Efezania však zo svojho chrámu nechceli mať Alexandrov pomník a z ošemetnej situácie sa diplomaticky vyvliekli: povedali, že sa nepatrí, aby boh obdarovával iných bohov. Opäť sa v Efeze zišli najlepší umelci. Výzdobe oltára sa venoval Praxiteles, na stĺpoch pracoval Skopas. (Alexander sa do Artemidinho chrámu predsa len dostal. Maliar Apelles pre chrám vytvoril obraz Dia Alexander metajúci blesky, za čo mu panovník venoval závratnú sumu 20 talentov.)Obnovená sláva chrámu trvala pol tisícročia. Opäť bol dejiskom bohoslužieb, pútnickým miestom, útočiskom umiernených zločincov; nijaký miestodržiteľ Ázie nenastúpil na trón skôr, než sa nepoklonil Artemide. Potom r. 262 n. l. prišli Góti a chrám vyplienili. Efezania prisahali, že ho zase obnovia, ale už tak nikdy neurobili. Keď ho dal r. 401 sv. Ján Chryzostomus definitívne zlikvidovať, väčšina Efezanov bola kresťanského vierovyznania. Aj samotný Efez postihol neblahý osud – 13. septembra 1922 do Smyrny vtrhla turecká armáda, zapálila grécku štvrť a vyvraždila grécke obyvateľstvo. Muž, ktorý sa o novovekú publicitu Artemidinho chrámu – a Efezu vôbec – zaslúžil najviac, sa volal J. T. Wood, anglický inžinier. Na miesto niekdajšieho Efezu prišiel r. 1863, aby našiel Artemidin chrám. Mal k dispozícii len malú hŕstku námezdných tureckých robotníkov a archeologické šťastie mu vôbec neprialo. Napokon si úspech v hľadaní “vytrucoval” nezlomnou vytrvalosťou. Jeho “cesta za chrámom” bola obdivuhodná. Pri svojom hľadaní vychádzal z diel antických autorov a polohu chrámu len zhruba odhadoval. Mnoho mesiacov bezvýsledne kopal, kým sa dopracoval k polkruhu efezského odeónu, ďalšie tri roky potreboval na nález divadla. Na jednom kameni našiel nápis K chrámu a posledným dňom roka 1869 sa prekopal k mramorovým schodom. Dva roky odstraňoval šesťmetrový nános bahna, kým odkryl to, čo hľadal – Artemidin chrám. Svoje skúsenosti vydal r. 1877 v knihe Objavy v Efeze.