáčajú aj okolo vlastnej osi.
Slnko

Slnko je hviezda v strede slnečnej sústavy. Má približne päť miliárd rokov, a tak ako doteraz bude svietiť ešte aspoň ďalších päť miliárd rokov. Slnko je žltá hviezda hlavnej postupnosti s priemerom 1,4 milióna kilometrov. Takmer celá pozostáva z vodíka a hélia. V jadre Slnka sa jadrovou reakciou vodík na hélium, pričom sa uvoľňuje energia. Energia prechádza cez radiačnú a konvektívnu zónu k fotosfére (viditeľný povrch), kde opúšťa Slnko vo forme svetla a tepla. Na fotosfére sa často nachádzajú tmavé, relatívne chladné oblasti, ktoré nazývame slnečné škvrny. Zvyčajne sa objavujú v pároch alebo skupinách.


Domnievame sa, že ich spôsobujú magnetické polia. Inými druhmy slnečnej aktivity sú erupcie, ktoré zvyčajne súvisia so slnečnými škvrnami, a protuberancie. Erupcie sú krátkodobé výrony plazmy, ktoré sa podľa intenzity delia na tri triedy. Protuberancie sú slučky alebo vlákna plynu vystupujúce zo slnečnej atmosféry; niektoré trvajú niekoľko hodín, iné aj niekoľko mesiacov.

Nad fotosférou je chromosféra (vnútorná vrstva) a extrémne riedka koróna (vonkajšia atmosféra), ktorá siaha milióny kilometrov do okolia. Jemné častice unikajúce z koróny sú slnečným vetrom, ktorý prúdi priestorom rýchlosťou stoviek kilometrov za sekundu. Chromosféru a korónu môžeme vidieť zo Zeme, keď dôjde k úplnému zatmeniu Slnka Mesiacom.
Merkúr

Merkúr je planéta nachádzajúca sa najbližšie k Slnku. Obieha ho v strednej vzdialenosti asi 58 miliónov kilometrov. Pohybuje sa priemernou rýchlosťou takmer 48 kilometrov za sekundu, teda rýchlejšie ako iné planéty, a jeden obeh jej trvá iba necelých 88 dní. Merkúr je veľmi malý (len Pluto je menšie) a kamenný. Veľká časť povrchu je posiata krátermi spôsobenými dopadom meteoritov. Nachádzajú sa tu však i plytké roviny riedko posiate krátermi. Caloris basin (Panva Caloris) je najväčší kráter s priemerom 1 300 kilometrov.


Predpokladé sa, že vznikol dopadom asteroidu. Je obklopený koncentrickými prstencami pohorí vyvrhnutými impaktom. Na povrch je aj veľa hrebeňov (nazývaných zlomy), o ktorých sa predpokladá, že vznikli asi pred štyrmi miliardami rokov, keď sa horúce jadro mladej planéty ochladzovalo a scvrkávalo. Počas tohto procesu sa povrch planéty zdeformoval. Planéta rotuje okolo svojej osi veľmi pomaly, jedna otáčka jej trvá takmer 59 pozemských dní.

Výsledkom je, že na Merkúri slnečný deň (od východu Slnka po najbližší nasledujúci východ Slnka) trvá asi 176 pozemských dní - dvakrát tak dlho, ako je 88-dňový merkúrovský rok. Na Merkúri sú extrémne povrchové teploty, v rozpätí od maxima 430°C na Slnkom osvetlenej strane až po -170°C na tmavej strane. Za súmraku teplota klesá veľmi rýchlo, pretože takmer neexistuje atmosféra planéty. Pozostáva len z nepatrného množstva jadier hélia (v dôsledku slnečného vetra) a vodíka a zo stôp iných plynov.
Venuša

Venuša je po Slnku a Mesiaci najjasnejším telesom na oblohe. Je to druhá planéta od Slnka, veľkostou takmer identická ako naša Zem. Jej priemer je 95% priemeru našej planéty. Je pomenovaná podľa rímskej bohyne krásy a lásky. Bola považovaná za planétu, ktorá je najviac podobná tej našej. Opak je však pravdou. Výskumy hovoria, že podmiekny pre život aký v súčasnosti poznáme, na nej nie sú. Na povrchu vládne spalujúca horúčava, jej atmosféra je plná oxidu uhličitého a vzniká a v nej kyselina sírová.

Tak ako Mesiac, aj Venuša pri svojej ceste okolo Slnka, pri pozorovaní zo Zeme prechádza sériou fáz. Pravidelne dochádza aj k podobnému javu ako pri zatmení Slnka. Pri týchto tranzitoch, keď je planéta medzi Zemou a Slmkom vyzerá ako malá čierna bodka prechádzajúca cez slnečný disk. Tranzity sú pomerne vzácny jav. Dvojica tranzitov sa odohrá vždy osem rokov po sebe a potom je viac ako sto rokov prestávka. Tento úkaz je na pláne najbližšie v rokoch 2004 a 2012, naposledy boli v rokoch 1874 a 1882.

Venušu pokrýva mohutná vrstva oblakov a preto boli prvé pokusy zmapovať jej povrch neúspešné. Tieto prvé pokusy zmapovať Venušu sa datujú do doby okolo 17. storočia. Prvú mapu vytvoril známy Giovanni Cassini (1625 - 1712) už v roku 1667 ale keďže sa oblačnosť menila, nebol shopný znovu nájsť útvary, ktoré zakreslil. Aj Johann Hieronymus Schroeter (1745 - 1816) sa nechal pomýliť a domnieval sa, že pozoruje na povrchu planéty hory. Schroeter bol však prvý, koho zaujal iný jav, v tomto prípade skutočný.

Ide o poplavé svetlo vo venušinej atmosfére, ktoré sa dá pozorovať na neovetlenej časti planéty. Slabá žiara bola pripisovaná svetlám miest inej civilizácie. Podľa dnešných poznatkov ide o odraz belskov, ktoré vznikajú pri mnohých elektrických výbojoch v búrlivej atmosfére.