Skúsenosť

Hermovmu pastierovi sa pred stáročiami prisnil sen o zostarnutej panej, ktorá sa mu v snovom videní začala postupne meniť. Aj keď jej telo zostávalo staré a beloba vlasov sa nezmenila, jej tvár akoby omladla.

T. F. Torrance pripodobnil túto ženu k cirkvi. 1 Kresťania nemôžu žiť staticky. Ak v nich žije Duch Svätý, potom sa menia. (Rim 8,9)

Pavel napísal: „Kristus miluje cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená.“ (Ef 5,25-27) Takéto očistenie je cieľom cirkvi. Veriaci členovia cirkvi môžu teda svedčiť, že „hoci náš vonkajší človek chradne, náš vnútorný sa zo dňa na deň obnovuje“. (2 Kor 4,16) „My všetci s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz.“ (2 Kor 3,18) Táto zmena je vnútorným turíčnym vyvrcholením.

Písmo uvádza viaceré pojmy, ktoré označujú skúsenosti veriacich, a sú to: spasenie, ospravedlnenie, posvätenie, očistenie a vykúpenie. Z opisu vyplýva, že ide o dianie:
(1) už dokonané,
(2) prebiehajúce v prítomnosti,
(3) i to, čo sa stane v budúcnosti. Chápanie týchto troch perspektív pomáha riešiť zdanlivé napätie, týkajúce sa hlavne ospravedlnenia a posvätenia. Túto kapitolu delíme teda do troch väčších častí, ktoré hovoria o spasení v minulosti, v prítomnosti a v budúcnosti.

Skúsenosť spasenia a minulosť
Samotné poznanie skutočností o Bohu, o jeho láske a dobrote je nedostatočné. Úsilie o rozvinutie dobra v človekovi mimo Krista neprináša žiaduce výsledky. Skúsenosť spasenia v hĺbke ľudského srdca je Božie dielo. V súvise s tým Kristus povedal: „Ak sa (119) niekto nenarodí zhora, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo..., ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva.“ (Ján 3,3.5)

Spasenie sa v človekovi stáva skutočnosťou len cez Ježiša Krista, pretože „v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“. (Sk 4,12) Ježiš povedal: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.“ (Ján 14,6)

Do skúsenosti spasenia patrí pokánie, vyznanie, odpustenie, ospravedlnenie a posvätenie.

Pokánie. Krátko pred svojím ukrižovaním Ježiš prisľúbil učeníkom dar Ducha Svätého, ktorý ho sprítomní tým, že bude svet presviedčať „o hriechu, o spravodlivosti a o súde“. (Ján 16,8) Na Turíce Duch Svätý presvedčil prítomných, že potrebujú Spasiteľa. Keď sa pýtali, čo majú robiť, Peter odvetil: „Kajajte sa!“ (Sk 2,37.38; pozri 3,19)

1. Čo je pokánie? Slovo „pokánie“ je preklad hebrejského výrazu nacham a znamená „ľutovať“, „kajať sa“. Rovnocenný grécky výraz metanoeo znamená „zmeniť zmýšľanie“, „pociťovať výčitku“, „kajať sa“. Pravé pokánie vrcholí hlbokou zmenou postoja voči Bohu a hriechu. Boží Duch presviedča tých, čo ho prijímajú, o vážnosti hriechu tak, že v nich prebúdza vedomie Božej spravodlivosti a ich vlastnej stratenosti. Cítia zármutok a uvedomujú si svoju vinu. Uznaním pravdy, že „tomu, kto prikrýva svoje hriechy, sa nebude dariť dobre, a ten, kto ich vyznáva a opustí, dostane milosť“, (Prísl 28,13) vyznávajú svoje vlastné hriechy. Dobrovoľne a bezvýhradne sa podriaďujú Spasiteľovi a zriekajú sa svojho hriešneho správania. Pokánie potom vrcholí v obrátení. Hriešnik sa obracia k Bohu. 2 (Grécky výraz e pistrofe znamená „obrátenie sa k...“; pozri Sk 15,3.)

Dávidova ľútosť nad hriechom cudzoložstva a vraždy je názorným príkladom, ako pokánie pripravuje cestu k víťazstvu nad hriechom. Kráľ pod vplyvom Ducha Svätého znenávidel a oľutoval neprávosti a prosil o očistu: „Uznávam svoje prestúpenia a môj hriech je predo mnou ustavične. Proti tebe, len tebe samému som zhrešil a robil, čo je zlé v tvojich očiach.“ „Zmiluj sa nado mnou, ó Bože, podľa svojho veľkého milosrdenstva, podľa množstva svojich nežných milostí vymaž moje prestúpenie.“ „Stvor vo mne čisté srdce, ó Bože, a obnov vo mne ducha priameho.“ (Ž 51,5.3.12) Z Dávidovej následnej skúsenosti je zrejmé, že Božie odpustenie hriech ľuďom nielen odpúšťa, ale ich z neho aj vyslobodzuje.

Aj keď pokánie odpusteniu predchádza, hriešnik si pokáním nemôže zabezpečiť Božie požehnanie. Hriešnik sa vlastne sám od seba nevie ani kajať, je to Boží dar. (Sk 5,31; pozri Rim 2,4) Duch Svätý vedie hriešnika ku Kristovi, aby sa mohol kajať a prejaviť úprimný zármutok nad hriechom. (120)

2. Pohnútka k pokániu. Kristus povedal: „Ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých potiahnem k sebe.“ (Ján 12,32) Srdce sa obmäkčuje a poddáva, keď človek cíti, že Kristus ho ospravedlňuje a vyslobodzuje spod rozsudku smrti. Predstavme si pocity väzňa v cele smrti, ktorý čaká na popravu a náhle sa dozvie, že dostal milosť.

Kristus kajúcnemu hriešnikovi nielen odpúšťa, ale ho zbavuje aj viny, vyhlasuje ho za spravodlivého! Túto blahosklonnosť si hriešnik nezasluhuje a nemôže ju ani získať. Pavel poukazuje, že Kristus zomrel za naše ospravedlnenie, kým sme my boli slabí, hriešni, zlí a voči Bohu nepriateľskí. (Rim 5,6-10) Hlbinami duše nič tak nezachvieva ako vedomie Kristovej odpúšťajúcej lásky. Keď hriešnici obdivujú túto nevystihnuteľnú lásku, ktorú Boh prejavil na kríži, prebúdza sa v nich najmocnejšia pohnútka kajať sa. Je to Božia dobrota, ktorá nás vedie k pokániu. (Rim 2,4)

Ospravedlnenie. Boh vo svojej nekonečnej láske a milosti urobil Krista, „ktorý nepoznal hriech, hriechom za nás, aby sme my mohli byť ospravedlnení spravodlivosťou Božou v ňom“. (2 Kor 5,21) Veriaceho človeka Ježiš napÍňa svojím Duchom. Tou istou vierou, ktorá je darom Božej milosti, je kajúcny hriešnik ospravedlnený. (Rim 12,3; Ef 2,8; Rim 3,28)

Slovom „ospravedlnenie“ prekladáme gr. výraz dikaioma s významom „spravodlivá požiadavka, skutok“, „úprava“, „právny výrok“, „akt spravodlivosti“, a výraz dikaiosis, vo význame „ospravedlnenie“, „obhájenie“, „zbavenie viny“. Príslušné sloveso dikaioo znamená „byť pokladaný za spravodlivého“, „byť zbavený viny“, „byť ospravedlnený“, „byť oslobodený“, „byť očistený“, „ospravedlniť“, „obhájiť“, „vykonať spravodlivý skutok“. Toľko k významom pojmov. 3

Všeobecne v teologickom zmysle je ospravedlnenie „Boží akt, ktorým Boh vyhlasuje kajúcneho hriešnika za spravodlivého a za takého ho aj pokladá. Ospravedlnenie je opakom odsúdenia.“ 4 (Rim 5,16) Základom takéhoto ospravedlnenia nie je naša poslušnosť, ale poslušnosť Kristova, pretože „spravodlivosť jedného priniesla všetkým ľuďom ospravedlnenie a život... Poslušnosťou jedného sa mnohí stanú spravodlivými.“ (Rim 5,18.19) Boh dáva túto poslušnosť tým veriacim, ktorí sú „ospravedlnení zadarmo jeho milosťou“. (Rim 3,24) „Spasil nás nie pre spravodlivé skutky, ktoré sme my konali, ale zo svojho milosrdenstva.“ (Tít 3,5)

1. Úloha viery a skutkov. Mnohí sa nesprávne domnievajú, že ich postavenie pred Bohom závisí od ich dobrých či zlých skutkov. Pavel na svoju otázku, ako sú ľudia pred Bohom ospravedlnení, jednoznačne odpovedá: „Všetko pokladám za stratu..., aby som získal Krista a našiel sa v ňom bez vlastnej spravodlivosti, ale s tou, ktorá je skrze vieru v Krista – (121) spravodlivosťou z Boha, založenou na viere.“ (Fil 3,8.9) Poukázal na Abraháma, ktorý „uveril Bohu a počítalo sa mu to za spravodlivosť“. (Rim 4,3; 1 Moj 15,6) Bol ospravedlnený skôr než podstúpil obriezku, teda nie na jej základe. (Rim 4,9.10)

Akú vieru mal Abrahám? Písmo hovorí, že „vierou Abrahám poslúchol“, keď ho Boh volal, zanechal svoj domov a „išiel a ani nevedel, kam ide“. (Žid 11,8-10; 1 Moj 12,4; 13,18) Svojou poslušnosťou osvedčil, že šlo o pravú, živú vieru v Boha. Ospravedlnený bol práve na základe tejto dynamickej viery.

Apoštol Jakub varoval pred nesprávnym chápaním ospravedlnenia vierou. To vtedy, ak by niekto chcel byť ospravedlnený vierou bez prejavu patričných skutkov. Poukázal, že pravá viera nemôže existovať bez skutkov. Pavel i Jakub znázornili svoje tvrdenie Abrahámovou skúsenosťou. Abrahámova ochota obetovať syna Izáka (Jak 2,21) bola prejavom jeho viery. Jakub sa pýta: „Vidíš, že viera spolupôsobila s jeho skutkami a že skutkami dosiahla viera dokonalosť?“ (Jak 2,22) „Viera, ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva.“ (Jak 2,17)

Z Abrahámovej skúsenosti je zrejmé, že skutky sú dôkazom pravého vzťahu k Bohu. K ospravedlneniu vedie len viera živá, ktorá pôsobí. (Jak 2,24)

V otázke ospravedlnenia vierou nie je teda medzi Pavlom a Jakubom zásadný rozpor. Kým Pavel označil prijatie ospravedlnenia zo skutkov za názor klamný, Jakub hovoril o rovnako nebezpečnej predstave: chcieť dosiahnuť ospravedlnenie bez patričných skutkov. K ospravedlneniu nevedú ani skutky, ani mŕtva viera. K cieľu vedie len viera pravá, ktorá pôsobí cez lásku a očisťuje dušu. (Gal 5,6)

2. Skúsenosť ospravedlnenia. Na základe ospravedlnenia vierou v Krista sa nám pripočítava jeho spravodlivosť. Zmierení sme s Bohom pre zásluhy Krista, nášho Zástupcu. Pavel hovorí, že „toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou“. (2 Kor 5,21) Ako kajúci hriešnici máme úplné a dokonalé odpustenie. Sme zmierení s Bohom!

Zachariášovo videnie veľkňaza Józuu jedinečne vystihuje, čo je ospravedlnenie. Józua stojí pred Hospodinovým anjelom oblečený v špinavom rúchu, ktoré predstavuje nečistotu hriechu. Satan žiada jeho odsúdenie. Nepriateľove obvinenia sú pravdivé – Józua si odpustenie nezaslúži. Boh však vo svojej božskej láske karhá satana: „Či toto nie je hlaveň vytrhnutá z ohňa?“ (Zach 3,2) Či toto nie je môj milovaný, ktorého chránim zvláštnym spôsobom?

Pán prikazuje, aby poškvrnený odev z neho sňali a hovorí: „Pozri, ja som sňal z teba neprávosť tvoju a oblečiem ťa do slávnostného rúcha.“ (Zach 3,4) Náš milujúci, súcitný Boh odráža satanove obvinenia, ospravedlňuje chvejúceho sa hriešnika a priodieva ho (122) rúchom Kristovej spravodlivosti. Ako Józuovo špinavé rúcho predstavovalo hriech, tak nové rúcho znamenalo novú skúsenosť veriaceho v Kristovi. Pri ospravedlnení sa vyznaný a odpustený hriech prenáša na čistého a svätého Syna Božieho, Baránka, ktorý sníma hriech sveta. „Kajúceho veriaceho človeka bez akýchkoľvek zásluh priodieva Kristova pripočítaná spravodlivosť. Táto výmena šiat, táto božská spasiteľná transakcia, je témou biblického učenia o ospravedlnení.“ 5 Ospravedlnený veriaci získal odpustenie a je zbavený svojich hriechov.

Výsledky. Aké sú výsledky pokánia a ospravedlnenia?

1. Posvätenie. Slovo „posvätenie“ je preklad gréckeho výrazu hagiasmos. Pôvodne znamená „svätosť“, „posvätenie“ a odvodzuje sa zo slova hagiazo, „urobiť svätým“, „posvätiť“, „oddeliť“. Hebrejský rovnocenný výraz je kadaš s významom „oddeliť od obyčajného používania“. 6

Pravé pokánie a ospravedlnenie vedie k posväteniu. Ospravedlnenie a posvätenie úzko spolu súvisia. 7 Pojmy treba odlišovať, no ich obsahy nemožno oddeľovať. Ide o dve fázy spasenia: ospravedlnenie je to, čo Boh robí pre nás, kým posvätenie je to, čo Boh robí v nás.

Ani ospravedlnenie, ani posvätenie nie sú výsledkom záslužných skutkov. Jedno i druhé je zásluhou Kristovej milosti a spravodlivosti. „Spravodlivosť, ktorou sme ospravedlnení, je nám pripočítaná; spravodlivosť, ktorou sme posvätení, je nám udelená. Prvá nás oprávňuje k vstupu do neba, druhá nás uspôsobuje pre život v nebi.“ 8

Tri fázy podľa Písma sú:
(1) dokonaný skutok v minulosti veriaceho,
(2) proces, ktorý prebieha v prítomnej skúsenosti veriaceho,
(3) konečný výsledok, ktorý veriaci pozná pri Kristovom návrate.

Pokiaľ ide o minulosť veriaceho v momente ospravedlnenia, veriaci človek je súčasne aj posvätený „v mene Pána Ježiša Krista a v duchu nášho Boha“. (1 Kor 6,11) Veriaci človek sa stáva „svätým“. V tomto ohľade je vykúpený a celkom patrí Bohu.

V dôsledku Božieho povolania (Rim 1,7) sú veriaci nazvaní „svätými“, pretože sú „v Kristovi“ (Fil 1,1; pozri Ján 15,1-7) a nie preto, že dosiahli stav bezhriešnosti. Spasenie je prítomná skúsenosť. Pavel hovorí: „Spasil nás nie pre spravodlivé skutky, ktoré sme my konali, ale zo svojho milosrdenstva, kúpeľom znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom“ (Tít 3,5) a oddelil nás a posväcuje nás pre svätý zámer a život s Kristom.

2. Prijatie do Božej rodiny. Noví veriaci súčasne dostali „Ducha adoptívneho synovstva“. Boh ich prijal za svoje deti, čo znamená, že veriaci sú synmi a dcérami Kráľa! Urobil ich dedičmi, „Kristovými spoludedičmi“. (Rim 8,15-17) Aká prednosť, česť a radosť! (123)

3. Istota spasenia. Ospravedlnenie prináša aj istotu, že veriaci človek je prijatý, a súčasne radosť z terajšieho spojenia s Bohom. Bez ohľadu na to, ako hriešne sme v minulosti žili, Boh nám odpúšťa všetky neprávosti a už nie sme pod odsúdením a zlorečenstvom zákona. Vykúpenie sa stalo skutočnosťou: „V ňom máme vykúpenie skrze jeho krv, odpustenie hriechov, podľa bohatstva jeho milosti“. (Ef 1,7)

4. Začiatok nového a víťazného života. Vedomie, že Spasiteľova krv prikrýva našu hriešnu minulosť, pôsobí uzdravenie tela, duše i ducha. Pocity viny sa strácajú, pretože v Kristovi je všetko odpustené, všetko je nové. Kristus nás každodenne obdarúva svojou milosťou a začína v nás premenu na Boží obraz.

Rastom našej viery v neho postupuje aj naša premena a upevňuje sa víťazstvo nad mocnosťami temna. Kristus premáha svet a zaručuje nám vyslobodenie z otroctva hriechu. (Ján 16,33)

5. Dar večného života. Náš nový vzťah ku Kristovi prináša dar večného života. Ján potvrdzuje: „Kto má Syna, má život; kto nemá Božieho Syna, nemá život.“ (1 Ján 5,12) Hriešna minulosť je za nami, v prítomnosti Ducha v srdci sa smieme tešiť z požehnania spásy.

Skúsenosť spasenia a prítomnosť
Keďže Kristova krv pôsobí očistenie, ospravedlnenie a posvätenie, veriaci sa stáva „novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové.“ (2 Kor 5,17)

Výzva k posvätenému životu. Do spásy patrí aj posvätený život na základe toho, čo Kristus na Golgote vykonal. Pavel vyzýval veriacich, aby žili životom zasväteným mravnej čistote a morálnemu správaniu. (1 Tes 4,7) Boh dáva veriacim Ducha svätosti, aby ich pripravil na skúsenosť posvätenia. (Rim 1,4) Pavel sa modlil za veriacich: „Nech vám dá podľa bohatstva svojej slávy, aby skrze jeho Ducha mocne zosilnel váš vnútorný človek, aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach.“ (Ef 3,16.17)

Veriaci človek ako nové stvorenie má nové zodpovednosti. Pavel píše: „Ako ste vydávali svoje údy na neprávosť, keď slúžili nečistote a neprávosti, tak teraz vydávajte svoje údy na posvätenie, aby slúžili spravodlivosti.“ (Rim 6,19) Teraz majú žiť „v Duchu“. (Gal 5,25)

Duchom naplnení veriaci nežijú „podľa tela, ale podľa Ducha“. (Rim 8,1; pozri 8,4) Sú premenení, pretože „zmýšľanie tela vedie k smrti, zmýšľanie Ducha však vedie k životu a pokoju“. (Rim 8,6) Prítomnosťou Ducha Božieho „nežijete telesne, ale duchovne“. (Rim 8,9) (124)

Najvyšším cieľom života naplneného Duchom je „páčiť sa Bohu“. (1 Tes 4,1) Božou vôľou je posvätenie. Pavel radí veriacim, aby sa „zdržiavali smilstva“ a „aby nik v tejto veci nevybočil z medzí... Veď Boh nás nepovolal pre nečistotu, ale pre posvätenie.“ (1 Tes 4,3.6.7)

Vnútorná zmena. Pri druhom advente budeme premenení telesne. Toto porušiteľné, smrteľné telo si oblečie nesmrteľnosť. (1 Kor 15,51-54) Naša povaha sa však musí zmeniť počas prípravy na druhý advent.

Pri premene povahy ide o duševné a duchovné stránky Božieho obrazu, vnútorný človek „sa zo dňa na deň obnovuje“. (2 Kor 4,16; pozri Rim 12,2) Ako tá stará pani v príbehu z Hermovho Pastiera, cirkev sa omladzuje zvnútra – každý opravdivý kresťan sa mení od slávy na slávu ešte väčšiu, aby pri druhom advente bola premena na Boží obraz zavŕšená.

1. Pôsobenie Krista a Ducha Svätého. Len Stvoriteľ môže uskutočniť stvoriteľské dielo premeny nášho života. (1 Tes 5,23) Nerobí to však bez našej účasti. Musíme sa otvoriť pôsobeniu Ducha, čo sa deje pohľadom stále upretým na Krista. Uvažovaním o Kristovom živote v nás Duch Svätý obnovuje telesné, duševné i duchovné schopnosti. (Pozri Tít 3,5.) Dielom Ducha Svätého je zjavovať Krista a obnovovať v nás Kristov obraz. (Pozri Rim 8,1-10.)

Boh chce žiť vo svojom ľude. Keďže zasľúbil, že „bude bývať v nich“, (2 Kor 6,16; pozri 1 Ján 3,24; 4,12) Pavel mohol povedať: „Žije vo mne Kristus.“ (Gal 2,20; pozri Ján 14,23) V kom Stvoriteľ prebýva denne, toho vnútorne oživuje (2 Kor 4,16) a obnovuje mu zmýšľanie. (Rim 12,2; pozri tiež Fil 2,5)

2. Účasť na božskej prirodzenosti. Kristove „vzácne a veľmi veľké zasľúbenia“ pôsobia svojou božskou mocou tak, aby dokonali premenu našich pováh. (2 Pet 1,4) Tento prístup k božskej moci nám umožňuje, aby sme „k svojej viere pridávali cnosť, k cnosti poznanie, k poznaniu zdržanlivosť, k zdržanlivosti trpezlivosť, k trpezlivosti nábožnosť, k nábožnosti bratskú náklonnosť a k bratskej náklonnosti lásku“. (2 Pet 1,5-7) Peter dodáva: „Ak toto všetko máte a ak sa to rozhojňuje, nebudete nečinnými a neplodnými v poznávaní nášho Pána Ježiša Krista. Kto však toto nemá, je slepý.“ (2 Pet 1,8.9)

a) Len prostredníctvom Krista. To, čo premieňa ľudí na obraz ich Tvorcu, je „oblečenie si Pána Ježiša Krista“ (Rim 13,14; Žid 3,14) a „obnova v Duchu Svätom“. (Tít 3,5) Je to rozhojňovanie Božej lásky v nás. (1 Ján 4,12) Ide o tajomstvo podobné tajomstvu vtelenia Božieho Syna. Ako Duch Svätý uspôsobil Krista, aby sa stal človekom, tak tento Duch uspôsobuje aj nás, aby sme mali účasť na vlastnostiach Božej povahy. Touto účasťou na Božej prirodzenosti sa obnovuje náš vnútorný človek a my sa (125) stávame podobnými Kristovi, aj keď na odlišnej úrovni: zatiaľ čo sa Kristus stal človekom, veriaci sa nestávajú Bohom. Ide o premenu povahy na podobu Božieho charakteru.

b) Dynamický proces. Posvätenie sa deje postupne. Modlitbou a štúdiom Slova stále dospievame do spoločenstva s Bohom.

Len rozumové chápanie plánu spasenia nestačí. Kristus povedal: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom.“ (Ján 6,53-56)

Jeho obrazná reč živo naznačuje, že veriaci majú prijímať Kristove slová. Ježiš povedal: „Slová, ktoré vám ja hovorím, sú Duch a život.“ (Ján 6,63; pozri tiež Mat 4,4)

Povahu utvára to, čím sa človek v mysli živí, t.j., čo duchovne „je a pije“. Keď prijímame chlieb života, stávame sa podobní Kristovi.

3. Dve premeny. V tom istom roku (1517), keď Luther pribil svojich 95 výpovedí na dvere zámockého chrámu vo Wittenbergu, slávny Rafael začal v Ríme maľovať svoj známy obraz Premenenie. Tieto dve udalosti majú niečo spoločné. Lutherov čin znamenal zrod protestantizmu; Rafaelova maľba, aj keď nezámerne, vystihla reformačného ducha.

Maľba ukazuje Krista na Vrchu premenenia, na ktorého z údolia nádejne hľadí diablom posadnutý chlapec. (Pozri Mar 9,2-29.) Dve skupiny učeníkov – jedna na vrchu, druhá v údolí – predstavujú dva druhy kresťanov.

Učeníci na vrchu chceli zostať s Kristom – akoby nezaujatí potrebami ľudí v údolí. Po celé stáročia mnohí stavali na „vrchoch“, ďaleko od potrieb sveta. Ich skúsenosť je vlastne modlitbou bez skutkov.

Na druhej strane učeníci v údolí pracovali a nemodlili sa – a ich úsilie vyhnať démona zostalo bez úspechu. Celé zástupy zostávali buď v zajatí bezmocnej lopoty v záujme iných, alebo v modlitebnom zaujatí bez toho, aby pomohli iným.

Potrebou obidvoch týchto kresťanských skupín je obnova Božieho obrazu v každom človekovi.

a) Pravá premena. Boh chce zmeniť padlých ľudí na svoj obraz tým, že zmení ich vôľu, myseľ, túžbu a povahu. Duch Svätý zásadne mení výhľad veriacich. Plody Ducha „láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť“ (Gal 5,22.23) sú teraz ovocím ich životného štýlu aj napriek tomu, že až do Kristovho návratu zostávajú porušenými smrteľníkmi.

Ak neodporujeme, potom sa Kristus tak „stotožní s našimi myšlienkami a zámermi a srdce i myseľ nám bude usmerňovať svojou vôľou do tej miery, že ho budeme poslúchať každým (126) svojím rozhodnutím. Očistená a posvätená vôľa mu bude ochotne a radostne slúžiť“. 9

b) Dvojaké určenie. Z Kristovho premenenia je zrejmý ďalší výrazný rozdiel. Kristus bol premenený, ale v určitom zmysle bol premenený aj chlapec v údolí. Chlapec dostal démonický výzor. (Pozri Mar 9,1-29.) Tu sú zobrazené dva protichodné plány – Boží plán našej obnovy a satanov plán našej záhuby. Písmo hovorí, že Boh nás môže zachovať „od pádu“. (Júda 1,24) Na druhej strane satan robí všetko preto, aby nás zachoval v padlom stave.

Život je ustavičná zmena. Nieto neutrálneho miesta. Buď sme zušľachtení, alebo potupení. Buď sme „sluhami hriechu“, alebo „služobníkmi spravodlivosti“. (Rim 6,17.18) Ktokoľvek nám upútava myseľ, upútava nás. Ak nám prostredníctvom Ducha Svätého myseľ upútava Kristus, budeme ľuďmi podobnými Kristovi. Duchom naplnený život „púta 'každú myseľ`, aby bola poslušná Kristovi“. (2 Kor 10,5) Byť však bez Krista znamená byť bez prameňa života a rútiť sa do neodvratnej záhuby.

Kristova dokonalosť. Čo je biblická dokonalosť? Ako ju možno získať?

1. Biblická dokonalosť. Slová „dokonalý“ a „dokonalosť“ sú prekladom hebrejského výrazu tam alebo tamim s významom „úplný“, „správny“, „mierny“, „morálny“, „zdravý“. Grécky výraz teleisos všeobecne znamená „úplný“, „dokonalý“, „zrelý“, „dospelý“, „úplne vyvinutý“, a „rozhodný“. 10

Keď sa tento výraz v Starej zmluve nachádza v súvislosti s ľuďmi, má relatívny význam. Nóach, Abrahám a Jób sú označení za dokonalých alebo bezúhonných, (1 Moj 6,9; 17,1; 22,18; Jób 1,1.8) aj keď každý mal svoje nedokonalosti. (1 Moj 9,21; 20. kap.; Jób 40,2-5)

V Novej zmluve slovo „dokonalý“ často označuje dospelých ľudí, čo žili ako najlepšie vedeli podľa svetla, ktoré im bolo zjavené, a naplno rozvinuli svoje duchovné, duševné a telesné schopnosti. (Pozri 1 Kor 14,20; Fil 3,15; Žid 5,14.) Kristus povedal, že veriaci majú byť dokonalí vo svojej obmedzenej sfére, ako Boh je dokonalý vo svojej nekonečnej a absolútnej sfére. (Pozri Mat 5,48.) Z Božieho hľadiska je dokonalý ten, kto celým svojím srdcom a životom bezvýhradne vzýva Boha a slúži mu, kto ustavične rastie v božskom poznaní, kto z Božej milosti žije podľa svetla, ktoré dostal a teší sa z víťazného života. (Pozri Kol 4,12; Jak 3,2.)

2. Úplná dokonalosť v Kristovi. Ako sa môžeme stať dokonalými? Duch Svätý nám sprostredkúva Kristovu dokonalosť. Vierou sa Kristova dokonalá povaha stáva našou. Na túto dokonalosť si ľudia nemôžu nikdy robiť nárok nezávisle od Krista, akoby bola vrodeným majetkom alebo ich právom. Dokonalosť je Boží dar. (127)

Ľudia bez Krista nemôžu získať spravodlivosť. On povedal: „Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia. Lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ (Ján 15,5) Je to Kristus, „ktorý sa pre nás stal múdrosťou od Boha i spravodlivosťou, posvätením a vykúpením“. (1 Kor 1,30)

V Kristovi tieto vlastnosti tvoria našu dokonalosť. On raz navždy zavŕšil naše posvätenie a vykúpenie. K tomu, čo vykonal on, nikto nemôže nič pridať. Naše svadobné rúcho, rúcho spravodlivosti, tkal Kristus svojím životom, smrťou a zmŕtvychvstaním. Duch Svätý teraz berie toto zavŕšené dielo a zapracúva ho do nášho kresťanského života. Takto môžeme „byť naplnení všetkou plnosťou Božou“. (Ef 3,19)

3. Vpred k dokonalosti. Aká je vo všetkom tom dianí naša úloha? Kristova prítomnosť v nás nám pomáha dospievať k duchovnej zrelosti. Božie dary v cirkvi nám umožňujú „rozvíjať sa“ k „zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku“. (Ef 4,13) Musíme vyrásť zo svojej detskej skúsenosti. (Ef 4,14) Musíme prekročiť svoju základnú kresťanskú skúsenosť a prejsť na „pevný pokrm“, prichystaný dospelým veriacim. (Žid 5,14) Čítame: „Preto nechajme bokom začiatočné učenie o Kristovi a povznesme sa k dokonalosti.“ (Žid 6,1) Pavel hovorí: „Modlím sa za to, aby vaša láska teraz viac rástla v pravom poznaní a vo všestrannom chápaní, aby ste vedeli rozpoznať, čo je lepšie, a aby ste boli čistí a bez hany pre Kristov deň, plní ovocia spravodlivosti, ktoré je skrze Ježiša Krista a Božiu slávu a chválu.“ (Fil 1,9-11)

Posvätený život naráža na mnohé veľké ťažkosti a prekážky. Pavel napomína veriacich, aby „s bázňou a chvením pracovali na svojom spasení“. A dodal povzbudzujúce slová: „Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete, aj konáte, čo sa jemu páči.“ (Fil 2,12.13) Čítame: „Deň čo deň sa vzájomne povzbudzujte, kým trvá to 'dnes`, aby nikoho z vás nezatvrdilo mámenie hriechu. Veď sme sa stali účastníkmi Krista, pravda, ak istotu, ktorú sme mali na počiatku, zachováme pevnú až do konca.“ (Žid 3,13.14; pozri Mat 24,13)

Písmo však varuje: „Lebo ak dobrovoľne hrešíme po tom, čo sme prijali poznanie pravdy, neostáva už viac pre nás obeť za hriechy, ale iba hrozné očakávanie súdu.“ (Žid 10,26.27)

Tieto napomenutia ozrejmujú, že „kresťania zrejme potrebujú viac než len nejaké čisto právne ospravedlnenie a posvätenie. Potrebujú svätosť povahy, aj keď spasenie je vždy na základe viery. Právo vstupu do nebeského odpočinku umožňuje len Kristova spravodlivosť. Boží plán spasenia okrem oprávnenia na vstup umožňuje aj určitú spôsobilosť pre nebesá, a to na základe Krista, ktorý prebýva v srdci veriaceho. Táto spôsobilosť sa musí prejaviť v mravnej povahe človeka, čo je dôkazom, že spasenie 'sa uskutočnilo` “. 11 (128)

Čo to znamená v ľudských podmienkach? Ustavičná modlitba je nevyhnutná pre posvätený život, ktorý je dokonalý na každom stupni svojho rozvoja, „preto sa... neprestávame za vás modliť a prosiť..., aby ste žili, ako sa patrí vzhľadom na Pána, a páčili sa mu vo všetkom, tým, že budete prinášať ovocie všetkých dobrých skutkov a rásť v poznaní Boha“. (Kol 1,9.10)

Každodenné ospravedlnenie. Všetci veriaci, ktorí žijú posväteným životom, v ktorom vládne Kristus, a sú plní Ducha, každodenne potrebujú ospravedlnenie, ktoré im dáva Kristus. Potrebujeme to kvôli stálym prestúpeniam a chybám, ktorých sa môžeme nechtiac dopúšťať. Dávid si uvedomoval hriešnosť ľudského srdca, preto prosil o odpustenie skrytých vín. (Ž 19,13; pozri Jer 17,9) Keď hovoríme zvlášť o hriechoch veriacich ľudí, Boh nás uisťuje, že „keby niekto zhrešil, máme u Otca zástancu, Ježiša Krista, spravodlivého“. (1 Ján 2,1)

Skúsenosť spasenia a budúcnosť
Naše spasenie bude definitívne a úplne zavŕšené vtedy, keď budeme buď oslávení pri vzkriesení, alebo po premene prenesení do neba. V oslávení sa Boh delí s vykúpenými o svoju neskonalú slávu. To je nádej, ktorú ako Božie deti očakávame všetci. Apoštol Pavel povedal: „Chválime sa nádejou na Božiu slávu.“ (Rim 5,2)

To sa splní pri druhom advente, keď sa zjaví Kristus „na spásu tým, čo ho očakávajú“. (Žid 9,28)

Oslávenie a posvätenie. Kristus v našich srdciach je jednou z podmienok budúcej spásy – oslávenia nášho smrteľného tela. Pavel povedal: „Kristus vo vás, nádej slávy,“ (Kol 1,27) čo na inom mieste vysvetľuje: „Keď vo vás prebýva Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, potom ten, čo vzkriesil z mŕtvych Krista, oživí aj vaše smrteľné telá skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás.“ (Rim 8,11) Apoštol nás uisťuje, že Boh „vás vyvolil ako prvotinu na spásu v posvätení Duchom a vierou v pravde..., aby ste získali slávu nášho Pána Ježiša Krista“. (2 Tes 2,13.14)

V ňom sme už v trónnej sieni neba. (Kol 3,1-4) Tí, čo sú „účastníkmi Ducha Svätého“, už vlastne zakúsili „sily budúceho veku“. (Žid 6,4.5) Obdivovaním slávy Pánovej a stálym pohľadom na príťažlivú láskyplnosť Kristovej povahy – „Pánov Duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz“ (2 Kor 3,18) – sme pripravovaní na premenenie, ktoré zakúsime pri druhom advente.

Definitívne budeme vykúpení a prijatí za Božie deti v budúcnosti. Pavel hovorí: „Stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia,“ a dodáva: „Aj my sami, čo máme prvotinu Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame adoptívne synovstvo, vykúpenie svojho tela.“ (Rim 8,19.23; Ef 4,30) (129)

Táto vrcholná udalosť sa deje „v čase, keď sa všetko obnoví“. (Sk 3,21) Kristus to volá „obnovením sveta“. (Mat 19,28; „obnovou všetkého“ – angl. preklad) Vtedy „aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí“. (Rim 8,21)

Biblický pohľad, že na jednej strane prijatie a vykúpenie – t.j. spasenie – „už“ bolo zavŕšené, a na strane druhej zavŕšené „ešte nebolo“, môže niekoho miasť a znepokojovať. Odpoveď dáva celý rozsah Kristovho diela ako Spasiteľa. „Pavel spája naše prítomné spasenie s prvým príchodom Kristovým. V historickom kríži, v zmŕtvychvstaní a v Kristovej nebeskej službe máme raz prevždy zabezpečené ospravedlnenie a posvätenie. Pavel naše budúce spasenie, oslávenie nášho tela, však spája s Kristovým druhým príchodom.

Z tohto dôvodu mohol Pavel jedným dychom povedať: 'Sme spasení` z hľadiska Kristovho kríža a zmŕtvychvstania v minulosti a súčasne 'nie sme ešte spasení` z hľadiska budúceho návratu Kristovho, keď vykúpi naše telá.“ 12

Zdôrazňovať našu prítomnú spásu a vylučovať naše budúce spasenie je nesprávnym a nešťastným chápaním Kristovho celostného spásneho diela.

Oslávenie a dokonalosť. Niektorí ľudia nesprávne veria, že konečná dokonalosť, ktorú prinesie oslávenie, je už ľuďom dostupná. Apoštol Pavel, Bohu odovzdaný muž, však sám na sklonku svojho života napísal: „Nie že by som už bol dokonalý, ale bežím, aby som sa ho niekedy zmocnil, ako sa aj Kristus Ježiš zmocnil mňa. Bratia, ja si nenamýšľam, že som sa už zmocnil. Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou a uháňam za tým, čo je predo mnou. Bežím k cieľu, za víťaznou cenou Božieho povolania zhora v Kristovi Ježišovi.“ (Fil 3,12-14)

Posvätenie je celoživotný proces. Dokonalosť máme teraz len v Kristovi, ale posledná, všeobsiahla premena nášho života na Boží obraz sa stane skutočnosťou pri druhom advente. Pavel varuje: „Kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol.“ (1 Kor 10,12) Dejiny Izraela i život Dávida, Šalamúna a Petra sú vážnym varovaním pre všetkých. „Do konca života musíme neochvejne strážiť city a vášne. Existuje vnútorná porušenosť i vonkajšie pokušenie a kdekoľvek bude Božie dielo napredovať, satan bude chcieť okolnosti zvrátiť tak, aby pokušenia doľahli na človeka zvlášť tvrdo. Ani na chvíľu si nemôžeme byť istí, iba ak sa budeme spoliehať na Boha a žiť život skrytý s Kristom v Bohu.“ 13

Naša posledná stvoriteľská premena bude zavŕšená, keď dostaneme neporušiteľnosť a nesmrteľnosť, keď Duch Svätý úplne obnoví pôvodné stvorenie.

Základ nášho prijatia u Boha
Základom nášho prijatia u Boha nie sú ani povahové vlastnosti podobné Kristovi, ani bezchybné správanie. Spásna spravodlivosť prichádza od (130) jediného spravodlivého Človeka Ježiša a sprostredkúva nám ju Duch Svätý. Ku Kristovmu daru spravodlivosti nemôžeme ničím prispieť, môžeme ho len prijať. Okrem Krista nikto nie je spravodlivý. (Rim 3,10) Nezávislá ľudská spravodlivosť je len poškvrnené rúcho. (ROH Iz 64,6; ECAV Iz 64,5; pozri tiež Dan 9,7.11.20; 1 Kor 1,30) 14

Základom nášho prijatia u Otca nemôže byť ani to, čo konáme pod vplyvom Kristovej spásnej lásky. Toto prijatie je založené na diele Krista. Keď nás Duch Svätý privádza ku Kristovi, umožňuje nám aj toto prijatie.

Je naše prijatie u Otca založené na Kristovej ospravedlňujúcej spravodlivosti, alebo na jeho posväcujúcej spravodlivosti, či na oboch? Ján Calvin pripomínal, že ako „Kristus nemôže byť rozdelený na časti, tak aj to dvoje, ospravedlnenie a posvätenie, ktoré vnímame ako v ňom spojené, sú neoddeliteľné“. 15 Kristovu službu treba vidieť celostne. To je dôležité preto, aby sme sa vyhli špekulácii o týchto dvoch pojmoch „v snahe presne definovať jemné rozdiely medzi ospravedlnením a posvätením... Prečo chceme byť presnejší než inšpirácia v takých dôležitých otázkach ospravedlnenia z viery?“ 16

Ako slnko vyžaruje svetlo a teplo – neoddeliteľne, a predsa s jedinečnými funkciami – tak sa aj Kristus stal pre nás spravodlivosťou i posvätením. (1 Kor 1,30) V ňom sme nielen celkom ospravedlnení, ale aj celkom posvätení.

Duch Svätý vnáša do nášho vnútra ono golgotské „Dokonané je“ a sprostredkúva nám jedinú skúsenosť prijatia ľudstva u Boha. Toto „Dokonané je“ z kríža spochybňuje všetky iné pokusy získať toto prijatie. Keď Duch Svätý uvádza Ukrižovaného do nášho života, dáva nám jediný základ nášho prijatia u Otca a poskytuje jediné skutočné oprávnenie i jedinú spôsobilosť pre spásu, ktorá nám je sprístupnená.