Ak niekomu zostáva stáť rozum nad tým, ako sa taký absurdný súdny proces vôbec mohol odohrať a ešte k tomu v dobách rozkvetu demokracie, jeho údiv je namieste. Súdny areopag bol v tých časoch poslednou inštitúciou s aristokratickým zložením a Feidiovo odsúdenie bolo iba súčasťou “diskreditačnej kampane” proti Periklovi, s ktorým mal umelec pomerne blízke vzťahy. Tie mu zabezpečili nielen rozsudok, ale aj záchranu. Určite by Élidčania za Feidia len tak nezložili neslýchanú kauciu 40 talentov a neodviedli by si ho do Olympie, ako sa aj stalo. V pozadí tejto akcie zrejme stál sám Perikles. Na posvätnej olympijskej pôde Feidias dožil svoje dni. Élida svoje talenty neoľutovala – vrátili sa im v Diovej soche. Z literárnych “výpovedí” očitých svedkov vyplýva, že niekoľkonásobne. Tri veci vyvolávali v návštevníkovi úžas; na troch pilieroch spočíval piedestál začlenenia medzi divy sveta. Prvým z nich boli rozmery sochy. Iba podstavec mal výšku jedného metra a šírku šesť a pol metra. Trón, na ktorom Zeus sedel, dosahoval výšku asi desiatich metrov. Samotná socha sa týčila do výšky dvanásť a pol metra – do výšky štvorposchodového domu. Strabón Feidiovi jej veľkosť vyčítal. Priečila sa vraj proporciám chrámu, ktoré sa zvykli robiť sochám “na mieru.” Pri veľkosti Diovej sochy sa zdalo, že siaha až po strop a “na prvý pohľad bolo zrejmé, že keby chcel z trónu vstať, musela by sa odniesť strecha.” Tento prehrešok voči zásadám gréckeho monumentálneho staviteľstva však Gréci Feidiovi radi prepáčili, pretože tak zvýraznil Diovu veľkosť. A Zeus nebol nikým menším, ako najvyšším z najvyšších. Druhým “pilierom” bol materiál, z ktorého umelec sochu vytvoril. Cédrový trón bol vykladaný ebenom a drahokamami. Drevené jadro sochy bolo očiam skryté, zakrývalo ho zlato Diových vlasov a odevu, telo mal zo slonoviny. “Za týmto účelom príroda stvorila slony,” napísal Filón.