Sét a Enoch

Adamovi sa narodil ďalší syn, ktorý sa mal stať dedičom Božieho zasľúbenia a duchovného práva prvorodenstva. Meno Sét, ktoré tento syn dostal, znamená „náhradu“, pretože podľa matkiných slov: „Boh mi dal nové potomstvo namiesto Ábela, pretože Kain ho zabil“ (1 Moj 4,25). Sét mal vznešenejšiu postavu ako Kain či Ábel a viac pripomínal Adama než ostatní Adamovi synovia. Bol šľachetnejší povahou a šiel v Ábelových šľapajach, hoci ani on od prírody nezdedil viac dobrých vlastností ako Kain. O stvorení Adama čítame, že Boh ho „utvoril na Božiu podobu“ (1 Moj 5,1). Adam však po svojom páde „splodil syna sebe podobného, na svoj obraz“ (1 Moj 5,3). Zatiaľ čo Adam bol stvorený bez hriechu, na Božiu podobu, Sét zdedil, podobne ako Kain, hriešnu prirodzenosť svojich rodičov. Aj on však počul o Vykupiteľovi a bol poučený o spravodlivosti. Božia milosť ho viedla k tomu, aby uctieval Boha a slúžil mu. Zmýšľanie bezbožných ľudí sa snažil usmerňovať tak, aby ctili a poslúchali Tvorcu, teda tak, ako by to robil aj Ábel, keby bol zostal nažive.

„Aj Sétovi sa narodil syn; dal mu meno Enoch. Vtedy sa začalo vzývať meno Hospodinovo“ (1 Moj 4,26). Zbožní ľudia vzývali Boha už predtým; keď však ľudí pribudlo, rozdiel medzi dvoma triedami bol zrejmejší. Na jednej strane boli tí, čo sa svojou oddanosťou Bohu zjavne priznávali k nemu, a na strane druhej boli tí, čo sa od Boha odvrátili a neposlúchali ho.

Naši prví rodičia ešte pred pádom do hriechu svätili sobotu, ktorá bola ustanovená v raji. Po odchode z neho ju však zachovávali ďalej. Boli nútení okúšať trpké plody svojej neposlušnosti a poznávať, čo skôr alebo neskôr pozná každý, kto prestupuje Božie prikázania, že totiž Hospodinove príkazy sú sväté a nezmeniteľné a že prestupovanie týchto zásad bude určite potrestané. Sobotu zachovávali (80) všetky Adamove deti, ktoré zostali Bohu verné, ale Kain a jeho potomkovia zneuctievali deň Božieho odpočinku. O dňoch práce a odpočinku rozhodovali sami a na výslovný príkaz Boží nebrali nijaký ohľad.

Keď Kaina stihlo Božie zlorečenstvo, odišiel z domu svojho otca. Zamestnával sa obrábaním pôdy a založil mesto, ktoré pomenoval po svojom najstaršom synovi. Odvrátil sa od Hospodina, prestal uvažovať o prísľube obnovy raja a hľadal si obživu a radosť v zemi (53) postihnutej kliatbou hriechu. Tak sa stal predstaviteľom tých, čo vyznávajú boha tohto sveta. Jeho potomkovia čoskoro dosiahli významné pozemské úspechy. Nedbali však na Boha a odporovali jeho zámerom. Líniu tohto potomstva začal Kain vraždou a Lámech, piaty v poradí, pridal k neprávostiam zločin mnohoženstva. Boha síce chvastavo a vyzývavo uznával, no len preto, aby z ustanovenia o pomste nad Kainom nadobudol istotu o vlastnej bezpečnosti. Ábel sa venoval pastierstvu, býval v stanoch či v jednoducho zhotovených príbytkoch. Sétovi potomkovia nasledovali jeho príklad, lebo sa pokladali len za „cudzincov a pútnikov“ na zemi a hľadali „lepšiu, to jest nebeskú“ vlasť (Žid 11,13.16).

Tieto dve triedy žili istý čas oddelene. Kainovo potomstvo sa zo svojho pôvodného osídlenia rozišlo do rovín a údolí, kde bývali potomkovia Sétovi. Z obavy pred vplyvom prisťahovalcov sa Sétovci utiahli do vrchoviny, kde si postavili domy. Kým žili oddelene, uctievali Boha; časom sa však odvážili nadväzovať spojenie s obyvateľmi v údolí. To malo tie najhoršie následky. „Boží synovia videli, že ľudské dcéry sú pekné“ (1 Moj 6,2). Sétových potomkov zvádzala krása dcér potomkov Kainových do tej miery, že proti Božej vôli sa s nimi ženili. Pod vplyvom stálych zvodov mnohí zbožní prestali byť svätým oddeleným ľudom. V spoločnosti spustnutých ľudí preberali ich názory a zvyklosti. Proti Božej vôli „brali si za ženy, ktoré si vyvolili“ (1 Moj 6,2). Sétovi potomkovia sa rozhodli ísť (81) „Kainovou cestou“ (Júda 1,11). Zamerali sa na svetské pôžitky a rozkoše bez ohľadu na Božie prikázania. Ľudia „hoci Boha poznali, neoslavovali ho ako Boha, ani mu nevzdávali vďaky; ale stratili sa vo svojich myšlienkach a ich nerozumné srdce sa zatemnilo“ (Rim 1,21). Preto „Boh ich vydal napospas ich zvrátenému zmýšľaniu, aby robili, čo sa nepatrí“ (Rim 1,28). Hriech sa rozšíril po zemi ako odporné malomocenstvo.

Adam žil medzi ľuďmi na zemi takmer tisíc rokov ako svedok následkov hriechu. Všemožne sa snažil zahatať záplavu neprávostí. Dostal príkaz, aby svoje potomstvo učil zachovávať Božie zákony. Starostlivo teda dbal o to, aby o Božom zjavení poúčal ďalšie pokolenia. Svojim deťom a vnukom až do deviateho pokolenia rozprával o svojom nevinnom a šťastnom živote v raji a nezamlčal ani príbeh svojho pádu. Rozprával im o tom, ako ho Boh učil dôsledne zachovávať Boží zákon a vysvetlil im láskyplné opatrenie v záujme spásy ľudstva. Bolo však už len málo tých, čo dbali na jeho slová. Neraz si trpko vyčítal svoj hriech, ktorý potomstvu spôsobil veľké utrpenie. (54)

Adamov život bol plný kajúcnej ľútosti, pokory a bolesti. Keď musel odísť z raja, zachvieval sa hrôzou pri pomyslení, že musí zomrieť. Prvýkrát bol svedkom smrti človeka, keď jeho prvorodený syn Kain zabil svojho brata. V návale výčitiek svedomia nad vlastným hriechom Adama tiesnil žiaľ dvojnásobne: Ábel bol mŕtvy a Kain sa stal vrahom. Na vlastné oči musel vidieť, ako sa šíri skazenosť, ktorá nakoniec privolá záhubu sveta potopou. Ak sa mu spočiatku Stvoriteľov ortieľ smrti javil ako krutý, teraz ako svedok takmer tisícročných následkov hriechu videl v ukončení strastiplného a bolestného života Božie milosrdenstvo.

Napriek skazenosti predpotopného sveta nebol to vek, ako sa to často naznačuje, vekom nevedomosti a barbarstva. Vtedajší ľudia mali príležitosť dosiahnuť vysoký stupeň mravnej a rozumovej vyspelosti. Telesne a duševne boli natoľko zdatní, že svoje náboženské i bádavé schopnosti mohli jedinečne rozvíjať. Bolo by chybou nazdávať sa, že vzhľadom (82) na ich vysoký vek museli rozumovo dospievať neskoršie než my. Duševné schopnosti sa rozvíjali pomerne skoro a tí, čo sa Boha báli a žili podľa jeho vôle, šírili svoje poznanie a vedomosti po celý svoj dlhý život. Dnes by aj slávni učenci, v porovnaní s ľuďmi rovnako starými z doby predpotopnej, nielen telesne, ale aj duševne značne za nimi zaostávali. Čím viac sa ľudský vek skracoval a ľuďom ubúdalo telesných síl, tým slabšia bola aj ich duševná vyspelosť. Svet obdivuje úspechy tých, čo sa venujú štúdiu od dvadsiatich do päťdesiatich rokov. Aké obmedzené bývajú však niekedy ich výsledky v porovnaní s výkonmi tých, ktorých telesná i duševná sila sa rozvíjala po celé stáročia!

Je pravdou, že dnešní ľudia môžu zužitkúvať objavy svojich predkov. Schopní a nadaní ľudia, ktorí sa po celý život venovali vedeckému bádaniu, v záznamoch prenechávajú dielo svojim nástupcom. O čo väčšie výhody zo stránky vedomostnej mali však ľudia starej doby! Veď po stáročia mali medzi sebou toho, ktorý bol stvorený na Božiu podobu a ktorého sám Tvorca nazval „dobrým“ stvorením – toho, ktorého Boh naučil o hmotnom svete vlastne všetko potrebné. Adam sa od svojho Tvorcu dozvedel o dejinách stvorenia a udalosti deviatich storočí prežíval ako ich očitý svedok. Svoje vedomosti a skúsenosti mohol teda spoľahlivo odovzdávať svojim potomkom. Predpotopní ľudia nemali knihy ani písané záznamy, no pri svojej telesnej a duševnej zdatnosti mali dobrú pamäť, aby si získané vedomosti vedeli v nej nielen zachovať, ale aj spoľahlivo odovzdať ďalším pokolenia. Po celé stáročia žili na zemi súčasne (55) ľudia siedmich pokolení, ktorí si mohli vzájomne radiť a zužitkúvať vedomosti a skúsenosti všetkých.

Po nich už nikdy nikto nemal tú výhodu, žeby mohol Boha poznávať z jeho bezprostredných činov. Ani zďaleka to teda nebola doba náboženského temna, ale vek veľkej osvety. Celý svet mal možnosť učiť sa od Adama. Tých, čo sa báli Boha, učil Boží Syn a nebeskí poslovia. Nemým svedkom pravdy im bola aj Božia záhrada, ktorá na dlhé stáročia zostávala s ľuďmi. Pri rajskej bráne, ktorú strážil cherub, (83) sa zjavoval Boží majestát. Sem prichádzali prví ctitelia Boha. Tu stavali oltáre a prinášali obete. Tu svojho času obetoval aj Kain s Ábelom a tu mali spoločenstvo s Bohom.

Keď na vlastné oči videli neprekročiteľný vchod do raja, nikto nemohol o jeho existencii pochybovať. Nepopierateľnými skutočnosťami zostával poriadok stvorenia, rajská záhrada a tieň dvoch stromov, ktoré tak úzko súviseli s osudom človeka. Kým žil Adam, ľudia mohli sotva pochybovať o pravdách týkajúcich sa existencie Boha, jeho zvrchovanej moci či o stálej záväznosti jeho zákona.

Napriek rozmáhajúcej sa bezbožnosti bolo mnoho zbožných ľudí, ktorých spoločenstvo s Bohom povznieslo a zušľachtilo do tej miery, že im pozemský život pripadal, akoby žili v nebeskom spoločenstve. Títo rozumovo vyspelí ľudia s pozoruhodnými vedomosťami si pokladali za vznešené a sväté poslanie, že smeli šíriť spravodlivosť a k zbožnému životu viesť nielen svojich súčasníkov, ale aj budúce pokolenia. O niektorých významnejších spomedzi nich sa zmieňuje Písmo sväté. Boh mal však v každej dobe svojich verných svedkov a oddaných vyznávačov.

O Enochovi čítame, že žil šesťdesiatpäť rokov, keď sa mu narodil syn. Potom chodil s Bohom tristo rokov. Enoch miloval Boha už v prvých rokoch svojho života a v posvätnej bázni zachovával jeho príkazy. Patril do línie zbožných strážcov pravej viery, k predkom zasľúbeného Semena. Z Adamových úst sa dozvedel o smutnom príbehu pádu do hriechu i o prísľube spásy ako prejave Božej milosti. Preto očakával budúceho Vykupiteľa. Po narodení svojho prvého syna zažil Enoch niečo oveľa významnejšie. Dosiahol ešte užšie spojenie s Bohom, pretože lepšie poznal povinnosti a zodpovednosť Božieho synovstva. Keď ako otec poznal lásku svojho dieťaťa a videl ako odovzdane sa spolieha na jeho otcovskú ochranu, pocítil hlboký vrúcny vzťah k tomuto svojmu prvorodenému synovi. Len tu si uvedomil tú obdivuhodnú lásku, ktorú Boh prejavil voči ľuďom v obeti svojho Syna, i dôveru, ktorú môžu mať Božie deti vo svojho nebeského Otca. Táto neskonalá, nevystihnuteľná Božia láska (56) prejavená v Kristovi ho zaujímala dňom i nocou. Z celej duše sa snažil zjavovať túto lásku svojim súčasníkom. (84)

Enoch nemal spoločenstvo s Bohom vo sne či vo vytržení, ale pri svojich každodenných povinnostiach. Nežil ako pustovník, neuzatváral sa pred ľuďmi. Na svete konal Božie dielo. Bol neochvejne verným Božím služobníkom vo svojej rodine, pri styku s blížnymi, ako manžel a otec, či priateľ a občan.

Celým srdcom žil podľa Božej vôle. „Či idú dvaja pospolu, ak sa nedohodli?“ (Am 3,3). Toto sväté spoločenstvo trvalo tristo rokov. Mnohí kresťania by boli úprimnejší a zbožnejší, keby vedeli, že ich život sa chýli ku koncu alebo že Kristov príchod je predo dvermi. Čím bola Enochova viera v priebehu stáročí neochvejnejšia, tým vrúcnejšia bola jeho láska.

Enoch bol muž bystrého rozumu a širokého rozhľadu. Boh ho poctil zvláštnymi znameniami. Bol jedným z najpokornejších ľudí. Aj keď žil v stálom spoločenstve s nebom, uvedomoval si Božiu majestátnosť a dokonalosť tak, ako nikto pred ním. Čím užšie bolo jeho spojenie s Bohom, tým viac si uvedomoval vlastnú slabosť a nedokonalosť.

Tiesnený zlobou bezbožných ľudí a v obave, aby mu ich nevera neznížila úctu k Bohu, vyhýbal sa trvalému styku s nimi a mnoho času trávil osamote v rozjímaní a modlitbách. Tak očakával na Hospodina v stálej snahe lepšie poznať jeho vôľu, aby ju mohol plniť. Modlitba mu bola dýchaním duše; žil akoby už bol v nebi.

Boh prostredníctvom svojich anjelov zjavil Enochovi svoj zámer zničiť svet potopou a objasnil mu aj rozsiahly plán vykúpenia. Prorocky mu ukázal pokolenia tých, čo budú žiť po potope, ako aj významné udalosti súvisiace s Kristovým druhým príchodom a so skonaním sveta.

Enocha znepokojovali myšlienky o osude mŕtvych. Nazdával sa, že spravodliví i bezbožní rovnako spráchnivejú, a tým sa pre nich všetko skončí. Záhadou mu zostával posmrtný údel spravodlivých. V prorockom videní sa dozvedel o Kristovej smrti a videl ho prichádzať v sláve, v sprievode všetkých svätých anjelov, aby vyslobodil svoj ľud z hrobu. Pozoroval aj hriešny stav sveta (85) pred Kristovým druhým adventom – videl, že to bude pokolenie ľudí pyšných, trúfalých, svojvoľných, ktorí budú popierať Boha a Pána Ježiša Krista, prestupovať zákony a opovrhovať vykúpením. Videl, že spravodliví boli korunovaní slávou a cťou, zatiaľ čo bezbožní boli z Božej prítomnosti vyhnaní a ohňom zničení. (57)

Enoch sa stal kazateľom spravodlivosti, zvestovateľom toho, čo mu zjavil Boh. Bohabojní ľudia vyhľadávali tohto svätého muža, učili sa od neho a modlili sa s ním. Enoch pôsobil aj verejne a Božie posolstvo oznamoval všetkým, čo chceli počuť varovné slovo. Nepôsobil len medzi Sétovými potomkami. Boží prorok šíril zvesť o obdivuhodných veciach, ktoré videl vo videní v krajine, do ktorej sa spred Hospodinovej tváre uchýlil Kain. Oznamoval: „Prichádza Pán s desaťtisícami svojich svätých, aby vykonal súd nad všetkými a usvedčil všetkých zo všetkých skutkov ich bezbožnosti, ktoré konali bezbožne“ (Júda 1,14.15).

Odvážne karhal hriechy svojich súčasníkov. Keď im oznamoval Božiu lásku v Kristovi, napomínal ich, aby prestali páchať bezbožnosť. Karhal aj všeobecnú nespravodlivosť a varovne upozorňoval, že hriešnikov určite stihne súd. Enochovými ústami hovoril vlastne duch Kristov, ktorý sa prejavuje nielen láskou, zľutovaním a prosbami. Zbožní muži neoznamujú len príjemné veci. Boh posiela svojich poslov, aby srdcom i ústami oznamovali pravdy ostré a prenikavé ako dvojsečný meč.

Enochovi poslucháči postrehli, že v jeho prejave je Božia moc. Niektorí prijali jeho napomenutia a zriekli sa hriechov. Veľké zástupy sa však jeho varovnému posolstvu vysmiali a vo svojom hriešnom živote sa ešte viac utvrdili. Boží služobníci musia v posledných časoch hlásať svetu podobné posolstvo, ktoré sa takisto stretne s neverou a výsmechom. Predpotopný svet zavrhol varovné posolstvo toho, ktorý chodil s Bohom. Podobne si aj posledné pokolenie zľahčí výstrahy Pánových poslov.

Enoch si počas svojho činorodého života neochvejne udržiaval spojenie s Bohom. Čím viac ho tiesnilo množstvo naliehavých povinností, tým vytrvalejšie a vrúcnejšie sa modlil. (86) Aj naďalej na istý čas opúšťal spoločenský život. Keď pôsobil medzi ľuďmi a pomohol im svojím posolstvom a príkladom, uchýlil sa do samoty, kde túžil po poznaní, ktoré môže dať len Boh. Po obdobiach takého vnútorného spoločenstva Enoch stále viac a viac odzrkadľoval Boží obraz. Jeho tvár vyžarovala akýsi posvätný jas, aký neskôr žiaril z tváre Ježiša Krista. Keď sa po spoločenstve s Bohom vracal medzi ľudí, s bázňou hľadeli na nebeský výraz jeho zjavu aj ľudia neveriaci.

Bezbožnosť ľudí dosiahla takú mieru, že Boh musel nad nimi vyrieknuť zničujúci rozsudok. Záplava ľudských hriechov bola z roka na rok väčšia a mračná Božieho súdu nad svetom boli stále temnejšie. Enoch však v službe svedka viery zotrval a varovaním, prosbami i hrozbami sa snažil zadržať príval neprávostí a odvrátiť (58) blížiaci sa trest. Napriek tomu, že hriešny a pôžitkársky ľud na jeho výstrahy nedbal, on na Boží príkaz ďalej smelo pokračoval v boji proti šíriacemu sa zlu, kým ho z hriešneho sveta nepovolal Boh do čistej radosti neba.

Jeho súčasníci sa mu vysmievali, pretože netúžil po zlate, striebre či po nejakom svetskom majetku. Enochovo srdce túžilo po večných pokladoch. Hľadel na nebeské mesto. Na Sione videl Kráľa v jeho sláve. Celou mysľou, celým srdcom i správaním bol v nebi. Čím viac zúrila bezbožnosť, tým väčšia bola jeho túžba po Božom domove. Aj keď bol ešte na zemi, vierou už býval v ríši svetla.

„Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“ (Mat 5,8). Tristo rokov sa usiloval o dosiahnutie tejto čistoty, aby mohol byť v súlade s nebom. Tristo rokov chodil s Bohom. Každý deň túžil po tesnejšom spojení s Bohom, stále viac sa blížil k Bohu, až nakoniec si ho Boh vzal k sebe. Enoch stál na prahu večného sveta a len krok ho delil od večnej blaženosti. A teraz ako prvý spomedzi ľudí vošiel otvorenou bránou svätého mesta, aby tam ďalej chodil s Bohom, ako s ním chodil na zemi. (87)

Ľudia si uvedomovali jeho neprítomnosť. Chýbal im jeho hlas, ktorý ich deň čo deň varoval a učieval. Svedkami jeho odchodu boli mnohí spravodliví i bezbožní ľudia. Tí, čo ho milovali, sa nazdávali, že sa utiahol na jedno z miest, kde osamote trávieval čas. Hľadali ho tak usilovne, ako neskôr synovia prorokov hľadali Eliáša. Hľadali však márne. Podali správu, že ho niet, lebo ho Boh vzal k sebe.

V prenesení Enocha bolo dôležité Božie poučenie. Nemálo bolo totiž tých, ktorým v dôsledku strašných následkov Adamovho hriechu hrozilo zmalomyseľnenie. Mnohí vyhlasovali: „Čo nám pomôže Božia bázeň a zachovávanie jeho ustanovení, keď ľudstvo úpie pod veľkou kliatbou a údelom všetkých je smrť?“ No poučenia, ktoré od Boha dostal Adam, ktoré opakoval Sét a ktoré potvrdil Enoch, rozohnali temnotu a ľuďom dali nádej, že tak ako pre Adamov hriech prišla smrť, tak prostredníctvom zasľúbeného Vykupiteľa príde život a nesmrteľnosť. Satan sa snažil presvedčiť ľudí, že spravodliví nebudú nijako odmenení a bezbožní nebudú potrestaní a že človek nemôže poslúchať Božie prikázania. Boh však pri Enochovi vyhlasuje, že „on je a že odmieňa tých, čo ho hľadajú“ (Žid 11,6). Jasne zjavil, čo urobí s tými, čo zachovávajú jeho prikázania. Enoch je poučným príkladom toho, že človek môže Božie prikázania zachovať, že aj v hriešnom a skazenom prostredí možno s Božou milosťou obstáť v pokušení a zostať čistým a zbožným. Enochov život je príkladom požehnania a jeho prenesenie do slávy bolo pre ľudí dôkazom (59) pravdivosti jeho proroctva tak o budúcom živote v radosti, vznešenosti a nesmrteľnosti, čo bude Božou odmenou spravodlivým, ako aj proroctvá o treste pre hriešnikov v utrpení, v smrti a vo večnom zatratení.

„Vierou bol Enoch prenesený, aby neuzrel smrť... ešte pred prenesením si získal svedectvo, že sa páči Bohu“ (Žid 11,5). Enoch žil v bezbožnom a k záhube odsúdenom svete v takom úzkom spoločenstve s Bohom, že smrť nesmela mať nad ním moc. Nebeská povaha tohto proroka predstavuje stav svätosti, ktorú majú dosiahnuť tí, čo budú v čase Kristovho druhého príchodu (88) „kúpení zo zeme“ (Zj 14,3). Vtedy bude na zemi prevládať taká bezbožnosť, aká bola pred potopou. Ľudia z popudu svojich skazených sŕdc a pod vplyvom falošných učení budú vzdorovať nebeskej autorite. Podobne však ako Enoch aj úprimní veriaci sa budú usilovať o čistotu srdca a zhodu s Božou vôľou, aby mohli odzrkadľovať Kristovu podobu. Aj oni budú ako Enoch varovne pripomínať svetu Pánov druhý advent a súdy, ktoré postihnú skazenosť, a svojím posväteným správaním a príkladom odsúdia hriechy priestupníkov. Ako bol Enoch vzatý do neba pred zničením sveta potopou, tak budú živí spravodliví vzatí zo zeme, skôr ako ju zničí oheň. Apoštol napísal: „Nie všetci umrieme, ale všetci sa premeníme: razom, v jednom okamihu, na zvuk poslednej poľnice“ (1 Kor 15,51.52a). „Lebo na povel, na hlas archanjela a zvuk Božej poľnice sám Pán zostúpi z neba“ (1 Tes 4,16). „Lebo keď zaznie (poľnica) mŕtvi budú vzkriesení, neporušiteľní a my sa premeníme“ (1 Kor 15,52b). „Tí, čo umreli v Kristovi, vstanú prví. Potom my, čo žijeme a zostaneme, budeme spolu s nimi v oblakoch uchvátení do vzduchu v ústrety Pánovi, a tak budeme navždy s Pánom. Preto sa potešujte navzájom týmito slovami!“ (1 Tes 4,16-18). (60) (89)