Školské hodnotenie

Školské hodnotenie

Školské hodnotenie je zvláštnym prípadom hodnotenia. Vo svojej podstate je porovnateľné s hodnotením vo vede, v technike, v obchode, manažmente alebo kdekoľvek inde. Ale školské hodnotenie má aj svoje špecifiká, je niečím zvláštnym. Školské hodnotenie má mnoho podôb a týka sa mnoho rôznych vzťahov v systéme školy. Učitelia hodnotia žiakov a ich výkony slovom, číselne, ale taktiež úsmevom, gestom, prikývnutím atď. Pravdaže taktiež žiaci hodnotia sami seba, svojich spolužiakov a svojich učiteľov. A nakoniec samotní učitelia sa zamýšľajú nad vlastnou prácou a hodnotia svoje pedagogické postupy a výsledky.
Za školské hodnotenie sa považujú všetky hodnotiace procesy a ich prejavy, ktoré bezprostredne ovplyvňujú školskú výučbu alebo o nej vypovedajú. Učitelia a žiaci sú prakticky jedinými vnútornými posudzovateľmi výučby, sú ich priamymi, dlhodobými a najviac zainteresovanými účastníkmi.

2.1 Koncepcie vzdelávania a školské hodnotenie

Koncepciu vzdelávania vymedzuje sociológ R. Meighan ako rozsiahly a vnútorne prevádzaný systém ideí a presvedčení o spôsobe vzdelávania, ktorý vyznáva určitá skupina ľudí a ktorý sa prejavuje v ich chovaní a v komunikácii. Vzdelávacia koncepcia má rozhodujúci vplyv na to, ktorý z hodnotiacich vzťahov alebo ktorá z foriem a metód hodnotenia budú v škole presadzované, alebo naopak odmietané. R. Meighan uvádza tri koncepcie, v jeho terminológii „ideológie“, ktoré ovplyvňujú spôsoby školského hodnotenia:

2.1.1 Transmisívna koncepcia
Transmisívna koncepcia kladie dôraz na podávanie poznatkov a schopností. Je blízka myšlienkam tzv. akademických teórií vzdelávania alebo pedagogického esencializmu- poňatí, podľa ktorých má škola podať žiakom podstatné kultúrne znalosti, schopnosti a postoje, nezbytné k tomu, aby mohli existovať ako plne rozvinuté, zrelé ľudské bytosti. Zodpovednosť je plne zverená učiteľovi, je naňho delegovaná kultúrou, tradíciou, spoločenstvom. Učiteľ je považovaný za sprostredkovateľa tradovaných hodnôt vyznávaných spoločnosťou. Jeho úlohou je výklad učiva a oprava prípadných žiakových chýb. Hodnotenie stojí na konci určitej etapy výučby. Hodnotenie by malo byť čo najviac objektívne a malo by poskytovať čo najpresnejšie porovnanie kvality žiakových výkonov vzhľadom k určeným štandardom alebo normám.

2.1.2 Interpretatívna koncepcia
Interpretatívna koncepcia zdôrazňuje vyzdvihovanie poznatkov z osobnej skúsenosti žiaka do ohniska jeho vedomej pozornosti a ich následný výklad spojený s rozvíjaním, doplňovaním poznaného. V tejto koncepcii hrá nezanedbateľnú úlohu individuálna alebo skupinová výrazná tvorba žiakov, ktorá tvorí vhodnú protiváhu nadmernej usporiadanosti školského prostredia a vnáša do školy predpoklady pre individuálnu rôznorodosť a pre rozvíjanie žiakovej fantázie a tvorivosti. Táto koncepcia má blízko k tzv. personálnym, na dieťa orientovaným teóriám vzdelávania alebo pedagogickému progresivizmu, ktorý presadzuje výučbu rešpektujúcu rozmanité potreby a záujmy žiakov a pripravujúcim žiakov na pochopenie súčasného života i seba samých. Učiteľ je v interpretatívnej koncepcii pokladaný za podnecovateľa dialógu, v ktorom žiaci na základe porovnania a interpretácie vlastných skúseností a poskytovať žiakom oporu pri interpretáciách. Úlohou žiaka je odhaľovanie rozporov a podobností medzi rozdielnymi skúsenosťami. Hodnotenie sprevádza celý proces výučby ako prostriedok porovnania a vyzdvihovania poznatkov. Hodnotenie má byť motivujúce a má viesť žiaka k poznaniu.




2.1.3 Autonómna koncepcia
Autonómna koncepcia stavia do popredia sebavzdelávanie, sebareflexiu, svojprávnosť žiakovej vlastnej cesty k poznaniu. Učiteľ je organizátorom žiakovej vlastnej skúsenosti s učením, pomáha mu pochopiť a ovládnuť vlastné poznávacie procesy. Úlohou učiteľa je priviesť žiakov k samostatnému posudzovaniu a rozhodovaniu. Hodnotenie zo strany učiteľa má postupne prechádzať na stranu žiaka podľa toho, ako žiaci zvládajú procesy vlastného učenia. Hodnotenie má žiakovi poskytovať spätnú väzbu a poznatky o procese jeho učenia.
Žiadna z koncepcií nie je sama o sebe dobrá alebo zlá, každá ma svoje nesporné výhody a nevýhody.

Hodnotenie sa tesne viaže k hodnotám. Hodnoty bezprostredne súvisia s ľudskými potrebami a emóciami. Preto majú vplyv na poznávanie, prežívanie alebo jednanie. V istom zmysle sú hodnoty a starosť o ne hlavnou náplňou školskej činnosti. Žiaci sa v škole učia hodnoty rozpoznávať, učia sa tvoriť a ochraňovať kladné hodnoty a vyhýbať sa hodnotám záporným.
Typov, foriem a metód hodnotenia je v súčasnej škole pomerne dosť. Každý z typov hodnotenia má v škole svoj jedinečný zmysel a vyžaduje zvláštny spôsob práce a osobitnú pozornosť. Na prvom mieste rozlíšime bezdečné a zámerné hodnotenie. Ich rozdielnosť a vzájomná spojitosť je výrazom najtypickejšej úlohy vzdelávania – privádzať bezdečné a nezámerné chovanie do ohniska zámernej pozornosti a vedomej snahy. S tým súvisia aj rozdiely medzi holistickým a analytickým hodnotením. Pedagogická psychológia zdôrazňuje, že pre žiaka v škole sú hodnotenie aj bezdečné prejavy: prikývnutie, úsmev, odmietavé gesto a pod.
Emócie, ktoré prevažujú v bezdečnom hodnotení, podmieňujú jeho celistvosť, bezdečné hodnotenie nie je analytické, ale holistické, to znamená, že je založené na celkovom dojme z hodnoteného objektu. Pokiaľ učiteľ podrobí svoje hodnotiace prejavy vedomej kontrole, môže ich do určitej miery analyzovať, pozmeniť ich do podoby zámerného hodnotenia a pedagogicky cielene s nimi zaobchádzať. To nemá znamenať potlačenie citovej zložky hodnotenia, ale jej primeranú kultiváciu, ktorá patrí k rozvíjaniu emocionálnej inteligencie- schopnosti zvládať svoje citové prejavy. Učitelia si zvyčajne dávajú pozor na niektoré bezdečné citové prejavy negatívneho hodnotenia. Máločo dokáže žiaka natoľko odradiť ako nekontrolovane vyjadrený nesúhlas spojený s útrpnosťou, pohŕdaním či posmechom zo strany učiteľa. Zámerné hodnotenie prebieha pod zreteľnou kontrolou vedomia a vôle a dá sa pomerne dobre analyzovať a formalizovať.
Analytické hodnotenie neposudzuje hodnotený objekt jedine ako celok, ale týka sa vybraných čiastkových vlastností.
Formalizované hodnotenie je zafixované do zrozumiteľnej formy – do hodnotiacej správy -, a tu je preto pohodlne zaznamenávať, uchovávať a spracovávať. Jeho najtypickejším školským prejavom je slovné hodnotenie alebo číselné hodnotenie.
Sumatívne hodnotenie a formatívne hodnotenie sú v škole veľmi dôležité, ale obidva spôsoby sa líšia svojou informačnou hodnotou a tým, že pre posudzovaného človeka máva každý z nich rozdielne dôsledky pracovné, často aj prežitkové. Slovo sumatívny (z lat. summa = hlavný obsah, súhrn, celok, stručné vyjadrenie) naznačuje, že zmyslom tohto typu hodnotenia je získať konečný celkový prehľad o dosahovaných výkonoch. Jeho podstatou je rozhodnutie typu áno - nie, vyhovuje – nevyhovuje, môže postúpiť ďalej – nemôže postúpiť ďalej. Jeho cieľom nie je žiaka priebežne viesť, ako poznáme u formatívneho hodnotenia, ale zaradiť, či už so zámerom diagnostikovať alebo ho informovať o jeho úspešnosti po nejakom dlhšom úseku vykonanej práce, či vybrať tých žiakov, ktorí boli úspešnejší. Typickým príkladom sumatívneho hodnotenia sú prijímacie skúšky na vysokú školu alebo testy pri pracovných konkurzoch, ktoré slúžia na prijatie lepšie posúdených uchádzačov a na odmietnutie tých, ktorí boli posúdení horšie.
Formatívnemu hodnoteniu môžeme hovoriť korektívne, spätnoväzbové alebo pracovné. Poskytuje hodnotiacu informáciu vo chvíli, kedy sa určitý výkon alebo činnosť dá ešte zlepšiť. Pomáha teda učiteľovi alebo žiakovi hľadať lepšie cestu k cieľu, slúži k riadeniu vzdelávania a výchovy žiaka. Cieľom formatívneho hodnotenia je poukázať na klady, resp. nedostatky preto, aby bolo možné cielene ovplyvňovať priebeh hodnotenej činnosti. Typickým príkladom formatívneho hodnotenia sú učiteľove pripomienky a korekcie v priebehu žiakovej práce, dialógy riešiteľov nejakého pracovného alebo výskumného projektu a pod. Cieľom formatívneho hodnotenia je zmena hodnoteného, až v druhom rade smeruje k zmenám vo výkone.
Rozdiel medzi normatívnym a kriteriálnym hodnotením sa týka meradla, podľa ktorého je rozlišovaný lepší výkon od horšieho.
U normatívneho hodnotenia je týmto meradlom sociálna norma stanovená vzhľadom k určitej skupine alebo populácii žiakov. To znamená, že výkon jedinca, je porovnávaný s výkonmi ostatných, ktorí plnia tú istú úlohu. Tomuto spôsobu hodnotenia sa hovorí skúška relatívneho výkonu.
Meradlom kriteriálneho hodnotenia je splnenie úlohy, bez ohľadu na to, či bola úloha splnená lepšie alebo horšie v porovnaní s ostatnými riešiteľmi. Pri hodnotení stačí v princípe použiť jedine dva stupne: vyhovel – nevyhovel. Ako typický príklad kriteriálneho hodnotenia býva uvádzaná vodičská skúška, v ktorej uchádzač uspeje, resp. neuspeje jedine podľa toho, či zvládol riadenie vozidla a pravidla cestovnej premávky.