Silická planina

Silická planina
Základná charakteristika
Tento oddiel som spracoval hlavne s použitím monografie J. Jakála (1976).
Silická planina je najväcšou z planín Slovenského krasu (rozloha asi 150 km2 /M.
Zacharov et L. Tometz, 2001/). Rozprestiera sa v jeho centrálnej resp. južnej casti.
Nachádza sa na území dvoch štátov - Slovenskej a Madarskej republiky. Planinu je
možné úcelovo (vzhladom na geologické pomery) rozdelit na severnú a južnú cast.
Povrch Silickej planiny tvorí vlastne náhorná vápencová plošina. V severnej casti
dosahuje výšku okolo 679 m n. m. (Malý vrch), v južnej okolo 500 m n. m. Územie
planiny je zo západu velmi ostro ohranicené kanonom Slanej, z juhu Rimavskou
kotlinou, zo severu ohranicenie tvoria strmé stráne, ktoré oddelujú planinu od
Rožnavskej kotliny a od východnejšie situovaných planín je Silická planina
geomorfologicky oddelená depresiou (sedlom) Sorošky resp. západným uzáverom
Turnianskej kotliny. Od planiny Dolného vrchu ju oddeluje výrazný zlom - rozhranie na
povrch vystupujúcich werfénskych hornín (bridlice spodného triasu) a wettersteinských
vápencov v oblasti vyvieracky Studna pri hradnom buku VJV od Silickej Jablonice (pozri
J. Mello et al., 1996).
Silická planina má vytvorené prakticky všetky formy typicky krasového a scasti i
fluviokrasového reliéfu. Výškové rozdiely medzi jednotlivými planinami sú znacné;
celkový výškový rozdiel ich plošín ciní v priemere od 80 – 100 m. Tieto údaje ukazujú,
že povrch je relatívne rovný, je však rozclenený obrovským množstvom krasových jám
(odhad je viac než 2000). Velká hustota krasových jám stažuje orientáciu v teréne a
samozrejme i mapovanie.
Fyzicko-geografická charakteristika
Tento oddiel som spracoval hlavne s použitím monografie J. Jakála (1976).
Krasový reliéf je urcujúcim faktorom vývoja jednotlivých krajinných prvkov daného
územia. Krajinné prvky, ktoré predstavujú krasovú krajinu, majú množstvo špecifických
vlastností, ktoré dávajú územiu osobitý ráz velmi odlišný od nekrasových území. Od
morfológie a vlastností podložia závisí aj charakter ostatných fyzicko-geografických
prvkov krajiny, a to pôd, vegetácie, vody a klímy. Ale aj klíma, voda, vegetácia a
pôdna pokrývka usmernujú súcasný reliéfotvorný proces a vplývajú na rýchlost
krasovatenia a vývoj foriem. Práve táto skutocnost má priamu súvislost s tvorbou
krasového fenoménu i podzemného (endokrasové formy).
Klíma
Klíma je jednou z hlavných zložiek ktoré ovplyvnujú proces krasovatenia. V
jednotlivých klimatických pásmach Zeme sa rôzne vplyvy môžu prejavit nielen na
rýchlosti krasovatenia, ale aj na tvorbe špecifických foriem reliéfu. Na predmetnom
území je toto zbytocné rozoberat, kedže sa celé nachádza v jednom pásme. Jednotlivé
klimatické prvky však môžu ovplyvnit proces krasovatenia: napr.: prevládajúci smer
vetrov, v zimnom období podmienovanie asymetrie krasových jám vdaka snehu
(krasové jamy majú rôznu teplotu na dne a na okrajoch), ap. Dôležitou vecou je aj
expozícia svahov jednotlivých planín. Slovenský kras patrí do mierneho
kontinentálneho pásma s dostatkom zrážok pre proces krasovatenia.
Plošinu Silickej planiny môžeme klimaticky zaradit k subtypu mierne kontinentálnej,
mierne teplej a mierne vlhkej klíme horských plošín. Sú súcastou planiny v nadm.
výške od 400 – 700 m. Priemerné januárové teploty sú -4 až -6 oC, júlové 16 až 18 oC
a rocná priemerná teplota je 22oC. Rocný úhrn zrážok je 650 – 800 mm. Maximálny
pocet zrážok je v júni. Pocet dní so snehovou pokrývkou nad 1 cm sa pohybuje medzi
70 – 100 dnami. Trvalá snehová pokrývka je len 40 – 50 dní. Toto obdobie je dost
dôležité preto, že snehová voda má velký obsah CO2 a môže urýchlovat krasovatenie.
Najvyšší obsah je v období jarného topenia sa snehu. Nevýhodou pre proces
krasovatenia je to, že zrážky sú rovnomerne rozložené pocas celého roka, a tak sa
zvyšuje výpar a nedôjde vždy k priamemu styku zrážkovej vody s horninou. Prekážkou
sú pôdy a vegetácia.
Dôležité je poznat aj smer prevládajúcich zimných vetrov, ktoré usmernujú rozloženie
snehovej pokrývky a vytváranie závejov, ciže nahromadenie snehu, ktorý pri topení
intenzívne rozpúšta vápenec.
Isté klimatické rozdiely však môžeme postrehnút medzi západnou castou Silickej
planiny a Zádielskou i Jasovskou planinou. Ked sú v oblasti Silice priemerné rocné
zrážky okolo 725 mm, tak na Zádielskej planine až 840 mm a v najvyšších polohách
Horného vrchu okolo 990 mm rocne. Tieto rozdiely nemajú však velkú úlohu pri
reliéfotvornom procese. Dôležitejšie sú však klimatické rozdiely medzi stránami, ktoré
sú exponované na sever a stránami s južnou expozíciou. Tieto rozdiely sa prejavujú aj
na charaktere reliéfu.
Zvetralinová pokrývka
Je faktor, ktorý urýchluje, ale aj spomaluje proces krasovatenia. Urýchluje ho vtedy, ak
táto pokrývka nie je mocná a má bohatstvo humusových kyselín. Spomaluje ho zasa
vtedy, ked má velkú mocnost a zabranuje tak styku vody s vápencom.
Ked chceme charakterizovat niektoré typy pôd, ktoré sa vyskytujú v krase, treba
zdôraznit úlohu cerveníc (reziduálne – teda zvyškové pôdy) pri krasovatení. Cervenice
(pôdy skupiny terrae calcis) nie sú na povrchu plošín v súvislejších polohách, ale tvoria
skôr ostrovceky. Vyplnujú však takmer všetky škrapové pukliny a krasové tašky v
hlbších polohách. Dnes ich prekrývajú iné typy pôd; ide vlastne o reziduálne zvyšky
zvetralín. Priepustnost cerveníc je kvôli ílovitej zložke pomerne malá a preto pod nimi
neprebieha intenzívny proces rozpúštania. Ostatné typy pôd sú priaznivejšie, ak sa,
samozrejme, nevyskytujú v mocnejších polohách. Na Silickej planine ide predovšetkým
o rendzinu hnedú (s malým až nijakým obsahom karbonátov) vyskytujúcu sa na
cervenici. Rendzina typická sa tvorí na menších plochách a na zásaditom substráte.
Vegetácia
V niektorých prácach sa vegetácia uvádza ako dôležitý cinitel pri rozpúštaní, teda pri
krasovatení vápenca. Tieto vplyvy vegetácie sa výrazne prejavujú pri porovnávaní
rýchlosti rozpúštania v extrémnych podmienkach, akými sú napr. v zalesnených
trópoch oproti studeným odlesneným oblastiam. Rozhodujúcou úlohou v tropických
oblastiach je rozpad anorganických zvyškov a vznik organických kyselín, ktoré
urýchlujú rozpúštanie vápenca.
V našej klimatickej oblasti zohráva na jednej strane vegetácia pozitívnu úlohu –
biomechanicky rozrušuje horniny, po odumretí tvorí cast biomasy bohatej na agresívne
organické kyseliny, ktoré horninu korózne atakujú; na druhej strane však zabranuje
styku zrážkovej vody s vápencom a urýchluje jej vyparovanie.
Územie Silickej planiny je v severnej casti pokryté prevažne lesmi. V centrálnej casti vo
velkej miere prevládajú krasové stepi až lesostepi. Tieto oblasti boli do 70-tych rokov
spásané - erózny proces teda prebiehal rýchlo; tak sa obnažovali škrapové polia.
Bukové dúbravy a hrabiny, ktoré prekrývajú najmä plošinu a južné svahy planiny, i
dubové buciny, ktoré dominujú na severných svahoch, sú z lesných porastov najviac
zastúpené. Na najextrémnejšie exponovaných južných svahoch je skupina drienových
dúbrav. Sú to prvky, ktoré sa vyskytujú na karbonatickom substráte.
Proces krasovatenia ovplyvnuje priestorové rozloženie a aj druhová skladba vegetácie.
Pocas kvartéru (predovšetkým holocénu) sa však tieto podmienky menili, a preto sa
nedá uvažovat s dopadom ich vplyvu na usmernenie procesu krasovatenia a vývoj
jednotlivých foriem. Sledovanie tohto problému by malo význam pri hodnotení
recentného rozpúštacieho procesu.
V každom prípade sa v posledných rokoch (pri objavoch priepastí výkopom) prejavuje
jednoznacný - vzhladom k objavu novej jaskyne - pozitívne deštruktívny zásah
vegetácie do stropov neotvorených komínov. (Bio)mechanická sila korenov stromov
tieto „strechy“ rozruší, voda do týchto miest intenzívne vniká a leptá horninu. Niekedy i
minimálny ludský zásah potom na takomto perspektívnom mieste definitívne napomôže
objaveniu novej jaskyne.
Geologická charakteristika
Tento oddiel som spracoval s použitím monografie: M. Zacharov et L. Tometz (2001).
Slovenský kras a jeho pokracovanie Aggtelekský kras v severnej casti Madarskej
republiky má zložitú stavbu, na ktorej sa zúcastnuje pät základných tektonických
jednotiek – silicikum, turnaikum, meliatikum, príkrov Bôrky a gemerikum. Uvedené
tektonické jednotky predstavujú paleoalpínske príkrovy. Dalej sa na stavbe zúcastnujú
sporadické výskyty vrchnej kriedy zachované len v silicku a kenozoické sedimenty.
Kenozoikum tvoria paleogénne, neogénne a kvartérne „pokryvné“ útvary, nesúvisle
prekrývajúce uvedené tektonické jednotky.
Litostratigrafia
Mezozoikum
Na geologickej stavbe Silickej planiny sa zúcastnuje len jedna mezozoická tektonická
jednotka – silicikum. Silicikum je na Silickej planine tvorené silickým príkrovom. V
príkrove sú zastúpené pocetné litofaciálne vývoje v stratigrafickom rozpätí vrchný perm
– vrchný trias s celkovou odhadovanou mocnostou 2 – 3 km. Silický príkrov v oblasti
Silickej planiny tvoria tri skupiny fácií vyclenených J. Mellom et al., (1997): fácie
predriftového štádia
*fácie karbonátovej platformy
*fácie intraplatformných depresií
*pelagické fácie resp. svahové a panvové fácie
Fácie predriftového štádia
Fácie predriftového štádia predstavujú v súcasnosti najstaršie známe sedimenty
silického príkrovu v oblasti Silickej planiny. Uvedené štádium je zastúpené
nasledovnými vývojmi: Najstaršia je perkupská evaporitová formácia tvorená pestrými
pieskovcami a bridlicami s polohami sadrovcov a anhydritov. Táto formácia nie je
odkrytá na povrchu, bola zistená len vrtmi v podloží werfénskeho súvrstvia napr. pri
obci Silica. Podstatná cast fácií predriftového štádia je tvorená werfénskym súvrstvím
(skýt).
V spodnej casti súvrstvia sú vyvinuté bodvasilašské vrstvy, ktoré pozostávajú z
pestrých pieskovcov a bridlíc monotónneho „flyšoidného charakteru“. Tieto vrstvy sú na
povrchu málo rozšírené a vyskytujú sa len v dvoch oblastiach hodnoteného územia.
Vyskytujú sa napr. v juhovýchodných svahoch Silickej planiny v širšom okolí obce
Hrušov, a to vo forme nesúvislých šošovkovitých segmentov.
V nadloží bodvasilašských vrstiev sa nachádzajú silicko-jablonické vrstvy, ktoré tvoria
piescité vápence, piescité bridlice a pieskovce. Rozsiahle polohy týchto vrstiev sú
vyvinuté tiež na juhovýchodných svahoch planiny v širšom okolí obce Silická Jablonica,
najmä západne od nej. Dalšie drobné výskyty sú na severnom úpätí planiny južne od
obcí Lipovník a Jovice.
Najvyššiu cast werfénskeho súvrstvia tvoria sinské vrstvy (vrchný namal – spodný
spat). Sú zložené z monotónnych polôh prevažne ílovitých menej slienitých bridlíc,
slienitých vápencov a vápencov. Tieto vrstvy tvoria bezprostredne podložie karbonátov
fácie karbonátovej platformy. Vytvárajú mohutné polohy lemujúce po obvode Silickú
planinu najmä v juhovýchodnej, východnej a taktiež v severnej casti v miestach
morfologickej hrany planiny a svahov nekrasových strání planiny. Dalšie polohy sú v
oblasti tiahnúcej sa od Gombaseckej jaskyne, východným smerom k obci Silica. Sinské
vrstvy tu vystupujú v oblasti zlomového pásma, oddelujúceho ciastkové tektonické
štruktúry silického príkrovu.
Fácie karbonátovej platformy
Najväcšiu cast povrchu a pravdepodobne aj objemu hornín Silickej planiny tvoria fácie
karbonátovej platformy, na ktoré sú viazané pocetné povrchové i podzemné krasové
javy. Fácie sú tvorené rôznymi typmi karbonátov v stratigrafickom rozpätí najvyššia
cast spodného triasu – vrchný trias. V oblasti Silickej planiny, na báze tohto faciálneho
vývoja, vystupujú polohy dolomitov, rauvakov, brekcií a pestrých vápencov (najvyšší
spat). Na Silickej planine sa vyskytujú sporadicky niekolko metrové polohy uvedených
hornín v oblasti severne od obce Silica.
Na väcšine územia sú však v nadloží werfénského súvrstvia vyvinuté gutensteinské
vápence (najvyšší spat – anis). Až sedimentáciou týchto tmavých až ciernych vápencov
s typickými žilkami bieleho kalcitu sa zacína charakteristický vývoj karbonátovej
platformy. V gutensteinských vápencoch sa lokálne vyskytujú polohy doskovitých
ružových a cervených vápencov. V nadloží gutensteinských vápencov vystupujú
rozsiahle polohy tmavosivých gutensteinských dolomitov (anis). Gutensteinské vápence
a dolomity vytvárajú pásmovité lemy po obvode centrálnych castí planiny v oblasti
južne od Jovíc a Krásnohorskej Dlhej Lúky. Najrozsiahlejšie polohy sa vyskytujú v
znacne rozblokovanom pásme dlžky asi 13 km, tiahnucom sa generálne SV – JZ
smerom z oblasti sedla Soroška cez kóty Pavlova skala (610 m. n. m.), Holmanov vrch
(564 m. n. m.) dalej okolo kóty Fabiánka (632,6 m. n. m.) cez severný okraj obce
Silica až do oblasti Gombaseckej jaskyne. Gutensteinské dolomity sú plošne viac
rozšírené ako gutensteinské vápence. V menšom rozsahu sa vyskytujú tieto karbonáty
v rozblokovanom pásme medzi Ardovom a Silickou Brezovou najmä v zóne kontaktov
ciastkových tektonických štruktúr.
Typickými karbonátmi Silickej planiny sú steinalmské vápence (anis), ktoré sú uložené
nad súvrstvím gutensteinských karbonátov. Tieto svetlé masívne vápence tvoria
rozsiahle polohy severne a taktiež aj južne od obce Silica a severovýchodne až
východne od obce Dlhá Ves. Lokálne sa s nimi vyskytujú nepravidelné polohy svetlých
steinalmských dolomitov (anis).
Najväcšiu cast povrchu Silickej planiny zaberajú wettersteinské vápence (ladin – karn).
Sú to svetlé masívne vápence, z ktorých sú najviac rozšírené riftové a menej lagunárne
typy. Riftové typy vápencov sa vyskytujú len v casti planiny rozkladajúcej sa severne
od zlomovej línie tiahnúcej sa od Gombaseckej jaskyne k obci Silica. Lagunárne typy,
stromatolitovo–riasové sú zase typické len pre cast Silickej planiny južne od
predmetnej línie. V tejto casti v oblasti severne od obce Kecovo a Dlhá Ves sa
vyskytujú tzv. nerozlíšené typy wettersteinských vápencov, s ktorými sa spolu
vyskytujú rozsiahle telesá wettersteinských dolomitov. Uvedené dolomity sa
nachádzajú v spodnej casti súvrstvia wettersteinských karbonátov.
Dalším typom vápencov sú leckogelské vápence (karn). Ich drobné výskyty sa
nachádzajú východne od Plešivca v nadloží lagunárnych wettersteinských vápencov.
Tvoria ich tmavé onkolitové a pizolitické vápence v šošovkovitých akumuláciach vo
vrcholových castiach planiny.
Posledným typom vápencov fácie karbonátovej platformy vyskytujúcich sa na Silickej
planine sú waxenecké (tisovské) vápence (karn). Sú to svetlé vápence lagunárneho
typu, riasovo – loferitické. Vytvárajú malé polohy nachádzajúce sa v širšom okolí
Silickej Brezovej.
Svahové a panvové fácie
Na stavbe Silickej planiny sa tieto fácie z hladiska plošného výskytu zúcastnujú v
malej miere. Horniny fácie vytvárajú polohy v prostredí vyššie uvedených vývojov
karbonátovej platformy v rôznych stratigrafických úrovniach. Vytvárajú úzke pruhovité
casto aj šošovkovité polohy intenzívne rozblokované zlomovou tektonikou. Sú tvorené
svetlými ružovými až cervenými schreyeralmskými vápencami (ilýr – fasan),
tmavosivými až sivými reiflinskými a pseudoreiflinskými vápencami (pelsón –
kordevol), sivými až sivohnedými raminskými vápencami a lavicovitými
wettersteinskými vápencami (norik). Polohy uvedených vápencov sa vyskytujú napr.
severne až severovýchdne od obce Silica, Najviac sú rozšírené sivé a tmavosivé
lavicovité, hluznaté reiflinské vápence. Vytvárajú relatívne súvislú polohu tiahnúcu sa
od Plešivca až k južnému okraju obce Silica. V týchto vápencoch sa západne od Silickej
Brezovej vyskytujú tenké decimetrové polohy redeponovaných kyslých tufitov (ladin).
Množstvo typov karbonátov svahových a panvových fácií uzatvárajú ružové a cervené
lavicovité až masívne hallštattské vápence (norik). Súcastou uvedenej skupiny fácií je
aj malá poloha zlambašských vrstiev (norik – rét) zložená z vápencov, slienitých a
piescitých bridlíc nachádzajúcich sa východne od Silice v blízkosti hranice s Madarskou
republikou.
Kenozoikum
Kenozoikum je zastúpené nesúvislo vyvinutými sedimentami neogénu a kvartéru.
Terciér je v oblasti Silickej planiny v hlavnej miere tvorený neogénnymi sedimentami –
poltárskym súvrstvím (pont). Ich podložím sú stredné až vrchnotriasové skrasovatené
karbonáty. Súvrstvie je zložené z pestrých ílov, pieskov a štrkov, ktoré tvoria jeho
podstatnú cast. Íly a piesky vytvárajú polohy charakteru vložiek alebo šošoviek v
štrkoch. Je pravdepodobné, že podla litofaciálneho vývoja poltárske súvrstvie v
hodnotenej oblasti vzniklo v riecnom prostredí. Spolu uvedené sedimenty vytvárajú
nepravidelné polohy – denudacné zvyšky niekolko metrových hrúbok na exhumovanom
krase. Vyskytujú sa hlavne na západnom okraji planiny medzi Plešivcom a Ardovom a
taktiež západne od Silickej Brezovej.
Prevažne na planinových castiach hodnoteného územia sa vyskytujú reliktné
redeponované sedimenty v stratigrafickom rozpätí pliocén – spodný pleistocén. Sú to
hlavne íly a hliny, resp. ílovité hliny terra-rossového typu. Tieto sedimenty majú casto
premenlivý obsah hlinito-kamenitých sutín a sú zachované najmä v medziškrapových
priestoroch a krasových jamách (závrtoch). Pomerne casté sú ich akumulácie aj v
krasových priestoroch blízko povrchu, puklinových a rozsadlinových štruktúrach.
Kvartér je hlavne vyvinutý na úpätiach svahov lemujúcich náhornú plošinu krasovej
planiny.
Najviac sú rozšírené deluviálne sedimenty (pleistocén – holocén) zložené z hlinito–
kamenitých a kamenitý chsedimentov. Majú velmi variabilnú hrúbku od niekolkých
decimetrov až po hrúbku 15 metrov. V hlinito – kamenitých delúviách sú casté
decimetrové polohy hlín terra–rossového typu. Plošne sú najviac rozšírené na
západnom okraji Silickej planiny, kde vytvárajú deluviálne plášte v oblasti miernych
svahov najmä v širšom okolí Dlhej Vsi a Domice. Deluviálne plášte sú vyvinuté aj na
náhornej plošine planiny. Pocetné výskyty hrúbky až 6 m sú v širšom okolí Silickej
Brezovej a v území medzi nou a Silicou.
Pomerne málo sú vyvinuté deluviálno – proluviálne sedimenty (kolúviá), (pleistocén –
holocén), ktoré vytvárajú ronové kužele zložené zo slabo opracovaných úlomkov
hornín, lokálne premiešaných s hlinami a osypové kužele tvorené chaoticky uloženými
úlomkami až blokmi hornín. Typicky sú vyvinuté najmä na úpätí severných svahov
planiny juhovýchodne od Jovíc.
Pri vyústeniach úpätných eróznych rýh sa vyskytujú pocetné kuželovité telesá
proluviálnych sedimentov (holocén). Prevažne sú zložené z hlinitých a hlinito -
piescitých sedimentov, lokálne aj hlinito-štrkovitých sedimentov. Prolúviá sú uložené na
sedimentoch dnovej výplne (prevažne štrkoch) Slanej, Cremošnej a Turne. Tvoria
plošne rozsiahle až 8 m hrubé telesá najmä v oblasti Plešivca, Krásnohorskej Dlhej
Lúky a Silickej Jablonice.
V malej miere sú zastúpené fluviálne sedimenty. Vyskytujú sa len v okrajových
castiach hodnoteného územia, najmä v oblasti nekrasového reliéfu vo východnej casti
Silickej planiny – casti Silické úbocie. Tvoria ich prevažne tenké decimetrové polohy
štrkovitých a štrkovito-piescitých sedimentov nív potokov. Hrubšie polohy fluviálnych
sedimentov 1,5 – 2 m, lokálne až 4 m (oblast Silickej Jablonice a Hrušova) sa tu
vyskytujú v oblastiach sútokov potokov z bocných dolín, eróznych rýh a pri vyústeniach
hlavných dolín do Turnianskej kotliny. V týchto oblastiach sú akumulácie fluviálnych
sedimentov tvorené väcšinou hlinito-piescitými sedimentami s premenlivým obsahom
štrkovitých, piescitých a lokálne aj ílovitých sedimentov. Fluviálne sedimenty sa taktiež
vyskytujú aj v oblastiach tvorených krasovými horninami západne od Silickej Brezovej,
v širšom okolí Dlhej Vsi a Kecova na juhozápadnom okraji Silickej planiny. V uvedených
oblastiach je vyvinutý fluviokrasový reliéf charakteristický suchými dolinami medzi
rázsochovitými výbežkami planiny do Rimavskej kotliny. Suché doliny majú znaky
riecnych dolín, ale sú bez stálych povrchových tokov. V ich dnových castiach sú
akumulované fluviálne sedimenty v hrúbke niekolkých metrov. V hornej casti dolín
vystupujú prevažne štrkovito-piescité fluviálne sedimenty. V spodných castiach a
najmä pri vyústení dolín fluviálne sedimenty vytvárajú pomerne široké (10 – 40 m)
aluviálne nivy tvorené hlavne hlinito-piescitými sedimentami s lokálnymi polohami
štrkovito-piescitých, ale aj ílovitých sedimentov.
Charakteristickým typom sedimentov kvartéru Silickej planiny sú travertíny.
Vytvárajú sa pri väcších vyvierackách a významnejšie akumulácie sa nachádzajú v
širšom okolí obce Hrušov a južne od Silickej Jablonice. Travertínové telesá sú zložené z
doskovitých a lavicovitých polôh sypkých, penovcovitých i kompaktných typov
travertínov. Pôvodne kaskádovité formy telies travertínov sú dnes výrazne
premodelované zvetrávaním, eróziou i antropogénnou cinnostou.
Podzemné prírodné speleologické objekty – jaskyne sú v rôznej miere vyplnené
autochtónnymi a alochtónnymi jaskynnými sedimentmi, ktoré tiež patria k typickým
sedimentom kvartéru Silickej planiny.
Tektonika
Silická planina je súcastou rozsiahleho horizontálneho alebo subhorizontálneho
príkrovového telesa – silického príkrovu. Podla J. Mella et al., (1997) je to bezkorenný
príkrov pomerne zložito prepracovaný vrásovo – zlomovou tektonikou na viacero
menších ciastkových tektonických štruktúr. Silická planina je vo vyššie vyclenenom
geomorfologickom rozsahu zložená z troch ciastkových štruktúr. Je to štruktúra
silicko-turnianska, ktorá predstavuje najväcšiu cast planiny – tvorí jej severnú,
východnú a centrálnu cast. Rozprestiera sa od sedla Soroška, až k zlomovému pásmu,
ktoré sa tiahne SZ – JV smerom od Gombaseckej jaskyne k obci Silica a dalej do
Aggteleckého krasu. Od Sorošky silicko-turnianska štruktúra pokracuje dalej
východným smerom.
Silicko-turnianska štruktúra má v oblasti Silickej planiny charakter synklinály V – Z
smeru, ohranicenej zo severu a juhu zlomovými štruktúrami. Severné rameno
synklinály je utaté regionálne významným V – Z rožnavským zlomom v pásme, v
ktorom je vytvorená južná cast Rožnavskej kotliny. Južné rameno je ukoncené
zlomovou štruktúrou SZ – JV smeru v pásme, v ktorom sa stýka štruktúra
silicko-turnianska so štruktúrou brezovsko-plešivskou. Uvedené pásmo je intenzívne
tektonicky prepracované, lokálne detailne prevrásnene a výrazne zošupinatené. V širšej
oblasti Silice je možné pozorovat diferencované prešmyknutie strednotriasových
karbonátov plešivsko-brezovskej štruktúry na spodnotriasové werfénske súvrstvie –
sinské vrstvy silicko-turnianskej štruktúry. V úseku najmä západne od Silice ku
Gombaseckej jaskyni má styk uvedených jednotiek charakter poklesovej subvertikálnej
štruktúry. Opisované pásmo je výrazne segmentované priecnymi zlomovými
štruktúrami, hlavne S – J, SV – JZ smeru a lokálne pri hraniciach s planinou Dolného
vrchu aj štruktúrami SZ – JV smeru.
Menšiu cast planiny na západe resp. juhozápade tvorí štruktúra brezovsko-plešivská a
kecovská štruktúra.
Brezovsko-plešivská štruktúra sa rozprestiera juhozápadne silicko-turnianskej
štruktúry. Predstavuje tektonicky ohranicený segment pôvodnej vrásovej stavby – cast
južného ramena synklinálnej štruktúry V – Z smeru presahujúci územie Silickej planiny.
Táto štruktúra pokracuje za zlomom kanonovitého údolia Slanej v juhozápadnej casti
Plešiveckej planiny. Pozdlž prešmykovej zóny tiahnúcej sa od Ardova k Silickej Brezovej
je prešmyknutá na južne ležiacu kecovskú štruktúru. Horninové komplexy sú v nej
generálne uklonené k severu a v pásme styku s kecovskou štruktúrou sú intenzívne
tektonicky prepracované, výrazne zošupinatené a ich hrúbky sú znacne redukované.
Redukované sú najmä súvrstvia spodného triasu, z ktorých sa tu vyskytujú len
sporadické šupiny bodvasilašských vrstiev.
Kecovská štruktúra vytvára západnú resp. juhozápadnú cast Silickej planiny. Je to
antiklinálna, resp. antiklinoriálna štruktúra tiež charakteristického V – Z smeru.
Charakter stavby, distribúcia litofaciálnych vývojov a zistená prítomnost prešmykových
štruktúr na ramenách kecovskej štruktúry, poukazuje na to, že cast polôh
interpretovaných najmä ako šošovkovitých v geologickej mape J. Mella et al., (1997)
nie je odrazom litologického vývoja, ale predstavuje tektonicky rozbudinované a
vytiahnuté pôvodne súvislé polohy. Približne na línii Plešivec, Dlhá Ves a Domica táto
štruktúra klesá v pásme štítnického zlomu pod sedimentamy neogénu Rimavskej
kotliny.
Geomorfológia územia Silickej planiny, vznik a vývoj krasu v rozhodujúcej miere
súvisí so zlomovou tektonikou, ktorá výrazne podmienuje rozsah tektonického
porušenia príkrovového telesa. Územie planiny je výrazne tektonicky formované najmä
zlomami SZ – JV a S – J smeru. Tieto zlomy sa podielajú najmä na rozblokovaní
severného a južného okraja planiny a taktiež sa podielajú aj na formovaní a ohranicení
západného okraja Silickej planiny. Zlomy SV – JZ smeru sú ojedinelé. Uvádzané zlomy
resp. zlomové systémy prevažne morfogeneticky patria k poklesom, z casti k šikmým
poklesom. Charakteristickým prvkom stavby sú aj prešmykové štruktúry vyvinuté
najmä v oblasti styku brezovsko-plešivskej a kecovskej štruktúry. Prešmykové zóny sú
tiež casto vyvinuté na styku litologicky rozdielnych komplexov, kde predstavujú
štruktúry s ciastkovým, diferencovaným transportom. Uvedené štruktúry majú
generálne V – Z smer. Táto orientácia je však casto rotovaná v dôsledku rozblokovania
zlommi. Horninový masív Silickej planiny je rozsiahle porušený. Najmä v karbonátoch
sa to prejavilo tvorbou pocetných puklinových systémov, rozsiahlych drvených pásiem
a lokálne zbridlicnatených zón. Táto porušenost podmienila intenzívne skrasovatenie a
tvorbu pocetných exo- a endokrasových javov (napr. jaskýn).
Geomorfologická charakteristika
Tento oddiel som spracoval s použitím monografie J. Jakála (1976).
Krasové jamy
Velká väcšina jaskýn (hlavne vertikálnych) na planinách sa viaže priamo na okraje,
svahy alebo dokonca i dná krasových jám
Typológia krasových jám
Krasové jamy patria medzi krasové formy, ciže formy, ktoré vznikli rozpúštaním
vápenca vodou – teda koróznym procesom. Krasové jamy sú uzavreté duté formy vo
vápenci, ktoré sa vytvorili rozpúštacou cinnostou vody. Krasová jama sa inak nazýva i
závrt.
Morfografické triedenie krasových jám je pomerne výstižné, ale genéza nie je dodnes
zistená. A práve genéza, ciže vývoj, by mohla objasnit klasifikáciu krasových jám.
Pre stredoeurópsku zónu s vertikálnou cirkuláciou vody sa vyclenuje 6 genetických
typov a dalšie 2 typy pre horizontálnu cirkuláciu. Chýba však charakteristika tvaru
foriem.
Krasové jamy, ktoré vznikli prepadnutím povalových castí jaskýn do podzemných
priestorov a ich forma, závisí od vývoja podzemnej dutiny. Vznikli pomerne rýchlo.
Dalšie krasové jamy vznikajú pomalým rozpúštaním a poklesávaním materiálu,
prehlbovaním krasových jám, ktoré je spôsobené nasávaním materiálu pozdlž
rozšírených puklín smerom k vyšším krasovým dutinám. Dôležitú úlohu hrá nielen
bioklimatický faktor, ale aj podzemná cirkulácia vody. Jednou z teórií vzniku krasových
jám je, že základom vzniku je prepadnutie povál do podzemných priestorov a že až
potom dochádza k úprave strání a vzniku tvarovo odlišných krasových jám.
Jednoznacne možno urcit iba zrútené krasové jamy, ktorých tvar predurcuje známy
proces. Pri ostatných formách sa zatial nedá povedat, ktorá forma je výsledkom
ktorého procesu. Prevládajúci proces môže dat urcitý tvar krasovej jame, ale tento
proces doplna a ovplyvnuje celý súbor faktorov, pocnúc vlastnostami horniny a konciac
bioklimatickými pomermi. Upchatím odtokových puklín sa zaplavujú krasové jamy a
nastupuje bocná korózia. Opätovným uvolnením puklín nastupuje hlbkový korózny
proces. Každý proces zanecháva na forme stopu. V Slovenskom krase k tomu
pristupuje ešte aj otázka dedicnosti foriem. Základ vzniku foriem krasových jám bol
daný v pliocéne, ale periglaciálny proces a dnešný proces formy znacne mení.
Krasové jamy Slovenského krasu sú pomerne velkých rozmerov, ale s nie velmi
strmými stenami. Recentný proces v oblasti Slovenského krasu, v prípade rozpúštania,
je pomalý. Aj zvetralinová pokrývka tu zohráva svoju úlohu. V tomto prípade vlastne
dochádza viac k úprave strání ako k prehlbovaniu krasových jám. Na území
Slovenského krasu sú krasové jamy dominantným prvkom v reliéfe a detailnejšie
stvárnujú povrch krasovej planiny, dávajú terénu ráz krasovej oblasti typickej pre
mierne klimatické pásma.
Na území Silickej planiny vyclenujeme 3 genetické typy krasových jám:
· krasové jamy vzniknuté prepadnutím povál do podzemných priestorov
· krasové jamy vzniknuté rozpúštacou cinnostou vody
· náplavové krasové jamy
Krasové jamy vzniknuté prepadnutím povál do podzemných priestorov
Proces tvorby týchto krasových jám prebieha zdola hore. Ide o proces rozpúštania, ale
aj oddrobovania a odlamovania skál v podzemnej dutine. O krasovej jame hovoríme až
vtedy, ked došlo k náhlemu prepadnutiu povál jaskyne, teda ku vzniku depresie na
povrchu reliéfu. Tento proces je náhli a jednorázový. V dalšom štádiu sa stráne už len
upravujú. Pri tomto genetickom type je prevažne jeden morfologický typ, ktorý sa
nazýva studnovitá krasová jama, alebo tzv. rútený závrt. Studnovité krasové jamy
majú pomerne strmé a až kolmé steny a v pôdoryse sú kruhovité. Hlbka je spravidla
väcšia ako priemer. V ojedinelých prípadoch môže pri takomto type krasových jám
dôjst aj ku vzniku lievikovitých krasových jám, a to úpravou strání. Takto vzniknuté
lievikovité formy sa dajú však pomerne tažko rozpoznat od lievikov, ktoré vznikli
rozpúštacou cinnostou vody.
Krasové jamy vzniknuté rozpúštacou cinnostou vody
Tieto formy vznikli rozpúštacou cinnostou vody v pevnej krasovatejúcej hornine,
najcastejšie vo vápenci pozdlž puklín. Proces prebieha smerom zhora dole,
zahlbovaním. Tento typ krasových jám je na Silickej planine najcastejší a na základe
morfologických kritérií sa môžu vyclenit tieto subtypy:
Lievikovité krasové jamy
Väcšinou majú priemer pôdorysu k hlbke 2 : 1 až 3 : 1 a sklon strání 30o, miestami až
45o. Ide o krasové jamy, ktoré vznikli intenzívnym procesom prehlbovania bez
výraznejšieho obdobia s upchatím odtokových kanálov. Väcšina má na dne otvorený
cinný ponor.
Misovité krasové jamy
Pomer priemeru k hlbke sa zväcšuje na 5 : 1 až 10 : 1. Sklon strání je 12 – 15o, len
zriedka väcší. Tento typ vznikol upchatím dna krasových jám sedimentmi a pôsobením
vody do strán. Po opätovnom odokrytí dna sa jamy znova prehlbovali a stráne
upravovali. Misovité krasové jamy majú aj dnes vrstvu nánosov. Staršie nánosy asi
zmenšovali sklon strání. Na dne sa len zriedkavejšie nachádzajú otvorené ponory.
Kotlovité krasové jamy
Je to prechodný typ medzi dvoma predchádzajúcimi. Sklon strání konvertuje k
lievikovitým a dosahuje až 30o. Majú však výrazne široké ploché dno, cím pripomínajú
misovité krasové jamy. Možno povedat, že ide vo väcšine prípadov o lievikovité krasové
jamy, ktoré majú upchaté dno množstvom hlinitého materiálu.
Prstencovité krasové jamy
Sú pomerne plytké. Dosahujú hlbku len okolo 4 m, v priemere majú okolo 50 m.
Stráne sú však skoro kolmé. Dno je skalné, pokryté škrapmi, tvorené materskou
horninou a pomerne rovné. Na Silickej planine sú ojedinelé. Castejšie sú len vo
východnej oblasti planiny. Ich vznik sa dá vysvetlit vystriedaním sa dvoch fáz
krasovatenia. Hlbkové krasovatenie a vhlbovanie krasovej jamy. Po dosiahnutí urcitej
hlbky (a pre upchatie odtokových kanálov) nastalo zaplavovanie krasovej jamy a silné
korózne podrezávanie svahu. Tým sa dá vysvetlit aj pravidelný kruhovitý obvod.
Zvetralinová pokrývka na dne však nebola hrubá, a preto mohlo dôjst aj k
rovnomernému prehlbovaniu a rozpúštaniu vápenca na celej ploche dna krasovej jamy.
Na dne niektorých možno dnes vidiet ponor, ktorý rýchlo odvádza vodu do podzemia a
neumožnuje jej dlhšie pôsobenie v priestore krasovej jamy.
Náplavové krasové jamy
Môžu sa charakterizovat ako formy, ktoré vznikli na nánosoch schopných krasovatiet. O
takýto prípad na našom území však nejde. Ide o formy, ktoré vznikli na dne väcších
krasových jám, alebo starých suchých dolín. Tieto sú skôr vonkajším prejavom
podložia. Teda materská hornina má vytvorenú krasovú jamu, ktorá bola pokrytá, resp.
vznikla pod pokrývkou zvetralín. Odnosom zvetralín do podzemia došlo k vzniku
depresie, a teda aj k vzniku nepravej krasovej jamy, založenej na hlinitých
sedimentoch. Morfologicky sa môžu prejavit ako lievikovité, ale aj misovité formy. Na
dnách krasových jám by sa dali charakterizovat ako ponory.
Velkost a asymetria krasových jám
Najcastejšia velkost krasových jám sa pohybuje v rozmeroch s priemerom 50 – 100 m
a hlbkou 10 – 15 m. Väcšie krasové jamy dosahujú priemer 200 – 250 m a hlbku 40 m.
Pôdorys je castejšie nepravidelne elipsovitý, menej je kruhovitý.
Vo všeobecnosti sa môže povedat, že asymetria je podmienená klimaticky. Prevažná
cast má strmšie na juh až na juhovýchod exponované svahy, kde sa rýchlejšie roztápa
sneh. Na našom území je asymetria, ktorá sa odchyluje od uvedeného smeru, a preto
sa hladali aj dalšie príciny.
Asymetria sa prejavuje v pásme vápencov so šošovkami dolomitov. Na dolomitoch sa
tvoria miernejšie svahy vo forme úvalín, na vápencoch strmšie, casto pokryté škrapmi.
Podobné príciny asymetrie sú aj na styku pásma vápencov a dolomitov.
Dalším typom asymetrie je asymetria vytvorená v lavicovitých vápencoch. Tieto
vápence majú sklon 28 – 30o na severozápad. Na vrstvových hlavách sa vytvárajú
strmé svahy, dosahujúce sklon vyše 30o. Juhovýchodné svahy majú sklon okolo 20o.
Krasové jamy v tomto pásme sú prevažne lievikovitého tvaru, a preto asymetria nieje
taká výrazná.
Menej výrazná je asymetria pri krasových jamách vytvorených v masívnom
wettersteinskom vápenci. Pri väcšine môžeme pozorovat, že na juh a juhovýchod
exponované svahy sú strmšie, dosahujú až 30o sklon, kým na sever a severozápad
exponované pod 20o. Tieto hodnoty sú však pri jednotlivých krasových jamách velmi
premenlivé. V tomto prípade by sa zdôraznil vplyv klimatických pomerov, ale najmä
úloha vetra pri vzniku asymetrie. V oblasti Slovenského krasu prevládajú v zimnom
období severné až severozápadné vetry. Z toho vyplýva, že práve na juh a juhovýchod
exponované svahy sú záveterné, na ich úpätí sa hromadí sneh. Tým sa stáva, že v
týchto castiach je väcšie množstvo vody z topiaceho sa snehu, ktorá rozpúšta vápenec.
Pre velký obsah oxidu uhlicitého je rozpúštacia cinnost tejto vody velmi silná. Môžeme
teda konštatovat, že úloha vetra, ale aj ostatných klimatických faktorov ovplyvnuje
asymetriu krasových jám. Túto skutocnost však nemožno zovšeobecnovat ak ide o
orientáciu asymetrie, pretože smer vetra na planinách môže ovplyvnovat okolitý terén.
Nevylucuje sa ani možnost, že asymetriu ovplyvnujú tektonické pomery územia, smer
puklín a poloha hlavných odvodnovacích kanálov. Z toho vyplýva, že na asymetriu
jednej a tej istej krasovej jamy môže vplývat viac cinitelov a každá krasová jama by
potrebovala podrobný výskum, aby sa s istotou mohli stanovit príciny jej asymetrie.
Usporiadanie a hustota krasových jám
Usporiadanie krasových jám a ich priestorové rozloženie je výsledkom usmerneného
krasovatenia. Krasové jamy Silickej planiny sledujú: styk dvoch hornín rozdielnej
morfologickej hodnoty, tektonicky predisponované línie, dná suchých dolín, dná
krasových priehlbní. Nahromadenie krasových jám na menšom priestore nemusí vždy
dokazovat intenzitu krasovatenia. Najhustejšie sú na dne krasových priehlbní, kde
vznikli na pomerne plochých dnách krasové jamy menšej dimenzie. Tu pripadá na 1
km2 až 50 krasových jám. Menšia hustota krasových jám pripadá na oblast krasových
chrbtov, kde sledujú tektonické línie a ich dimenzia je ovela väcšia. Menšie skupiny
krasových jám tvoria zárodky budúcich úval, ked ich deliace chrbty sú 5 – 8 m pod
úrovnou depresií, do ktorých sú vhlbené.
Rýchlost rastu krasových jám
Rýchlost rastu krasových jám závisí nielen od cistoty horniny, ale aj od množstva
zrážok v danej oblasti. Za predpokladu nemeniacej sa klímy a podmienok krasovatenia
sa udáva pre posledných 10000 rokov tieto hodnoty odnosu vápencovej hmoty :
· z odkrytého vápenca 9 – 12,5 cm vrstva
· z vápenca pokrytého humusovou pôdou pod kosodrevinou 28 cm
· z morénového materiálu 36 cm
Ked si uvedomíme, že v tejto oblasti ide o velmi priaznivé podmienky pre rozpúštanie
vápenca, musíme vznik krasových jám klást do pleistocénu, resp. až do terciéru. (Podla
V. Cíleka, ktorý ich výplne študoval v Gombaseckom lome, sa krasové jamy tvorili už v
kriede!) Tým dlhšie musel tento proces trvat v našej klimatickej oblasti, pretože nešlo o
také ideálne podmienky pre tvorbu krasových jám. Uvedené hodnoty treba pokladat za
priemerné a nemožno na ich základe dospiet k jednoznacným záverom ani v uvedenej
oblasti, a tým menej na našom území. Na Silickej planine sa javia dve generácie
krasových jám.
Zaciatok vzniku jednej možno klást do obdobia 1. etapy vyzdvihnutia Slovenského
krasu (panón). Sú to krasové jamy väcších rozmerov. Druhá generácia mladších a
menších krasových jám, ktoré sa nachádzajú na dnách krasových priehlbní, sa môže
klást do obdobia rozhodujúceho výzdvihu Slovenského krasu v rhodanskej tektonickej
fáze.
Hydrologická charakteristika
Tento oddiel som spracoval s použitím monografie J. Jakála (1976).
Silická planina, ako aj celý Slovenský kras, je tvorená prevažne karbonatickými
horninami, v ktorých sa cez rôzne pukliny a iné diskontinuity odvádza voda z povrchu
do podzemia. Na povrchu plošiny nezostáva takmer žiadna voda. Z hydrografického
hladiska má toto územie všetky znaky krasu.
Slovenský kras sa zacal formovat do dnešnej podoby v období vyzdvihnutia v
rhodanskej tektonickej fáze, kedy sa zacala aj vertikálna cirkulácia podzemnej vody.
Vtedy sa zacala formovat aj dnešná riecna siet, ktorá sa viaže na okrajové casti územia
a na nepriepustné horniny. Hlavný odvodnovací tok Silickej planiny je rieka Slaná,
ktorá predstavuje bázu krasovatenia pre západnú cast. Pre severnú cast to je rieka
Cremošná, ktorá miestami naráža na výstupy nepriepustných werfénskych hornín na
úpätí planiny, a tak sa zdvihla aj báza krasovatenia. Na východe predstavuje pre Dolný
vrch a Jasovskú planinu bázu krasovatenia rieka Bodva. Pre centrálnu cast to je rieka
Turna, ktorá v podstate odvodnuje aj Horný i Dolný vrch. Výstupy werfénskych hornín
ovplyvnujú aj rieku Turnu a preto je báza krasovatenia nad nou.
Autochtónna (infiltrovaná) krasová voda prestupuje sietou podzemných kanálov ako
potrubím až na úroven dien dolín, kde z planín vystupuje v podobe tzv. krasových
pramenov, resp. vyvieraciek. Naopak alochtónne vody sa ponárajú v ponoroch (pozri
IV: Systematickú cast Ponor Huciaceho jazera) na styku krasového s nekrasovým
územím, preto sa casto podzemnou cestou odvodnujú aj prilahlé nekrasové územia
(napr. oblast okolo Majkovej jaskyne). Sú však aj iné typy pramenov (napr. sutinové
ap.), ktoré s jaskynami nemajú nic spolocné. Napríklad na severných svahoch Silickej
planiny, kde nepriepustné podložie vystupuje pomerne vysoko nad odvodnujúci tok
Cremošnej sú svahy velmi zasutené. Dá sa tu sledovat viacero menších pramenov.
Krasové pramene sa dajú identifikovat na základe rôznych hydrologických
charakteristík, teploty a chemizmu. V IV. Systematickej casti uvádzam napr. Brzotínsku
hradnú jaskynu (pozri tam), ktorú vytvorila Brzotínska hradá vyvieracka.
Na úroven povrchových tokov sa viaže aj piezometrický povrch podzemných tokov,
ktorý sa pri velkých zrážkach zdvihne. Na rozhraní freatickej a vadóznej zóny je lepšia
horizontálna cirkulácia podzemných vôd a preto sa rýchlejšie rozširujú pukliny. Z toho
vyplýva, že vznik jaskynných úrovní sa viaže na úroven odvodnujúcich tokov. Na
miestach, kde sa odvodnujúce toky zarezávajú až do nepriepustného podložia, je
erózna báza vysunutá a zodpovedá úrovni nepriepustných hornín, ktorá leží nad
odvodnujúcim tokom. Tieto toky predstavujú urcitú eróznu bázu, ale pre cirkuláciu
podzemných vôd je rozhodujúca úroven stálych krasových pramenov (vyvieraciek),
ktoré môžu vyústovat na povrch aj niekolko metrov nad hladinou rieky. Nie je
vylúcené, že podzemné krasové vody vnikajú priamo do aluviálnej nivy pod jej
povrchom a zvlhcujú územie, napr. južne od Brzotína.
Pocas kvartéru menili odvodnujúce toky svoju polohu vo vertikálnom smere. Slaná
prevažne akumulovala, cím zvyšovala úroven podzemných vôd a tým aj horizontálnu
cirkuláciu podzemnej vody. Tomuto vývoju zodpovedal aj vývoj jaskynných úrovní.
Rozmiestnenie krasových pramenov ovplyvnuje morfológia nepriepustného podložia.
Výdatnost pramenov zasa závisí od plošnej rozlohy vápencových komplexov, z povrchu
ktorých býva voda infiltrovaná do podzemia.
Ako som už spomenul, pre cirkuláciu vody v podzemí sú dôležité, ciže štruktúrne
pomery. Tieto rozdelujú podzemné vody Silickej planiny na samostatné hydrologické
celky, ktoré sa do znacnej miery prekrývajú s tektonickými jednotkami. Štruktúrne
pomery nám takto prostredníctvom hydrografie vymedzujú jaskynné systémy.