Schizofrénia

Schizofrénia je psychiatrická diagnóza označujúca často chronickú duševnú chorobu, rôzne ovplyvňujúcu správanie, myslenie a emócie. Pojem schizofrénia pochádza z gréckych slov σχίζ ω (schizó) = rozdeliť a φρεν ός (phrenos) = myseľ a v preklade znamená rozbitá myseľ. Stav schizofrénie je sporný, hlavne kvôli nedostatku objektívnych kritérií pre diagnózu a následnú obtiažnosť dostatočného výskumu nedostatočne definovaného stavu. Výskum však naznačuje, že dôležitými prispievajúcimi faktormi sú genetické aj spoločenské vplyvy. Zvyčajne, ale obvykle nesprávne, sa predpokladá, že schizofrénia zahrňuje 'rozpoltenú osobnosť'.

Prehľad
U pacienta so schizofréniou dochádza k rozštiepeniu mysle a celkovému úpadku osobnosti. Pacient je vzťahovačný, neustále prenasledovaný bludmi a myšlienkami, rozpráva si sám pre seba, vytvára umelý svet. Je veľmi komplikované si len predstaviť čo človek postihnutý touto chorobou prežíva. K paranoidným vplyvom sa pridružujú poruchy pohybu (schizofrenik je schopný celé hodiny vydržať v neprirodzenej polohe) a vnímania. Citová otupenosť, inokedy extrémna precitlivenosť je sprevádzaná tvorbou neologizmov a nezmyselných súvislostí. Schizofrenik je veľmi plachý a neustále stráca spoločenskú istotu a svoje miesto v spoločnosti. Emócie sú vystupňované a nezodpovedajú situáciám, ktoré život prináša. Schizofrénia má veľa podôb, sú ľahšie prípady aj veľmi závažné. Sluchové a vizuálne halucinácie sú tiež sprievodnými javmi choroby. Nie je vymedzená presná doba prejavu choroby, avšak najčastejšie k schizofrénii dochádza medzi 16. - 25. rokom života (je možný prejav už v ranom detstve). Schizofrénia môže vážne poškodzovať mozog, ale taktiež môže naraz odoznieť bez porúch kognitívnych a intelektových funkcií. Dedičnosť hrá veľkú úlohu pri vzniku choroby.

História
Schizofrénia sa ako pojem objavil v odbornej literatúre v roku 1911, kedy vyšla monografia „Dementia preacox oder die Gruppe der Schizophrenien“ švajčiarskeho profesora a riaditeľa liečebne v Bughölzli Eugena Bleulera. Pojem predčasná demencia sa spojuje s menom nemeckého profesora na klinike v Heidelbergu a neskôr v Mníchove Emila Kraepelina, ktorý ho použil vo svojej učebnici v roku 1899. Označoval ním ochorenie, ktoré viedlo k „duševnej slabosti“. Jeho Dementia praecox zahŕňala tri varianty ochorenia: katatónne, hebefrenné a paranoidné.

Diagnóza a klinické znaky a prejavy
Klinická diagnóza schizofrénie sa opiera o dôkladné odobranie anamnézy a vyšetrenie duševného stavu pacienta. Vyšetrením lekár zbiera údaje o tom, čo pacient prežíva, ako sa chová a tieto dopĺňa svojím vlastným pozorovaním. V súčasnosti neexistuje žiadny jednoznačne špecifický príznak schizofrénie. Diagnóza sa tak stanovuje hodnotením závažnosti jednotlivých príznakov a podľa ich kontextu. Pri tomto rozhodovaní, ktoré nie je ľahké, pomáha psychiatrovi životná skúsenosť a „zdravý rozum“. Medzinárodná klasifikácia chorôb (MKCH-10) obsahuje diagnostické vodítka, ktoré stanovujú pravidlá pre hodnotenie prítomnosti či neprítomnosti týchto príznakov.

Príznaky choroby sú v rôznych fázach ochorenia rôzne. Aspoň u časti chorých sa objavujú pred začiatkom choroby príznaky, ktoré svedčia o väčšej náchylnosti. Tieto príznaky môžu viesť k zhoršenej adaptácii a k manifestácii problémového chovania, vrátane sklonu k rozvoju závislosti na návykových látkach alebo prepadnutiu rôznym sektárskym skupinám.

Kritériá pre stanovenie schizofrénie podľa Svetovej zdravotníckej organizácie sú uverejnené v Medzinárodnej klasifikácii chorôb (MKCH). Posledná revízia je MKCH 10.

Diagnostické vodítka (MKCH-10) pre schizofréniu
Príznaky, ktoré sú dôležité pre ochorenie a vyskytujú sa často spoločne sú v MKCH-10 triedené do nasledujúcich skupín:

a. Počutie vlastných myšlienok (myšlienkové ozveny), pocity vkladania alebo odnímania myšlienok, vysielanie myšlienok.
b. Bludy kontrolovanosti, ovplyvňovania alebo pocity pasivity.
c. Halucinačné hlasy kritizujúce pacienta alebo diskutujúce o ňom v tretej osobe.
d. Trvalé bludy iného druhu, ktoré sú v danej kultúre neprijateľné, ako napr. náboženská alebo politická identita, nadľúdské sily alebo schopnosti (schopnosť ovplyvňovať počasie, schopnostť spojenia s cudzincami z iného sveta).
Z týchto skupín by pre diagnózu schizofrénie mal byť prítomný aspoň jeden nepochybný a jasný príznak alebo dva príznaky, ktorých prítomnosť je menej zreteľná.

e. Pretrvávajuce halucinácie v akejkoľvek forme, keď sú sprevádzané prchavými alebo neúplne formulovanými bludmi bez jasného afektívneho obsahu alebo pretrvávajucimi ovládavými predstavami alebo keď sa vyskytujú denne po niekoľko týždňov alebo mesiacov.
f. Zárazy alebo vkladanie iného obsahu do toku myšlienok a z týchto javov vyplývajúca inkoherencia alebo nepriliehavosť v reči alebo neologizmy.
g. Katatonné jednanie, ako napr. vzrušenosť, zotrvávanie v nastavených pozíciach, flexibilitas cerea, negativizmus, mutizmus a stupor.
h. „Negatívne“ príznaky, ako napr. výrazná apatia, ochudenie reči a oploštenie alebo neprimerané emočné reakcie (tie obvykle vyusťujú do sociálneho stiahnutia a zníženia sociálnej aktivity).
i. Vyrazné a nápadné kvalitatívne zmeny v chovaní, ako je strata vzťahov k okoliu a sociálne stiahnutie.
Prítomnosť príznakov aspoň z dvoch skupín (pod písmenami e. - h.) slúži ako diagnostické vodítko pre schizofréniu.

Príznaky by mali trvať aspoň jeden mesiac alebo dlhšie. Prodromálne príznaky môžu trvať dlhšie ako jeden mesiac a o týždne alebo mesiace predchádzajú príznaky uvedené ako charakteristické v MKCH-10.

Schizofrenne príznaky nemajú byť spojené so silno vyjadrenou depresívnou alebo manickou symptomatikou a tiež časovo nemajú predchádzať príznakom mánie alebo depresie.

Príznaky by nemali byť spojené s iným organickým ochorením mozgu, intoxikáciou alebo odvykacím stavom po odstránení návykovej látky.