Severoatlantická rada

Severoatlantická rada
V období existencie NATO sa vybudovali základné mechanizmy pre spoluprácu a
súcinnost 16 krajín a tvoria ich predovšetkým konzultacné a rozhodovacie cinnosti
organizacne zaclenené do nasledujúcich základných clánkov :
- Rada NATO (NAC)
- Výbor pre obranné plánovanie (DPC)
- Skupina pre jadrové plánovanie (NPG)
- Medzinárodný sekretariát
- Vojenský výbor (MC)
- Medzinárodný vojenský štáb (IMS)
Rada NATO (NAC)
Severoatlantická rada je jediný orgán, ktorý odvodzuje svoje právomoci priamo zo
Severoatlantickej zmluvy. Má výkonnú, politickú a rozhodovaciu moc a skladá so
stálych zástupcov všetkých clenských krajín, schádzajúcich sa najmenej jedenkrát za
týžden. V rade je zastúpená vláda každého štátu zástupcom v hodnosti velvyslanca.
Zasadnutiam rady predsedá generálny tajomník.
Rada sa schádza spravidla dvakrát za rok aj na úrovni predsedov vlád, ministrov
zahranicných vecí, ale záväznost rozhodnutí je rovnaká bez ohladu na úroven
zasadajúcich predstavitelov štátov. Severoatlantická rada sa môže schádzat na
rôznych úrovniach, vrátane tej najvyššej ( vtedy je to summit ), ak si to okolnosti
vyžadujú. Za celú pätdesiatrocnú históriu aliancie sa uskutocnilo len 15 summitov. Z
tých pätnástich sa celá tretina konala v poslednej dekáde 20. storocia, teda po
skoncení studenej vojny. Aj táto štatistika svedcí o tom, že zmeny a udalosti, ku
ktorým v tejto dekáde dochádzalo, mali taký dalekosiahly význam, že si vyžadovali
prijímanie nových rozhodnutí, nových politik na úrovni hláv štátov a vlád clenov
aliancie castejšie než kedykolvek predtým.
Rozhodnutia sa prijímajú na základe konsenzu a sú vyjadrením kolektívnej vôle
clenských vlád. V súlade so zmluvou si rada môže vytvárat pomocné orgány, ako sú
výbory, skupiny, úrady a agentúry.
Úlohy Rady NATO
Najdôležitejším a vrcholným politickým orgánom od vzniku aliancie je Severoatlantická
rada. Casto sa používa iba výraz „Rada“.
Pôvodne ju mali tvorit ministri zahranicných veci, ktorí sa mali schádzat pravidelne raz
do roka. Postupom casu sa však ukázalo, že vzájomné pravidelné konzultácie si
vyžadujú mat taký pohotový a pružný orgán, ktorý sa môže kedykolvek operatívne zíst
a zároven byt v styku s najvyššími predstavitelmi vlády svojej clenskej krajiny.
Preto na zasadaní v Lisabone ( 20.- 25.
februára 1952 ) sa prítomní ministri zahranicných veci dohodli, že zasadania
Severoatlantickej rady sa budú konat nielen na ministerskej úrovní, ale aj na úrovní
stálych predstavitelov pri NATO. Ked sa Severoatlantická rada stretáva v tejto podobe,
oznacuje sa aj za „Stálu radu“. Úlohou „Stálej rady“ je byt neprestajne pripravení na
prerokúvanie akýchkolvek otázok dotýkajúcich sa politických alebo vojenských záujmov
aliancie ako celku alebo jej jednotlivej clenskej krajiny. „Stála rada“ sa stretáva
najmenej raz za týžden.
Aby clenovia tejto novej „Stálej rady“ mohli splnit svoje poslanie, rozhodli sa vlády
spojeneckých štátov poverit šéfov svojich misií takými právomocami, ktoré im v
neprítomnosti ministrov umožnujú prijat významné záväzné rozhodnutia. Rozhodnutia
Severoatlantickej rady majú vdaka tomu rovnakú silu a platnost bez ohladu na formu,
v ktorej sa schádzajú. Rozhodlo sa tiež, že každú clenskú krajinu bude zastupovat
delegácia ( diplomatická misia ) zložená z poradcov a expertov na problematiku, ktorá
bude v strede pozornosti NATO , ako aj z príslušného technicko-administratívneho
personálu.
Dalej sa rozhodlo, aby vedúci delegácie v diplomatickej funkcii a hodnosti
mimoriadneho a splnomocneného velvyslanca bol akreditovaný pri medzinárodnom
sekretariáte NATO, na cele ktorého je generálny tajomník aliancie. Toto zásadné
rozhodnutie platí doposial a štruktúra v sídle inštitúcií spojeneckého zväzku v Bruseli je
toho dôkazom.
Šéf delegácie „Stálej rady“, jej další clenovia a personál sú úplne nezávislí od
diplomatickej misie akreditovanej v štáte, kde sa nachádza sídlo politických orgánov
zväzku. Velvyslanec pri NATO je okrem ministra zahranicných veci v priamom
operatívnom spojení s dalšími vedúcimi politickými a vojenskými osobnostami svojej
krajiny a postupuje celkom podla ich osobných direktív. Clenské štáty aliancie spolu s
orgánmi NATO dokázali vždy pružne reagovat na také okolnosti, ktoré cinnost orgánov
NATO mohli brzdit. Preto sa postupom casu zabehaný mechanizmus podla potreby
zdokonaloval. Dodnes platí zásada, že vrcholným orgánom Severoatlantickej aliancie je
Severoatlantická rada na úrovni ministrov zahranicných vecí, aj ked najmä v
posledných rokoch sa coraz castejšie schádza za úcasti šéfov vlád a štátov. Dodržiava
sa tiež stanovená zásada o pravidelnom konaní dva razy do roka ( prvé v máji alebo
júni, druhé zaciatkom decembra ). „Stála rada“ sa vo svojom bruselskom sídle schádza
minimálne raz a niekedy aj dvakrát v týždni. No v prípade potreby je pocet takýchto
zasadaní neobmedzený.
Všetky pracovné zasadania „ Stálej rady“ i dalších orgánov aliancie sú prísne tajné a
verejnost je o nich informovaná prostredníctvom tlacovej služby NATO, ktorá pohotovo
oboznamuje akreditovaných novinárov v sídle aliancie.
Osobitné miesto medzi sériou zasadnutí Severoatlantickej rady zaujímajú tie, ktoré sa
konajú na najvyššej úrovni, t.j. za úcasti šéfov štátov a vlád clenských krajín. Prvé také
sa uskutocnilo v dnoch 16. až 19. decembra 1957 v Paríži. Závery z týchto rokovaní
majú najmä v poslednom case mimoriadny význam, pretože urcujú zásadnú orientáciu
aliancie, ako aj jej postupné rozširovanie.
Jednou z významných úloh Severoatlantickej rady je posúdenie predloženého návrhu
rozpoctu. Návrh predkladajú predstavitelia sedemnástich clenských krajín, predseda
CBC, zástupcovia správneho odboru NATO a zástupca vyžadujúcej zložky. Úloha NAC
pri udržovaní mieru.
Clenské štáty aliancie spolu vždy konzultovali na pôde Severoatlantickej rady všetky
otázky, ktoré sa podla názoru ktoréhokolvek z nich dotýkali ich bezpecnosti. Po
desatrocia studenej vojny hlavnú hrozbu pre ich bezpecnost predstavoval Sovietsky
zväz. Preto sa konzultácie sústredovali predovšetkým na to, ako najlepšie celit tejto
hrozbe. Dnes však túto jednu velkú hrozbu priameho útoku na územie clenských štátov
vystriedali hrozby a riziká iného charakteru. Bezpecnostné prostredie v Európe, ako
tomu hovoria bezpecnostní analytici a stratégovia, sa zmenilo, a tejto zmene bolo
potrebné sa prispôsobit. Okrem spomenutého rozvinutia mechanizmov konzultácií a
spolupráce s neclenskými krajinami sa NATO prispôsobilo aj v dalších smeroch : prijalo
nové úlohy zamerané na krízový manažment, vytváranie a udržiavanie mieru.
V adaptácií aliancie týmto smerom zohralo dôležitú úlohu rozhodnutie prijaté v roku
1992 na zasadnutí NAC na úrovni ministrov zahranicných veci v Oslo, ktorým aliancia
ponúkla podporu mierotvorným aktivitám a operáciám OBSE, vtedy ešte KBSE.
Následne bola podobná pomoc ponúknutá aj OSN. Takýmto operáciám, ktoré sa
netýkajú územia clenských štátov, obranu ktorého zabezpecuje clánok 5
Washingtonskej zmluvy, sa následne zacalo hovorit „ out - of- area operácie ( operácie
mimo vlastného územia ) alebo „ non – Article – 5“ operácie ( operácie nevyplývajúce z
clánku 5 ). V roku 1998 sa zacal další otvorený konflikt na Balkáne, tentoraz v
juhoslovanskej provincii Kosovo medzi srbskými vojenskými a paravojenskými
jednotkami na jednej strane a silami kosovských Albáncov na druhej strane, konflikt,
ktorý si postupne vyžiadal mnoho tisíc civilných životov a vyhnal z domovov takmer pol
milióna ludí.
Už v máji roku 2000 vytýcila Severoatlantická rada zasadajúca na úrovni ministrov
zahranicných veci pre alianciu dva základné ciele: prispiet k mierovému riešeniu krízy v
Kosove a pomôct stabilizovat situáciu v susedných štátoch, predovšetkým v krehkom a
nestabilnom Albánsku a v Macedónsku. Potom, co sa situácia zhoršila, v októbri Rada
povolila prijat aktivacné rozkazy pre letecké útoky. Rozkaz na útok nemôže v
demokratickej krajine ci v aliancii demokratických štátov vydat svojvolne nejaký
generál. Také rozhodnutie prináleží demokraticky zvoleným politikom. To je podstata
civilnej kontroly armády v demokracii. Preto Severoatlantická rada ako najvyšší
politický rozhodovací orgán najprv vydá povolenie na vojenskú akciu a až potom
nasledujú vojenské rozkazy. Povolenie rady ešte neznamenalo okamžité zacatie útokov,
bolo však jasnou hrozbou, signálom pre Miloševica, že k útokom môže dôjst. Táto
hrozba mala za ciel podporit prebiehajúce intenzívne diplomatické aktivity, ktorých
cielom bolo dosiahnut stiahnutie juhoslovanských síl z Kosova, ukoncenie násilnosti a
návrat utecencov do ich domovov. Severoatlanická rada má výkonnú, politickú a
rozhodovaciu moc. Teda aj na jej rozhodnutí záleží ci Slovensko vo svojej ambícii stat
sa clenom NATO bude úspešné. Úlohou mojej práce nebolo zaoberat sa významom
vstupu Slovenska do Severoatlantickej aliancie a preto túto skutocnost som ani
nerozoberal. Isté však je, že bezpecnostné rizika sú stále prítomné, len v aktuálnejších
podobách, a preto žiadny štát, ani Slovensko , nemôže rezignovat na svoju obranu.
Zoznam použitých skratiek:
NAC - North Atlantic Council (Severoatlantická rada)
DPC - Defence Planning Commitee ( Výbor pre obranné plánovanie)
NPG - Nuclear Planning Group ( Skupina pre jadrové plánovanie)
IS - International Secretariat ( Medzinárodný sekretariát)
MC - Military Commitee ( Vojenský výbor)
IMS - International Military Staff ( Medzinárodný vojenský štáb)
OBSE - Organizácia pre bezpecnost a spoluprácu v Európe
KBSE - Konferencia o bezpecnosti a spolupráci v Európe.
________________________________________ __________________________
Zdroje: