Slávne osobnosti astronómie

Slávne osobnosti astronómie
Barbard, Eduard Emerson, 1857-1923 - amer. astronóm, clen Národnej AV, priekopník
astrofotografie. Objavil vela premenných hviezd, dvojhviezd a komét. Roku 1892
objavil piaty Jupiterov mesiac. Pomenovaná je po nom hviezda s najväcším vlastným
pohybom (Barnardova hviezda), kt. objavil r. 1916.
Brahe, Tycho, 1546-1601 - dán. astronóm, najvýznamnejší pozorovatel z éry pred
vynájdením dalekohladov. Pracoval na dvore cisára Rudolfa II., r. 1572 podrobne
študoval supernovu v súhvezdí Kasiopeja. Neprijal Kopernikovu heliocentrickú sústavu,
zostavil vlastnú schému slnecnej sústavy, v kt. planéty obiehajú okolo Slnka a spolu s
ním okolo Zeme. Jeho prezízne pozorovania Marsu poslúžili J. Keplerovi pri objave
zákonov pohybu planét.
Braun, Wernher von, 1912-1977 - Nemecký raketový konštruktér, ktorý vyvinul strely
V-2 a nosnú raketu na Mesiac Saturn V Práca von Brauna o raketových motoroch v 30.
rokoch vyústila do jeho vymenovania za technického riaditela raketového závodu v
Peenemunde, kde pocas 2. svetovej vojny vyvinul raketovú zbran na kvapalné palivo
V-2. V rokoch 1942 až 1945 vyrobili viac než 5 000 striel typu V-2. Po vojne von Braun
pracoval v Novom Mexiku (USA). Tu navrhol raketu Redstone (iba jednostupnová),
ktorá v roku 1958 vyniesla na obežnú dráhu prvú americkú družicu Explorer 1 a v roku
1961 vyniesla Alana Sheparda na prvú suborbitálnu dráhu v projekte Mercury. V roku
1960 von Braun prevzal vedenie v Marshall Space Flight Center v Alabame, kde vyvinul
rakety Saturn, ktoré sa použili pri vyslaní cloveka na Mesiac v programe Apollo.
Bruno, Giordano, 1548-1600 - tal. filozof, pôv. mních, zástanca heliocentrizmu a ucenia
mnohosti svetov. Vydal dielo Onekonecnosti svetov, pre kt. ho inkvizícia väznila a
upálila.
Cassini, Giovanni, 1625-1712 - taliansky astronóm, profesor astronómie na Univerzite
v Bologni, sa venoval meraniu casu, za ktorý sa Jupiter, Venuša a Mars raz otocia okolo
svojej osi. Objavil aj štyri Saturnove mesiace a medzeru medzi prstencami planéty.
Cassiny naznacil, že prstence nie sú celistvým útvarom, ale tvoria ich samostatné
kamene. V roku 1669 odišiel do Francúzska, aby pomohol pri výstavbe Parížskeho
observatória. Meral vzdialenost medzi Zemou a Marsom a výsledok použil na výpocet
vzdialenosti Slnka od Zeme. Odmietal však prijat myšlienku, že Zem obieha okolo
Slnka, alebo, že gravitácia je univerzálna sila. Jeho syn i vnuk sa stali riaditelmi
Parížskeho observatória.
Ciolkovskij, Konstantin, 1857-1935 - Ruský priekopník teórie kozmických letov. Sputnik
1 bol vypustený na pamiatku stého výrocia jeho narodenia. Ciolkovskij vypracoval
teórie raketovej techniky, ale nemal zdroje na postavenie rakety. Okolo roku 1898
vypracoval teóriu, ktorá ukázala, kolko paliva spotrebuje raketa a ako jej rýchlost
závisí od tahu motorov. Jeho kniha Exploration of Cosmic Space hy Means of Reaction
Devices (1903) obsahovala návrhy rakiet pohánaných kvapalným vodíkom a kyslíkom.
Velmi sa podobajú tým, ktoré sa používajú v súcasnosti. Poukazoval tiež na to, že na
prekonanie gravitacného pola Zeme budú potrebné viacstupnové rakety, a navrhol, že
by mohli byt usporiadané jedna na druhej (ako pri americkom Saturne V), alebo
umiestnené jedna vedla druhej (ako pri ruských kozmických nosicoch).
Eddington, Arthur, 1882-1944 - anglický astronóm, ktorý ukázal, ako možno vypocítat
z povrchových crt hviezdy fyzikálne vlastnosti jej vnútra. Eddington po štúdiách v
Cambridge pracoval v Greenwichskom královskom observatóriu. Neskôr sa vrátil do
Cambridge, kde sa stal riaditelom observatória na celých 31 rokov. Predložil teóriu
vnútornej stavby hviezd, objavil vztah medzi hmotnostou hviezdy a jej svietivostou,
zdôraznil, že jadrová syntéza je zdrojom energie hviezdy a zmeral, o kolko sa svetelný
lúc odchýli od svojej dráhy v gravitacnom poli telesa. Vypocítal aj hmotnost vesmíru,
pricom tvrdil, že konštanty, napríklad rýchlost svetla, od nej závisia. Ako skúsený
spisovatel bol vynikajúcim popularizátorom astronómie i Einsteinovej všeobecnej teórie
relativity.
Einstein, Albert, 1879-1955 - nem. teoret. fyzik, od r. 1933 žil v USA. Pokladá sa za
najvýznamnejšieho teoret. fyzika 20. storocia. Zaslúžil sa o zásadný rozvoj viacerých
oblastí fyziky. Vytvoril špeciálnu (1905) a všeobecnú teóriu realitivity (1916), kt. ako
zovšeobecnená gravitacná teória je základom modernej kozmológie a relativistickej
astrofyziky. Jeho práce podstatne ovplyvnili vývoj astronómie (posun Merkúrovho
perihélia, ohyb svetal v gravit. poli, cervený posun, gravit. kolaps atd.). Roku 1921
dostal Nobelovu cenu za objav fotoel. zákona a za zásluhy o teoret. fyziku.
Galilei, Galileo, 1564-1642 - tal. fyzik, matematik a astronóm. Roku 1609 ako prvý
pozoroval oblohu dalekohladom vlastnej konštrukcie. Objavil štyri Jupiterove mesiace
(nazývané aj G. mesiace), škvrny na Slnku, Venušine fázy, krátery na Mesiaci. Jeho
dielo Dialóg o dvoch systémoch sveta malo rozhodujúcu úlohu v boji za
heliocentrizmus.
Goddard, Robert, 1882-1945 - americký vynálezca a raketový inžinier, ktorý v roku
1926 ako prvý na svete zostrojil a vypustil raketu na kvapalné palivo. Bol raketovým
priekopníkom. Vlastná krajina však jeho prácu prevažne ignorovala. Od malicka bol
fascinovaný myšlienkou cestovania do kozmu a experimentoval na Clarkovej univerzite
v Massachusetts, kde pracoval ako doktorand a 30 rokov tam potom prednášal fyziku.
V roku 1919 publikoval teóriu raketovej techniky, nevediac o teóriách Konstantina
Ciolkovského spred dvoch desatrocí. V 30. rokoch 20. storocia odpálil svoju prvú
stabilizovanú raketu. Mala motor na kvapalné palivo, ktorý využíval benzín a kvapalný
kyslík nasávaný do spalovacej komory. Tento úspech pritiahol dalšie financie a Goddard
pokracoval vo výrobe rakiet s gyroskopickým ovládaním a tryskovými kormidlami.
Halley, Edmond, 1656-1742 - Anglický astronóm a matematik, ktorý dokázal, že
niektoré kométy sú periodické a predpovedal, kedy sa vráti Halleyho kométa. Halley
pracoval pre Královské spolocnost. Bol priatelom Isaaca Newtona a v 80. rokoch 17.
storocia mu pomohol pripravit knihu Principa. V roku 1698 sa Halley stal kapitánom
Anglického královského lodstva, plavil sa cez severný a južný Atlantický oceán, meral
odchýlky magnetického kompasu a dúfal, že objaví mechanizmus na meranie
zemepisnej dlžky. Nakreslil prvú mapu južnej oblohy. Zistil, že hviezdy sa pohybujú.
Najznámejší je však predpovedou, že Halleyho kométa sa vracia k Slnku každých 76
rokov. Neskôr sa stal profesorom matematiky v Oxforde a druhým královským
astronómom Anglicka.
Herschel, William, 1738-1822 - Astronóm nemeckého pôvodu, ktorý vyrobil vynikajúce
zrkadlové dalekohlady a objavil Urán. V roku 1757 sa Herschel prestahoval z
Hannoveru do Anglicka, kde sa živil ako hudobník. V roku 1766 ho angažovali ako
organistu v meste Bath. Tu zacal konštruovat dalekohlady a brúsit kovové zrkadlá. V
roku 1781 vyskúšal jeden zo svojich dalekohladov pred domom a náhodou objavil
planétu Urán (najprv si myslel, že to je kométa). To ho tak preslávilo, že do roka sa
vzdal hudby a stal sa královským astronómom. Postavil najväcší dalekohlad na svete so
100 cm zrkadlom, ktorý používal na prehliadku oblohy a našej Galaxie. Velmi mu
pomáhala jeho sestra Caroline. William objavil stovky hmlovín a zistil, že Slnko sa
pohybuje smerom k súhvezdiu Herkules. Jeho syn John (1792-1871) sa stal tiež
slávnym astronómom.
Hoyle, Fred, nar. 1915 - Anglický astrofyzik, ktorý ukázal, ako vo hviezdach vznikajú
prvky, a ktorý tvrdil, že vesmír bol v ustálenom stave. Hoyle celý život pracoval na
Univerzite v Cambridge v Anglicku, okrem 10 rokov, kedy pôsobil v Hale Observatory v
Kalifornii, kde spolupracoval s Williamom Fowlerom (1911-95). V roku 1957 ukázali,
ako by mohli vznikat vo vnútri hviezd prvky, napríklad lítium, uhlík, kyslík a železo. Ked
velké hviezdy nakoniec explodujú ako supernovy, tieto prvky sa rozptýlia do
kozmického priestoru a znova sa použijú pri vzniku druhej generácie hviezd. V roku
1948 Hoyle spolu s Thomasom Goldom a Hermannom Bondim predložili teóriu tzv.
kvázistacionárneho modelu vesmíru, ktorá stratila podporu v roku 1965 po objave
reliktového žiarenia.
Hubble, Edwin Powell, 1889-1953 - amer. astronóm. Pôsobil v Yerkesovom
observatóriu a v observatóriu na Mount Wilsone. Pracoval najmä v oblasti galaktickej a
mimogalaktickej astronómie, r. 1926 ako prvý rozlíšil jednotlivé hviezdy v galaxiách a
dokázal tak, že sú hviezdnymi sústavami; r. 1929 objavil expanziu vesmíru (H. vztah);
zaviedol prvú klasifikáciu galaxií. Pomenovaná je po nom konštanta expanzie vesmíru.
Kepler, Johanes, 1571-1630 - nem. astronóm, fyzik a matematik. Objavil tri základné
zákony pohybu nebeských telies, cím definitívne rozriešil spor medzi heliocentrizmom a
geocentrizmom v prospech Kopernikovej teórie. Prvé dva zákony uverejnil v diele
Astronomia nova (1609), tretí v diele Harmonices mundi (1619). K. je aj autorom
Rudolfínskych tabuliek (Tabulae Rudolphinae) na presné výpocty polôch planét.
Kopernik, Mikuláš (Mikolaj; Copernicus, Nicolaus), 1473-1543 - pol. astronóm, tvorca
novej heliocentrickej sústavy. Narodil sa v Toruni, študoval teológiu, medicínu a právo
na univerzitách v Krakove, Bologni a Padove; chodil aj na prednášky z matematiky a
astronómie a v Bologni sa zúcastnil na astron. pozorovaniach, kt. organizoval astronóm
D. Navaro (1454-1504). Po návrate do vlasti pôsobil najprv v Heilsbergu a od r. 1512
vo Fromborku. Roku 1507 napísal prvé astron. dielo Commentariolus, v kt. prvýkrát
uviedol svoje tézy o heliocentrickom systéme. Uskutocnil vela pozorovaní vlastnými
prístrojmi. Hlavné dielo o heliocentrizme De revolutionibus orbium coelestium libri VI
(O pohyboch nebeských sfér) dokoncil okolo r. 1530; uverejnené bolo z podnetu G. J.
Rhetica (1514-1575) v Norimbergu r. 1543. Na K. dielo nadviazali G. Galilei, J. Kepler,
I. Newton a mnohí další.
Leavittova, Henrietta, 1868-1921 - Americká astronómka, ktorá študovala premenné
hviezdy typu cefeíd a zistila, že perióda zmien zavisí od ich jasnosti. Leavittová
pracovala v Harvardskej univerzite v Massachusetts, kde merala jasnost obrazov hviezd
na fotografických platniach. Študovala premenné hviezdy typu cefeíd - hviezdy, ktorých
jasnost osciluje v pravidelných periódach - v Magellanovych mrakoch. V roku 1912
potvrdila, že cím je perióda dlhšia, tým je hviezda jasnejšia: preto urcením dlžky
periódy sa môže vypocítat vzdialenost hviezdy podla jej zdanlivej a skutocnej
magnitúdy. To viedlo k objavu, že Magellanove mraky sú vo vzdialenosti približne 100
000 svet. r. a sú malými galaxiami za našou vlastnou Galaxiou.
Newton, sir Isaac, 1643-1727 - angl. fyzik, matematik a astronóm, od r. 1703
predseda Královskej spolocnosti (Royal society). Roku 1687 vydal dielo Philosophiae
naturalis principia mathematica, v kt. sformuloval svoj gravit. zákon a zákony
mechaniky. Urcil pomer hmotností Zeme, Jupitera a Saturna vzhladom na hmotnost
Slnka, vysvetlil prícinu prílivu a odlivu. Roku 1672 sformuloval korpuskulárnu teóriu
svetla; v diele Optics (1704) ju širšie rozviedol, vysvetlil zákony geometrickej optiky,
disperziu, rozklad svetla, interferenciu difrakciu a polarizáciu.
Oort, Jan, 1900-1992 - Holandský astrofyzik, ktorý sa venoval rádiovému výskumu
Mliecnej cesty a predpokladal, že slnecná sústava je obklopená mrakom komét.Oort po
štúdiu na univerzite v Groningene odišiel na univerzitu do Leidenu, kde sa zacal
zaoberat štruktúrou našej Galaxie. Okolo roku 1927 zistil, že Slnko nie je v strede
Mliecnej cesty, a že dráhy blízkych hviezd naznacujú, že stred Galaxie je od nás
vzdialený 30 000 svetelných rokov, za súhvezdím Strelca. Zistil, že Slnko obehne okolo
stredu Mliecnej cesty raz za 200 miliónov rokov, a že hmotnost Galaxie je 100
míliárdkrát väcšia než hmotnost Slnka. V roku 1951 vypátral tvar galaktických
špirálových ramien monitorovaním rádiových vln emitovaných medzihviezdnym
vodíkom. Asi v tom istom case tvrdil aj to, že Slnko je obklopené obrovským
rezervoárom komét, ktoré sú obcas vyrušené prechádzajúcimi hviezdami.
Payenová-Gapoškinová, Cecilia, 1900-1979 - Americká astronómka britského pôvodu,
ktorá ako prvá tvrdila, že vodík a hélium sú hlavnými stavebnými prvkami vesmíru.
Cecilia Payneová sa po navštevovaní prednášok sira Arthura Eddingtona v Cambridge
rozhodla stat astronómkou. V roku 1923 odišla z Anglicka do observatória Harvardskej
univerzity v Massachusetts, aby mohla pracovat s Harlowom Shapleyom. Zistila, že
teplota hviezdy súvisí s jej typom alebo spektrálnou triedou, a dokázala, že hviezdy na
hlavnej postupnosti sa takmer úplne skladajú z vodíka a hélia. V roku 1934 sa vydala
za Sergeja Gapoškina: spolu identifikovali premenné hviezdy pomocou fotografických
pozorovaní.Skúmala aj velmi svietivé hviezdy, ktoré sa v súcasnosti používajú na
meranie vzdialeností najodlahlejších galaxií. V roku 1956 získala profesúru v astronómii
a stala sa prvou profesorkou v Harvarde.
Ptolemaios, Klaudios al. Claudius, asi 85-166 n.l. - Egyptský astronóm, ktorý publikoval
astronomické názory starovekých Grékov v knihe Almagest Astronomické práce
Ptolemaia ovládali vedecké myslenie až do 17. storocia. Jeho diela boli založené na
prácach Hipparcha a iných. K nim pripojil svoje vlastné pozorovania, ktoré urobil zo
strechy observatória. Ptolemaios si myslel, že Zem je ideálna gula v strede vesmíru,
obklopená siedmimi priehladnými gulami, z ktorých každá nesie pohybujúci sa objekt.
Podla rýchlosti na oblohe (a predpokladanej vzdialenosti od Zeme) tam boli Mesiac,
Merkúr, Venuša, Slnko, Mars, Jupiter a Saturn. Ôsma sféra obsahovala hviezdy.
Vynašiel matematický systém, ktorým sa mal dat predvídat pohyb planét. Zistil tiež
zemepisnú šírku a dlžku mnohých miest na Zemi. Jeho mapy boli také dobré, že ich
použil aj Krištof Kolumbus.
Pytagoras, asi 580-500 pred n.l. - gr. matematik a filozof. Bol presvedcený o gulovitom
tvare Zeme. Predstavoval si, že Slnko, Mesiac a planéty obiehajú okolo Zeme po
krištálových sférach a každá sféra vydáva svoj tón - hudbu sfér.
Römer, Olaf al. Olaus, 1644-1710 - dán. astronóm, riaditel observatória a profesor
matematiky v Kodani. Roku 1976 zmeral rýchlost svetla zo zákrytov Jupiterových
mesiacov. Vynašiel ekvatoreál, meridiánový kruh a iné prístroje.
Ryle, Martin, 1918-1984 - Britský priekopník rádioastronómie, ktorý zostavil katalóg 5
000 rádiových zdrojov Ryle pracoval pocas 2. svetovej vojny pri radare. Potom odišiel
na univerzitu v Cambridge, kde zdokonalil techniku skladania signálov z rôznych
pohyblivých rádiových dalekohladov, aby získal jeden obraz objektu emitujúceho
rádiové vlny s vysokým rozlíšením (bol priekopníkom rádiovej interferometrie a
apertúrovej syntézy). Koncom 40. rokov Ryle pozoroval Slnko a mapoval oblasti, ktoré
vyžarovali rádiové vlny. Zaciatkom 50. rokov zistil, že rádiové vlny vyžarujú vzdialené
galaxie. V sérii detailných katalógov rádiových zdrojov ukázal, že v ranom vesmíre boli
galaxie bližšie pri sebe - dôkaz pre teóriu velkého tresku. V roku 1974 Ryle a Antony
Hewish dostali Nobelovu cenu za fyziku.